Môj príbeh

je zo Žiliny - Bánovej a má 34 rokov.

Vždy keď rozprávam alebo píšem o tom, ako som dostal „dar viery“, tak mi to príde ako keby som si obnovoval svoj krstný sľub a svoju vernosť Bohu. Každým dňom Boha zato chválim.

Nedávali mi šancu na prežitie ale Boh to videl inak. Boh so mnou počítal.

Narodil som sa ako druhý z dvojčiat. Lekári mi nedávali šancu na prežitie a preto ma previezli do Martina do dojčenského ústavu kde som bol dva roky. Kvôli zdravotným komplikáciám (rázštep pery a podnebia, palce na rukách bez kostí, narodil som sa z krivou rukou v tvare jednotky a iné diagnózy) som bol viac v nemocnici ako doma a absolvoval som jednu operáciu za druhou. Po dvoch rokoch si ma konečne boli rodičia vziať domov a dali ma pokrstiť. Samozrejme že tým sa nič neskončilo, práve naopak, rodičia museli pravidelne so mnou chodievať do Bratislavy na rôzne lekárske vyšetrenia.

Život bez Boha

Dali nás pokrstiť a tým sa to skončilo. Vychovávali nás bez kresťanskej viery. Ani som len netušil, že jestvuje Boh. O Bohu som nepočul, nečítal a nevedel vôbec nič. Takto som žil do svojich dvanástich rokov. Život bez Boha je ako suchá zem bez vody. Aj takto by sa to dalo opísať. Nemal som žiadny zmysel života, nechápal som, aký má význam každé ráno vstávať a večer ísť opäť spať. Ak som urobil nejaký dobrý skutok, tak vôbec som sa nedokázal z toho radovať.

Boh si ma priťahoval bližšie k sebe

Keďže som z dvojčiat, tak moje prvorodené dvojča malo veľmi veľa kamarátov, zatiaľ čo ja som bol odkázaný len na svojich súrodencov alebo na sesternice. Jedného dňa som zrazu zostal úplne sám a nikto sa nechcel so mnou hrávať. Od tej chvíle ma každým dňom začal Boh priťahovať bližšie k sebe. Prvý deň večer ma Boh fascinoval kostolným zvonom, do ktorého som sa započúval. Na druhý deň som obdivoval vežu kostola. Zo svojho domu som večer pozoroval ako sa vo veži kostola svieti vo výklenku (malé okienko). Na ďalší deň som zo smetiska obdivoval krištáľový luster, ktorý žiaril svetlom, lebo sa práve konala bohoslužba. Raz išli ľudia do ,,domu s vysokou vežou", ako som to hovorieval, a videl som, že sú šťastní, že sa usmievajú a začal som sa sám seba pýtať: „Načo tam chodia? Čo tam robia? Prečo tam nechodím aj ja? Prečo tam nechodia aj moji rodičia?“ Videl som, že sú úplne iní, než som ja a cítil som, že majú niečo, čo som chcel mať aj ja, len som vtedy ešte nevedel, čo to je. Každým dňom si ma Boh takto priťahoval bližšie k sebe.

Dar viery

Mohlo byť 18 hodín večer a akurát začali vyzváňať kostolné zvony, ktoré zvolávali ľudí na svätú omšu. Rozhodol som sa ísť z domu, aby som sa na prechádzke započúval ako krásne vyzváňajú zvony. Cestou som zahol do uličky, ktorá je skratkou ku škole a na zemi som našiel ležať malé vtáčatko, ktoré nevedelo lietať. Ako dieťa som ho vzal do rúk a svojím dychom ho zohrieval a popritom som si vravel: „Konečne mám kamaráta s kým sa budem hrať, kto ma nezradí a neopustí, bude stále so mnou“. Vzal som si to vtáča domov, s tým, že sa oň budem starať. Na druhý deň som prišiel zo školy domov a vtáča nikde. Hľadal som ho všade a pýtal sa rodičov: „Kde ste mi dali vtáčatko?“ Ich odpoveď znela: „Vtáčatko zomrelo.“ Vtedy som sa zachoval ako apoštol Tomáš a povedal som: „Pokiaľ neuvidím, tak neuverím.“ Nakoniec som sa presvedčil o tom, že mali rodičia pravdu a bol som z toho tak veľmi nešťastný, že som neskoro večer ušiel z domu. Z domu som utekal čo najrýchlejšie na miesto, kde som vtáčatko našiel. V strede trasy pred cieľom som spomalil a vtedy som na ceste dostal dar viery. Zrazu som rozprával niečo, čomu som nerozumel, robil som gestá, ktorým som vôbec nerozumel. Ako keby v tej chvíli niekto iný za mňa rozmýšľal, rozprával a robil gestá. Ja som si až neskôr uvedomil, čo som povedal a urobil. Bez toho, aby som o tom niekde počul alebo o tom čítal som si prvýkrát spytoval svedomie: Bol si zlý, klamal si, nadával si, kradol si kukuricu, rád si sa bil, rád si bojoval, a to tým že si do druhých hádzal kamene. Nie, je toľko možností ako žiť, ja sa zmením!

Po spytovaní svedomia som zrazu povedal slovo BOH. Nevedel som, čo to slovo znamená, ale čím viac som to slovo opakoval, tým väčšiu radosť a silu mi to dávalo. Plakal som od radosti a ten balvan, ktorý bol v mojom vnútri, bol zrazu preč.

Od tej chvíle som bol ako vták, ktorý bol vypustený na slobodu, ako väzeň, ktorému spadli okovy, ako slnko, ktoré prerazilo všetky mraky. Takýmto spôsobom sa mi Boh dal spoznať a ja som na ulici prijal dar viery. Od toho dňa som sa akoby znova narodil, začal som nanovo - naplno žiť zo zmyslom života. Boh je ten, ktorý od základov zmenil celý môj život. Boh mi dal radosť, silu, svetlo, zmysel života, vieru, nádej, lásku a veľmi veľa priateľov)

Tak ako Šavlovi tak aj mne sa dal Ježiš spoznať na ceste. To vtáčatko je v mojom prípade symbolom Ježišovej smrti, lebo Pán Ježiš zomrel, aby sme mali život a mali ho v hojnosti. Každý deň Boha chválim za dar viery.

Ježiš je Cesta, Pravda i Život

To, čo nasledovalo po mojom obrátení, bolo ako keby vystrihnuté z nejakého filmu. Vrátil som sa neskoro večer domov a na druhý deň som sa postaral o nečakané prekvapenie. Išiel som za otcom a opýtal som sa ho: „Otec, môžem ísť do kostola?“ Otec zostal nepríjemne prekvapený lebo nečakal takúto otázku a jeho odpoveď znela: „Opýtaj sa mami!“ Tak som išiel za maminou a opýtal sa: „Mamina, môžem ísť do kostola?“ Jej odpoveď bola rovnaká. Povedala mi: „Opýtaj sa otca!“ A tak som šiel do svojej izby, otvoril som dokorán svoje okno a nahlas som začal kričať: Keď ti to áno nepovedali otec ani mama, tak to áno si hovorím ja: „Áno, môžeš ísť do kostola!“ Než som šiel do kostola, zastavil som sa u susedov, o ktorých som vedel, že tam chodia a mal som nádej, že aj oni pôjdu na svätú omšu. Prišiel som k susedom a teta akurát pracovala na záhrade.

Až po dlhých rokoch mi rozprávala o tom, ako to vlastne bolo. Jej slová zneli: „Prišiel si a keď si mi povedal, že chceš ísť do kostola, tak som bola veľmi prekvapená, jednoducho som to nečakala. Kvôli tomu, že som prišla z práce a chcela som na záhrade niečo urobiť som ťa posielala, aby si šiel do kostola sám. Stál si pri mne ako socha a nechcel si sa pohnúť, a tak som musela kvôli tebe zahodiť motyku, rýľ a ísť sa obliecť do kostola. Doma som všetkým povedala, čo sa stalo a tak sme s ujom išli spolu s tebou na svätú omšu.“

Ako sme tak išli do kostola, zrazu som začal mať obavy z toho, či ma odtiaľ nevyhodia, či ma príjmu medzi seba, ale v tom momente bola viera silnejšia než všetky obavy, pochybnosti. Pred vchodom do kostola mi ujo povedal: „Palino, otvor tie dvere a vojdi dovnútra!“ Otvoril som tie veľké dvere a ani si neviete predstaviť, ako mi srdce silno bubnovalo. Vošiel som do kostola a akurát sa začala svätá omša. Ľudia sa postavili a začali spievať, varhany začali hrať, všetko v kostole sa rozsvietilo, všetko v chráme sa trblietalo zlatom. Všetko dookola bolo ozdobené kvetmi a ľudia boli veľmi šťastní. Všetko vo vnútri bolo také krásne, že som mal pocit, ako keby som videl nové nebo a novú zem. Všetko toto zrežíroval pre mňa Boh. Možno to znie až moc neuveriteľne, ale je to tak.

V Starom zákone sa píše, že Mojžiš sa musel vyzuť, lebo stál na mieste Posvätnom. Viem, aké to je, stáť na mieste Posvätnom - keď som prvý krát vo svojom živote bol v chráme, tak som sa tak cítil. Stál som na mieste Posvätnom a Boh mi ukazoval svoju Veľkosť a Krásu.

Chvála Ti Pane!