Môj príbeh

Milujúci manžel a otec 5 detí.

Vyrastal som spolu s tromi sestrami v katolíckej rodine, kde som od rodičov a starých rodičov dostal základy viery slovom aj príkladom. Už vtedy, v čase komunistickej totality, rodičia spolu s ďalšími priateľmi viedli pre nás besiedky – stretká, kde sme mohli spolu s ďalšími deťmi robiť prvé kroky na ceste viery a prežívať silu spoločenstva. Neskôr som spieval v speváckych zboroch pri kapucínskom a jezuitskom kostole, ktoré mi okrem zborového spevu ponúkali aj spoločenstvo s rovesníkmi. Najmä v Mládežníckom jezuitskom zbore (neskôr Chorus Salvatoris) som intenzívne zažíval spoločenstvo, ktoré ma formovalo a pomáhalo mi prejsť pre každého náročným obdobím puberty.

Tu dozrievalo aj moje rozhodnutie nájsť si dievča a neskôr sa oženiť. Zvlášť silno som prežíval jedno obdobie zaľúbenia po maturite: všetko bolo krásne, bolo leto, zmaturoval som, zobrali ma na vysokú školu, začal som chodiť s dievčaťom, všetko vychádzalo, všetko išlo dobrou cestou. Po niekoľkých mesiacoch ale vzťah náhle skončil a mňa to poriadne vzalo. Nechápal som, hľadal som, kde som urobil chybu, veľa vecí som si vyčítal, hneval som sa, bol som stratený. Ale priatelia zo zboru/spoločenstva a náš spoločný program mi pomohli túto situáciu postupne prijať, aj keď som nevedel nájsť zmysel tejto skúsenosti. Po nejakom čase, pred začiatkom tretieho ročníka VŠ som začal pociťovať zdravotné problémy, neskôr som si našiel na krku zväčšenú uzlinu. Nedával som to zo začiatku do súvisu, ale tušil som, že to nebude len nejaká „jednoduchá vec“, ktorú možno vyležať.

Začal som chodiť po vyšetreniach, ktoré asi po troch mesiacoch potvrdili diagnózu: rakovina lymfatického systému, tzv. Hodgkinova choroba. Pamätám si, že ako teenager som často uvažoval, že na rakovinu by som nechcel nikdy ochorieť a zrazu to bolo tu, bola to realita.

Neexistuje príprava na takúto situáciu, myslím, že s každým to nejakým spôsobom zakýve. A ja som sa zas pýtal prečo, zas som nerozumel, zas som sa cítil stratený. S touto chorobou už bola v našej rodine skúsenosť, moja stará mama ju prekonala približne pätnásť rokov predtým, ako som ju dostal ja.

Ona po ožarovaniach odmietla ďalšiu liečbu – chemoterapiu, ktorá v tom čase bola veľmi náročná a zrejme aj s nejasnou prognózou. Liečila sa pomocou zeleninových štiav a prísnej diéty a po niekoľkých rokoch sa uzdravila, choroba sa nevrátila.

Istý čas som aj ja teda pod vplyvom tejto skúsenosti skúšal podobný režim, ale cítil som sa v podstate stále horšie, až som po niekoľkých týždňoch skončil s vodou v pľúcach v nemocnici. Vtedy už bol tlak lekárov silný, moja alternatívna liečba sa im vôbec nepáčila, povedali mi dokonca, že ak nezačnem s chemoterapiou, zomriem.

Mal som v sebe veľký zmätok a neistotu, nepamätám si z toho obdobia, že by som cítil nejaké upokojenie v modlitbe. Vedel som však, že sa za mňa modlí veľa ľudí, známych aj neznámych, rodina, priatelia, spoločenstvo.

Z toho obdobia mi ako najťažšie chvíle zostali momenty, keď som bol sám, keď moji blízki boli v práci,v škole, keď som nebol s kamarátmi so zboru – len sám so svojimi myšlienkami. Tak som začal liečbu a jej účinky som začal cítiť už veľmi skoro, po druhom či treťom cykle. Subjektívne som sa cítil lepšie, uzliny mizli, aj lekári boli spokojní. Jeden z vedľajších účinkov liekov, ktorý mi vopred oznámili, bola pravdepodobná neplodnosť, ale to pre mňa vtedy nebola dôležitá téma.

V tom čase som mal prerušené štúdium, lebo som nevedel, ako budem liečbu znášať. Mal som teda neplánovaný sabatický rok a cítil som sa dobre. Liečba skončila, pravidelne som chodil na kontroly a popri tom som si užíval voľný čas, naplno som sa venoval nášmu zborovému spoločenstvu.

Znova začala byť aktuálna otázka, ktoré je to správne dievča pre mňa, otázka, ktorá ma už viac ako rok netrápila. V zime som začal opäť študovať, na jar som sa znova zaľúbil, v lete sme spolu s priateľmi so zboru putovali do Ríma na stretnutie so Svätým Otcom v rámci Svetových dní mládeže v Jubilejnom roku 2000. Po návrate som – ako vždy s miernym chvením – išiel na pravidelnú kontrolu, na ktorej mi lekárka vyčítala, prečo som sa pred prázdninami neprišiel opýtať na výsledky väčšej kontroly, ktorú mi predtým robili. Neboli totiž dobré – po roku od ukončenia liečby mi našli znova jedno ložisko, tentokrát v pľúcach.

Zasa sa rozbehol kolotoč vyšetrení a veľká operácia, pri ktorej ložisko vybrali, aby mi oznámili, že je to metastáza pôvodného ochorenia. Aj môj vzťah s dievčaťom sa skončil, tentoraz z mojej strany, do veľkej miery pod vplyvom strachu z opakovania ťažkej situácie boja s chorobou.

Lekári mi ponúkli radikálnu liečbu – silnú chemoterapiu, ktorá zničí prakticky celú kostnú dreň a po nej transplantáciu krvotvorných buniek. Pochopil som to tak, že ak toto nezaberie, nič silnejšie už pre mňa nemajú, v istom momente sa mi zdalo, že to je už so mnou veľmi zlé. Vedľajší účinok chemoterapie – neskoršiu neplodnosť, už neriešili ani lekári, ani ja. Liečba bola náročná najmä tým, že som musel byť v úplnej izolácii, aj sestričky a lekári ku mne chodili zriedka a úplne zahalení, aby nepriniesli nejakú infekciu. Počas tohto obdobia som ale cítil obrovskú, až fyzickú silu modlitby. Zase sa za mňa modlilo množstvo ľudí, priatelia zo zborového spoločenstva sa dokonca pravidelne niekoľkokrát za týždeň stretávali na spoločnú modlitbu, slúžili sa za mňa sv. omše. Bolo pre mňa zázrakom, že som nemal pri tomto náročnom zákroku jedinú komplikáciu, za tri týždne som bol doma. Odvtedy prešlo už vyše 15 rokov... Chvála Ti, Pane!

Po návrate z nemocnice a zotavení som ďalej pokračoval v štúdiu, ktoré sa mi s Božou pomocou podarilo úspešne absolvovať a nastúpiť do svojho prvého zamestnania. V tom období som zas intenzívnejšie túžil nájsť dievča, ktoré by bolo to pravé na spoločnú cestu. Táto túžba bola ešte podporovaná tým, že sme ako zbor čoraz častejšie spievali na svadbách našich priateľov zo zboru a okolia.

Chvíľami som mal skutočne pocit, samozrejme veľmi subjektívny, že už som posledný z okruhu mojich priateľov, ktorý ešte s nikým nechodí. Túto tému som riešil veľmi často a netrpezlivo aj v modlitbe, zdalo sa mi, že Boh nekoná.

V tom čase nás po niektorej sv. omši, na ktorej sme spievali, stretol jezuita p. Csontos a pýtal sa nás, o akej téme by mal ešte napísať v rubrike Katolíckych novín pre mladých, ktorá sa volala Na slovíčko, Sylvia. Písal už niekoľko rokov na rôzne témy, vychádzajúce s rozhovorov s vysokoškolskou mládežou, ktorej sa venoval. Bez dlhého rozmýšľania som povedal, že si neviem nájsť dievča a čo by teda poradil. Nečakal som, že by táto situácia mohla mať pre mňa nejaké dôsledky. Ani som nepočítal s tým, že by páter napísal niečo, čo by bolo pre mňa nové alebo niečo, čo sa ma bude konkrétne dotýkať . Nakoniec, „teóriu“ som poznal: modlitba, stretávanie sa s mladými, trpezlivosť... Ale už o pár týždňov si mohli všetci v Katolíckych novín prečítať niečo v zmysle – Pavol z nášho zboru si nevie nájsť dievča...

Nepamätám si presne, čo všetko páter v článku odporúčal, dôsledky pre mňa prišli až o niekoľko týždňov. V našom zbore sme mali skúsenosť, že noví záujemcovia o spev prichádzali zväčša na začiatku školského roka a niekedy aj druhá vlna spravidla po Novom roku. V tom roku prišlo v januári na prvú skúšku naraz hneď päť nových dievčat, z toho asi tri neskôr povedali, že ich inšpiroval ten článok v KN.

Čo však bolo pre mňa ešte prekvapujúcejšie, o jednej z novopríchodzích, ktorá o článku ani netušila, som počul hlboko vo vnútri hlas: Toto bude tvoja žena. Bola to Katka, teraz moja manželka.

Postupne sa začal rozvíjať vzťah, iniciatívny som bol na začiatku samozrejme najmä ja. Za tri roky nášho chodenia bolo veľa pekných aj ťažších chvíľ. Ale hlavne v tých ťažkých situáciách, kedy sme často aj riešili, či zostaneme spolu, som cítil zvláštny pokoj, že Boh nám ukáže, čo je pre nás správne, aj keby to malo znamenať, že sa rozídeme. Do nášho vzťahu prišla ešte ďalšia skúška, keď Katke zistili dosť vážne autoimunitné ochorenie, sklerózu multiplex. S dôverou, že Pán je nad tým všetkým sme sa rozhodli, že sa zoberieme. A napriek tomu, že ja som v minulosti bral silné chemoterapie, ktoré mali ako vedľajší účinok neplodnosť, sme už krátko po svadbe ako dar na spoločnú cestu dostali dve čiarky na tehotenskom teste. Týmto darom je náš syn Tadeáš, o rok nato prišla ako druhý dar Tamarka a o ďalší rok na to dar tretí – Anička. Neskôr prišli ešte Alžbetka a Palko.

Chválim Boha za to, ako ma viedol cez tieto etapy môjho života, hoci som nie vždy videl, kam ideme a nie vždy cítil, že je pri mne. Chválim ho za to, že sa mi dáva objavovať vo všetkom, čo som prežíval a prežívam. A veľmi povzbudzujem vás aj seba, aby sme Bohu dôverovali v každej chvíli a nechali sa Ním viesť. On robí zázraky každý deň.