Môj príbeh

Kapucín a kňaz

Narodil a vyrastal som v tradične veriacej rodine.

Ako 4-ročnému mi zomrela mama, preto sme sa presťahovali na vidiek, kde sa Boh staral o nás cez širšiu rodinu ako aj neskôr skrz novú mamu.
Aj vďaka nej a jej povzbudeniu som nastúpil na cirkevnú strednú školu. Tu som veľmi rýchlo zistil, že vystupovať ako veriaci prinášalo rôzne výhody, zvlášť v škole. Z druhej strany prostredie pôsobilo veľmi formujúco a pomohlo mi prekonať kotrmelce dospievania.

Zaľúbil som sa. Bolo to v poslednom ročníku gymnázia. Dodnes som vďačný za ten vzťah, za objav sveta ženy ako aj svojej slabosti žiť takýto vzťah „kresťansky“. Rozporuplnosť tohto vzťahu viedla k rozchodu, ale aj k novej známosti... Zaregistroval som evanjelizačný kurz Filip. Prihlásil som sa naň, lebo som videl zmenený život môjho priateľa, ktorý sa ho zúčastnil pred mesiacom.

Bol som úprimne zhrozený z toho, že toho Boha, ktorému miništrujem vôbec nepoznám a už vôbec nie jeho lásku. A potom, snáď pol roka, sa moje nové stretko  modlilo za toto veľké zjavenie. Začal som sa prebúdzať vo viere v živého Boha stále viac.

Po istom čase sa mi začalo páčiť iné dievča. Tento krát veriace. Modlil som sa za to. Sympatia bola stále viac opätovaná a mohol som zacítiť aké je to krásne mať čistý vzťah s dievčaťom. No prišlo do toho povolanie k zasvätenému životu ako pokračovanie konverzie a odovzdania života Bohu. Dodnes si pamätám ten zápas v mojom vnútri. V mysli sa mi pripomínala  Abrahámova obeť – dať Bohu to najcennejšie. Dúfal som, že Boh má v tŕstí pripraveného nejakého barana...

Dobre, Bože, ale ty to vybav s tým dievčaťom... Pri jednom z našich stretnutí mi povedala, že jej Boh pri modlitbe zjavil:

„Nechajte maličkých prísť ku mne a nebráňte im...“

Uvoľnenie a potvrdenie pridať sa k menším bratom – kapucínom. Bola to veľká radosť.

V reholi som spočiatku prežíval, že som v nebi... Nebeský pocit samozrejme postupne opadal, prejdúc však obdobím, že som mal pocit, že sa nemám z čoho spovedať. (Našťastie som musel a musím neustále bojovať o svoju čistotu, takže som mal predsa len dôvod chodiť na spoveď...) Vedel som, že je to hlúposť,  ale stále som nevnímal, že by som mal z niekým problém, až som sa tomu čudoval. Vždy som „jasne“ videl, že problém je na druhej strane...

Rok pred večnými sľubami konečne začala „formácia“.  Vôbec sa mi nedalo modliť, vytáčal ma spôsob života v kláštore, odišiel jeden z najbližších bratov juniorov a k večným sľubom som pristúpil „len“ vo viere.

Čas štúdia teológie a pobyt v kláštore na vidieku bol časom upevňovania viery, ale aj uvedomovania si svojej pýchy a rôznych vnútorných zranení. Konečne prišli aj spory s bratmi. Zistil som, že na veľa vecí som krátky a môj pohľad na veci je nedostatočný, obmedzený a jediný spôsob ako zotrvať v tomto bratstve je začať prijímať bratov takých, akí sú. Milovať ich viac. To, čo sa javí ako teoreticky možné v praxi stojí veľa námahy, ak sa vôbec uskutoční...

Prišiel diakonát. Krásny čas naplnenia zo služby, no predovšetkým učenia sa tejto službe a jej prijatie. Nielen to čo sa mi páči a na čo mám dary, ale vidieť a ujať sa aj toho, čo je potrebné. Naučiť sa skloniť nad chudákom a človekom na okraji a mať ho rád. Dodnes sa s tým mordujem...

Prežil som ďalšie zhrozenie. Že som hriešny a mne sa páči hrešiť. Hoci som počúval tie najlepšie prednášky najlepších kazateľov, modlili sa za mňa najväčší charizmatici a dennodenne som žil v rehoľnom spoločenstve. Pochopil som, že moje zhrozenie je však viac z mojej vlastnej nemohúcnosti, že svoj hriech vôbec nedokážem zvládnuť sám. Myslím, že ma to viedlo k hlbšej viere v Božiu lásku a zároveň mi to opäť viac poodhalilo moju pýchu.

K tomu sa vraciam i dnes, keď som sa rozhodol stať sa kňazom - presbyterom. Že na počiatku stojí láska Boha Otca a Ježišova modlitba:

„Ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov."

Medzitým to sú moje hriechy a ostatné je Božia láska v nádeji, že Boh nás nedovolí skúšať nad naše sily. A nádej predsa nezahanbuje...