Môj príbeh

Gréckokatolícky kňaz prenasledovaný pre vieru v Boha

Po vyhlásení pravoslávneho soboru a zákazu našej cirkvi, nič som nepodpisoval a preto zo strachu pred zaistením a transportu do českých krajín začal som sa ukrývať vo svojej farnosti Matysová u jednej bezdetnej rodiny.

Prežíval som aj tak úzkosť a nepokoj. To trvalo takmer dva roky.

Na jar roku 1952 prešiel som do susednej dediny Hobgárt, kde som aj prenocoval.

Keď som sa už chystal vrátiť do Matysovej, zrazu mi domáci zvestoval, že ma po dedine hľadajú dvaja ľudia, pravdepodobne eštebáci. Ja som sa prebral z prekvapenia a odišiel som cez kopec do Matysovej, aby ma tam nechytili. Bolo to už k večeru. Aké bolo moje prekvapenie, keď mi doma, kde som sa ukrýval, zvestovali, že prišli po mňa dvaja na aute a to jeden kňaz, o. Nikefor Petraševič, ktorý vedel o tom, kde som sa ja skrýval, - pravdepodobne s jedným eštebákom. Samozrejme, že ma doma nenašli, ale domáci im povedali, že som odišiel do Hobgártu.

Oni ma potom, ako som už podotkol, odišli hľadať aj do Hobgártu, ale ma tam už nenašli, lebo už som stiadiaľ stihol odísť. Tam ma hľadali z domu do domu.

A teraz opíšem tú komickú stranu môjho hľadania. Ako sa neskôr, keď už bola obnovená naša cirkev, stretol raz s o. Petraševičom, ktorý mi rozpovedal, ako to bolo ďalej s mojim hľadaním. On sám sa tiež ukrýval ako ja, ale jeho chytili eštebáci a tak s ním prišli po mňa...

Vtedy tam v Hobgárte začal s tým eštebákom chodiť po domoch a dopytovať sa na mňa. Keď už prešli niekoľko domov a nenašli ma, o. Petraševič poradil eštebákovi, žeby nechodili spolu dvaja, lebo tak sa im neukážem, bude mi to podozrivé, ale že on sám pôjde ma hľadať a potom ma privedie. Eštebák súhlasil a tak o. Petraševič začal chodiť sám po domoch.

Ale bola to len finta, lebo keď videl, že ho eštebák nepozoruje, prestal ma hľadať, vzal nohy na plecia a utiekol z dediny preč. Keď eštebák spozoroval že mu o. Nikefor unikol, rozhodil rukami a začal kričať po dedine, že mu unikol zlodej, aby ho chytili. Sám však zavolal zo Starej Ľubovne žandárov na pomoc. Ako som sa potom dozvedel, došiel plný autobus žandárov a začali ma po dedine hľadať. Ľudia boli veľmi prekvapení, ale nezradili nič.
Toto som až hodne neskoro dozvedel. Samozrejme, že žandári nikoho nenašli, a o Nikefor bol už preč. Šťastne sa dostal až do Maďarska, kde ho však po istej dobe objavili tamojší žandári a odovzdali ho naspäť na Slovensko, kde ho zaistili znovu a tak si potom odsedel dva roky.

Po týchto udalostiach uznal som, že sa ďalej nebudem ukrývať, a preto som druhý deň ráno odcestoval do Kráľoviec pri Košiciach rozlúčiť sa s manželkou a deťmi. A tak druhý deň odcestoval som do Prešova, že sa tam sám prihlásim na SNB. Ráno som sa zastavil u svojej sestry, kde ma zachvíľu došiel zaistiť jeden eštebák. Až tak po mne sliedili...

V Prešove ma potom súdili a keď som počul nad sebou rozsudok na tri roky, pamätám sa, že sa začali podo mnou nohy triasť... .

Po odvolaní znížili mi trest na rok a pol a tie som aj odsedel.

Po prepustení pracoval som v Pozemných stavbách, ale začiatkom júla 1958 ma znovu zaistili a tak som znovu odsedel poldruha roka.

Teraz už ťahám 94-tý rok života a trápia ma rôzne neduhy staroby, a k tomu, priznám sa, že sa  nerád vraciam k týmto strastiplným spomienkam tohto životného obdobia. Ďakujem milému Pánu Bohu, že som sa dožil tak vysokého veku a v tichosti prežívam azda posledné mesiace života v spoločnosti manželky a našej milej dcéry Márie, ktorá je „takrečeno“ našim anjelom strážnym.  

o. Štefan Simko
Gréckokatolícky kňaz

Príbeh a fotografiu poskytol Peter Sandtner

Konfederácia politických väzňov

Predseda mestkej organizácie v Bratislave