Môj príbeh

Je pomocným biskupom spišskej rímskokatolíckej diecézy.

Istý kňaz sa opýtal jednej matky, či verí v Boha. Odpovedala: mala som na smrť choré dieťa. Lekári mu už nedávali žiadnu nádej. Vrúcne som sa modlila a Pán Boh vrátil zdravie môjmu dieťaťu, na veľké prekvapenie lekárov.

Preto veľmi vrúcne verím v Boha. Na toto možno poznamenať: boli matky, ktoré sa v podobnej situácii rovnako vrúcne modlili, ich dieťa napriek tomu zomrelo a tie matky neprestali veriť v Boha.

Kedysi Pán Ježiš povedal Tomášovi: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení sú tí, čo nevideli a uverili.“ (Jn 20,29). Aj tu by sa dalo povedať: mamička, uverila si, lebo si videla zázračné uzdravenie svojho dieťaťa, ale blahoslavené sú tie matky, ktoré takýto zázrak nevideli, lebo ich deti zomreli a predsa veria.

Je veľa ľudí, ktorí dosvedčujú, že mali zvláštny zážitok s Bohom. Tento zážitok spôsobil, že začali veriť, prípadne ten zážitok spôsobil veľkú zmenu ich života. Dostane sa však takého zážitku všetkým ľuďom? Pritom všetci sme povolaní k viere. Dar viery Pán Boh ponúka všetkým ľuďom.

Vyrastal som v katolíckej rodine i celé prostredie môjho detstva bolo katolícke. Vieru v Boha som si v tomto prostredí osvojil podobne a s takou ľahkosťou, ako materinský jazyk. Obdobie celého môjho školského veku bolo marxisticko-ateistické, v ktorom sa tvrdo presadzoval ateizmus a popierala sa existencia Boha. Takto od útleho detstva som prijímal svedectvo o Bohu, ale už od šiesteho roku veku som dostával dve svedectvá. Katolícke prostredie mojej rodiny i farnosti mi vydávalo svedectvo o Bohu, škola však a štátne inštitúcie ponúkali antisvedectvo, že Boha niet. Antisvedectvo školy a štátnych inštitúcii v mojom vnútri nikdy nebolo vierohodné. Všetky náboženské poznatky, ktorých sa mi dostalo z katolíckeho učenia, som vždy vnímal ako logické a vierohodné. Tých poznatkov nebolo veľa, ale vnútorne som cítil, že sú rozumné a v súlade s potrebami ľudského života.

Čím viac sa rozširoval obzor mojich náboženských vedomostí, tým viac som si uvedomoval, že sú rozumné a majú logiku.

Logika Evanjelia je síce iná, ako logika tohto sveta, ale je neuveriteľne prekvapujúca. Ako veľmi prekvapuje to, že Všemohúci Boh a pán celého stvorenstva sa zrazu objaví, ako bezmocný v podobe dieťaťa, v podobe pribitého na kríž, ba dokonca v podobe úplne bezmocného chleba. Chlieb je pred človekom tak bezmocný, že môžeme s ním robiť, čo chceme, môžeme ho dokonca v zuboch rozomlieť. Ten sa nám za to nepomstí, ale odmení, taký je dobrotivý. Pri jedení voňavého chleba máme rozkoš v ústach. Tento bezmocný chlieb pritom dáva silu človeku. Človek, ktorý mení tvárnosť zeme, dostáva silu z toho naoko bezmocného chleba. Tak ako sa v naoko bezmocnom chlebe skrýva dobrota a sila, taký vie byť aj Boh prebývajúci medzi nami v spôsoboch chleba. Naoko bezmocný a pritom nevyčerpateľný prameň dobroty a sily.

Uvedomujem si, že viera je dar Boží, ktorý Boh ponúka všetkým ľuďom.

Človek, ktorý dosiahol užívanie rozumu, má prístup k učeniu Cirkvi a nie je zlomyseľný, má možnosť uveriť v Boha aj bez toho, aby mal nejaké zvláštne videnia, či zážitky. Božie pôsobenie sa dá neustále vnímať v každodennom živote. Túžim po tom upevňovať sa vo viere, aj bez mimoriadnych zážitkov, lebo myslím na Ježišove slová: „Blahoslavení sú tí, čo nevideli a uverili“.