Môj príbeh

Je zakladateľom mesiánskej neziskovej organizácie Židia pre Ježiša, ktorej cieľom je zdieľanie príbehov viery v Ježiša, ktorý je prisľúbeným Mesiášom pre židovský ľud.

Nehľadal som Ježiša ani Boha ani nič ontologického. Drel som ako kôň. Mojím cieľom v živote nebolo nič veľkolepé: chcel som zarábať dostatočne na to, aby som si mohol dovoliť životný štýl strednej triedy. Ale aj keď som nehľadal Ježiša, On hľadal mňa.

Moje židovstvo som bral ako niečo, čo mi bolo dané. Vyrastal som v Denveri v Colorade, na mieste, kde boli našimi susedmi väčšinou Židia. Ak išiel človek do potravín alebo si dať opraviť topánky alebo k holičovi, očakával jidiš.

Väčšina ľudí v Denveri, ktorí boli židovského náboženstva, malo niekoľko možností, avšak väčšina z nás boli ortodoxní Židia. Bola tu tiež jedna konzervatívna kongregácia a jeden chrám pre reformovaných, ale to boli všetko ľudia z vyššej triedy. Takže ortodoxných nás bolo najviac, aj keď sme sa nejako špeciálne nedržali doktrín. Nijako zvlášť sme sa ich nesnažili zachovávať.

Bol som dieťa narodené v rokoch veľkej hospodárskej krízy a počas môjho detstva sa toho veľa v Denveri nezmenilo. Väčšina mojich spolužiakov na základnej škole mi zostala aj na strednej škole. Keď obdobie hospodárskej krízy vystriedala druhá svetová vojna, niektorí sa vyšvihli na vyššiu úroveň.

Počas týchto rokov sa židovská rodina len zriedkavo sťahovala do Denveru alebo odsťahovávala z Denveru. Susedia sa nemenili, takže keď sa Celia Starrová prisťahovala do nášho domu – a to sa prisťahovala z Bostonu! – boli sme na ňu, ako na prisťahovalkyňu, všetci zvedaví. Takto sme volali ľudí, ktorí prišli z iných miest.

Radi sme ju počúvali, keď rozprávala, lebo mala prízvuk. Chlapci si z nej uťahovali a hovorievali: „Povedz, že by sme mali zaparkovať auto.“ A na začiatku, pretože nevedela, o čo ide, hovorievala: „Zapharkhujte autho.“ Chichotali sme sa, lebo nikto takto nerozpráva. Po určitom čase sa s nami úplne prestala rozprávať. Aj keď bola najkrajším dievčaťom v našom okolí, získala povesť nafúkanej dievčiny, hoci bola vlastne len hanblivá.

Žiadny chlapec nemal šancu spraviť na ňu dojem. Ja som si vypracoval stratégiu: skamarátil som sa s jej matkou – a naozaj, dostal som príležitosť hovoriť s Ceilou. Nevysmieval som sa jej kvôli prízvuku a ona mi nepripomínala moju povesť grázla. Na strednej škole sme sa do seba zaľúbili.

Židovské náboženstvo poznala lepšie ako ja. Jej rodičia boli prísne ortodoxní Židia alebo, inak povedané, prísne poslušní. Keď prišiel čas, aby sme sa zobrali, mali sme svadbu v ortodoxnej synagóge. Avšak v tej dobe som už bol agnostik a ona sama sa prehlásila za ateistku. V našich životoch nebolo miesta pre Boha. Modliť sa znamenalo rozprávať sa so samým sebou a zázraky boli ako magické rozprávky.

Dlho to však takto nezostalo. Keď Ceila čakala naše prvé dieťa, začala klásť otázky o Bohu. Uvedomovala si, že jej "ateizmus" bol z veľkej časti reakciou na jej výchovu. Vedela, že musí byť niečo viac. Počas strednej školy ju dojímali spevy vianočných kolied, najmä pieseň „Príď, oh, príď Emanuel a vykúp zajatý Izrael.“ Čo mal čo Ježiš dočinenia s Izraelom? Prečo potreboval Izrael vykúpenie?

A keď bola takto zmätená, vrátila sa k zvyku, ktoré mala ako malé dieťa: modlila sa. Prestala sa modliť, keď mala päť rokov: balón s Micky Mouseom sa jej prepichol a ona sa modlila a modlila, aby jej ho Boh opravil, no balón zostával prepichnutý. Takže okrem formálnych modlitieb v synagóge už nežiadala Boha o nič.

Avšak teraz prosila Boha, aby sa jej ukázal. Žiadna modlitba Všemohúcemu, ktorú myslíte vážne, nezostane bez odpovede. Ceila náhle pocítila nutkanie čítať Nový zákon, knihu, ktorú Židia opovržlivo považujú za "gojišh " a nie pre našich ľudí. Takže ju začala potichu čítať a zistila, že aj Nový zákon je židovskou knihou, ktorá sa týka židovského národa, avšak predovšetkým židovského Mesiáša. No nedokázala si to všetko spojiť v hlave a tak sa zasa obrátila k Bohu, aby jej pomohol. A pomoc prišla v podobe misionára z americkej Misie pre Židov.

Ja som už počul o Evanjeliách. Mal som len sedemnásť, keď sa jeden človek na rohu ulice začal so mnou baviť. Volal sa Orville Freestone. Dostal sa až k Evanjeliám (toto sa stalo v roku 1947) a povedal mi, aby som očakával, že Izrael sa stane štátom. Fascinovalo ma, čo hovoril. Obaja sme nastúpili do autobusu, išli sme rovnakým smerom a vystúpili sme na Federálnej ulici - až na to, že on mal ísť na juh a ja na sever. Avšak taký som bol zaujatý tým, čo hovoril, že som len kráčal, až som sa zastavil na prednej verande jeho domu a v duchu som spracovával všetko, čo som počul. Vošiel do domu, doniesol mi Nový zákon a poprosil ma, aby som si ho prečítal.

No a tak keď som kráčal domov, začal som rozmýšľať: „To, čo hovorí, dáva zmysel, čo však znamená, že musím byť riadne hlúpym Židom, pretože Ježiš nemohol byť Mesiášom. A túto knihu nebudem čítať, lebo keby som ju prečítal, mohol by som jej uveriť. A ja sám neverím svojmu úsudku. Nie, nechcem mať s týmto nič dočinenia. Ak sa rabíni niekedy stretnú a dohodnú, že Ježiš je Mesiášom, možno sa k nim pridám.“

Avšak teraz, o štyri roky neskôr moja žena tápala pri hľadaní, ako nasledovať Krista. A Pán odpovedal na jej modlitbu. A vtedy som zistil, aký jedovatý a nahnevaný dokážem byť. Ona však vo svojej novonadobudnutej viere mala trpezlivosť znášať môj hnev a nevraživosť.

Dovtedy som si myslel, že by sa mohli nájsť dobré dôvody proti viere v Ježiša, a že rabíni majú pravdu. Tak som navštívil rabína, ktorý nás sobášil a požiadal som ho o intelektuálne zdôvodnenie, ktoré by ju presvedčilo. Sadol si a začal mi vysvetľovať spôsobom, ktorý sa mi nezdal ničím viac než hašterením o možných variantoch významu hebrejských slovíčok. Pozrel som naňho a hovorím: „ Rabi Bryks, toto ju nepresvedčí, a úprimne povedané, ani mňa. Musia existovať lepšie dôvody.“

Na chvíľu sa zamyslel a potom sa usmial. Povedal: „No dobre, rozmýšľaj o tomto: Aj na tanec treba dvoch.“ Vyvalil som oči: „Čože?“ Potom mi vysvetlil, že pokiaľ ide o narodenie sa z panny, to vôbec nie je možné, že jednoducho musel tam byť prítomný aj telesný otec.
Čo však nevedel, bolo, že presne v tomto momente úplne podkopal celú vec, a to nielen pre kresťanstvo ale aj pre judaizmus a pre každý iný teizmus. Ak Boh nedokáže urobiť zázraky, pričom základné dokumenty hovoria, že ON skutočne urobil zázraky!, potom tieto dokumenty musia byť nesprávne.

Tápal som v prázdne. Začal som čítať ateistických autorov a skúsil som použiť ich argumenty pri mojej manželke. Nič ju nedokázalo otriasť v jej viere, a ja som nedokázal argumentovať vidiac jej zmenený život. Prial som si, aby som mohol povedať, že existuje nejaký veľkolepý, presvedčivý dôkaz, ktorý ma presvedčil. Avšak nebolo tomu tak.

Čím viac som bojoval proti Evanjeliu, tým viac bolo niečo vo mne, čo vedelo, že Evanjelium má pravdu.

Raz v sobotu večer som začal čítať jednu z mnohých knižočiek, ktoré moja žena nechávala roztrúsené po dome. Ak by boli napísané seriózne, zahadzoval by som ich. Ak by bolo v nich niečo na zosmiešnenie, čítal by som ich poriadne nahlas a posmešným tónom, aby Ceila videla, že si z toho všetkého robím žarty.

Táto konkrétna knižočka mala nadpis „Ako vyzerá nebo?“ Keď som potichu začal čítať tento extrémne popisný výklad neba, prečítal som len časť, a uvedomil som si: „Nebo vôbec nie je takéto ....uh!“ To „uh“ bolo preto, že vlastne až dovtedy som vôbec neveril, že niečo také ako nebo naozaj existuje, a teraz som mal vo vnútri určitú predstavu o tom, aké musí byť.
A tak som sa začal vnárať do svojej mysle a objavil som, že viera tam je. Skutočne som veril v nebo, veril som v Bibliu, veril som v Krista a bol som pripravený to priznať.

Keď som po prvýkrát počul Evanjelium, nechcel som vedieť, že bolo pravdivé, pretože by to znamenalo, že by sa ma rodina zriekla a priatelia by ma opustili. Ak by som uveril v Ježiša, bol by som vydedencom. Neuvedomil som si však, že nemám v tejto veci na výber, pretože, ak by som povedal, že Ježiš nebol prisľúbeným Mesiášom alebo že Biblia nemá pravdu, vedel by som, že klamem.

Boh odvtedy v mojom živote opäť a opäť odpovedal na modlitby a ubezpečil ma, že je prítomný v mojom živote a v živote iných ľudí na tomto svete. To už je však iný príbeh.