Môj príbeh

Manželia, ktorým Boh zmenil život.

Svedectvo manželky Mirky

Pochádzala som z tradičnej kresťanskej rodiny a mala som povedomie Boha, ale nepoznala som, že existuje osobný vzťah s Bohom. Naši sa rozviedli, keď som bola malá a ostali sme iba s mamou. Môj život sa potom začal uberať veľmi zlým smerom.

Bola som – ako sa hovorí  – vyvrheľ.  Robila som si, čo som sama chcela. Nikoho som nepočúvala, nikto ma ani nekáznil, že by mi dával tresty za to, čo som robila. Už v 12-tich rokoch som pila alkohol a tajne chodila na diskotéky. Bola som veľká podvodníčka, doma aj v škole som stále klamala.  Pribúdali aj krádeže.

V 16-tich rokoch som otehotnela. Myslím, že to bol Boh, ktorý sa ma pokúšal zastaviť, lebo som chcela ísť na potrat, ale bolo na to už neskoro. Tak som si dieťa nechala.  V 17-tich ma mama, s ktorou som stále bývala, donútila vydať sa, no ešte predtým ma súd musel uznať dospelou, aby som mohla uzavrieť manželstvo. Nemalo to však význam a neprinieslo to žiadnu zmenu do môjho života. Muž, s ktorým som mala dieťa pre mňa nič neznamenal, bol to iba náhodný vzťah.  Moje priority naďalej ostali diskotéky a zábava. Bolo jasné, že naše manželstvo dlho nevydrží a po dvoch rokoch som sa rozviedla. Dcéra ostala žiť so mnou. Keď sa rodičia dozvedeli o mojom rozvode, boli veľmi nahnevaní a nesúhlasili s tým. No nemohli nič urobiť, rozhodla som sa.

Neskôr som sa zoznámila s mojím terajším mužom. Padli sme si do oka, mali sme spoločné „záujmy“, čo v tom čase boli krčma a alkohol. A tiež marihuana, ktorú on fajčil a pri ňom som k tomu privykla aj ja. Mysleli sme si, že sme pre seba tí praví. Keď som otehotnela, vzali sme sa. Manžel prijal za svoju aj moju dcéru z predošlého vzťahu a keďže mal svoj byt, presťahovali sme sa k nemu. Bolo to tesne pred mojimi maturitami. Veľmi rýchlo sa všetko začalo v manželstve rúcať, lebo aj naďalej sme žili dosť nezodpovedne a nezávisle – každý si žil ako chcel a robil čo chcel.  V tom čase sme začali tiež podnikať. Otvorili sme herňu, kde sa točili veľké peniaze.  Načas sme žili vo veľkom štýle.

Dlho to však netrvalo – manžel podľahol hráčskej vášni, stal sa závislým a hromadili sa nám dlhy. Mali sme aj hypotéku a nemali ju z čoho splácať. Dlhy sa zvyšovali až do takých výšok, že by sa za to dalo kúpiť poriadne auto.

Nevedela som, čo mám robiť.  Bola som na dne so silami. Mala som dve deti, každé s iným mužom, na krku dlhy a žiadnu pomoc, lebo manžel doma prakticky ani nebýval. Stále bol v herni, hral poker, alebo spal, alebo bol na internete. Keď som už nevedela odkiaľ kam, začala som volať na Pána, nech mi pomôže, nech mi niekoho pošle. Najskôr som však skúšala všetky možné psychologické metódy, ako si pomôcť, ale na môjho muža nič nefungovalo. Nuž som začala ako posledný výkrik volať na Pána. 

Na druhý deň po mojom zúfalom volaní som viezla novú kolegyňu na školenie a ona mi cestou rozpovedala svoje svedectvo – ako Pán Ježiš zachránil jej život, keď jej zomreli deti. Vtedy sa ma to veľmi dotklo a  rozhodla som sa, že aj ja chcem Pána Ježiša do svojho života. Na najbližšej evanjelizácii, kde ma pozvala, som na výzvu zdvihla ruku a prijala Pána Ježiša ako svojho Pána a spasiteľa.

Všetko sa zmenilo – strach, depresia aj úzkosť zmizla a prišla nádej na riešenie.  Mala som predtým problém aj s alkoholom a keď som prosila Pána Ježiša, nech to vezme odo mňa, On to urobil.

A neskôr z milosti Božej uveril aj môj muž a dostali sme sa z dlhov. Spočiatku po tom, ako som uverila, som prežívala veľmi náročné obdobie, lebo muž mi začal hovoriť, že keby vedel, že verím v Boha, nikdy by si ma nevzal. To ale nebola pravda, on vedel, že som veriaca, ale toto bolo zrazu pre neho niečo iné – videl, že som sa zmenila, že to s Bohom myslím vážne. On sa dlho nemenil a ja som sa pýtala Pána, či sa mám s ním rozviesť, že nevidím na ňom nič dobré, ale Pán mi ho ukázal ako ho On vidí a ja som tomu uverila.  Z milosti Božej potom uveril aj môj muž.  Máme nový život, Pán Ježiš nám dal novú šancu pre lepší život.

Boh vyriešil v našom osobnom živote mnoho vecí a stále nejaké ešte rieši. Premieňa náš charakter tak, že nás vodí po cestách, na ktoré by sme my nikdy - bez nového srdca - nevstúpili. Máme tretie dieťa, ktoré som pôvodne už nechcela, no Boh si ho použil, aby ma naučil väčšej trpezlivosti, láske a zloženiu mojich predstáv. Tiež vďaka tomu dieťatu sme prešli skúškou ohľadom manželovej práce, kedy 8 mesiacov hľadal prácu od Pána a dnes ju má - konečne po 9 rokoch spoločného života má prácu kúsok od domu a už sa skoro tri roky môžeme radovať, že konečne mám manžela a deti otca. Momentálne vyučujem Izraelské tance, do ktorých ma Pán povolal cez videnie počas jednej modlitby.

Počas tancov je uvoľnovaná sláva Božia a ľudia sú napĺňaní pokojom, radosťou a vnímajú Božiu prítomnosť. Boh čím ďalej, tým viac uvoľňuje svoje zázraky počas tancov, či už na tancujúcich, alebo na tých,  čo sa len pozerajú.

Máme svedectvá o uzdraveniach, vyslobodeniach a tiež niektorí boli spasení. Verím, že je to nástroj pre cirkev, ako získať stratených. S manželom vedieme dve skupiny ľudí, ktoré vyučujeme a pomáhame im vojsť do Božieho povolania. Jedna skupina su rómski občania, kde sa dejú mocné zázraky a ľudia sa obracajú ku Kristovi a vyznávaju ho ako Pána a spasiteľa. Organizujeme semináre, vyučovania a rôzne akcie, kde sa snažíme preukazovať ľuďom skutky lásky a potom im hovoríme o Kristovi. Ďakujeme Bohu za všetko, čo robí v našich zivotoch a v životoch ľudí okolo nás, Jemu patrí všetka chvála a sláva. Amen.

Svedectvo manžela Jána

Predtým ako som uveril, sa môj život uberal do stále väčšej a väčšej temnoty.

Okrem toho, že som chodil do práce, ak som vôbec mal prácu, tak som holdoval alkoholu, drogám, hral som poker a bol som vulgárny človek, používal som veľa vybraných slov.  Ďalšia vec bola, že som bol vychovávaný v ateistickom duchu a nevedel som sa vysporiadať s myšlienkou smrti, nedokázal som akceptovať, že raz zomriem a už nič nebude.

Tieto okolnosti (plus ďalšia, že som sa veľmi zaujímal o to, ako funguje tento svet ale moje zistenia boli dosť negatívne) vyvolávali vo mne úzkosť, depresiu a pri myšlienke na moju rodinu aj pocity beznádeje a bezmocnosti.

Vedel som, že moja manželka je veriaca, ale nevedel som, čo to znamená, neprikladal som tomu veľký význam. Neskôr som však na sebe pozoroval, že začínam byť nejaký precitlivelý. Nevedel som si to vysvetliť. Až neskôr som sa dozvedel, že manželka, po tom, ako začala žiť s Pánom, požiadala svoje spoločenstvo, aby sa za mňa modlili, čo robili intenzívne 3 roky a verím, že to Boh vo mne pôsobil.

Raz ma manželka požiadala, aby som s ňou išiel do kresťanského spoločenstva. Išiel som. Absolvoval som prvú návštevu, po ktorej som si pomyslel, že tí ľudia nie sú normálni.

Keď som videl, čo sa tam dialo, bol som z toho podráždený. Povedal som žene, nech ma tam už viac nevolá, že tam už nepôjdem. Ani neviem ako, zrazu som sa tam ocitol druhýkrát. Vtedy som len odutý sedel a nechápal, prečo som tam zase išiel, ale už som to maželke nekomentoval.

V tom období som pracoval v Čechách a bol som časovo dosť vyťažený. Od rodiny som bol vzdialený 600 km, a tak som si dosť vyberal a plánoval, kedy pôjdem domov, lebo som veľa času trávil mimo.  Raz ma manželka požiadala, či by som s ňou nešiel na evanjelizáciu do Košíc. Povedala mi dátum konania a mne vtedy napadlo, že o týždeň neskôr má svokor narodeniny a teda načo by som šiel domov v čase nejakej evanjelizácie, keď môžem ísť o týždeň neskôr – na oslavu a užiť si tam zábavu.  Tak som povedal, že na žiadnu evanjelizáciu nepôjdem, že prídem svokrovi na 50-ku.  Ani neviem prečo, keď mi manželka týždeň pred evanjelizáciou telefonovala, či predsa len s ňou do tých Košíc nepôjdem, tak som jej povedal, že áno. Keď som potom položil telefón, nevedel som pochopiť, prečo som súhlasil, keď som to vôbec nechcel. Verím, že Boh na mne pracoval.

A tak sme sa o týždeň vydali do Košíc.  Bola tam Konferencia ohňa, s Kolendom a Toddom White.

Čudné bolo, že keď sme prišli do sály, bol som prekvapený, že sa mi chcelo plakať. Nechápal som prečo. (Veď ja som veľký chlap, nemôžem plakať. ) Vyšiel som na chodbu a tam som bol v pohode. Ale keď som sa vrátil do sály, znova som nemohol udržať slzy.

Todd White volal meno Ježiš a hovoril svoje svedectvo, ako fetoval a ako žil predtým, než spoznal Boha. Stále som nechápal čo sa deje, prečo tam vôbec som, čo tam robím. Potom Kolenda vyzval pastorov, aby urobili modlitebný tunel a požiadal všetkých v sále, aby prechádzali cez tunel, že budú krstení Duchom svätým. Tak som sa na to s údivom pozeral a videl som ľudí, ako niektorí padali, niektorí výskali, tešili sa a hovoril som si: „Čo toto je? To nie je možné, to je divadielko, to je všetko pripravené...“ Chvíľu na to mi manželka hovorí: „Poď so mnou do toho tunela“ a ja že „Dobre, idem, prečo nie.“ Myslel som si, že to aspoň sám vyskúšam. Tak sme zišli dolu a dosť dlho sme čakali, lebo v sále bolo 6 tisíc ľudí, ktorí prechádzali tunelom.  Tesne pred modlitebným tunelom som po prvýkrát úprimne prehovoril k Bohu, aj keď to bolo s dávkou veľkej arogancie. Povedal som: „Bože, keď si, tak to teraz dokáž!“  Vošli sme do modlitebného tunela, držal som manželku za ruku a všetci sa ma dotýkali... bol som v pohode.  Keď sme boli asi v polovici tunela, moja manželka zrazu spadla na zem a vtedy som ostal šokovaný. Vedel som, že ju nemohli na to nahovoriť, aby odpadla. Nechápal som, čo sa dialo. Potom sme odišli domov a ja som sa vrátil nazad do práce. Celú dobu som v Čechách cítil, že sa niečo deje. Po dvoch týždňoch som prišiel domov a manželka sa ma spýtala, či s ňou pôjdem do toho spoločenstva, kde som predtým už dvakrát s ňou bol. Povedal som jej: „Jasné, idem.“ A nevedel som si vysvetliť, prečo som taký nadšený z toho, že tam pôjdeme, ale túžil som tam veľmi ísť. Nechápal som. Keď sme tam prišli, v spoločenstve bol zrovna hosť z USA, ktorý hovoril svoj životný príbeh a na konci vyzval ľudí, či niekto chce prijať Pána Ježiša do srdca a ja som utekal dopredu. Vedel som, že to chcem.

Nasledujúce tri dni som činil pokánie a plakal ako malý chlapec, ja, veľký chlap, ktorý nikdy neplakal pred nikým. Vždy som sa schovával, aby ma nikto nevidel plakať, ale teraz mi to bolo jedno. Činil som obrovské pokánie a Boh mi do týždňa vzal fajčenie, alkohol, drogy, poker a môj slovník sa diametrálne zmenil.

Boh mi tieto veci zobral ako lusknutie prstom a odvtedy hľadám Pána a som nadšený zo života s Ním a z toho, že zmenil môj život, našu rodinu a Boh stále koná obrovské zázraky. Dostali sme sa z dlhov a som nadšený z toho, že Bohu môžem vydávať všetko, celý svoj život, že si nemusím nič držať. Som nadšený, že som v Bohu našiel zmysel života. S manželkou sme chodili aj na Biblickú školu, aby sme aj takto hľadali a spoznávali viac Pána. Naša rodina je veľmi požehnaná, celá verí a náš život je plný zázrakov – aspoň jeden spomeniem za všetky. Počúvali sme chvály so synom Jankom a znela v piesni veta Nám nič nechýba a zrazu mi Janko hovorí: „Tatino ale mne chýba.“ A ja sa ho pýtam: „Janko a čo ti chýba?“ A on mi na to: „Aj ja chcem mať Ježiša v srdci.“ Keď vám toto povie vaše dieťa v 5-tich rokoch samo od seba, bez nejakého tlačenia, bez manipulácie, tak ste šťastní. Žil som 39 rokov ako ateista a na prelome 40-ky, čo je Božie číslo, som uveril. Som šťastný človek. Môj Boh vyriešil všetko, patrí Mu česť a sláva! On koná úžasne. Pokiaľ človek chodí s Duchom svätým, číta Božie slovo a modlí sa – Boh koná.

A Boh ozaj koná veľké veci, lebo sme sa posunuli vo vzťahu s Ním o dosť ďalej, lebo naše osobné svedectvo je tým ovocím, ktoré poslušnosť a chodenie s Pánom prináša. Boh si nás začal používať i v službe uzdravovania ako i vo vedení novouverivších. Na každej našej ceste sa snažíme spoznávať Boha stále viac a viac. On nás prevádza cez púšte, ako bolo napríklad, keď sme v poslušnosti prijali od Pána, že mám byť kniežaťom vo svojej rodine.  To znamenalo zmenu zamestnania, lebo som pracoval cca 500 km od domu a preto som doma často nebýval.

Hľadanie zamestnania od Pána mi trvalo 8 mesiacov, ako už manželka napísala, a počas tohto obdobia Boh konal obrovské zázraky a nadprirodzene nás prenášal cez ťažké chvíle a premieňal nás.

Celá táto cesta bola veľmi zaujímavá... keby som to mal všetko vypovedať, tak to by bolo na dosť dlhé písanie.

Boh nás viackrát počas nášho chodenia s Ním postavil pred ťažké rozhodnutia, ale keď sme vykročili v tom, čo On od nás chcel, tak sa vždy k tomu priznal a cez tieto situácie sa nám dal viac spoznať.  Teraz vieme, že najdôležitejšie pre nás je, aby sme si s Ním vybudovali čo najintímnejší vzťah, lebo z toho všetko pramení a je to to najdôležitejšie pre náš život a naše chodenie s Ním.