Môj príbeh

Muž, ktorý sa naučil chváliť Pána.

Narodil som sa v Hurbanove, kde som do štyroch rokov aj vyrastal. Potom sme sa presťahovali do Galanty. Od malička som vyrastal v cirkevnom zbore a bol som rodičmi vedený k viere v Boha. Keď sme sa presťahovali, rodičia prestali chodiť do spoločenstva. Mal som však babku, ktorá ma vždy brávala so sebou do zhromaždenia. Veľmi sa mi tam nechcelo chodiť, ale babka v tom bola rázna. Vždy už v sobotu mi to pripomínala, aby som nezabudol, že zajtra ideme. Každý týždeň som dúfal, že na to zabudne, ale nikdy nezabudla. Často som sa už od štvrtka „modlil“, aby v nedeľu snežilo, alebo aby bola nejaká kalamita a nemusel by som s ňou v nedeľu nikam ísť.

Chodil som tam vážne veľmi nerád, doslova som to tam až nenávidel. Bol som však nútený chodiť tam s ňou asi do mojich 14-tich rokov.

Potom sa stala taká vec – do chválospevovej kapely v zhromaždení hľadali klaviristu. Ja som chodil do ZUŠ-ky na klavír a tak som dostal ponuku, či by som s nimi nechcel skúsiť hrať. Táto myšlienka sa mi celkom páčila, lebo vždy som si (keď som tam s babkou chodil) všímal, ako sa striedajú vo chválach klaviristi a už vtedy som si predstavoval, ako by som to urobil lepšie. A mal som na to svoj pohľad. Takže keď ma pozvali na nácvik, mal som v pláne, že tam prídem, vysmejem ich a odídem hrdo preč, lebo tam aj tak nerád chodím. Išli sme tam vtedy s mojím bratrancom a obaja sme mali rovnaký zámer – prísť tam, vysmiať ich (veď aj tak nám na tom nezáležalo) a odísť. No keď sme tam prišli na nácvik, boli tam samí mladí ľudia a zistil som, že nie sú až tak „od veci“. Postupne sme sa spriatelili, začal som s nimi cvičiť a hrávať počas nácvikov. Nepoznal som veľa piesní, vedel som hrať z not, ale nevedel som hrávať improvizovane, ako sa to na chválach robí. Vtedy som ešte nebol znovuzrodený, ale pomaličky ma začali zapájať do chvál.

Jedno popoludnie som prišiel domov z nácviku a začal som si doma hrať na klavíri. Ty si ten Pán, pravý lekár... a tam sa v druhej slohe spieva, že tvoje slovo aj mňa premení... a ako som tak sedel za klavírom a hral túto chválu, skúšal si akordy, pri slovách – tvoje slovo aj mňa premení – som začal veľmi plakať. Nechápal som, čo sa deje a aj som sa zľakol, že prečo plačem, čo sa mi stalo. Napísal som jednej dievčine, ktorá ma zavolala do chvál, že čo sa to so mnou deje, že tomu nerozumiem. Hneď mi odpísala, že to je Boží dotyk, a že sa mám modliť. Tak som chodil po byte, modlil sa a vyznával som Bohu hriechy, ale stále som tomu nerozumel. No prežíval som ľahkosť a cítil Božie odpustenie. Tam som prvýkrát zažil Boží dotyk a prežil znovuzrodenie. Mal som vtedy 15 rokov.

Odvtedy (to je už 12 rokov) je chvála pre mňa niečím veľmi hlbokým. Počas nej som zažil stretnutie s Bohom a znovuzrodil som sa, takže mi nikto nevyvráti, že chvála je len nejaké spievanie piesní.

Vo chvále je oveľa viac. Je to postoj nášho srdca, že nespievam len nejaké slová a melódiu, ale mám v tom srdce. Vkladám svoje srdce do chvály a vtedy nespievajú len moje ústa, ale spieva moja duša a môžem vo chvále vyznávať a prehlasovať Božie pravdy. Keď spievam srdcom, verím, že to má obrovskú moc.

Odvtedy som sa naučil, že chvála je o rozhodnutí, našom rozhodnutí do nej vstúpiť. Je to životný štýl, nie 45 minút chvál v nedeľu v cirkvi, kde hrá pekná hudba. Nedeľné bohoslužby – to je len taká čerešnička na torte, keď ho chválime s bratmi a sestrami. Prichádzame k Bohu neustále, verne. Keď sa darí, aj keď sa nedarí – aj vtedy si uvedomujeme Jeho dobrotu a vzdávame mu chválu. Niekedy sa nám vstupuje ľahšie do chvál a niekedy je to boj, ktorý potrebujeme vybojovať. Keď som sa za to modlil a pýtal sa Pána, prečo je to tak, prečo niekedy v cirkvi počas chvál ľahko vstupujeme do Jeho prítomnosti a niekedy nie, dostal som ako odpoveď veršík – Tam, kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som uprostred. Rozjímal som nad týmto veršom – čo to má spoločné s chválami? ...a prišlo mi takéto vysvetlenie: Keď prichádzame do zhromaždenia s postojom, že sme ho prišli (a chceme) chváliť, tak tam je Boh uprostred nás a do chvál vhcádzame ľahko. On to zasľúbil a Jeho slovo je pravda.

Ale keď prichádzame do cirkvi s tým, že toto sa mi nepáči, toto by som urobil inak, tento človek sa mi nepáči a teraz mám tohto človeka počúvať,... vtedy prichádzame so zlým postojom – vtedy sa nezhromažďujeme v Jeho mene, ale v našom vlastnom mene.

A uvedomil som si, že toto je ten dôvod, prečo niekedy v cirkvi vstupujeme do chvál veľmi ťažko. On je prítomný, keď sú ľudia zhromaždení v Jeho mene.

Ale keď prichádzame s našimi vlastnými očakávaniami, kritikou, posudzovaním, nespokojnosťou – tak nie je ľahké vojsť do chvál, lebo prichádzame vo vlastnom mene a je pritom tak ľahké do toho padnúť.

Chcem však napísať ešte jeden príbeh, v ktorom chvála tiež mala svoje dôležité miesto a v ktorom sa Pán oslávil.

Jeden deň v týždni sme sa zvykli v našej cirkvi stretávať o šiestej ráno a modliť sa za naše spoločenstvo a za ľudí. Raz som takto ráno pred prácou prišiel na modlitby a vtedy sa za mňa jeden brat modlil, aby ma Boh chránil na ceste. Bolo mi to také zvláštne, nikdy sa takto za mňa nemodlil. Ale práve v ten deň, (na trase, ktorou som chodieval do práce), bola obchádzka a tak som išiel inou cestou. Zrovna vo chvíli, keď som vchádzal do zákruty, sme sa zrazili s oprotiidúcim autom. Moje sa stočilo a to druhé auto sa prevrátilo niekoľkokrát na strechu a skončilo v poli. Mne vystrelili všetky airbagy, bol tam dym a v momente nárazu som len vykríkol Pane Ježišu! Nič viac som si nestihol uvedomiť. Mal som rozbitú peru od airbagu, ale nič iné sa mi nestalo a tak som vyliezol z môjho auta cez sedadlo spolujazdca. V diaľke som zbadal v poli prevrátené auto a okolo neho chodil človek. Pomyslel som si – vďaka Bohu, že sa mu nič nestalo – a vybral som sa smerom k jeho autu. Keď som k nemu prišiel, všimol som si, že za autom v jarku ležala žena. Bola pri vedomí, ale nehýbala sa. Jej muž ma požiadal, aby som zavolal záchranku. Bežal som naspäť do auta, vzal mobilný telefón a vytočil záchranku. Trvalo to večnosť – prišli o 24 minút. Ako som tam stál a čakali sme na záchranku, muž bol veľmi nervózny a neustále mi opakoval, že ma zabije, že som mŕtvy človek. Chápal som ho, že mal strach svoju o manželku a bol v šoku. Vôbec som mu to nezazlieval, ani nevyčítal. Všimol som si, že jeho žena, (ako tam tak ležala), je tehotná a jej muž mi prezradil, že je v 6-tom mesiaci tehotenstva. Žena mi navyše neustále hovorila, že si necíti nohy, že nevie nimi pohnúť. Bola to hrozná situácia. Ja som silno vnímal, že mám pri tejto žene byť, modliť sa a prehlasovať život nad jej dieťatkom, aj nad jej nohami. Muža som sa na nič nespýtal, len som, (kým prišla záchranka), si k nej kľakol, položil ruky na jej bruško aj na nohy a modlil som sa a prehlasoval život. Potom prišli policajti, spísali sme správu o nehode a keď prišla záchranka, ženu naložili a jej muž odišiel s ňou. Ja som sa potom konečne dostal tiež domov. Stretol som sa s rodičmi, povedal im čo sa stalo a boli veľmi radi, že som živý. Potom som už potreboval byť sám.

Zavrel som sa do izby a veľmi som sa bál. Mal som dva strachy – jeden strach bol o ženu a bábätko a druhý strach som mal zo seba samého. Bál som sa vlastného neodpustenia voči sebe...

Sedel som na posteli, veľmi vypätý z celej situácie, až som vyčerpaný zaspal. Po niekoľkých hodinách som sa zobudil a strach vo mne rástol. Spánok bol pre mňa únikom, tak som si znova ľahol a zaspal. Prespal som vtedy asi 20 hodín. Potom som si uvedomil, že viac už spať neviem, a že s tým musím niečo urobiť. Buď začnem pracovať na svojej psychike, (bol som človek, ktorý si veľmi ťažko odpúšťal chyby), alebo pôjdem na kolená a prinesiem to Bohu. Na to som sa však vôbec necítil. Ale naučil som sa, že ak aj niekedy začínam telom, skončím duchom. Urobil som preto veľmi konkrétnu vec – kľakol som si na kolená, (aj keď som na to nemal chuť) a pustil som si chválu Overcome. Nakoniec som skončil na tvári... Kričal a volal som k Bohu. Neviem, ako dlho som tam tak ležal, ale počas toho som mal obraz:

videl som túto ženu, ako drží v ruke chlapčeka. Ja som stál pred bránou rodinného domu a držal som v ruke plienkovú tortu. To bol obraz. Vo chvíli, keď som vstával zo zeme, zaznela coda tejto piesne, kde sa spievalo Zvíťazíme v ňom, krvou baránkovou a slovom svedectva, ktoré máme. Ako to znelo, začal som skákať od radosti.

Myslel som si, že som sa totálne zbláznil. Bolo to niečo, čo som nedokázal pochopiť rozumom, ale skákal som od radosti a zároveň prišiel na mňa veľký pokoj. Presne ako je napísané, že pokoj Kristov, ktorý prevyšuje každý ľudský rozum, bude hájiť a strážiť vaše mysle a srdcia v Kristu Ježišovi.

Toto slovo sa od tej prežitej chvíle stalo realitou v mojom živote. Od toho momentu som prežíval obrovský pokoj a ani na chvíľu som nezapochyboval, že táto žena bude zdravá. Na ďalší deň ma kolega viezol o piatej ráno do práce svojím autom, (keďže mne vodičák vzali), a dosť sa čudoval, že som nejaký vysmiaty, keď ma videl. No ja som mal v srdci velikánsku istotu, že tá žena bude v poriadku, aj keď realita hovorila niečo úplne iné. A naozaj som ani na chvíľu o tom nepochyboval.

Ženu previezli z Galanty, kam ju sanitka doviezla, hneď do Nových Zámkov, kde podstúpila operáciu. Po tom, ako sa prebudila z narkózy, si nohy vôbec necítila. Žiadna zmena. To som sa dozvedel na druhý deň. O pár dní neskôr dostala k tomu ešte embóliu a to bol veľmi vážny stav. Previezli ju vrtuľníkom do Bratislavy. Situácia vyzerala beznádejne. Moji rodičia sa v tom čase veľmi báli a paradoxne – ja som bol ten, kto ich ukľudňoval, kto im hovoril, aby sa nebáli, že to bude dobré... Vo mne bol neustále ten obraz a obrovský pokoj, čo mi Boh vtedy v noci dal. Vedel som, že viem, že viem.... že žena bude v poriadku, hoci žiadne dobré správy neprichádzali.

Až po dvoch mesiacoch prišla prvá dobrá správa, že žena začala hýbať prstami na nohách. Bábätko mala stále ešte v brušku a ono bolo po celý ten čas v poriadku. Počas celej doby tehotenstva. Neskôr som sa dozvedel, že začala hýbať chodidlami a po nejakom čase prišla ďalšia dobrá správa, že zohýna nohy v kolenách. Tá žena bola obrovská bojovníčka. Dnes, keď sa nad tým zamyslím, že prvé dva mesiace sa neudiala žiadna dobrá zmena situácie a jej zdravotného stavu, (ničím nehýbala), až mi je ťažko pochopiť, ako som mohol mať vtedy taký pokoj. To mohol spôsobiť naozaj iba Boh.

Ja som sa jej medzičasom ozval cez FB a začali sme si písať. Ona ma informovala, čo je nové.

Aj sme sa neskôr stretli. Keď som sa s ňou rozprával o dni havárie, pamätala si, že som niečo pri nej robil a že som jej hladkal bruško a ona vraj cítila pokoj... Samozrejme, mala výčitky voči mne, ale potom sme si všetko vyrozprávali, ja som ju požiadal o odpustenie a ona sa vyjadrila, že mi odpúšťa. (Za to som sa už predtým dlhšie modlil, aby mi dokázala odpustiť.)

Potom sa jej narodilo zdravé bábätko, bol to syn. Ona však ešte stále nechodila. Mala podstúpiť druhú operáciu a po nej začala chodiť. Podľa lekárov to bol zázrak, lebo mala zlomený prvý stavec dolu na chrbtici. Bola o nej v televízii aj reportáž, lebo to, čo sa jej stalo, podľa lekárov nebolo reálne možné a vyjadrovali sa na kameru, že je to obrovský zázrak. Potom som jej doniesol aj tú plienkovú tortu z môjho obrazu. To, čo som vtedy videl, že držala v ruke chlapca, som si nechal pre seba, lebo som vždy veľmi opatrný na to, keď sa niekomu prorokuje pohlavie dieťaťa a nerobievam to. Ani vtedy som im to nepovedal, hoci som to jasne v obraze videl. A keď sa im dieťatko narodilo, tak som sa ich spýtal na pohlavie a potvrdili mi, že majú chlapčeka.

Hovorí sa, že veriacemu všetko spolupôsobí na dobré a hoci to môže znieť divne, (ako mohla táto udalosť byť niekomu na dobré?), uvedomil som si veľmi silne váhu Božích zasľúbení – že to, čo výjde z Božích úst je naozaj pravda a stane sa, že Božie slovo je živé, mocné a účinné, že platí aj dnes a má rovnakú moc, ako malo v minulosti. A tiež som si uvedomil, aké je to úžasné, keď dostávame do našich situácií Božie slovo a že si ho môžeme pýtať. Ako je napísané, že jeho slovo je sviecou našim nohám a svetlom našim chodníkom – slovo, ktoré sa stelesnilo vo mne, ten boží pokoj zároveň s obrazom, bolo niečo, čo popieralo realitu, ale bolo to Božie. Bolo to pre mňa ako obraz na stene, na ktorý som sa dennodenne pozeral a vedel som, že sem smerujem...

Ešte som to nemal, ešte som to nevidel, ale veril som, že toto sa naplní a bude to realita, pretože je to zasľúbenie samotného Boha, ktorý neklame a je verný v tom, že keď pošle slovo, nevráti sa naspäť prázdne, ale vykoná, na čo ho poslal.

A toto mi to dalo do života, že čokoľvek riešim, do čohokoľvek vstupujem, nemusím sa báť pýtať si slovo od Pána a jeho pohľad, jeho riešenie. Jeho pohľad je často iný ako náš, ale Boh už pracuje, On už koná. Možno by sme si priali, aby sa tie veci diali rýchlejšie, inak, ale v tom čase ma Boh veľmi učil viere, trpezlivosti... nebolo to až také ťažké pre mňa, lebo On mi dal všetky prostriedky k tomu, (zasľúbenie, obraz, pokoj), aby som to vydržal.