Môj príbeh

Manžel, otec dvoch dcér, konateľ spoločnosti ViViT s.r.o.

Môj príbeh

Vyrástol som s bratom v kresťanskej rodine. Naša mamička mala veľmi ťažký život a to ju doviedlo k hlbokej viere v Boha, ktorú chcela odovzdať aj nám. Pravidelne nás vodila na evanjelické bohoslužby, posielala na náboženstvo, dala nás konfirmovať. Bolo to však v čase komunizmu, keď sme sa v škole učili presný opak a tak som bol spolu s inými presvedčený, že sú to všetko len rozprávky a v kostole som sa len nudil. Miesto slov o Bohu som si pri kázniach a v piesňach vždy dosadil slovo "príroda" a celkom mi to sedelo. Neskôr, keď prišli do módy knihy Ericha von Dänikena o vplyve mimozemských civilizácií, chystal som sa aj ja napísať román o tom, ako všetky významnejšie biblické postavy (Mojžiš, Eliáš alebo Ježi&scaron boli vlastne deti mimozemšťanov, ktoré po otcovi zdedili tie mimoriadne schopnosti robiť divy. Na gymnáziu som sa dobre učil a cítil som sa ako mladý úspešný muž.

Na intráku v Bratislave

Potom som odišiel na vysokú školu do Bratislavy, kde som cez víkendy v samote na internáte (ostatní to mali bližšie a skoro vždy chodili domov) rozmýšľal o sebe a o živote. Videl som až priveľmi jasne, že môj život nie je v poriadku. Že som kedysi sníval o tom, že bude zo mňa ušľachtilý človek, ku čomu som však mal veľmi ďaleko. Potom ma náš domáci mladý farár začal posielať na pravidelné stretnutia veriacich vysokoškolákov a na iné zborové akcie v Bratislave, kam sa mi vôbec nechcelo. Keď som raz so spolužiakom navštívil jednu biblickú hodinu, bol som zhrozený, že ten, čo mal príhovor, viditeľne hlboko veril tomu, čo hovoril o živom Bohu.

"Je to fanatik a ostatní tomu aj tak určite neveria", zhodnotil som si to pre seba a viac som tam nešiel.

Neskôr ma začali pozývať doma na týždenné stretnutia evanjelickej mládeže. Robili to tak vytrvalo, že som sa tam raz vybral. Bol som opäť zhrozený, že sa tam mladé, šikovné dievčatá rozprávali o Bohu tak, akoby existoval, čo ich viditeľne napĺňalo veľkou radosťou a šťastím. Keď potom na záver pri modlitbách prišiel rad aj na mňa, tak som tam pochopiteľne len trápne ticho stál, čo ma veľmi zahanbilo a rozladilo.

Potom ma jedna mládežníčka viackrát pozvala na letný kresťanský tábor a ja som sa vždy vyhovoril, že sa ešte musím učiť na skúšky. Keď mi ale po tom výlete plná šťastia nadšene rozprávala o tom, aké to tam bolo vynikajúce, tak som sa rozhodol, že sa nabudúce už dám pozvať, lebo som sa za ten týždeň doma aj tak nič nenaučil.

Ja a alkoholik?

V Bratislave som vo svojej osamelosti začal byť veľmi nešťastný a nemal som sa komu zveriť. Spolužiakom moje sťažovanie liezlo riadne na nervy. Až pri pive a vínku, keď už boli dosť opití, tak občas počúvali a niekedy pripustili, že sú nešťastní aj oni. Tak som sa postupne z abstinenta stal závislým na pive, keď som si už nevedel rozkázať a každé pivo som musel vypiť na ex a keď som naň dostal chuť, tak ma nič nemohlo zastaviť.
Na jednej zahraničnej letnej brigáde som po "slovenskom národnom večere" priveľa vypil a na druhý deň po "poprávke" zažil svoje prvé delírium, keď som už videl neskutočné veci. Prišlo mi veľmi ľúto, kam som sa to dostal. Po návrate domov aj moja mamka s hrôzou zistila, že som otrokom alkoholu. Ako mi neskôr rozprávala, zúfalá išla do spálne, kľakla si k posteli a vrúcne sa za mňa modlila, aby ma Boh oslobodil od alkoholu a pritiahol k sebe. Odvtedy sa moja túžba po alkohole zázrakom úplne stratila a ja som už viac nevypil ani kvapku.

Nakoniec som v Bratislave predsa niekoľkokrát zašiel na stretnutie veriacej mládeže, ktorá tam oficiálne nacvičovala spev. Na moje veľké prekvapenie ich moje problémy skutočne úprimne zaujímali a mne sa pri hudbe vždy uľavilo. Zašiel som aj doma v zbore medzi mladých a uvedomil som si, že im všetkým (aj mojej mamke) ich viera v Boha veľmi pomáha, že im aj v problémoch dáva silu a to hlboké vnútorné šťastie, ktoré som ja hľadal. Zatúžil som po takej viere, ale nejako sa mi vyhýbala.

Tí veriaci sú totálni blázni...

Po nejakom čase som sa (už poučený nedávnym letným zanedbaním) prihlásil na krátky predvianočný výlet na Sliezsko. Keď sme tam na stretnutí našli plnú sálu mladých ľudí, pomyslel som si, že to iste bude len nejaká dedinská zábava. Keď však začal kvíz znalostí Biblie, tak som nevychádzal z údivu, koľko toho mnohí vedeli. Ale keď sa stále hovorilo len o záležitostiach viery, bolo toho na mňa priveľa. Vošla do mňa taká zlosť na všetkých tých šťastných kresťanov, že som bol schopný vraždiť. Začal som vedome vyrušovať, až som im už iste šiel poriadne na nervy.

Keď sme sa potom večer v jednej rodine ukladali spať, môj spolubývajúci si pred spaním kľakol ku posteli a modlil sa. To ma už dorazilo. Myslel som si, že som medzi bláznami. Keď všetko stíchlo, začal som ale uvažovať nad sebou a začalo mi prichádzať na um zaradom toľko zlého, čo som napáchal, že mi začalo byť ľúto seba samého. Spomínal som si na moje dávno zabudnuté zrady blízkych ľudí, na svoje chrapúnstva a svinstvá - stále horšie a horšie, videl som svoju bezcitnosť a nekonečné sebectvo, až som bez zábran plakal nad sebou ako už dávno nie.

Na druhý deň som bol prekvapený, keď kázeň v kostole bola o mojich problémoch. Ba dokonca aj piesne v spevníku, ktoré ma dovtedy len nudili (lebo pre mňa neboli o ničom zo života), odrazu boli na výsosť aktuálne a boli jasnou odpoveďou na moje trápenie. Pri odchode mi domáci darovali nejaké kresťanské knižočky na čítanie a ja som sa nevedel dočkať, kedy už sa budem môcť bližšie dozvedieť niečo o tom zvláštnom Bohu, o ktorom tu hovorili.

Nechcem byť šachovou figúrkou!

Potom som sa v nich ale dočítal o Božom úplnom nároku na môj život. Zahodil som ich, lebo som predsa nechcel byť len nejakou šachovou figúrkou v rukách nejakého náladového Boha, ktorý by som mnou robil to, čo nechcem. Po nejakom čase sa však jasne videl, že som zo svojho života (v mojich rukách) urobil len bezcenné nič, ba že som ním bol len na škodu sebe, aj môjmu okoliu. Pochopil som aj to, že som veľmi hriešny a že preto niet divu, že so mnou svätý Boh nič nechce mať.

Nakoniec som dospel k tomu, že som bol ochotný zveriť svoj život plne Bohu do rúk, ak by On ešte dokázal z neho niečo užitočného urobiť. Chodil som nešťastný zo svojej biedy a túžil som už len po jednom, aby som mohol Bohu uveriť. Ale napriek všetkej snahe som to nedokázal.

Všetci veria, iba ja nie. Prečo?

S radosťou som prijal pozvanie na Silvestra v kresťanskom spoločenstve. Počas programu som uvažoval nad tým, ako to je možné, že tu všetci bez problémov veria Bohu, len ja nie. Vtedy mi Pán Boh pripomenul vetu, ktorú sme sa učili ako výklad ku tretej časti Viery všeobecnej kresťanskej:

"Verím, že ja zo svojho vlastného rozumu a sily nemôžem v Ježiša Krista, svojho Pána, uveriť, ani k Nemu prísť; ale je to Duch Svätý, ktorý ma svojim evanjeliom povolal, svojimi darmi osvietil, ktorý ma v pravej viere posväcuje a zachováva."

Uvedomil som si, že aj to, či budem veriť, musím plne prenechať Bohu a že vo všetkom som závislý od Neho.

V tom okamihu som odrazu s Jeho pomocou celkom jasne pochopil: On žije a je skutočne všemohúci; má ma rád, odpúšťa mi a už navždy bude so mnou. Odrazu všetku bolesť nad vlastnými hriechmi v mojom srdci nahradilo neopísateľné šťastie z Božej lásky. Zavládol vo mne aj hlboký pokoj a nádej, že sa už nemusím ničoho báť, lebo Ten, ktorý má všetko vo Svojich rukách, ktorý je všemohúci, je so mnou. A tak aj keby ma hneď zavreli do väzenia (čo sa v tom čase kresťanom ešte stávalo aj u nás), tak tam bude s týmto úžasným Bohom život plnší, ako bez Neho na slobode. Bol som plný lásky a už som len túžil pomáhať každému, kto moju pomoc mohol potrebovať. Každému som chcel povedať tú radostnú správu, že pri tej všade prevládajúcej pochybnosti: Ako je to vlastne s kresťanským Bohom? - že je tu skalopevná istota, že Boh nielen žije, ale aj je taký, ako o Ňom čítame v Biblii - odpúšťajúci, milujúci a dávajúci nový život (a všetko, čo k nemu potrebujeme).

Boh si ma pritiahol k sebe

Pán Boh mi pripomenul mnohé vedomosti o Jeho Slove, ktoré som od detstva dávno zabudol. On sám mi dal veľkú túžbu po Biblii, pomáhal mi jej rozumieť a riadiť podľa nej celý svoj život. Začal som si ju denne čítať podľa pomôcky Heslá Jednoty bratskej, ktoré som dostal od jednej našej mládežníčky, ktorá sa neskôr stala mojou manželkou.

Pochopil som, že mnohé zásady, ktoré som donedávna pokladal za správne, boli prevrátené. Predtým som sa bál, že sa Mu nemôžem dať k dispozícii, lebo zo mňa urobí to, čo nechcem. Ale teraz som zistil, že ma len očistil od môjho hriechu. A najviac ma môj nový Pán prekvapil tým, že mi dával to, po čom som túžil. Zažil som mnoho vyslovených Božích zázrakov, odpovedí na modlitby, keď som sa presvedčil, že u Neho je naozaj všetko možné. Na moje prekvapenie ma nevodil na cesty, kam som nechcel, ale očistil ma od nesprávnych túžob. Dával mi viac, ako som sa odvažoval prosiť.

S Tebou ma baví svet!

Napríklad som v detstve (pri čítaní kníh) túžil po dobrodružných cestách, aj keď som si uvedomoval, že sa mi to asi sotva podarí. Pán Ježiš ma však (napríklad) spolu s niekoľkými bratmi pozval až do Južnej Kórey, pričom nám tamojší kresťania zaplatili cestu okolo sveta. Navštívili sme tam aj najväčšie kresťanské zbory na svete a mnoho sme sa naučili o raste jednotlivých zborov ako odpovede na vytrvalé modlitby.
Aj keď som tu na Slovensku žil v skromných pomeroch, na pozvanie veriacich ľudí som sa dostal do mnohých krajín Európy (aj Ázie). Smel som však byť aj nástrojom Jeho požehnania na mnohých stretnutiach, výletoch a rôznych podujatiach. Keď som ďalej odovzdával vieru a vedomosti, ktoré mi dával, On to pomáhal prijímať a rozumieť mojim poslucháčom.

Na každom kroku som sa presviedčal, že keď Mu dôverujeme, On nám vo Svojej otcovskej láske a štedrosti dáva ešte viac, ako prosíme. Daroval mi po prevrate zaujímavú prácu vo vydavateľstve ViViT v Kežmarku, kde sme spočiatku vydávali výhradne kresťanskú literatúru. Dodnes vydávame v slovenčine pomôcky na denné čítanie Biblie - Tesnou bránou (za 7 rokov systematicky prevedie cez dôležité miesta Starej Zmluvy – staršiu polovicu Biblie – a už za 4 roky cez Novú Zmluvu). Záujem o ne sa každý rok zvyšuje, za čo sme Pánovi Ježišovi veľmi vďační. On sa o nás stará aj v čisto ekonomickej oblasti, kde nás vždy znovu ochránil od neriešiteľných finančných problémov.

Každému môžem jednoznačne dosvedčiť, že to najmúdrejšie rozhodnutie v živote je: zveriť celý svoj život do rúk Bohu, ktorý je múdrejší ako my - vie čo nás čaká v budúcnosti - a vo Svojej láske nás povedie tou najsprávnejšou cestou.

On je skrytý, ale rád sa dá nájsť tomu, kto Ho hľadá celým svojim úprimným srdcom.

Ing. Mikuláš Lipták