Môj príbeh

Byť darom pre Boha

 

Mám obrovský hlad po Pánu Bohu. Po tom, aby som Ho miloval, Jemu slúžil a Jeho poznal. Dakedy som však hladný vôbec nebýval...

Vyrástol som v dobrej katolíckej rodine a som nesmierne vďačný, že ma rodičia vychovali vo viere a udržali pri akom-takom náboženskom živote. Vždy som veril, ale nie vždy naplno. Hlbšie prebudenie viery prišlo až na jednom kresťanskom tábore, ktorého som sa sprvoti ani nechcel zúčastniť. Mal som sedemnásť rokov. Vtedy som na vlastnej koži pocítil, že Boh je žijúca osoba, blízky na dosah. Vtedy Pán Boh jasne a zreteľne zasiahol do môjho života. Zmenil ho. Úplne. Stal som sa iným.

Dnes sa snažím žiť čo najlepší život a byť čo najužšie spojený s Kristom. Túžim byť autentickým svedkom viery, nepohoršovať iných, ba naopak, byť im príkladom. Postupne sa pripravujem na úlohu otca a manžela a v tomto smere cítim najmä túžbu viesť svoje deti k radostnej a pevnej viere v Boha a spoločne kráčať do neba so svojou budúcou manželkou.

Veľmi mi utkvelo v pamäti čítanie knihy Tomáša Halíka: Vzdáleným nablízku.

Autor v nej hľadá mosty medzi vierou a nevierou, medzi veriacimi a ateistami. Pri čítaní som pochopil, že verím, ale moja viera sa prejavuje najmä v trpezlivosti. Napríklad v tom, že aj keď Pán Boh mlčí – či ja ho nepočujem – ostávam trpezlivo načúvať Jeho hlasu a čakám, kým príde. Halík opisuje ateistov práve ako netrpezlivých, ktorí si myslia, že keď nepočujú Boží hlas, Boh neexistuje. V jednom svojom článku som preto napísal: Viera nie je lineárna, nemá len hladký bezproblémový priebeh. Na ceste veriaceho životom nesvieti vždy slnko. Viera potrebuje v prvom rade svoj čas, potrebuje rásť a dozrievať.

„Aj viera, ak je živá, má svoj nádych a výdych, svoje dni a svoje noci; Boh nehovorí len svojím slovom, ale aj svojím mlčaním; neprehovára k ľuďom len svojou blízkosťou, ale aj svojou vzdialenosťou,“
hovorí Halík.

Povinnosťou kresťanov – neprestajne hľadajúcich a pýtajúcich sa – je byť nablízku vzdialeným. To je ten pravý kresťanský prístup: podať pomocnú ruku. Naučiť ateistov trpezlivosti.

Azda najpríťažlivejšie je pre mňa vedomie, že Boh je láska. Po ničom inom na svete netúžim, len po úprimnej láske. Nepoznám nič úžasnejšie, keď sa láska naozaj žije, keď milujem, keď som milovaný. Cítim, že ma Boh miluje – chráni ma, dáva mi pokoj aj radosť, učí ma byť lepším, je vždy so mnou, bok po boku. Ako milujúci priateľ.

Keby som sa nesnažil objavovať Pána Boha a jeho vôľu, prakticky by som nemal zmysel života. Vykonával by som isté aktivity nevyhnuté pre prežitie, ale nič viac. Keby som bol neveriaci, moje zlé vlastnosti by ma tak prevážili, že by som bol ten najväčší lenivec, ktorý by si chcel v živote všetko uľahčiť, na ničom by mu nezáležalo a v prípade potreby by aj klamal. Verím, že viera ma robí lepším. Ide to cez modlitbu, prijímanie Eucharistie, sviatosti,  priateľstvá, príklad iných, kultúru, prácu, ba aj cez oddych. Záleží mi na vzťahu s Bohom a s ľuďmi. Viera je pre mňa v prvom rade vzťah – vzťah medzi človekom a Bohom. Človek hľadá Boha a Boh sa dáva nájsť. Je to obojstranné.

Myslím, že som vo svojom živote nezažil ani krízu či sklamanie z Boha. Pochybnosti zrejme boli, ale už si na ne nespomínam. V súčasnosti mám pocit, že prežívam istú krízu povolania. Povolania v zmysle toho, čo by človek mal robiť ako hlavnú činnosť počas svojho života. Mám myseľ plnú otázok. Netuším, či mám súčasné pochybnosti a otázniky len prekonať alebo sú to naozaj signály, že je pre mňa pripravené iné povolanie. Zatiaľ neviem...

Je pre mňa úžasné sledovať Božie konanie v mojom živote. Tie neopísateľné a navonok bežné, všedné momenty, keď Pán Boh prichádza. V tichu kaplnky. Pri rodinnom stole. V hudobnej piesni. V kostole počas svätej omše. V druhom človeku. V prírode. Alebo keď to, čo som mienil, On zmení. Keď ma prekvapí a dá mi viac, ako som sám čakal. Pán Boh ma ešte nikdy nenudil…

Na nedávnej veľmi zaujímavej zahraničnej ceste som mal možnosť vypočuť si kázeň jedného kanadského katolíckeho kňaza. Povedal krásnu myšlienku:

„To, čo sme, je dar Boha pre nás. To, čím sa staneme, bude dar od nás pre Boha.“

Veľmi ma to oslovilo. Považujem to za obrovskú výzvu: stať sa darom pre Pána Boha. Byť tým, kým ma On chce mať. Nakoniec aj moje meno – pochádzajúce z hebrejského Mattihjah, znamenajúce „dar Boha Jahveho“ – to symbolizuje. Neostáva mi nič iné, len na tejto ceste vytrvať. Objavovať Lásku deň čo deň a byť darom pre iných i pre samotného Najvyššieho.