Môj príbeh

Ľudia sa hodili na zem. Bolo to tu opäť: zvuk blízkej streľby. Nebolo to obyčajné stretnutie kresťanských lídrov. Taký bol Belfast v Severnom Írsku koncom 70-tych rokov.

Bomby, guľky a smrť boli každodennou skutočnosťou v našej spoločnosti. I.R.A vyhadzovala do povetria hotely, autobusové stanice, zaplnené reštaurácie a krčmy. Umiestňovala trhaviny do áut policajtov, politikov a prominentných národných osobností, vrátane bombovej nálože v hoteli Lorda Mountbattena, kráľovninho strýka.

Protestantské para-militaristické skupiny z pomsty zabíjali nevinných katolíkov, ktorí sa nachádzali v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Pre protestantov bolo tiež nebezpečné, ak sa objavili v katolíckom prostredí. Za takýchto okolností sa zrodila „Kresťanská rodina z Belfastu“, z dvoch tretín protestantská a z jednej tretiny katolícka.

S mojím manželom Davidom sme sa zosobášili v januári 1969, teda v roku, keď začali v Severnom Írsku nepokoje. David sa stal pastorom v jednej protestantskej cirkvi a naším domovom bol byt nad malým kostolom v Belfaste.

Potom Boh začal krstiť ľudí v Duchu Svätom. Ľudia v našej kongregácii dostali „slová poznania” a prorocké „videnia” jeden pre druhého.

„Vidím volant auta, na ktorom je rukavica z leopardej kože,” povedal niekto,

„Pán Ti hovorí, že sa chystáš kúpiť si jazdené auto, avšak človek, ktorý ti ho chce predať, nie je dôveryhodný (Či aj Etióp zamení kožu a leopard svoje pásy? - Jer 13,23). Takže ho nekupuj.“

Jedna zo žien vyskočila na rovné nohy a vykríkla: „To je pre mňa. To je o mne!“

Iní ľudia boli zázračne uzdravení z fyzických chorôb. Naša vlastná malá dcéra Avril bola uzdravená z vrodenej bedrovej choroby.

Táto vrodená vada jej bola diagnostikovaná pri pôrode a musela nosiť špeciálnu výstuž, ktorá pomáhala držať jej kĺby v správnej pozícii. „Túto výstuž bude musieť nosiť minimálne jeden rok,“ konštatovali lekári.

My sme sa modlili a po modlitbe sme vedeli, že Boh uzdravil naše dieťa, ale pokračovali sme v používaní výstuže. Na nasledujúcom stretnutí v nemocnici ju doktori zröntgenovali a neverili vlastným očiam. Konzultant povedal:

„Neviem, čo sa stalo, ale tá vrodená vada sa na röntgenovom snímku nezobrazila.” My sme vedeli, čo sa stalo - Boh ju uzdravil!

Čoskoro sa to dozvedeli biskupi v našej denominácii a znepokojilo ich to. „Toto nie je náš štýl, asi budete spokojnejší u letničiarov.”

A tak nám navrhli, aby sme prestúpili inam. V tej dobe nebolo také jednoduché byť charizmatikom, pretože ľudia sa s tým nestretávali, bolo im to cudzie. Naša dcéra mala 3 mesiace a koniec práce pastora pre nás znamenal aj koniec nášho živobytia a nášho domova.

Uvedomovali sme si, že nevyznávame letničiarsku dokrínu a že sa nemôžeme pripojiť k letničiarskej cirkvi a tak sme sa ocitli mimo zboru a nemali sme kam ísť.

Boh však mal svoje vlastné plány!

Pán začal hovoriť k Davidovi cez Skutky apoštolov. Oslovilo ho, ako prví kresťania prežívali spoločenstvo, stretávali sa vo svojich domoch a všetci boli členmi Tela Kristovho, kde každý veriaci mal obdarovanie a bol časťou v spoločnej službe. Nasledujúce štyri roky sme si zarábali na živobytie rovnako ako sv. Pavol, ktorý vyrábal stany, aby sa uživil. Tiež sme objavili, že v Anglicku sú aj iní kresťania, ktorí boli vyučovaní o tých istých veciach Duchom Svätým.

Boh nám zabezpečil úplne nový dom v Carickfergus, kde sa narodila naša druhá dcéra Joanne a kde sme spolu s ďalšími ľuďmi vytvorili malé spoločenstvo, ktoré sa stretávalo u nás doma.

Na začiatku roku 1974 nás Pán zavolal presťahovať sa späť do Belfastu s našou malou „domácou cirkvou“, prvou v Írsku. Boh sa o nás opäť zázračne postaral. Daroval nám veľký dom v Ravenhill parku za smiešne nízky prenájom, len 10 libier za týždeň.

Belfast, do ktorého sme sa opäť nasťahovali, bol úplne iný ako ten, ktorý sme opustili v roku 1970.

V tom čase vzbura v meste vrcholila. Polícia začala používať gumené projektily a slzotvorný plyn proti ľuďom, ktorí zas proti nim používali benzínové a klincové bomby.

IRA zastrelila pri týchto nepokojoch veľa Britských vojakov. Všade bolo plno násilia. Streľba a bomby zo strany lojalistov a republikánov sa stali dennou skutočnosťou. Také bolo mesto, do ktorého sme sa vrátili s našimi dvomi malými dcérami.

Krátko po našom príchode sme zistili, že naši priatelia z predošlého zboru žili na konci našej ulice. Pokračovali v stretávaní sa s tými, ktorí boli pokrstení Duchom Svätým, i keď prešlo veľa rokov, počas ktorých sme vôbec neboli v kontakte.

Pán hovoril k nám všetkým a povedal, že oni sú ako ovce bez pastiera a David je ako pastier bez oviec. Tak sme sa s veľkou radosťou opäť spojili. Začali sme sa stretávať v našom novom dome a veľmi skoro sa k nám pripojilo viac ľudí.

V tom čase Davida oslovili slová Arthura Wallisa, veľkého priekopníka v charizmatickej obnove. „Zisti, čo robí Boh v tvojej generácii a rob to tiež - celým svojím srdcom.“ Tak sa môj muž spýtal Pána.

„Pane, čo robíš v mojej generácii?” K jeho veľkému prekvapeniu prišla odpoveď:

„Krstím rímsko-katolíkov v Duchu Svätom.” Toto bolo pre nás ťažké sústo. Obidvaja sme sa narodili v silne protestantskom prostredí. Nikdy sme sa nemiešali s rímsko-katolíkmi a v tom čase sme boli v strede občianskej vojny.

Teraz nás Boh žiadal, aby sme prelomili veľkú bariéru. Začali sme navštevovať charizmatické stretnutia v zbore Queens University v centre Belfastu. Nikdy nezabudnem na moment, keď som si prvý krát potriasla ruku s rímsko-katolíckym bratom. Bol to veľký krok pre mňa, pochádzajúcu z protestantského prostredia, ale bolo to skrz Božie riadenie.

On nás rýchlo usvedčil z náboženskej bigotnosti a predsudkov, ktorá bola v našom rode zakorenená tak silno, že sa dedila z generácie na generáciu. Nadradenosť a pýcha sú pôvodcami všetkých ľudských predsudkov ohľadom farby pleti, rasy, či náboženstva.

Úprimne sme robili pokánie a zažili sme na sebe odpustenie, očistenie a radosť z nádherného spoločenstva s Duchom naplnenými bratmi a sestrami katolíkmi. Objímať rehoľné sestry bolo úžasné!

Jednou z hlavných charakteristík katolíckej obnovy bola „charizmatická modlitebná skupinka”. Takéto skupinky vyrástli všade po celej krajine.

V tom čase sme sa stretli s kresťanmi, ktorí mali modlitebnú skupinu v tej časti mesta, kde sa koncentrovali republikáni. Boh nás rýchlo priviedol k sebe. Ako sme sa tešili zo spoločenstva, začali sme hľadať spôsob, ako sa spolu stretávať a modliť.

Zistili sme, že treba zdôrazňovať veci, ktoré nás zjednocujú, no zároveň akceptovať rozdiely, ktoré sú medzi nami. Niektoré z týchto veci boli politické a niektoré duchovné.

Jednou z najväčších otázok bola Eucharistia, ale asi 60 ľudí z protestantského prostredia pokračovalo v spoločnom lámaní chleba, zatiaľ čo asi 30 katolíckych bratov a sestier naďalej navštevovalo omše a plnili si svoje povinnosti v Cirkvi. Všetci sme sa stretávali spolu v nedeľu a v malých skupinkách cez týždeň.

Organizovanie takýchto stretnutí zahŕňalo napríklad aj prevážanie ľudí cez mesto, aby sme sa mohli stretnúť spolu z rôznych oblastí. Vedúci tímu sa stretávali v katolíckych a protestantských domoch. Často prišli domov neskoro, pretože museli čakať, kým bolo bezpečné cestovať späť.

Modlili sme sa veľa za ich ochranu. Pán špeciálnym spôsobom požehnáva svoje deti, ktoré sa chcú stretávať v jednote napriek rozdielom a tak sme si užívali radostné hodiny spoločenstva aj zábavy. Tak sa zrodila Belfastká kresťanská rodina.

Chodili sme si vzájomne na svadby, krsty detí, sviatky detí, krsty dospelých a dokonca aj na pár pohrebov. Robili sme spolu pikniky, obedy a dovolenkovali sme spolu. Spolu sme plánovali a organizovali veľké charizmatické konferencie vo veľkej presbyteriánskej hale v centre Belfastu.

Tešili sme sa z prednášajúcich ako je Ralph Martin z Ann Arbor, Jean Darnell a Francis McNutt. Tešili sme sa zo živého Ducha, ktorý viedol chvály.

Tie dni síce boli plné zábavy a spoločenstva, ale každodenný život v Belfaste si vyžadoval daň od každého z nás v podobe smútku, mnohých strát a vážnych pastorálnych otázok, s ktorými sme sa museli popasovať, pretože občianska vojna pokračovala.

Stratili sme niekoľko našich blízkych, ktorým sa stala osudnou ich práca v bezpečnostných zložkách alebo tiež takých, čo sa snažili vymaniť zo svojho pôsobenia v para-militaristických skupinách, no už bolo neskoro a stali sa obeťami terorizmu.

V roku 1980 som mala 4 malé deti (Ian sa narodil v roku 1975 a Sarah 1980), množstvo úloh v zbore a manžela plne vyťaženého prácou pastora. Opustili sme s našou rodinou Belfast v roku 1981, keď nás Boh zavolal pracovať do Anglicka.

Nepokoje priamo aj nepriamo spôsobili smrť viacerých mojich príbuzných. Boh bol však stále pri mne a nakoniec ma uzdravil z depresie nižšieho stupňa, ktorou som trpela počas 70-tych rokov.

David a ja sme pokračovali v spolupráci s katolíckou obnovou skoro 40 rokov. David je pravidelným prednášajúcim na konferencii „Celebrate,” ktorá sa každoročne koná v Devone, a aj na iných konferenciách v Anglicku a zahraničí. David nedávno nasledoval Božie vedenie a stal sa členom rímsko-katolíckej cirkvi.

Vďaka charizmatickej obnove a spoločenstvu s rímsko-katolíckymi bratmi a sestrami som získala veľa radosti, ktorú som predtým v mojom protestantskom zbore v Ulsteri nezakúsila. Zážitok Boha a jednoty, ktorú nám dáva, je mimoriadne vzácny. Som poctená, že i ja môžem byť súčasťou tejto jednoty.