Môj príbeh

Manželka a matka 2 detí.

Môj príbeh

V októbri som začala písať na Blog Sme o svojom živote, postihnutom rakovinou. Verila som, že po troch článkoch budem hotová. Je apríl a ja stále pokračujem v písaní nielen o rakovine, ale hlavne o viere v Boha, pretože to je príbeh NEKONEČNÝ.

Rakovinu mi diagnostikovali pred dvomi rokmi ako 44-ročnej. Moje dve dievčatá mali vtedy štyri a sedem rokov. Články na Blogu mali byť varovaním žien pred rakovinou. Pretože ma rakovina prsníka a jej najradikálnejšia liečba zasiahla nielen ako človeka, matku, dcéru, sestru, ale aj ako ženu a manželku, nedokázala som písať pod svojím vlastným menom. Tak sa zrodila Alica Biela.

Najviac zo všetkého sa však rakovina dotkla mojej viery v Boha. Ako?
Môj otec zomrel skôr ako som si s ním mohla vytvoriť vzájomný vzťah a čo i len si ho zapamätať. Mňa, moju mladšiu sestru a dvoch starších bratov, vtedy ešte ani nie tínedžerov, vychovávala iba mama. Výchova bola založená na skromnosti, veľkej disciplíne, ale i na maminej nekompromisnej a jednoduchej viere v Boha. Modlili sme sa a do kostola sme chodili, lebo sme viac menej museli. Aspoň ja som to tak cítila. Ale nesťažujem si na to. V mojom živote to malo význam.

V našom meste, Novej Dubnici, sme kostol nemali; museli sme dochádzať do Dubnice nad Váhom. Bolo to trochu nepohodlné, ale na druhej strane poskytlo čas stretávať sa s inými „deckami“ a rozvíjať priateľstvá. Cesta do kostola nebola jednoducho iba jeho rýchlou návštevou, izolovanou od života.

Ďalším šťastím boli saleziánski kňazi v Dubnici nad Váhom. Vďaka donovi Jozefovi Čakánkovi, dvere fary boli vždy pre deti a mladých otvorené. Tam, volali sme to „dole“, sa mohla naša jednoduchá domáca viera rozvíjať pod vedením kňazov i katechétov. Vždy bol čas aj na to, čo mladých zaujíma „viac“: spev, šport, výlety.

Mama nám všade dovolila ísť. Dokonca i s kamarátmi, ktorí do kostola nechodili. Jej jediná podmienka bola – v nedeľu a vo sviatok ísť do kostola. Inak plná dôvera. Keď si predstavím, koľkokrát som mala príležitosť urobiť niečo zlé, mame sa čudujem. V takých chvíľach som si ju akosi predstavila a povedala: „Tak toto by sa mame nepáčilo.“ Nebol to strach, veď ma nevidela, ale určitý rešpekt, vôľa neublížiť jej a nesklamať jej dôveru. Mama sa tak akoby stala obrazom alebo zástupcom Boha.

Fungovalo to dlhé roky, aj keď som napríklad odišla študovať a neskôr aj pracovať do Bratislavy. Základy viery a života podľa viery boli dosť solídne, aby som ju dobrovoľne pestovala ďalej modlitbou, Bibliou, kostolom i tajnými stretkami počas socializmu. Znovu mi to prinieslo nové vedomosti, veľa priateľstiev a krásnych chvíľ.

Okrem toho, preč od maminej ochrannej ruky, začala sa viac rozvíjať akási viera v samu seba. Bola som veľmi hrdá na to, že sa o seba dokážem sama postarať. Zdalo sa mi, že keď človek chce, dokáže všetko.

Keď som sa presťahovala do Kanady, vydala sa a mala deti, prišla predsa len akási čierna diera. Na Boha bolo menej času. Prišiel prvý veľký zdravotný problém, a ten na chvíľu zlomil moju i manželovu vieru. Nie v Boha existujúceho, ale v Boha milujúceho.

Zdravie i viera sa vrátili vďaka modlitbám mamy, celej rodiny a priateľov z domoviny, pretože tu sme v podstate žiadnych nemali. Ani my sme neprestali chodiť do kostola, ale modliť sa mi vtedy naozaj nechcelo. Modlitba a viera iných má však veľkú silu!

Keďže deti boli malé a v Kanade chýbala pomoc rodiny, a chýbajú tu večerné sväté omše, do kostola sme chodili iba v nedeľu; čas medzi spoveďami sa predlžoval na dlhé mesiace. Na sväté prijímanie som chodila iba zriedka, pár týždňov po spovedi, aj keď tu je normálne chodiť aj bez nej. Cítila som, že niečo nie je v poriadku a keďže staršia dcéra už bola konečne v škole a mladšia bola veľmi pokojná, zapojila som sa do tzv. ženskej Bible Study. Tak som sa pomaly vrátila k čítaniu Biblie a iným praktikám.

Pol roka neskôr celý proces urýchlila rakovina. Nielen urýchlila, ale poriadne otriasla mojimi základmi viery. Že Boh existuje a má ma rád, už zostalo konštantou. Otázne však bolo „Prečo musím trpieť? Je to trest za môj život? Je to preto, že ma má Boh extra rád? Načo je to dobré? Je toto utrpenie od Boha alebo od diabla? Prečo Boh neurobí pre mňa zázrak, tak ako robí pre mnohých iných?“

Zrazu sa nemôžem spoľahnúť na žiadneho človeka, na žiadneho priateľa, na žiadneho lekára, ani na samu seba. Chvíľami prežívam pocit opísateľný slovami „Ani pes po mne neštekne.“ Cítim, že mi zostáva iba Boh. Ale nie ten Boh vytvorený počas môjho detstva, a tým aj detstva mojej viery. Uvedomila som si, že Boh mi chýba ako Otec, ktorému sa dokážem plne zveriť do rúk. Boh mi chýba ako Otec, ktorý kvôli mne obetoval svojho Syna na kríži. Kvôli mne!

Vynakladám všetko svoje ľudské úsilie, aby som dokázala pochopiť a prijať svoj kríž. Stále dúfam i verím v zázrak uzdravenia. Pripúšťam, že Boh to môže vidieť inak.

Ľudia mi hovoria, že ide zo mňa pokoj. Ja za tým pokojom vidím boj. Ľudia mi hovoria, že som silná a boj vyhrám. Je to však moja vlastná sila? Po tom, čo mi pred dvomi týždňami povedala moja priateľka Gloria, aj táto téza padá na nos. Vlastne aj ona mi povedala to isté: „Mária, ty si veľmi silná.“ Ale povedala to iným tónom ako všetci ostatní, a tým sa mení aj obsah jej slov: „Svojou silou – vierou v seba - zastavuješ Boha, ktorý jej pri Tebe.“

Tým ma Gloria posunula na trochu iný stupeň, kde má miesto Božie milosrdenstvo. Tam, kde sa človek prestáva pýtať „Prečo?“, dostáva aj to, čo si nezaslúži, čo svojimi silami nedokáže. Tu niekde teraz ČAKÁM, kedy Boh vystrie ku mne svoju ruku. Alebo ju iba nevidím?

Môj, a určite aj Tvoj príbeh viery, je nekonečný.
Svoj život som na Blogu Sme rozmenila na drobné.

alicabiela.blog.sme.sk

Ak máte záujem, viac o viere sa dočítate najmä v týchto článkoch:

Chýbaš mi, otec
Srdce matky
Utrpenie a Pokoj
Mea culpa. Tŕne v srdci.
Lurdský dážď
Od Manifestu ku Magnifikatu
Vianočný plač
Nie si moja priateľka
Sýkorka na dlani
Smrť bez nádeje
Prosba o modlitbu
Predpovede
Jediná istota
Plachta (2)
Svetlo je viditeľné
Krížový most