Môj príbeh

Výkonný riaditeľ Fóra života

Môžete popísať zlomový bod, (alebo viaceré skúsenosti), ktoré znamenali zmenu vo Vašom živote skrze osobné stretnutie s Kristom?

Moju skúsenosť s Kristom som v mojom živote zakúšal a stále zakúšam, ako moje vlastné objavovanie toho, čo mi chceli sprostredkovať moji blízki. Základným pravdám viery som sa učil od mala v kruhu veľkej rodiny, v ktorej centrálnym tmelom bola viera v Toho, kto dáva všetko požehnanie, skrze ktorého je všetko a ku ktorému všetko smeruje. Takúto atmosféru vytvárala v našej rodine viera môjho otca, ktorý napriek nátlaku komunistického režimu, napriek sledovaniam Štátnej bezpečnosti nikdy neváhal vyznať svoju vieru. Vďaka nemu viem, že viera je rozumná, plná múdrosti, po ktorej človek túži. Moja mama predstavovala iný typ veriaceho človeka, avšak nie v intenzite, ale v prejavoch viery. Od nej vieme, ja i moji súrodenci, že láska je pevne spätá s obetou, odriekaním sa a zabúdaním na seba pre druhých. Ona vytvárala v našej rodine ovzdušie lásky svojou činorodosťou a praktickým prejavovaním láskavosti v každodennej starostlivosti, ale aj v otvorenosti na odpustenie a prijatie za akýchkoľvek okolností. Moja mama je jedna z najobetavejších žien aké som kedy v mojom živote stretol. Takáto obeta, podľa mňa, nie je možná bez nadprirodzenej motivácie a sily, ktorú dokáže dať iba Boh. Prvým stretnutím s Kristom je pre mňa rodina.  V takejto rodine som sa naučil základy katolíckej vierouky, spoznal som Sväté písmo a z týchto ranných rokov (jedná sa o obdobie od cca 5 rokov do ukončenia základnej školy) čerpám doteraz. Detská viera sa vytrácala postupne s vekom a doslova ju nahrádzala, ako stále zuby nahrádzajú mliečne, viera vyslovená z môjho vlastného rozhodnutia. Dôvod, prečo som vtedy nezažil nejaké obdobie odlúčenia od Boha alebo od rodiny si teraz vysvetľujem  jednoducho tak, že som nemal dôvod. Nič z toho, čo sa mi ponúkalo z iných zdrojov nebolo tak atraktívne, rozumné, či naplnené citom, aby som mal nejaké silné nutkanie to meniť. Som si istý, že to nebolo iba z pohodlnosti (či už intelektuálnej alebo spoločenskej), na to sme mali vypestovaný príliš silný zmysel pre pravdu. Veľmi silne v období dospievania a mladosti na mňa zapôsobilo porozumenie tomu, čo znamená svätosť. Uvedomil som si, že sa stretávam so svätcami, že môžem od nich čerpať a tak spolu s nimi kráčať ku Kristovi. Svätí, to nie sú nejakí romantickí hrdinovia a hrdinky z dávnej histórie, ale svätí sú tí, ktorí sú blízky Bohu a ľuďom. Nechcem teraz spomínať ľudí, ktorých považujem za takých, čo žijú život svätých, aby som ich nevystavil pokušeniu pýchy, ale spomeniem aspoň tých, ktorí už zomreli a verím, že už sú so svojím Stvoriteľom. Zvlášť spomínam, a čím som starší, tým častejšie, na moju babičku, matku môjho otca. Jednoduchá žena zo slovensko-moravských kopaníc, nemanželské dieťa, dcéra ľudí hrubého správania, nevzdelaná. Ale zároveň múdra, silná, obetavá, premodlená, mystička, ktorá komunikovala s obcou svätých už tu, napr. prostredníctvom svojich prorockých snov. Rodičia mojej mamy boli zasa príkladom kresťanského manželstva, príkladom života vo vzájomnej láske a úcte. Dnes sa mi zdá, že boli akoby prototypmi manželov, podľa ktorých píšu knihy o manželstve moderní kresťanskí autori. Chlapská láskavosť môjho dedečka, pohostinnosť babičky a zároveň skutočne dobré vzťahy  v rámci celej rodiny (teda nešlo iba o romantické prežívanie prázdnin s vnučkami a vnukmi) to sú skutočnosti, ktoré obdivujem tým viac, čím viac sa k nim vekom približujem. Posledným svätým, ktorého spomeniem a ktorý zasiahol a stále zasahuje do môjho života je Anton Neuwirth. Zoznámil som sa s ním vďaka môjmu záujmu o tému ochrany života. Jeho život bol stelesnením viery patriarchov, sily mučeníkov, láskavosti svätých dobrodincov a múdrosti učiteľov. Jeho pripomínanie učenia o povolaní každého človeka k nekonečnej radosti v láske vnímam ako syntézu katechizmu. Tých „naj“ otázok, ktoré trápia človeka, nie je až tak veľa. On ich vedel zodpovedať svojim životom, ale vďaka svojej inteligencii a múdrosti aj slovom. Okrem týchto ľudí, ktorí už zomreli, denne stretávam svätcov. Niektorí sú nenápadní, akoby mali diamant svätosti ukrytý v jednoduchom puzdre, iní svojim príkladom žiaria tisícom. Pre mňa sú veľmi dôležité a aj povzbudivé obidva typy.

Za druhé stretnutie s Kristom považujem možnosť stretávať jeho svätých.

Veľkou úľavou a uvoľnením bol pre mňa aj zážitok, ktorý som zažil pri adorácii v pútnom kostolíku na Skalke pri Trenčíne, ktorý je vybudovaný na mieste, z ktorého zbojníci zhodili sv. Benedikta do Váhu. Počas duchovnej obnovy mladých z Trenčína sme mali adoráciu pred vystavenou sviatosťou oltárnou. Ku koncu adorácie sme mali pristúpiť k monštrancii s Eucharistiou, pokľaknúť a prečítať si krátky odkaz na papieriku, ktorý tam pripravili organizátori obnovy. Na papieriku bola otázka – citát z evanjelia:

„Čo chceš, aby som ti urobil?“

Najskôr som začal rozmýšľať, o čo múdre by som Ježiša poprosil. No v tom, akoby z vnútra sopky, vytryskla zo mňa prosba, niečo, čo som si možno uvedomoval, ale nikdy naplno neuvedomil: Kriste, chcem byť šťastný! A túto prosbu považujem za obrovskú motiváciu pre vieru, pretože človek akosi cíti, že to, po čom túžime, to skutočné šťastie, ktoré by sme si priali, presahuje tento svet a túto túžbu nemôže naplniť nikto iba dokonalá bytosť, pôvodca a cieľ všetkého. Po spoznaní tejto priťahujúcej bytosti sa jedinou túžbou stáva túžba po zjednotení sa s ním. Napriek tomu, že tento zážitok sa udial už mnoho rokov dozadu, stále sa k nemu vraciam. Zažil som ešte niekoľko udalostí, ktoré na mne zanechali hlboký dojem. Nepripisujem im úplnú autoritu. Ale vnímam ich ako jeden z prostriedkov, ktorý Boh využíva pre naše dobro.

Za tretie stretnutie s Kristom považujem jeho rozprávanie ku mne prostredníctvom citovo-intelektuálnych zážitkov.  Ako prežívate, že Vás Boh miluje?

Uvedomujem si, že všetko čo mám, mať nemusím. V takomto videní sveta je skutočne všetko dar, nezaslúžený dar. A za každým darom je Darca, ktorý nám tieto dary dáva, aby sme naplnili svoje poslanie a boli šťastní – sami osobne ale aj spolu s tými, ktorých milujeme. Ja som v mojom živote dostal neúrekom darov, každý deň ich dostávam. A keby nebolo božieho milosrdenstva, neviem ako by som mohol normálne fungovať, keď viem, ako nevďačne a nedostatočne s nimi nakladám.

Čo Vám pomáha budovať Váš vzťah s Ježišom Kristom a ako to ovplyvňuje Váš každodenný život?

Ľudia, ktorý prežívajú život so mnou. Sú to takí súpútnici, ktorých nám Boh dáva na cestu. Moja manželka, moji blízki z rodiny, priatelia z hnutia za život, zo stretka či farského spoločenstva. Veľmi si vážim, že sa s nimi môžem porozprávať nielen o rodine, ale napríklad aj o vzťahu k Bohu, o cirkvi o spiritualite. Potom je to modlitba. V tejto životnej etape, keď mám malé deti, je to najmä počas šoférovania. V tomto považujem manželstvo a starostlivosť o deti za náročnejšie povolanie ako povolanie k zasvätenému životu. Niekedy sa smejem, keď sa mi kňazi mimochodom sťažujú na nedostatok času na štúdium a modlitbu. Keby zažili týždeň v rodine s viacerými malými deťmi, myslím si, že by si ten čas, ktorý na modlitbu majú, vážili omnoho viac. Vzťah ku Kristovi dobíjam aj čítaním náboženskej literatúry, najmä Biblie a životopisov svätých.  A spomeniem napokon ešte niečo. Smrť. Ona bola pre mňa už od malička obrovským životným motivátorom. Svojou tajomnosťou, nevyhnutnosťou, bizarnosťou ma vždy veľmi zaujímala. Ak sa ňou ale človek zaoberá iba z nezaujatého vedeckého záujmu, zostane z nej iba akýsi zaujímavý fenomén, bez väčšieho úžitku pre život. No najdôležitejšie je pripomínať si a niekedy aj predstaviť si svoju vlastnú smrť. A ako to súvisí s Kristom? Veľmi. On hovorí „Ja som život“. On nám ukázal, ako sa treba so smrťou vysporiadať a tiež smrť nás núti odpovedať si na otázku, aké miesto má Kristus v mojom živote. Myšlienka na smrť mi pomáha uvedomovať si zmysel života, jeho pravú povahu (teda že je večný, pomáha mi zaujať postoj k začínajúcemu sa dňu, ktorý môže byť mojim posledným a tiež zaujať postoj k tomu, čo práve robím. Pri uvedomovaní si vlastnej finality (reality smrti) sa čistia hodnoty, ktorým sa podriaďujeme v živote. A tak nám smrť pomáha dobre žiť.

Prežili ste krízu, sklamanie alebo pochybnosti voči Bohu a ako ste sa s tým vyrovnali?

Krízu viery v Boha som nezažil. Zažil som ale niečo podobné, možno krízu identity, existencie, akéhosi vysporiadania sa s poriadkom sveta. Bolo to niekedy v začiatkoch mojich vysokoškolských štúdií. Tá krízová otázka, na ktorú som si nevedel dať uspokojivú odpoveď znela asi takto: Na čo to všetko? Na čo vôbec niečo existuje? Vtedy som pochopil, ako je možné sa z filozofie zblázniť. Od toho obdobia mám veľkú úctu k veľkým otázkam, a viem, že na niektoré otázky nie je možné dostať uspokojivú odpoveď na papieri. Lebo to nie je možné, odpoveď totiž nie je iba v slovách. Napriek ľudskému sklamaniu a frustrácii z existencie takýchto otázok, pramení v nich aj jedna veľmi cenná skúsenosť o tom, ako veľmi Boh presahuje naše chápanie, náš svet. Pre mladých ľudí je veľmi potrebné, aby mali okolo seba starších a skúsenejších ľudí, na ktorých je vidieť, že je možné žiť v súlade s rozumom, aj pri akceptácii nepochopiteľných skutočností.

Môžete popísať osobnú skúsenosť s nejakým Božím zásahom vo Vašom živote?

Božie zásahy v mojom živote objavujem retrospektívne. Myslím si, že mnohé výzvy človeka v živote presahujú. Často si uvedomujem svoje limity a neschopnosť pozrieť sa na seba a život okolo z nadhľadu. Za boží zásah považujem jeho pomoc pri nájdení si manželky, pri usmernení pre prácu v hnutí za život, pri príchode mojich detí na svet. Boží zásah si uvedomujem aj pri neúspechoch, keď si neskôr uvedomím, ako dobre, že to tak dopadlo.  Akými spôsobmi sa Vám Boh prihovára?

Prostredníctvom udalostí, najmä tých, ktoré považujeme za nevyhnutné. Kedysi som sa im bránil, a snažil sa ísť podľa mnou vytýčeného plánu. Teraz sa snažím byť citlivejší na odpor, ktorý je mi okolnosťami kladený pri dosahovaní mojich predstáv a snažím sa skúmať, či mi tým nechce niečo naznačiť Boh.

Viete k čomu Vás osobne povolal Ježiš Kristus? Ako ste to povolanie rozpoznali a ako sa ho snažíte žiť?

Od rannej mladosti som mal pocit, že by som mal vstúpiť do manželstva. Ďakujem Bohu, že ma v tomto viedol. Moje manželstvo prežívam ako naplnenie jednej polohy môjho povolania. Vnímam to najmä ako zodpovednosť odovzdať novej generácii to dobré, čo som mohol absorbovať ja od mojich rodičov a starých rodičov. A nebolo toho málo. Aj pri povolaní pre hnutie za život cítim jednoznačne božie povolanie. Boh konal prostredníctvom môjho pôvodu, môjho rozumu, môjho charakteru a temperamentu a aj prostredníctvom okolností a ľudí okolo mňa. Po čisto rozumovej úvahe (aspoň tak som si to myslel vtedy) som sa ako vysokoškolák rozhodoval medzi dvomi vecami a napokon som sa rozhodol  pre prácu v hnutí za život, ktorú som považoval za to „najdôležitejšie na svete“, čo je úlohou pre moju generáciu. (tou druhou vecou bola evanjelizácia – vnášanie Krista a jeho príkladu do spoločnosti) Až neskôr som si uvedomil, že toto moje rozhodnutie vlastne nemuselo byť úplne tak moje. Rozhodol by som sa tak, keby som nevzišiel z takej rodiny? Rozhodol by som sa tak, keby som bol flegmatik? Pokračoval by som v tom, keby som neskôr nestretol rovnako zanietených ľudí? V jednej kresťanskej piesni sa spieva „Mojim povolaním je láska.“ Tak to vnímam. Úsilie o pravú lásku človeku ukazuje cestu k tomu, čo má robiť. Nie je to vždy jasné, ale vždy sa to napokon ujasní.

Čo by ste odporučili ľuďom, ktorí majú túžbu stretnúť živého Boha, čo majú robiť?

Aby sa nedali oklamať niečím menej podstatným. Boh je Skutočnosť, Realita.  Nejde o to stretnúť nejakého Boha. Ide o to, stretnúť pravého, reálneho Boha. Mnohí cítia, že niekde je, ale v tom lomoze dnešného sveta je to veľmi ťažké zaregistrovať kde. Dnes sa mi zdá, že je až neznesiteľne ťažké hľadať a stretnúť Boha. Našťastie Boj je neznesiteľne otravný, on je stále prítomný. Objavovanie Boha nikdy neskončí  Kto chce byť šťastný, ale tým myslím skutočne, absolútne, ten nemôže nehľadať Boha. A potom, taká jednoduchá rada. Rozprávajte sa s ním. Aj keď v neho neveríte, alebo pochybujete, skúste sa s nim rozprávať. Otvorte sa mu. Bože ak si, sprevádzaj ma tento deň. Ukáž mi prosím niečo z tvojej pravdy, aby som jej mohol porozumieť. Hľadanie Boha – Pravdy je rozumná vec. Podľa mňa nevyhnutná, ak chceme žiť v harmónii. Ak nepoznáme pravdu, nemôžeme žiť v harmónii, lebo tá je iba v pravde. Vďaka konvertitom a bojom, ktoré museli sami vybojovať v zápase s Bohom, je cirkev nesmierne bohatá a stále živá.