Môj príbeh

Pán si ma povolal v Tokiu.

Detstvo, mladosť, kariéra

Narodil som sa v roku 1962 vo venezuelskom Caracase ako piate zo siedmich detí. Naša rodina bola kresťansky založená. Mám päť sestier a s bratom sme tzv. írske dvojčatá (narodili sme sa v tom istom kalendárnom roku z dvoch tehotenstiev). Keď sa počet detí rozrástol, naši rodičia predali dom v hlavnom meste a postavili si nový na periférii Caracasu, kde som prežil šťastné detstvo a mladosť v kruhu zomknutej rodiny. 

Na univerzite v Caracase som vyštudoval sociálnu komunikáciu a tvorbu reklamy. Po škole som pracoval vo Venezuele, v Madride a neskôr vo významnej firme na reklamnom oddelení v Japonsku, kde som dosiahol dobré postavenie.  

Povolanie ku kňazstvu

V Japonsku je dokonale organizovaná spoločnosť, navonok všetko klape, vnútorne sú však ľudia prázdni, bez viery, bez zmyslu života. Štatisticky je tam najvyšší počet samovrážd. Po dvoch rokoch v Tokiu som dal výpoveď. Avšak práve v tejto ázijskej krajine, kde je kresťanov len hŕstka, sa ma Pán dotkol a tu sa zrodilo moje budúce kňazské povolanie. 

Dôležitú úlohu pritom zohrala mariánska svätyňa v meste Akita, kde sa od júna 1973 diali domorodej rehoľnej sestre  Sasagave Katsuko zvláštne veci. 5. júla toho istého roku sa jej prvýkrát zjavila Panna Mária. V rokoch 1975 až 1981 sa tu udial zázrak, pričom socha Panny Márie z Akity plakala ľudské slzy. Diecézny biskup Jan Šorito Ito vyhlásil 22. apríla 1984 svojou autoritou, že nie je možné poprieť nadprirodzený charakter týchto udalostí. Práve po návšteve tejto svätyne sa vo mne zrodilo rozhodnutie opustiť doterajšiu prácu a vydať sa za duchovným povolaním.

Vrátil som sa domov do Venezuely. Rok som prežil medzi kapucínmi v misijnej stanici Kavanayen v tropických pralesoch rieky Orinoco, niekoľko mesiacov v trapistickom kláštore v Méride. Nakoniec som sa rozhodol pre diecézne kňazstvo. V Madride sa začali moje teologické štúdiá, v ktorých som neskôr pokračoval v Ríme. 22. júla  2000 som bol vysvätený za kňaza.

Stretnutie so Slovanmi

Na štúdiách v Ríme som bližšie spoznal osobnosť Jána Pavla II. a začal som sa zaujímať o slovanský svet. Túžil som spoznať a navštíviť rodnú vlasť Karola Wojtylu. V medzinárodnom seminári Jána Pavla II. vtedy nebol žiaden Poliak, spriatelil som sa tam však so slovenským bohoslovcom Petrom Mášikom s myšlienkou, že ako Slovan má k Poliakom určite blízko. Odvtedy nás spája priateľstvo. Pri prvej návšteve Slovenska som sa vybral aj do susedného Poľska, navštívil som Krakov, bližšie som sa zoznámil s posolstvom sestry Faustíny o Božom milosrdenstve, ktoré som poznal už predtým a stal som sa jeho ešte horlivejším šíriteľom. Dvakrát som absolvoval aj desaťdňovú pešiu púť z poľského Tarnowa do Čenstochovej. 

Nostra Seňora de Coromoto

Našou národnou patrónkou je Coromotská Panna Mária. Jej svätyňa je postavená uprostred tropickej vegetácie na mieste, kde sa prvý raz zjavila indiánskemu náčelníkovi Coromotovi. Bol to pohan, ktorý o Kristovi nič nevedel. Panna Mária ho vyzvala, aby si dal vyliať vodu na hlavu, ako to robia bieli ľudia, a aby to urobili aj ľudia z jeho kmeňa. Náčelník Coromoto poslúchol. Odohralo sa to v roku 1652 a toto zjavenie bolo neskôr schválené aj Cirkvou.

Nevymenil by som ju za nič na svete

Dnes pôsobím ako farár vo farnosti Ducha Svätého v El Carizzal, v diecéze Los Teques neďaleko Caracasu. Žijem uprostred chudobných ľudí, ktorí bývajú v tzv. ranchos. Ľudia v mojej farnosti majú hlbokú vieru a pevne zakorenenú úctu k Panne Márii, ako je to charakteristické pre Juhoameričanov všeobecne.

Pohľad na Európu a Slovensko

Vo Venezuele veľká časť ľudí žije v materiálnej biede. V Európe je síce vyššia životná úroveň, vnímam však jej duchovnú biedu, najmä v niektorých západných krajinách. Slovensko som prvý raz navštívil v roku 1997, keď tu ešte vládli pozostatky komunizmu. Dnes už vidieť veľké zmeny, pokrok. Upozorňujem však, aby ste sa nedali uniesť materiálnym bohatstvom, ale zachovali si predovšetkým vieru v Boha.