Môj príbeh

Napriek smrti hovoríme o víťazstve.

Mohlo by sa zdať, že tento príbeh bude o smútku zo straty, prehre a sklamania. No opak je pravdou. Sú neuveriteľné veci, ktoré dokáže len náš Boh. Rád by som sa zdieľal o zázračnom uzdravení a vzkriesení. Tento príbeh o tom však nebude, aj keď verím, že aj takýchto zázrakov sa dožijeme. A tak, prosím, vstúpte do nášho príbehu.

Keď som sa zaľúbil do mojej frajerky a pred svadbou (1998) sme sa zhovárali, koľko chceme mať detí, moja Janka chcela mať dve, ja päť, lebo obaja sme vyrastali v takto početných rodinách. Boh mal však iné počty a tieto dve čísla zrátal spolu. A tak sme povedali áno pre život siedmim deťom. Teda ôsmim, lebo o jedno bábätko sme prišli počas tehotenstva.

Keď sa narodila siedma Lucinka, boli sme radi a tešili sme sa jej, tak ako tomu bolo u všetkých detí.

Začiatok jej života bol začiatkom veľkého príbehu malej bojovníčky. Veľkých zázrakov a vyučovania pre našu rodinu v pokore, logistike, varení, obetavosti, cestovania, duchovného rastu a učenia sa.

Luckin stav bo od narodenia vážny. Chytila krátko po predčasnom narodení závažnú nemocničnú infekciu, ktorá poškodila ramenný kĺb a spôsobila zápal kosti. Jej liečba dlhodobým podávaním antibiotík sa síce podarila, no pritom bola fatálne poškodená pečeň, čo malo za následok nezvratnú cirhózu.

O Luckin život sme bojovali roky. Viac ako 50% času prežila v nemocniciach aj s maminkou Jankou. Viaceré narodeniny, Vianoce, nejednu Veľkú noc. Mnohé dni prežila v pohode, kde sa smiala a hrala. Bolo však mnoho aj takých, ktoré prežívala v bolestiach, smútku a niekoľkokrát bojovala o holý život. Dvakrát bola na hranici života tak blízko, že ani lekári neverili, že to dokáže, ale priatelia Mário Tomášik a kňaz Vladko Maslák sa prichádzali za ňu modliť a s nimi aj my všetci a skutočne mnohí Bohu známi ľudia na celom Slovensku, dokonca aj v zahraničí. Od začiatku choroby ju niesol prísľub zo žalmu 118, verš 17, že nezomrie, bude žiť a vyrozpráva skutky Pánove. Na tomto verši manželka Janka celé roky pevne stála a to vybudovalo u nej silnú vieru aj napriek nepriaznivým okolnostiam, napriek fatálnym prognózam lekárov... Napriek všetkej predpovedanej beznádeji mala ona a mnohí s ňou nádej v Kristovi a on nespočetnekrát potvrdzoval svoje prisľúbenie skutkami. Nepochybne aj vďaka dobrej lekárskej starostlivosti v martinskej nemocnici Lucka štyrikrát prežila ataky smrti a zakaždým sa zázračne zotavila.

Vedeli sme však, že takto to stále nepôjde a že sa musí niečo stať. A tak sme bojovali o zmenu pre život. Pokúšali sme sa zariadiť transplantáciu pečene v zahraničí, lebo takýto zákrok sa deťom na Slovensku nerobí. Žiaľ, rad radom, nás kliniky odmietali, lebo jej stav bol veľmi vážny. Napokon sa martinským lekárom podarilo dohodnúť transplantáciu v Tuebingene v Nemecku a začali Lucku pripravovať na zákrok. Avšak podmienkou bolo očkovanie a to sa podarilo realizovať len prvý raz. Po ňom rana po vpichu zahnisala a vzniknutý absces sa musel liečiť chirurgickou cestou a podávaním antibiotík. Nasledovali mnohé zápalové stavy, spôsobené priepustným črevom z dôvodu častého podávania antibiotík. Lucka s maminkou boli vtedy viac v nemocniciach, než doma. Lucka mala takto spolu s Jankou tri a pol ročnú misiu v nemocniciach. Snažili sa smerovať srdcia ľudí v dôvere na Boha a hovoriť o jeho dobrote.

A tiež povzbudzovať mamičky v zúfalých situáciách, aby dôverovali Bohu i schopnostiam lekárov. A pokiaľ bola možnosť a dalo sa to, tak ľudí s podobnými osudmi spájali, aby si mohli navzájom pomáhať aj praktickými radami. Lucka bola mocná evanjelizátorka už len tým, ako bola ochotná trpieť a opätovne bojovať. Každý, kto ju poznal, vrátane lekárov a sestričiek v Martine, jej držal palce.

Po viac ako troch rokoch nám svitla nádej v liečbe kmeňovými bunkami v Mexiku. Nová experimentálna liečba ponúkla riešenie stavu, ktorý bol podľa lekárov naďalej bezvýchodiskový.

Nevedel som si predstaviť, kde vezmem niekoľko desiatok tisíc eur na liečbu a cestu, ale vo viere sme vykročili do výzvy cez portál Ľudia ľuďom. Za pár dní sa nám podarilo, vďaka veľkému počtu priateľov, anonymných darcov a rodine, zabezpečiť peniaze, termín, pasy, víza, tlmočenie, letenky, ubytovanie, prepravu, a tak sme na začiatku decembra vyrazili plní nádeje na dobrodružnú cestu s naším najmladším zlatíčkom - na druhú stranu sveta.

Náročná cesta do USA a Mexika aj všetko s ňou spojené sa podarila a my sme sa po týždni úspešne vrátili. Po návrate nás čakala krátka hospitalizácia, lebo Lucku opäť postihla otrava krvi z priepustného čreva. Ale po dvoch týždňoch nám Lucku aj s maminkou pustili domov a my sme mohli prežiť najkrajšie Vianoce, aké som si kedy vedel predstaviť. Konečne sme boli všetci spolu, moja Janka, všetky naše deti a aj Lucinka. Stromček, darčeky, spoločná blízkosť, to všetko sme si užili.

Žiaľ, najväčšia skúška bola pred nami a mala preveriť všetko, čo sme doteraz žili.

Krátko po začiatku nového roka sa Lucke stav zhoršil a opäť sme museli ísť do nemocnice, tak ako nespočetnekrát predtým. Najskôr to nevyzeralo až tak zle, dokonca bol náznak zlepšenia pečene, že kmeňové bunky zaberajú. Stav sa však každým dňom zhoršoval. My sme verili, nepochybovali a bojovali naďalej.

V piatok 10.januára, sa stav zhoršoval ďalej a my sme sa modlili za prielom. V sobotu bol stav naďalej vážny s malými náznakmi zlepšenia. No v nedeľu sa Luckin stav začal prudko a výrazne zhoršovať. Janka mi volala, aby som nechodil poobede, ako som zvykol chodievať, ale aby som prišiel skôr. Zlá predtucha ma sprevádzala, keď mi Janka opakovane volala, ako som ďaleko. Keď som prišiel do nemocnice, tak to bolo v čase, keď naša Lucinka, počas prechádzky s Pánom zašla do neba tak ďaleko, že sa jej už nechcelo vrátiť. Bolo poludnie, slnečná nedeľa a naša Lucinka zomrela.

Práve som prišiel do nemocnice, keď som sa to dozvedel. Srdce mi prenikla neopísateľná bolesť, žiaľ bol nesmierny, takéto utrpenie som nikdy predtým nezažil. Bola to najčiernejšia chvíľa môjho života. Primár aj nemocničný kaplán sa snažili o slová útechy, ale bez účinku. Ponúkali mi odvoz, lebo sa báli, že nebudem schopný došoférovať. Žiaľ, žiaľ, bolesť a žiaľ, nedá sa to ani opísať, ten šok, keď som sa to dozvedel a čas, ktorý po tom nastal. Temnota!

Po čase mi došlo, že ma čakajú ďalšie ťažké kroky. Povedať to deťom a rodine. Vybavovanie pohrebu. Samotná rozlúčka s Luckou a potom žiť život bez nej...

Vtedy som ešte nevedel, čo sa má stať a že Boh v tomto nepovedal svoje posledné slovo. A že diabol svoju túžebnú cenu - srdcia nás všetkých - nedostane, čo však vtedy ešte netušil ani on, ani my.

Cesta domov bola sice pokojná, ale chmúrna a bolestná. Po návrate nastal čas povedať to deťom. Tá bolesť mi trhala srdce, vidieť ľútostivo plakať všetky deti. Veď tri a pol roka bojovali a trpeli s nami a Lucinka bola pre nich milovaná sestrička a oni obetovali tak mnoho, lebo za ten čas mali mamu len ako z požičovne. Tu nastalo prvé prekvapenie: Bolestný plač sa postupne menil v modlitbu a modlitba zaberala ako morfium na bolesť.

Nasledovala bezsenná noc. Vybavovanie pohrebu bolo ťažké, ale čakal som to horšie, to už nás asi anjeli pripravovali na niečo väčšie.

Po príchode domov nasledovali opäť ťažké chvíle. Pohľad na každú Luckinu vec spôsobovala vlnu plaču, bolesti, smútku. Všimol som si, že bolesť chodí vo vlnách. V prestávkach medzi nimi viete ako tak fungovať, no keď príde vlna bolesti, tak v žiali ste schopný len ochromene vnímať tu neutíchajúcu bolesť, ktorá vás vo vnútri zovrie tak, že dokážete len plakať, dýchať a trpieť. A tak, keď sme veci s prípravou pohrebu a iných súvisiacich vecí mali za sebou, som sa rozhodol, že už nechcem trpieť doma. Vybral som sa do prírody na vrch, kde som chcel byť sám so svojím žiaľom. Vtedy som ešte netušil, že ma tam čaká zázrak.

Namáhavo som kráčal na vrch. Vlny neopísateľej bolesti ma sprevádzali. Trápenie ma neopúšťalo. A tu zrazu, bol som skoro už na vrchole, som si spomenul na jeden dôležitý princíp.

Ak vás obťažuje skľúčujúca myšlienka, tak nepomôže keď sa rozhodneme na ňu nemyslieť, nefunguje to. Ale je tu iná, lepšia možnosť. Nahradiť ju novou, lepšou a silnejšou myšlienkou. A tak som to začal skúšať. Nemusel som dlho čakať, lebo ako prílivová vlna už tu bola ďalšia dávka bolesti. Vtedy som v nej cez slzy a plač začal chváliť môjho Boha, hovoriť mu, že viem, že On je Víťaz. Že je mocný Boh, láskavý, dobrotivý, nádherný a mocný. Že síce nerozumiem, prečo sa to stalo, ale verím mu, mám ho rád a budem si ho ctiť neustále. Vlna bolesti, tak ako všetky predošlé, odišla a po chvíľke prišla ďalšia a potom ďalšia, ja som už však vždy v slzách aplikoval tento postup. A viete čo? Najskôr som si to nevšimol, ale po čase som si začal uvedomovať, že síce pomaly, ale neustále sa predlžoval interval medzi vlnami bolesti a aj samotná bolesť začala slabnúť. Nakoniec skoro úplne vymizla. Domov som už prišiel úplne iný, pokojný a kľudný.

Moja Janka v tom istom čase takisto obdržala ten zvláštny pokoj od Pána. Ale než k tomu došlo, mala mnohé myšlienky zneistenia a pokúšal ju diabol a podsúval jej takéto a mnohé podobné myšlienky:

1. Je to možné, že po toľkých slovách uistenia a proroctvách o Lucke, aj tak pochopila Božiu vôľu zle?! Je možné, že zámer s Luckou bol od začiatku, aby okúsila život, ale hneď ten večný? (A tu sa jej v srdci ozývalo slovo: Boh je Priateľ života, všetko, čo stvoril, miluje a chráni. Nedovolí, aby jeho svätý videl porušenie. Nezdriemne ten, čo ťa stráži, nedovolí, aby sa ti noha zachvela,... Poznám zámer, ktorý mám s vami-hovorí Pán. Sú to myšlienky pokoja a nie súženia:dám vám budúcnosť a nádej. Do hrobu zostúpiš vo vysokom veku, ako keď sa vŕšia snopy v pravom čase....A mnohé iné slová, ktoré ju v srdci uisťovali, že Boh nie je ten, čo usiluje o život, že on je jeho darcom a ochrancom. Boh dovolil, aby Lucka dostala večný život v takom veľmi malom veku, to musí mať nejaký hlbší zmysel, ktorému doteraz nie úplne rozumieme. Ale dôverujeme Bohu, že on ten zmysel pozná.

2. Odsudzovali a obžalovávali ju mnohé myšlienky typu: Keby som urobila to a keby ono, mohla by teraz možno žiť... Keby moja viera vedela byť ešte silnejšia, keby som v noci nespala, ale celú sa ju premodlila, keby som sa viac postila,keby... Ak Pán rešpektuje dôsledky našich ľudských pochybení, prišlo kvôli nim na Lucku predčasné ukončenie jej života aj napriek jej prísľubu, že bude žiť? A opäť sa v nej ozývalo: A kto si ty, Janka? Si ty azda uzdraviteľ alebo spasiteľ? Žeby celá táto vec stála na tebe a tvojich nevedomých zlyhaniach? Boh je Pánom života, On má zvrchovanú moc a Lucka dostala ten život, o ktorý sa všetci usilujeme, život večný. A veľmi intenzívne sa jej opakovane v srdci ozývalo slovo: Si Boží vyvolenec. Kto obžaluje Božích vyvolencov? Tak si ho našla v Písme celé a bolo pre ňu veľmi uzdravujúce: Rim 8,33-39 Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac- ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás? Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Ako je napísané: "Pre teba nás usmrcujú deň čo deň, pokladajú nás za ovce na zabitie." Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje.A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. Potom sa už nepriateľovi nepodarilo obrať ju o pokoj, ktorý dostala, lebo chválila Pána.

A potom som dostal nápad.

Nenechám to tak. Nedovolím diablovi, aby zničil moju vieru. Tak ma zraniť, aby ma paralyzoval vo viere a službe. Narušiť vieru v Boha obrovskému počtu ľudí, ktorí sa za Lucku tri a pol roka verne modlili, postili a bojovali s nami. Urobím vyhlásenie na pohrebe. Nenechám to diablovi. Všetkým povieme, že sme verní naďalej nášmu Bohu. Môj nápad sa páčil Janke, a tak som začal písať. Slová vyhlásenia sa mi písali ľahko. Vediac, že pohreb bude bolestný, som poprosil priateľa Mária Tomášika o to, aby toto vyhlásenie prečítal, lebo som sa bál, že tak, ako to na pohreboch chodí, budeme zlomení. Tu ma prekvapila moja Janka, povedala mi, že ona to prečíta. To bol šok, to som nečakal. Janka totiž nezávisle odo mňa úplne prirodzene tiež aplikovala ten istý princíp. Chválila Boha, ďakovala mu, vyvyšovala ho. A v ten istý čas ako u mňa sa u nej v srdci rozhostil popri bolesti Boží pokoj. A tak som z Mária spravil náhradníka, keby to nezvládla. No na druhý deň počas dolaďovania textu som zacítil takú silu, že som sa zrazu vzchopil a povedal som, že to prečítam ja. Janka ma k tomu už nechcela pustiť, ale potom dostala nápad, ktorý bol geniálny: Prečítame to spolu.

Počas príprav pohrebu sa bolesť pokúšala vrátiť, ale ja už som vedel, ako s ňou bojovať, a tak som jej to nedovolil a neustálou chválou môjho Boha, keď sa o návrat pokúšala, som ju zahnal. Poučil som aj ostatné deti, aby takto bojovali so smútkom. Na parte sme dali oznam, že sa potešíme, ak ľudia neprídu v čiernom. Obrázok, ktorý sme použili, k nám prišiel v deň Luckinej smrti.

Nadišiel deň pohrebu.

Bol som v úplnom pokoji, pred pohrebom som ležal v izbe a modlil som sa. Povedal som Bohu, že mám jedno želanie a nechcem nič iné, iba to aby mi splnil, a to, aby Luckin pohreb premenil na oslavu svojho mena.

Kostol sa zaplnil a my sme sedeli v lavici. Čakal som na bolestný okamih, o ktorom som vedel, že musí čoskoro nastať a ktorý bude strašný. Mali priniesť v malej bielej truhličke, uložené telíčko našej milovanej Lucinky do kostola. Ten moment nastal, čakal som neopísateľnú ranu do srdca, ale viete čo? Nič, nič sa nestalo, len hlboký pokoj, ktorý ma napĺňal, lebo v mojich perách už opäť boli slová chvál nášmu Bohu a ja pri pohľade na truhličku som ostával v nadprirodzenom pokoji. Bolestná rana, ktorú mal diabol pripravenú a nacvičenú z mnohých pohrebov nenastala!

Omšu celebroval náš priateľ Vladko Maslák, ktorý v kázni nežne Lucku prirovnal ku kométe, ktorá len na chvíľu zažiarila (význam mena Lucia je žiariaca) a zhasla, no stačila potešiť a osloviť veľké množstvo ľudí. Na konci pohrebu nastala naša chvíľa.

V živote by som nebol povedal, že to je možné, keby som to neprežil. Doteraz ma preniká bázeň, keď si na to spomeniem.

V úplnom pokoji sme s Jankou prešli okolo bielej rakvičky s Luckou a postavili sme sa pred celý kostol. Mali sme písomnú prípravu, no ešte počas sedenia v lavici som vnímal, že mi Pán ukazuje, čo mám doplniť do vyhlásenia.

Prehovorili sme s pokojom a vypovedali, čo toto celé pre nás znamená a vzdali sme Bohu slávu. Cítil som, ako Božia bázeň naplnila miesto, ľudia s údivom počúvali naše posolstvo a po konci prejavu sa po kostole rozliehal potlesk. Podarilo sa, pohreb sa premenil na oslavu Jeho mena. Mnohí nám svedčili, že nič podobné na pohrebe nezažili.

Kondolencie a kar sa niesli síce v smútku, ale aj v radosti, že Lucka je v nebi, že Boh neprehral a že my sme obstáli v skúške. Mne k Lucke pasujú slová priateľa Ferka: Odišla do neba s ľaliou čistoty, korunou mučeníctva i s víťazným vavrínovym vencom.

A nastali všedné dni.

Áno, smútok a ľútosť za Lucinkou sa, pochopiteľne, vracajú. Už sa teším, keď si ju v nebi vystískame. Vieme však už, čo na bolesť funguje.

Boh je Víťaz, Pán a Kráľ, my patríme jemu a sme na strane Víťaza. Lebo, ak je Boh za nás, tak kto je proti nám?!

Tu je nikoľko veršov z Písma, ktoré sme v tomto čase prežili tak, ako je to vnich napísané:

Lk 24,36 Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich a povedal im: "Pokoj vám."

Jn 14,27 “Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva.

Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje.”

Flp 4,7 “A Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.”

​​​Hebr 2,14 ... aby smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, čiže diabla…

15 a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou.

18 A pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní.

2 Pt 3,8 Toto jedno nech vám je, milovaní, zjavné: že u Pána je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň.

​1Kor 10,13 Skúška, ktorá na vás dolieha, je iba ľudská. A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať.

​Flp 4,13 Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.

Rim 8,31 Čo teda na to povieme? Ak je Boh za nás, kto je proti nám?

Ž 34,9 Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán, šťastný človek, čo sa utieka k nemu.

A podľa Biblie môžeme povedať

Smrť, kde je teraz tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň,

keď Lucka žije nebo?

Ježiš je pre nás Lev z Júdy, ktorý už smrť porazil a Lucka je jeho.

Aj v Zjv 5,5 sa píše:" Neplač, lebo zvíťazil Lev z Júdovho kmeňa.

A my? My sme na strane Víťaza, na strane vzkrieseného Božieho syna, Ježiša Krista.

Amen.