Môj príbeh

Moja cesta

Dovoľte, aby som sa predstavil. Volám sa Ľubomír Klieštik, bývam v Čadci, mám 42 rokov, som ženatý a mám skvelú manželku Janku, s ktorou máme osem krásnych detí. Ako prvá sa nám narodila Marienka, potom prišiel na svet Mirko, Terezka, Matúško, Katarínka, za Katarínkou sme počali dieťatko, ktoré sa nenarodilo a je v nebíčku. Dali sme mu meno Simonka, ale ak by to bol chlapec, tak v nebi nás bude čakať Simon. Potom prišiel na svet Ondrejko a za ním Lucia. Všetky naše deti sú šikovné, jedinečne obdarované a máme z nich veľkú radosť.

Vlastním firmu na spracovanie kameňa a počas môjho podnikania som stretol mnoho kolegov podnikateľov. S nadšením som počúval životný príbeh mnohých z nich. Viacerí dosiahli skvelé úspechy. Ja som však prišiel na to, že ich spôsoby sa nedajú kopírovať. Možno by niektoré ich postupy fungovali aj u mňa, ale nebolo by to ono. Prišiel som na to, že ich cesta má byť pre mňa skvelá inšpirácia, avšak nič viac, nemajú sa kopírovať. Svoju cestu si musím nájsť sám. Bude jedinečná, originálna a len pre mňa. Vitaj teda v mojom príbehu hľadania mojej cesty. Ak ťa bude v niečom inšpirovať, tak moje písanie malo zmysel.

Cesty, ktorú som ešte celú neobjavil, no je tu a ja po nej kráčam. Opísal som ju v knižke v edícii Prsteň a kľúč a časť z nej v krátenej verzii ponúkam na tomto mieste.

- Moje obrátenie sa k Bohu. Rodičia chodili do kostola a ja s ostatnými súrodencami, samozrejme, s nimi. Mama sa s nami pravidelne večer modlila. Chodievali sme na hodiny náboženstva. Výsledok toho všetkého bol taký, že som úprimne veril, že Boh existuje a bol som o tom presvedčený.

Avšak jedna vec mi chýbala, vtedy som ešte nevedel aká. Tou vecou, ktorá mi chýbala, bolo poznanie zmyslu života. Stále dookola som sa pýtal, prečo som. Prečo som na zemi. Aký je zmysel toho všetkého?

Ale nenachádzal som odpovede, a tak som ich začal hľadať. Mal som priateľov, takú dobrú partiu. Ako sme chodili po diskotékach a zábavách a opili sme sa, tak chvíľočku, v tom hluku zábavy, sa táto otázka nevynárala. Ale keď som bol sám, v noci, večer, keď som zaspával, opäť prichádzala. Tak som začal hľadať.

Napadlo ma, či zmysel nie je v rodine. A tak som sa pozeral na ľudí okolo seba a videl som, že mnoho ľudí v rodinách nie je šťastných. Po čase skúmania som si musel uznať, že v rodine a deťoch zmysel života nenájdem. Potom som si myslel, či to nebude v práci, tak som znova pozoroval ľudí okolo seba a chvíľku sa mi aj zdalo, že som to našiel. Ale po nejakom čase som znova usúdil, že toto asi nebude to pravé, lebo mnoho ľudí pracuje a nenachádzajú v práci zmysel života. Potom sa mi zazdalo, že by zmysel mohol byť v športe. Našiel som úžasný šport, parašutizmus, a chvíľu som si myslel, že toto bude pre mňa nájdený zmysel života. Po čase aj to odišlo a tá neodbytná otázka sa vracala. Moja mama sa za mňa modlila. Modlila sa za to, aby som spoznal Pána Ježiša, alebo aby sa ma Boh dotkol a posielala ma stále do spoločenstva medzi mladých kresťanov. V Čadci sa stretávali mladí kresťania a mama ma mi stále opakovala, nech sa tam za nimi idem pozrieť. Tak vytrvalo do mňa dobiedzala, až som sa po nejakom čase jej tlaku podvolil a išiel som sa k nim pozrieť.

Už na prvom stretnutí sa mi to začalo páčiť, pretože mladí tam spievali piesne, ktoré som ja nepoznal a ktoré som v kostole nepočul. Bolo tam niečo zvláštne, niečo iné, a tak som tam začal chodiť pravidelne. Už dobrovoľne. A po čase sa tam udiala zvláštna vec. Boh sa dotkol v prítomnosti iných kresťanov môjho srdca. A ja som zrazu zistil, že Boh – Ježiš nie je pre mňa len taká historická osoba. Vedel som, že je Boh, prežil som však, precítil a spoznal, že je Boh živý, že Ježiš za mňa zaplatil, že ma zachránil. Aj keď som to predtým vedel, lebo som bol v tom vychovaný, zrazu som to zažil v mojom srdci.

Zmenilo mi to život. Našiel som zmysel života. Zrazu mi to celé „docvaklo“ a pochopil som, prečo som tu. Som veľmi vďačný za týchto kresťanov, za tento dar a za to, že sa ma Boh cez nich dotkol a ja odvtedy mám zmysel života.

Dostal som aj tie ostatné veci, v ktorých som pôvodne hľadal zmysel života. Od môjho obrátenia k Bohu som prežil veľa ťažkostí a veľa problémov, lebo to, že som našiel zmysel života v Ježišovi Kristovi ešte neznamená, že život je bez komplikácií a skúšok. Ale môžem povedať, že môj život sa zmenil, že Boh ma odteraz vedie. Poznám cieľ, poznám smerovanie, kam mám ísť, a pre mňa bolo veľmi dôležité a kľúčové, že som našiel zmysel života. Veľmi ďakujem mame, že sa za mňa modlila, a veľmi ďakujem, že Ježiš sa ma dotkol a že zmenil môj život. Zažívam s Pánom odvtedy jedno veľké dobrodružstvo.

-Povodne v roku 2007. Raz som napríklad vstal skoro ráno a šiel som do svojej firmy. Už od predchadzajúceho dňa vytrvale pršalo. Stierače išli naplno a v kužeľoch svetiel bolo zreteľne vidieť hustý dážď. Prišiel som pred firmu. Z miesta, kde bežne parkujem auto, vidieť veľmi dobre hladinu rieky. V to ráno ma prekvapilo, čo som uvidel. Hladina už aj tak rozvodnenej rieky, za noc dramaticky stúpla asi o 1,5m a k okraju betónového koryta zostával asi tak necelý meter. Dravý prúd rieky, ktorý bol vidieť vo svetle reflektorov, vyzeral strašidelne, bolo kde - tu vidieť veľké kusy plaviaceho sa dreva, ktoré voda niekde uchmatla a v tej tme na mňa hrozivo mávali. Spomenul som si na to, ako nám vytopilo firmu pred desiatimi rokmi. Voda sa preliala cez cestu do areálu a zatopila na len krátku chvíľu dvor a polovicu dielní. Zanechala všade množstvo bahna a neporiadku.

V areáli firmy bolo počuť pracovať stroje, zamestnanci blížiace sa nebezpečenstvo ešte netušili. Šiel som do svojej kancelárie a modlil som sa. V tomto období som sa začal modlievať vo firme moju pravidelnú rannú modlitbu, bolo to pre mňa výhodnejšie ako doma, pretože som skoro vstával a rodina ešte spala. No vo firme mám pokoj na čas s Pánom. Modlil som sa asi hodinu a počul som, ako vonku naďalej husto prší. Pred koncom modlitby ma vyrušil majiteľ vedľajšej firmy s otázkou: „Čo budeme robiť?“ Začal som tušiť z jeho otázky obavu. Pozrel som z okna. Rieka stúpla o ďalších 70cm a vedel som, že k tomu, aby nás zatopilo, chýba veľmi málo. Stále husto pršalo. Zamestnanci spozorovali, čo sa vonku deje a striedavo vychádzali von z areálu a pozorovali so zvedavosťou ale aj s obavami rozbesnený živel.

Zakrátko som sa stretol s mojimi najbližšími zamestnancami na modlitbe. Začali sme sa prednedávnom modlievať pred začiatkom pracovného dňa. V toto ráno sa naše modlitby prevažne sústreďovali na blížiace sa nebezpečenstvo. Po skončení modlitieb sme pozreli z okna. Voda medzičasom naplnila celé koryto a k vyliatiu jej zabraňovalo len 10cm betónového koryta. Krátko sme sa poradili a zamestnanci urobili zopár potrebných opatrení. Vedel som, že ak sa voda vyleje, veľa sa toho na zmiernenie škôd urobiť nedá. Stroje, ktoré používame, vážia niekoľko ton a nedajú sa premiestniť na bezpečné miesto. Ako materiál používame kameň a ani ten nedokážeme poodvážať. Niekto by si povedal, že kameňu voda nemôže ublížiť, my však používame drahé žuly, ktoré dovážame z celého sveta a dravý živel ich poškodiť dokáže. V hlave mi vírili myšlienky, čo všetko sa môže stať. Máme množstvo zákazok a nestíhame s výrobou, máme množstvo úverov, ktoré musíme splácať. Odstavenie výroby by mi mohlo spôsobiť v ekonomike podniku vážne škody. Ohrozená bola celá firma.

Stál som na brehu rieky, premýšľal nad všetkým, čo sa deje a čo sa môže stať. Vtom ma napadla myšlienka. Mnohí to možno poznáte, taký tichý hlas, ktorý šepkal: Pošli signál o modlitbovú pomoc. Mobilom som odfotografoval besniaci živel a s krátkou prosbou o modlitbu som to v MMS správe odoslal Máriovi Tomášikovi.

Voda naplnila koryto po samotný okraj. Do zadnej strany dvora už začala vtekať a zaplavovať dvor. Najväčšia hrozba však bola v dravosti rozvodnenej rieky. Vtedy som však netušil, že moji priatelia na Máriov podnet rozbehli hromadnú modlitbu za ochranu mojej firmy. Som presvedčený, že práve vtedy Boh zasiahol.

Napriek tomu, že stále s menšími prestávkami vytrvalo pršalo, hladina rieky prestala stúpať. Po krátkom čase začala po pár centimetroch klesať, aj keď k tomu nemala prirodzený dôvod, lebo okolité hory boli nasiaknuté vodou, ktorá do rieky stále stekala v obrovských množstvách za hustého dažďa.

Pozvoľný pokles pokračoval od tej chvíle už stále až do druhého dňa napriek tomu, že stále husto pršalo. Na druhý deň už bolo jasné, že nebezpečenstvo pominulo a rieka sa upokojila. Prestalo aj pršať a všetci sme si vydýchli. Ešte niekoľko dní k nám prichádzali správy o tom, aké škody záplavy na Kysuciach napáchali.

Pocítil som bázeň nad tým, čo sa stalo, ako dobrotivý Boh pomohol, ako sa kresťania, ktorých ani mnohých nepoznám, zjednotili v modlitbe. Ukázal som emaily mojím spolupracovníkom pri nasledujúcej spoločnej raňajšej modlitbe. Mohli sme si takto spoločne uvedomiť, ako Boh koná v našich životoch aj cez takéto situácie.

-Rast do 2008 a kúpa strojov. Začiatok mojej vlastnej firmy datujem od roku 2000, keď som sa rozhodol podnikať sám. Otec mal kamenárstvo v okrese Čadca od roku 1992 a od začiatku som u neho pracoval. Keď som začal podnikať, tak som mu nechcel pod jeho strechou konkurovať. Preto som sa rozhodol vydať v kamenárstve ťažšou cestou. Postavil som biznis plán na veľkoobchode a začal som vyrábať kameň pre ďalších kamenárov na Slovensku. Podarilo sa mi teda v priestoroch rodičov začať. Otec mi umožnil používať priestory a aj stroje a mama ma podporovala. Za krátku dobu som zostavil okolo seba tím zamestnancov. Začali sme chodiť vystavovať na prvé výstavy. Získali sme prvých klientov a prežili prvý rok. Každým ďalším rokom sme sa rozrastali a rozvíjali. Keďže sme používali staré stroje, tak som začal hľadať nové. A tak pribudla nová píla, prvý automat na leštenie kameňa. Potom druhý automat na kameň. Moderná pieskovačka. Autá na rozvoz materiálu. Autá pre obchodných zástupcov. No a keďže sme sa „pučili“ v starých priestoroch, tak prišlo aj na rekonštrukciu dielne spojenej s prístavbou a nadstavbou objektu.

Zvlášť roky 2007 a mnohí si iste pamätajú osobitne na rok 2008, v ktorom sa stala výnimočná vec. Ten rok bol na Slovensku posledný pre Slovenskú korunu, ľudia investovali a zbavovali sa financií z obáv z príchodu eura. Bol to aj posledný rok rastu pred finančnou krízou. Zákazok sme mali také ohromné množstvo, že hoci sme vyrábali na tri zmeny, aj tak sme nestíhali uspokojovať našich, aj dlhoročných zákazníkov. V tomto období som vnímal tichý hlas, že mám na slovenské pomery kúpiť nevídaný stroj. Francúzke obrábacie centrum na rezanie, frézovanie, leštenie a náročné ale pritom presné obrábanie kameňa. Kúpe predchádzalo navštívenie tovární na výrobu týchto zariadení v niekoľkých štátoch, zabezpečenie financovania a úpravy dielne.

Napokon sme tento nový stroj kúpili.

A prišlo prvé zobudenie. Možno to poznáte aj vy. Úžasné katalógy strojov. Predajcovia technológií ktorí vám sľúbia aj nemožné, len aby vás získali. A nablýskané stroje na výstavách. Lenže to nie je tak úplne pravda.

My sme sa začali trápiť s touto náročnou technológiou v tom najväčšom raste. CNC nás zdržovalo, nerobilo tak, ako nám bolo nasľubované a ja som to naivne očakával. Kopec strateného času a nepodarkov som musel strpieť. Vnútorne sa mi medzi sklamaním a obavami pripomínal ten tichý hlas, ktorý mi radil kúpiť. Ten hlas ma povzbudzoval vydržať.

V tom čase prišiel za mnou jeden z mojich riadiacich pracovníkov, priateľ Jožko. Položil mi dobrú otázku: „Prečo sa zdržujeme s takýmto drahým a komplikovaným strojom, ktorý nám vôbec nepomáha a ktorý nás citeľne zdržuje? Prečo ideme do novej divízie stavebných výrobkov? Prečo sa zdržujeme s výrobou kuchynských pracovných dosiek z kameňa, keď máme dosť našich pôvodných zákazok- pomníkov na cintoríny?“ Pamätám si svoju odpoveď: „Jožko, máš pravdu, zdržuje nás to, neviem ti odpovedať, prečo to robíme. Len silno cítim, že to máme urobiť a že to je potrebné.“

Udalosti niekoľkých ďalších rokov ukázali správnosť tohto postoja a aj to, že keby sme to nespravili, tak by sme už asi neexistovali. Prišla kríza. Výroba pomníkov, čo bol náš hlavný segment, zažila taký prepad, že by som neudržal firmu a ani zamestnancov. My sme však už mali zabehnuté CNC a zvládnutú výrobu náročných výrobkov, ktoré vykryli a do nemalej miery nahradili pokles spôsobený krízou.

-Kríza. Mnoho podnikateľov má vo zvyku písať o svojich úspechoch. Ja mám aj postoj, že sa mám s vami podeliť aj s neúspechmi. Je na vás, aké poučenie si z nich vezmete.

Jeden z najväčších datujem do obdobia príchodu krízy v roku 2009.

Kríza zastihla moju firmu nepripravenú. Je to moje zlyhanie. Je to moja chyba a neskúsenosť, že som očakával, že zákazok bude stále dosť.

Za roky rastu som, ako píšem vyššie, investoval a nakúpil drahú technológiu a prestaval budovu. Zadĺženie bolo neúmerne vysoké. Keby bohaté roky pokračovali, tak by som za niekoľko rokov dlhy v pohode splatil, avšak v čase krízy bolo všetko inak. Pokles zákazok a s tým spojený pokles tržieb sa naplno prejavil. Lenže splátky úverov a za materiál bolo treba splácať. Začali sme uťahovať opasky. Šetrili sme, kde sa dalo. Úsporné opatrenia boli témou pravidelných porád. Doteraz považujem za zázrak, že sme prežili.

V tomto období som prežil zvláštnu duchovnú skúsenosť.

Keď sme vstupovali do krízy, tak som viedol firmu výlučne sám. Bola na mojej hlave všetka tá zodpovednosť a ťažoba. Keď už bol tlak neúnosný, prizval som si na pomoc priateľov. Pomohol mi Edo - skvelý chlap, priateľ a oddaný pomocník nám upratal financie a ekonomiku. Sestra Zuzka sa začala venovať ekonomickej operatíve a priateľ Braňo mi pomáhal viesť firmu. Po ich pomoci sa mi citeľne uľavilo.

Stále ma však sprevádzalo niečo temné, niečo, čo tlačilo. Vždy, keď prišla zlá správa, prežíval som strach a skľúčenosť. Vtedy som nevedel, že sa jedná o duchovný útok diabla na moju osobu. Tlak bol obrovský a ja som si myslel, že to je normálne, že ja, ako majiteľ, musím niesť ťažobu a že stavy totálnej depresie až zdrvujúcej skľúčenosti sú normálne.

Jediná úľava ma čakala doma. Mám nezaslúžený dar skvelej manželky Janky. V čase pokoja, ale hlavne v časoch krízy som mal pri nej oázu pokoja a skvelého zázemia. Sú ľudia, ktorí aj v časoch krízy nemôžu pokojne stráviť čas doma. To, čo ja mám, nie je preto samozrejmosť, ale dar, za ktorý som vďačný.

Na jednom stretnutí s kresťanmi som však prežil niečo zvláštne. Mali sme absolvovať modlitbu chvál a potom duchovný program s prednáškou. Chvály viedol Julo Slovák ako líder kapely ESPÉ. Všetci sme prežili počas modlitby chvál úžasný čas. Duch Boží naplnil svojou prítomnosťou sálu. Lídri stretnutia pochopili, že sa práve deje niečo výnimočné a dali pokyn v pokračovaní v modlitieb a pôvodný program sa preto upravil. Po nemalom čase modlitby sa lídri spoločenstiev zhromaždili a vyzvali prítomných, aby zdvihli ruku tí, čo majú problém a oni sa budú za nich modliť. Zdvihol som ruku, tak ako aj mnohí ďalší. Zbadal som, že ma vidí Mário Tomášik. Po čase sa dostal ku mne. Dlho sa za mňa modlil a modlil sa za oslobodenie. Bolo to príjemné. Po nejakom čase sa večer ukončil a ja som sa na druhý deň vrátil domov.

Po víkende som normálne nastúpil do práce a deň prešiel v pohode. Aj druhý, aj tretí. A v tom mi to došlo. Prvé dva dni som si to nevšimol, ale potom som to zbadal. Veď ja riadim firmu normálne, aj keď zlé správy prichádzajú stále, ťažoba a útlak sú preč a ja môžem fungovať normálne a slobodne. Volám túto novinu Máriovi. Potešil som ho tým. Vravel mi o obraze, ktorý sa mu zjavil počas modlitby. Bol to duch strachu, ktorý držal moje srdce. Ale po modlitbe sa musel pustiť. Odišiel.

Duch strachu sa pokúsil viackrát vrátiť. Už som ho však poznal, a tak som sa modlitbou bránil. Jeho zlý priateľ je duch depresie. Častokrát chodia spolu. Keď modlitba nepomáhala, tak som dal SMS kresťanským priateľom a oni sa v modlitbe postavili za mňa.

- Pýcha a ďalší pád. Keď sa analyzovali príčiny pádov mnohých firiem, na prvom mieste sa uvádzali posadnutosť úspechom a vlastnej pozície, podceňovanie konkurentov a zákazníkov, prehnané sebavedomie a preceňovanie svojich vlastných schopností – jedným slovom pýcha. Ján Košturiak, 25. 03. 2012 Krízu sme zvládli.

Podarilo sa nám udržať zamestnanosť. Stroje sa postupne splatili a zadlženosť klesla. Naoko sa mohlo zdať, že je všetko v poriadku a stav sa zlepšuje.

Uspokojili sme sa. Ak je niečo záludné na pýche, tak potom to, že pyšný človek si toho, samozrejme, nie je vedomý a ešte sa bude cítiť podráždene, keď ho niekto na pýchu upozorní.

Mali sme skvelý produkt, ktorý nás v čase krízy podržal. Naša firma je výhradný distribútor materiálu Zodiaq firmy DuPont. Najdrahší, ale aj najkvalitnejší konglomerát (umelý kameň) na trhu. Výrobky z neho považujeme za „Mercedes“ z materiálov používaných na výrobu kuchynských pracovných dosiek.

A to je ten problém. Ja a aj moji ľudia sme si boli vedomí sily tohto produktu a tohto stavu. Spyšneli sme. Boli sme namyslení a hrdí na mercedes a ignorovali sme signály z trhu. A trh signalizoval! Konkurenti sa začali doťahovať. Obrábacie centrum, ktoré spomínam vyššie, sa objavilo vo viacerých dielňach v SR aj ČR. Síce neboli také kvalitné ako to naše, ale boli. A my sme pyšne boli stále spokojní. Konkurenti sa postupne vyrovnávali v kvalite a službách, no nik z nás nebil na poplach. Flexibilita, kvalita a rýchlosť už nebola naša konkurenčná výhoda, ale bol to štandard, ktorý ponúkali viacerí. Cena, ktorá bola u nás najvyššia (však predávame „Mercedes&ldquo, začala byť problémom, ale my sme boli trpezliví!

Zuzka stále upozorňovala, že niečo nie je v poriadku s ekonomikou, no ja som to nechcel vidieť. Vedenie firmy sa už dávnejšie pretransformovalo do spolurozhodovania a ja som mal zlý pocit, že neriadim firmu, ako by som mal a chcel. Ekonomické čísla sa pomaly znovu zhoršovali. Nedokázal som presadiť novú lacnejšiu modelovú radu včas. A stále sme žili v oblaku, akí sme úžasní a neomylní a že to robíme správne. No jedným slovom, majstri sveta.

Tichý hlas mi však na konci roku 2014 hovoril, že ideme zle. Teraz už viem, že sme boli namyslení, pýcha na našu exkluzivitu nám zakrývala oči a skoro nás zabila.

Na konci roku 2014 som sa rozhodol konať. Výsledky mi už bili do očí a ja som vedel, že ak niečo dramaticky nezmením, tak firma neprežije ďalší rok.

Istota vo mne narastala a ten už známy tichý hlas mi potvrdzoval, že niet inej cesty.

A vtom som dostal ďalší varovný sen. Sen, ktorý sa mi sníval v noc predtým, ako som mal vykonať svoje rozhodnutie. Verím, že sen mi potvrdil správnosť môjho rozhodnutia. Sen som dal vyložiť niekoľkým kresťanom, o ktorých je známe, že majú dar rozlišovania snov. Sú to kresťania, ktorí majú dobré meno a svedectvo života v mnohých krajinách Európy (sen a jeho výklad opisujem v knižke, ktorú spomínam v tomto článku). Vykročil som do nových vecí. V úzkom kruhu som oznámil, že ruším vedenie firmy a preberám všetko do svojich rúk. Negatívne názory a dobré rady, že mám byť trpezlivý ma už nemohli zastaviť.

Začal som sa vzdelávať a požiadal som ešte v decembri o pomoc firmu IPA Slovakia, o ktorej spolumajiteľovi - profesorovi Jánovi Košturiakovi som vedel, že je kresťan. Začal som navštevovať ich podnikateľskú univerzitu.

Firma prvý polrok prežila niekoľko personálnych otrasov. Poodchádzali ľudia, aj niektorí dlhoroční zamestnanci. Vládla dusná atmosféra. Nedarilo sa. Ja som ale vedel, že do starých koľají sa nevrátim, aj keby mala firma padnúť. Medzitým som sa spriatelil s prof. Košturiakom, a tak ako u Mária, aj u neho som našiel pomoc a pochopenie, ba čo viac, ako skúsený biznismen a školiteľ vedel, čo treba robiť. Jeho rady som aplikoval a veci sa začali hýbať k lepšiemu. Spolurozhodovanie bolo vo firme nenávratne preč. Braňo dostal upravenú pozíciu, zodpovednosť a kompetencie, ktoré boli väčšie ako pred zmenou, no všetko sa dialo pod rozumnou taktovkou profesora Janka a jeho ľudí. Úľava a nové smerovanie ma začali tešiť.

A vzdelávanie na podnikateľskej univerzite, na ktorú som začal chodiť? Jedným slovom - nadšenie. Nadšenie z nových vzťahov, inšpirácií, poznatkov a nadšenie z nových priateľstiev s podnikateľmi.

Na tomto mieste by som rád poďakoval aj manželom Andrejke a Tonymu Forrovcom. Ako anjeli a skúsení profesionáli prišli do môjho života v ťažkej situácii. Poradili, povzbudili a keď bolo treba, tak aj zatriasli pýchou v mojej firme, aby sme sa zobudili, kým je ešte čas.

Veci sa medzitým utriasli. Kto v mojej firme nemal byť, odišiel.

-Krádež. Veľmi podnetným pre mňa bol CD záznam z duchovnej obnovy, ktorá bola určená pre kresťanských podnikateľov. Írsky podnikateľ a kazateľ Jeremy Harbinson v jednej z prednášok vysvetľoval princíp krádeže. Hovoril o tom, že ak niekto niečo ukradne, tak v prvom rade musím z takéhoto skutku viniť diabla. Človek, ktorý kradne, je pod jeho mocou a on ako otec lži ho navádza na takýto skutok. Jeremy vyučoval, že sa treba diablovi vzoprieť, usvedčiť ho a stáť na Božom slove:

Ex 22,1 Ak niekto ukradne býka alebo ovcu a zabije ich alebo predá, tak za každého býka nahradí päť býkov a za každú ovcu päť oviec.

Jeremy hovoril, že máme zlodeja – diabla usvedčiť a žiadať nápravu.

Kládli sme obklad a dlažbu na veľkom projekte v Bratislave. Montáž robila externá firma a práce postupovali. Keď sme boli v polovici projektu, dostali sme zlú správu. Časť materiálu zmizla! Pre mňa to bola veľmi ťažká správa. Materiál bol drahý a tento druh zlodejstva ma vážne poškodil. Nepomohlo vyšetrovanie. Materiál bol preč.

Nahneval som sa na diabla. Ty hnusný zlodejisko, ty ma chceš takto poškodiť? Začal som sa modliť. Hovoril som s Bohom. Bože pozri sa, Ty si majiteľ, lebo som ti firmu odovzdal a teda tebe bol ukradnutý materiál v hodnote 15 000€. A diablovi som zas povedal, že má smolu, už som to požaloval Bohu a ak sa to nevyrieši, tak chcem nie 15 000€ ale podľa Božieho slova chcem päťkrát viac. Takže som od neho žiadal 75 000€. Spravili sme potrebné opatrenia, všetok materiál sme navozili do externého skladu, mimo stavbu. Šéf montážnej firmy čakal každé ráno na telefonát od zamestnancov, ktorí akonáhle končili s materiálom na stavbe, mu zavolali a on doviezol ďalšiu paletu drahého materiálu.

Všetko išlo podľa plánu, až na jeden deň, keď sa zrazu montéri neozvali. Ich šéf im volá: „Čo tam tak dlho robíte?! Už ste mi mali dávno volať. Už ste mali byť dávno bez materiálu. Flákate sa tam?! Čakám tu na váš telefonát už od rána.“ A oni mu odpovedajú: „Ale šéfe, neflákame sa, však vy ste už paletu doviezli. Keď sme prišli, tak už nás tu čakala. Mysleli, sme si, že asi nebudete mať na nás dnes čas, a tak ste ju doviezli skôr.“

A šéf na to: „Ja som vám však dnes nič nedoviezol a materiál je stále v mojom sklade.“ Ešte chvíľku sa dohadovali, ale čoskoro prišli na to, že sa jedná o ukradnutý materiál, ktorý nám bol cez noc vrátený. Nevie sa, kde bol a kto ho doviezol. Podstatné je, že ráno bol na stavbe. Diabol si možno povedal, že asi bude výhodnejšie materiál vrátiť, ako zháňať 75 000€.

Tento príbeh sa stal pred viacerými rokmi, tento rok sme pracovali na inom projekte. Zo stavby nám zavolali, že stavba bola opäť vykradnutá. Nám to však oznámili len ako informáciu, že sa nemusíme obávať. Z nášho materiálu nič nezmizlo.

V Božom slove sa píše:

Oz 4,6 a Môj ľud hynie, lebo nemá poznania...

Máme moc, ktorú nám dal Duch Svätý, nevieme však o nej a aj preto ju nepoužívame.

-Zomierajúci biskup. Raz sa mi stala takáto vec: Šoférujem, práve pred chvíľkou som sa rozlúčil s posledným zákazníkom a riadim auto domov. Som unavený a čaká ma ešte 300km cesty domov. Mám obavy a rešpekt pred dlhou cestou. Zapnem si rádio.

V rádiu Lumen práve končí životopisný príbeh výnimočne úspešného biskupa s povesťou svätosti. Do príbehu vstupujem na jeho konci, keď sa blíži jeho smrť. Predtým, ako zomrel ho pri smrteľnej posteli navštívili mnohí ľudia. Mal úžasnú povesť a počas svojho života ho sprevádzala veľká služba. Jeden z návštevníkov mu položil otázku: „Otec biskup, čomu najviac vďačíte, že sa vám podarilo také veľké dielo?“.

A biskup mu odpovedá: „Môj úspech spočíval v tom, že som sa obklopil ľuďmi, ktorí sú lepší, ako ja.“

Táto veta ma zasiahla. Spomínaný úryvok som počul pred mnohými rokmi, no stále sa mi pripomína. Som si vedomý, že v škole som sa zle učil a bol som outsider triedy. Viem, čo všetko mi chýba. Moja firma sa však môže pýšiť aj mnohými úspechmi. No ja si musím priznať, že bez ľudí, ktorých mám, by som nedokázal nič z toho. Sú lepší ako ja.

-Spoločenstvo podnikateľov. Keď pred asi piatimi rokmi priateľ Pavol Strežo z dolnokubínskeho spoločenstva zatelefonoval a ponúkol mi stretnutia pre kresťanských podnikateľov, potešil som sa. Ponuku som využil a začali sme sa stretávať.

Ako to už chodí, po čase sa spoločenstvo dostalo do krízy a boli aj úvahy, či to má zmysel a či ho nezrušíme. Ja som mal však poznanie a povzbudil som priateľov, aby sme vytrvali. Povolanie podnikateľa je totižto špecifické v tom, že podnikatelia sú častokrát osamotení, je to tým, že ich mnohí nemajú schopnosť pochopiť. Len podnikateľ, ktorý toho nemálo prežil, vie pochopiť iného podnikateľa. Stretávame sa zhruba raz za mesiac. Keďže sme z ďaleka, tak sa naraňajkujeme, potom sa modlíme a spoločne piesňou chválime Boha, čítame z Božieho Slova, zdieľame svoje starosti a radosti a častokrát sa modlíme za seba. Sme z tohto času požehnaní a obohatení. Podnikáš a chceš sa k nám pridať? Neboj sa, nebude problém nás nájsť.

-A predsa si niečo vezmem do neba. Chcem s vami pozdieľať o myšlienke, ktorá sa mi stále pripomína v posledných mesiacoch. Prvý impulz mi dal priateľ Edo, verím že potom už pracoval Duch Svätý. V poslednom období som sa mohol stretnúť s viacerými podnikateľmi. Počúval som ich príbehy a prednášky alebo ich cestu. Skoro vždy to boli podnikatelia, ktorí boli úspešní. Ktorí niečo dokázali, niečo vybudovali a ktorí sa preniesli cez ťažké obdobia a krízy, a teraz za nimi stoja úspešné a veľké firmy. Zamestnávajú veľa zamestnancov. Boli to víťazné typy a s nimi šli víťazné príbehy. Keď som mal viacero rozhovorov s nimi, začalo mi dochádzať, že ono sa všetko zo začiatku zdalo také rovnaké, ale potom som začal vidieť rozdiely.

Pochopil som, že každý majiteľ alebo podnikateľ má svoj vlastný štýl a svoj vlastný príbeh. Aj keď existuje mnoho podobností, existuje veľmi veľa rozdielov. Pochopil som, že každý z nich má svoju vlastnú cestu. A ak som aj hľadal nejaký nápad v ich príbehu, musím povedať, že jedna z vecí, ktorú som si odniesol je, že ja si musím nájsť svoju vlastnú cestu. A môžem od nich brať len inšpiráciu.

Preto budem rád, ak niečo z môjho príbehu bude pre vás na inšpiráciu. Čo som si však všimol na príbehoch úspešných podnikateľoch o ktorých píšem, je to, že cestu k úspechu sprevádzali aj mnohé negatíva. O niektorých sa zmienili a o mnohých nie. O niektorých som sa dozvedel v zákulisí, že zaplatili za úspech veľmi ťažkú cenu. Tou cenou bolo napríklad, že nejakým spôsobom prišli o deti, manželstvo, priateľov alebo mnohých dobrých zamestnancov. Uvedomil som si, že zaplatili vysokú cenu. Deti, na ktoré nemali čas, alebo manželka, ktorá odišla a každá ďalšia, za ktorú ju vymenili tú predchádzajúcu, im už šťastie nepriniesla. Mnohí prišli o zamestnancov, pretože boli veľmi tvrdí a preháňali to. Odišli im po rokoch tri pätiny firmy. Meradlom tohto sveta môžem povedať, že boli úspešní. Pretože dokázali zvíťaziť, firmy previedli cez krízy, urobili to častokrát tvrdou rukou, niekedy až prehnane, ale tie firmy teraz stoja na piedestáli. Ale mnohí z nich zaplatili veľmi ťažkú cenu, ktorú svet nevidí.

Premýšľal som nad tým, čo to pre mňa znamená, ako to mám uchopiť. Znamená to, že keď chce byť podnikateľ úspešný, musí byť tvrdý a musí byť tvrdou „sviňou“, pretože keď je podnikateľ dobrý, tak to mnohí zneužijú, alebo na dobrotu doplatí mnohými inými spôsobmi? Niekoľko priateľov, s ktorými som sa stretával v poslednom období, ma veľmi ovplyvnilo. A zrazu mi začalo svitať, že je asi aj iná cesta, je možno iný spôsob. Stretol som jedného podnikateľa, ktorého som videl na podnikateľskej konferencii a tento podnikateľ bol iný ako ostatní. Najskôr som si vypočul jeho prednášku. Potom som ho vyhľadal a navštívil aj osobne. Ľudia pri ňom robili radi. Neodchádzali od neho a on sa o nich vyjadroval veľmi dobre. To som u iných málokedy počul. Dokázal aj v ťažkých krízach zarobiť, byť v požehnaní a kráčať čisto. A vybudoval takisto veľkú firmu. Navonok všetko veľmi podobné. Videl som firmy aj tých ostatných, zvonku by som nevidel až také rozdiely, lebo všetky boli veľmi pekné. Ale tento človek je kresťan a delí sa so svojimi ľuďmi. Má ich veľmi rád. Rozpráva o nich len dobre. Je požehnaný, lebo požehnáva. Zarába veľa peňazí a vie sa s nimi rozdeliť so svojimi ľuďmi. Vie ich požehnať. Pravidlá a správne veci u neho takisto fungujú, ale všimol som si, že tento chlap to robí nejako inak. Veľmi nad tým rozmýšľam a chcem to dať aj na premýšľanie vám.

Je jedna vec, ktorú si z tohto sveta zoberieme so sebou. A to si v poslednom období veľmi intenzívne uvedomujem: Tou vecou je láska. Ako sa v prvom liste Korinťanom 13 píše: Čo bude s proroctvami? Zaniknú! Čo sa stane s poznaním? Pominie! A jazyky? Tie zamĺknu! Ale láska? Tá nikdy nezanikne!

Určite ste si všimli, že českí policajti majú na blatníku napísané Pomáhať a chrániť. Potom to skopírovali slovenskí policajti a ja si myslím, že my, kresťanskí podnikatelia, by sme mali mať možno nie napísané na aute, ale v srdci, tiež dve slová. A tými slovami by malo byť: Láska a dobro. To znamená, chcel by som žiť a fungovať tak, aby som si toto mohol odniesť. My, podnikatelia, máme na mnohé veci dosah. Máme častokrát iné možnosti, ktoré mnohí ľudia nemajú. Máme dosah na ľudí - na svojich zamestnancov, odberateľov, dodávateľov, či na financie, alebo na mesto a spoločnosť, v ktorej žijeme. Sme požehnaní mnohými možnosťami, ktoré bežní ľudia častokrát nemajú. A preto chcem nad tým ďalej rozmýšľať a chcem toto posunúť aj vám, aby sme rozmýšľali nad týmito slovami. Láska a dobro.

-Čo je môj cieľ. Najskôr som teda nevedel, že vôbec nejaký cieľ mám mať. Potom som ho hľadal, kde sa dalo a kde ma to napadlo.

Už som ho našiel a viem, že je to pre mňa najväčšia priorita.

Mojou cestou a cieľom je dostať sa do neba.

Priatelia, nič nie je dôležitejšie, ako toto.

Ani moje zdravie, ani rodina, ani firma.

Túžim sa tam dostať so svojou manželkou a svojimi deťmi a deťmi ich detí. Nič nie je a nesmie byť pre mňa dôležitejšie.

Chcem sa tam dostať aj so svojimi priateľmi, zamestnancami a vôbec všetkými, ktorých poznám.

Viem však, že sa mi to nepodarí svojou usilovnosťou. Ale len Jeho milosťou. Pretože aj ja som egoista, sebec a lenivý človek. Viem to, poznám sa.

Toľko môj príbeh a moja cesta. Ak vám niečo z toho bude inšpiráciou, tak ma to poteší.

Ľubomír Klieštik