Môj príbeh

Evanjelizátor, zakladateľ Medzinárodnej služby Flames of Passion – Plamene Božej vášne
flamesofpassion.org

Pochádzam z Mašadu, z východnej časti Iránu, ktorá sa nazýva aj svätou zemou proroka, kde som sa v roku 1982 v chudobnej moslimskej rodine narodil. Moj mama pochádzala z 8 detí. Keď mala 11 rokov zomrel jej otec na rakovinu a tak jedinou možnosťou, ako mohla rodina prežiť, bolo – vydať ju. V 13-tich sa vydala za 23-ročného muža, ktorého nemilovala. V 18-tich už mala troch synov a ja som bol z nich prostredný. Otec slúžil ako vojak v Iraku a keď sa vrátil z vojny, bol z neho zlostný človek, ktorý mal vo svojom vnútri veľa bolesti. Všetku frustráciu prenášal na nás a náš domov bol naplnený neustálymi konfliktami, hnevom a množstvom fyzického aj verbálneho násilia. Keď to už mama nezvládala, chcela sa s otcom rozviesť. Vtedy jej povedal:

„Dobre, ty keď chceš, môžeš odísť, ale deti ostanú so mnou.“

V Iráne má pri rozvode právo na deti vždy otec a tak, keďže nás mama nechcela opustiť, roky znášala násilie a bitky. Pre mňa ako syna bolo ťažké čeliť otcovmu násiliu... prežíval som neustály strach, že nám môže kedykoľvek ublížiť. Niekoľkokrát sa pokúsil mamu aj zabiť, naháňal ju po dome a my ako deti sme sa tomu prizerali. Prežívali sme hrozné chvíle a ja som bol – v piatich rokoch – plný nenávisti a hnevu. Mama sa dostala do ťažkých depresií a jedného dňa sa (ako 20-ročná ) rozhodla svoj život ukončiť a spáchať samovraždu.

Presne v deň, keď to chcela urobiť, počula v rádiu príbeh ženy, ktorá mala tiež 3 deti a muža tyrana a takisto sa rozhodla spáchať samovraždu a utopiť sa spolu s deťmi. Ale stalo sa, že deti zahynuli, no ju vytiahli z vody a zachránili. Rádio túto ženu prezentovalo ako výstrahu pre ostatné manželky a pýtali sa v relácii, (kde bola aj táto žena osobne prítomná ) poslucháčov – čo sa jej má urobiť? Nato táto žena povedala:

„Moje deti boli pre mňa všetkým a už neexistuje nič, čo by ste mi mohli urobiť.“

Moja mama chápala veľmi dobre situáciu tejto ženy, v ktorej sa aj sama nachádzala a tak sa (namiesto zamýšľanej samovraždy) rozhodla, že nedovolí nikomu, ani svojmu manželovi, aby sa niečo zlé stalo jej deťom, keby tu už ona nebola! S veľkou dávkou odvahy a rizika v roku 1988, bez peňazí a bez majetku, utiekla s nami deťmi z Teheránu.

Využila na to pašerákov, pretože v Iráne, keď chce žena legálne letieť lietadlom, potrebuje mať na to podpis manžela. Kvôli stále prítomným policajtom na letisku sme 4 mesiace čakali na to, keď budeme môcť odletieť. Vtedy sa mama znova dostala do ťažkých depresií, lebo bola veľmi vyčerpaná a aj tam na letisku, kým sme čakali, sexuálne zneužívaná. V zúfalstve jedného dňa napísala Bohu list.

„Bože, ak nás nedostaneš z tejto krajiny, neviem, ako prežijeme!“

V ten deň ako to napísala, po prvýkrát po 4 mesiacoch nebola na teheránskom letisku polícia. A tak sme nastúpili do lietadla a leteli cez Bulharsko, Nórsko, kde sme si museli zmeniť identitu, keďže sme nemali žiadne cestovné doklady. Vlakom sme nakoniec prišli do Štokholmu do Švédska a po ôsmych mesiacoch cestovania sme sa konečne usadili, dostali občianstvo a Švédsko sa stalo naším novým domovom.

Pre nás, ako moslimskú rodinu, nebol život vo Švédsku ľahký. Boli sme utečenci, a napriek tomu, že sme sa prispôsobili kultúre a vedeli sme po čase aj jazyk, nezapadli sme. Mama k tomu ochorela aj na rakovinu, mala depresie, každý týždeň chodila k psychiatrovi a začala užívať alkohol. Starala sa o nás najlepšie ako vedela, ale vo svojom vnútri zomierala. A v roku 1996 sa znova rozhodla spáchať samovraždu. Boh ju znova zachránil. V ten deň, ako sa to rozhodla urobiť, sa zrazu ocitla pred kostolom. Vošla dnu a sadla si do poslednej lavice. Po prvýkrát v živote sa začala prihovárať Ježišovi:

„Ježiš, my ako moslimovia ťa uznávame ako proroka. Ale kresťania vravia, že Ty si Syn živého Boha, Mesiáš - záchranca. Ak je to tak, ak ma dokážeš zachrániť a zmeniť môj život, urob to. Po celý svoj život som sa snažila milovať Boha, ale nepoznám ho a nemilujem ho.“

Mama mala pocit, že hovorí k stenám a tak sa zdvihla a chcela odísť, keď zrazu mala videnie, v ktorom sa pred ňou zjavil Ježiš a díval sa na ňu s obrovskou láskou. A počula hlas, ktorý jej povedal: „Nikdy nebol môj plán pre tvoj život, aby si takto trpela.“ Mama sa hrozne vyľakala, vybehla z kostola a od strachu a rozrušenia aj zabudla na to, čo sa práve chystala urobiť.
Na druhý deň ju sused pozval do kostola. Pozvanie prijala, v ten deň vydala svoj život Bohu a vrátila sa domov úplne vymenená. Začala nám rozprávať o Ježišovi, ako nás miluje, ako sa o nás zaujíma a stará. Ja som bol v tom čase mladý nahnevaný muž. Stal som sa (v 14-tich rokoch) závislý od drog, bol som dílerom a členom gangu. Keď mi mama začala hovoriť, že Boh je láska, vykrikoval som na ňu: „Ako môžeš tvrdiť, že Boh je láska? Pozri sa na tento svet! Pozri sa na moju situáciu! Ako mi môžeš hovoriť, že Boh ma miluje? “ Ale ona znova pokojne vravela: „Boh je tvoj Otec, má ťa rád, zaujíma sa o teba a má pre tvoj život plán!“ Nechcel som tomu veriť. Keď som mal 16, mojej mame v sne Boh zjavil plán pre môj život a povedal jej:

„Sára, modli sa za Kevina!“

Mama ma nenútila chodiť do kostola – len sa za mňa stále modlila a milovala ma. Ako 19-ročný som mal priateľku, ktorú som fyzicky napádal. Vždy som sa zaprisahával, že nikdy nebudem ako môj otec, ale zrazu som bol presne taký istý. Dva týždne predtým, ako som mal 21, istý kresťan povedal mojej mame, že stretnem človeka, cez ktorého Boh prehovorí do môjho života a ja vydám Bohu život a Boh ma vyslobodí zo všetkých závislostí. Tiež jej povedal, že pôjdem do Ameriky študovať na biblickú školu. Keď mi o tomto proroctve mama povedala - bol som drogovo závislý. Odvrkol som jej: „Nechcem ísť do Ameriky a nemám rád Ameriku“, ale mama povedala: „Vieš, Kevin, Boh to povedal. A On to aj urobí.“ Bol som presvedčený, že sa mama zbláznila.

O dva týždne po tom, som sa ocitol s mamou na kresťanskej konferencii v Arménsku. Išiel som tam iba kvôli nej a po návrate som mal v pláne pokračovať vo svojom živote narkomana a dílera. Tu ma 26. septembra 2004 zasiahla Božia láska. Radikálne. A stalo sa aj to, že som bol skutočne po 7 rokoch závislosti oslobodený od drog. Stretnutie s Bohom a dotyk Jeho lásky spôsobil, že všetka frustrácia, hnev a závislosť boli preč. Po prvýkrát v živote som pocítil, že aj keď môj fyzický otec pri mne nikdy nestál, vždy tu bol môj nebeský Otec, ktorý ma miluje, stvoril ma s konkrétnym zámerom a vždy sa o mňa zaujímal. Tam v Arménsku som stretol kazateľa, ktorý sa ma spýtal, či nechcem ísť s ním študovať na biblickú školu do Ameriky. Bolo to neuveriteľné...

Keď som sa po roku štúdia na biblickej škole v USA vrátil domov, celá naša rodina, aj obaja bratia, uverili v Ježiša Krista ako svojho spasiteľa. Ale najväčší zázrak, ktorý sa udial v mojom živote bolo odpustenie. Stále som pociťoval množstvo hnevu a neodpustenia voči svojmu biologickému otcovi. Raz však Ježiš prehovoril do môjho srdca a povedal mi:

„Kevin, bola to iba moja milosť, že som ti odpustil a si teraz slobodný od svojich hriechov a života, ktorý si žil. Keby nebolo mojej milosti, ty by si bol dnes ešte horší ako tvoj otec. Nemáš právo ho súdiť. Tak ako som ja odpustil tebe, chcem, aby si odpustil aj ty jemu.“

Pochopil som, že odpustenie nie je vecou emócií, ale rozhodnutia. Keď človek spraví rozhodnutie odpustiť, Boh to rešpektuje a je pripravený mu pomôcť vysporiadať sa aj s emóciami vo vnútri. Tak som sa rozhodol odpustiť otcovi. A napriek tomu, že jeho odpoveď – keď som mu povedal, že mu odpúšťam – bola: „Ja som nespravil nič zlé,“ vedel som, že to bolo pre mňa dôležité, urobiť to. Vtedy odišiel zo mňa všetok hnev na neho, ktorý ma zväzoval, a bol som zrazu úplne slobodný... moje vnútro sa naplnilo pokojom a Božou láskou.

V roku 2006 som odišiel do Afriky, kde som po prvýkrát stretol aj moju manželku. Pochádza z Holandska a je to vzácna bohabojná žena, vychovaná v kresťanskej rodine. V roku 2008 sme sa v Holandsku zosobášili a odvtedy nasledujeme Pána spoločne. Precestovali sme veľkú časť sveta, naša služba nás zaviedla do viac ako 30-tich krajín.

Veľmi silné bolo pre mňa, ešte keď som mal 16 rokov a bol som narkoman, že keď som prichádzal domov nadrogovaný, mama vždy prišla ku mne a pomohla mi dostať sa do postele. Potom dlho stála nad mojou posteľou, modlila sa a vravievala mi:

„Kevin, vidím ťa ako kážeš národom. Vidím ťa prinášať evanjelium Ježiša Krista kontinentom.“

Vtedy mi ani nenapadlo, že by sa niekedy niečo také mohlo stať. Ale dnes vidím, že všetko, čo Boh povedal, a za čo sa mama vytrvalo modlila, aj vtedy keď fyzickými očami videla pred sebou zdrogovaného narkomana, sa v mojom živote naplnilo.

S manželkou sme zapojení do služby „Plamene Božej vášne“. Stále žasneme nad tým, ako Boh miluje Európu, ako miluje ľudí na Slovensku, Afričanov, ľudí na Strednom východe a tiež moslimov, a nadovšetko úžasné je, že Boh tak miloval svet (nielen niektorých ľudí, ale celý svet), že dal svojho jediného Syna, aby nikto, kto verí v Neho, nezahynul, ale mal večný život.