Môj príbeh

Dnes manželka a mama 3 detí.

Vždy som žila s povedomím, že Boh existuje, lebo som vyrastala v kresťanskej rodine, aj keď rodičia neboli znovuzrodení. Ako každé dieťa,  aj ja som si niesla nejaké zranenia z rodiny a v období dospievania som často myslievala na smrť. Svoju vlastnú. Až som sa s ňou v roku 2003 zoči-voči stretla. Nebola som v ohrození života ja, ale moja najlepšia kamarátka, ktorá bola aj vedúcou našej mládeže. Bolo to úžasné dievča a pre mňa bola obrovským vzorom nielen ľudsky ako človek, ale aj ako kresťanka, ktorá verí v živého Boha.

Stalo sa, že na jednom výlete, kde sme boli, spadla zo skaly.

V Písme je verš, ktorý hovorí o viere ako horčičné zrno, ktorú keď budete mať, tak aj hora sa pohne a presunie. Ja som vtedy, keď sa to stalo, mala vieru minimálne ako kukuričné zrno. Verila som, že ona to všetko prežije, že Boh ju zachráni, že to bude mocné svedectvo a o pár rokov sa na tom možno budeme už len smiať.  Ale nestalo sa tak... Napriek snahám záchranárov, aj nás, ktorí sme tam boli s ňou, sa ju zachrániť nepodarilo.

Keď som pochopila že je koniec, išla som sa dať do poriadku, umyť ruky, prezliecť špinavé oblečenie...  Keď som sa pozrela na moje ruky, videla som, že ich mám od jej krvi... a v tom som počula hlas, ktorý mi hovoril:

„Tak vidíš, teraz máš na rukách jej krv. To je tvoja vina a budeš sa za to Bohu zodpovedať ako Kain.“ 

Dnes viem, že to nebol Boží hlas, že to bol diabol, ale vtedy som bola v takej veľkej bolesti z jej straty, že som tomu uverila. Diabol je obrovský klamár a často používa aj Božie slovo na to, aby nás oklamal a podsunie nám niečo, ako to robil aj na púšti pri Pánovi Ježišovi, keď ho pokúšal a podsúval mu Božie slovo. Mne sa vtedy zrazu vyjavil obraz ako Kain zabil Ábela a Boh vtedy povedal, že bude vyhľadávať bratovu krv na ňom. Ja som to teraz prijala ako pravdu pre seba, že toto hovorí Boh mne o tejto mojej situácii. Hoci som jej smrť nezavinila, aj tak som sa z toho veľmi obviňovala. Stále som v mysli riešila, že možno keby som niečo vtedy inak povedala, niečo inak urobila, že ona by na ten výlet možno nešla,  alebo by na tú skalu neliezla, že sa to nemuselo stať... že nemusela zomrieť.

Zlomilo ma to a môj život sa od tej udalosti veľmi zmenil. V ten istý deň som povedala Bohu:

„Pane, ja viem, že si, ale odteraz si pôjdeme každý svojou cestou.“

Vstúpila som do rebélie voči Bohu, aj voči vlastnej rodine a rodičom. Našla som si presne typ chlapca, ktorého by ani Boh ani moji rodičia nikdy neschválili a krátko po maturite som za ním odišla do zahraničia. Tam som žila vo veľkej samote a bolesti, ktorá sa v mojom vnútri (všetkým, čo som robila a životom aký som viedla) ešte viac prehlbovala. Nakoniec sa mi aj vzťah s chlapcom začal rozpadávať. Po večeroch som plakávala pred Božou tvárou, ale zároveň som si myslela, že som už taká špinavá, a mám toľko hriechov na sebe, že Boh ma už nemôže milovať, nemôže mi odpustiť a nemôže ma prijať naspäť.

Boh však vo svojej veľkej láske začal upratovať môj život. Poslal mi tam v zahraničí do cesty znovuzrodeného chlapca, Slováka, korý sa neskôr stal mojím manželom. Často som (pri rozhovoroch s ním) mala pocit, že počujem Boží hlas, ktorý ku mne hovorí a cítila som, ako ma Boh volá domov ako márnotratného syna. Vedela  som, že to nemôžem odmietnuť. Buď teraz, alebo už možno nikdy. A tak som v roku 2010 nanovo prijala Pána Ježiša (a On mňa) a učila som sa žiť s vedomím, že Boh ma očistil od mojich hriechov, že mi odpustil, a že ma miluje takú, aká som. Do môjho života a rodiny prišlo obrovské požehnanie. Boh dal predivne a úžasne do poriadku aj naše vzťahy doma, s rodičmi. Všetci v rodine prijali Pána Ježiša ako svojho Pána a spasiteľa a všetci sme sa dali spoločne aj pokrstiť. Bola to veľká milosť a radosť.

No akokoľvek som sa snažila veriť, že Boh ma miluje a že ma prijal ako rodič prijíma svoje milované dieťa a odpustil mi, stále som vnímala, že je nejaká bariéra medzi mnou a Ním. Nedokázala som cítiť Božiu lásku.

Prešlo pár rokov od krstu, keď som raz počúvala kázeň, kde sa hovorilo o tom, ako ľudia prijímajú falošný obraz Boha, ktorý im ponúka diabol. A vtedy som počula, ako mi Duch svätý hovorí:

„Ty si v ten deň, ako sa to stalo s tvojou priateľkou, prijala tento obraz - že Boh je zlý. Uverila si tomu, že Boh nie je dobrý. Uverila si, že možno je dobrý na iných ľudí, ale nie na teba.“

V angličtine sa často používa taká veta, ktorú si ľudia medzi sebou hovoria, že - God is good, Boh je dobrý. Mne to už pripadalo ako fráza... nikdy som to necítila vo svojom vnútri - tak naozaj. Až v ten deň... keď som počúvala tú kázeň, som to po prvýkrát prežila a vyznala aj nahlas, svojimi ústami, že Boh je dobrý a verím, že je dobrý. Pocítila som, ako niečo zo mňa spadlo, akoby obrovský kameň odišiel z môjho srdca a mohla som naplno cítiť Pána tak,  ako nikdy predtým. Tá bariéra bola zrazu preč!

O pár dní neskôr sme mali domácu skupinku a ja som na nej vydávala svedectvo o tomto mojom prežití Božej dobroty a lásky. Pri tej príležitosti som im vyrozprávala celý môj príbeh, aby im to dávalo zmysel. Pri tom, ako som hovorila, pristihla som sa, ako si pozerám na ruky.  A zrazu som videla opäť úplne živý obraz, ako mám zakrvavené ruky, ako mám priateľkinu krv na rukách. Celých 11 rokov som toto počúvala a roky ma to trápilo. Dokonca boli chvíle, keď som si donekonečna drhla ruky pod tečúcou vodou, len aby som ten obraz zmyla z mojej mysle. Ale nedalo sa. Prenasledovalo ma to celý dlhý čas. Keď sa skupinka skončila, večer som sa doma pýtala Pána:

„Pane, prečo prišiel znova tento obraz a dokedy ma to ešte bude mučiť?“

A vtedy som zrazu úplne jasne počula hlas, ktorý mi hovoril: „Áno, ty máš na rukách krv, ty si ňou celá pokrytá, ale tá krv je moja.“  Bolo to pre mňa veľmi silné... a zrazu spadol ten obrovský pocit ťarchy a viny, keď pán Ježiš v tejto situácii vyhlásil moc svojej krvi nad mojím životom, nad všetkým tým, čo ma zväzovalo.  Prišiel úžasne oslobodzujúci pocit, ako keď do zamračeného dňa zrazu vyjde slnko. Bol to jeden z najsilnejších oslobodzujúcich momentov v mojom živote, ktoré som s Pánom zažila, ktorý mi dal vo svojej milosti prežiť a prijať. Odvtedy sa v mojom živote niečo uvoľnilo a dokážem vnímať Pána viac, než kedykoľvek predtým.

S mojím manželom žijeme už viac ako štyri roky na Slovensku. Boh nám požehnal tri krásne dcéry, najstaršia sa narodila ešte v zahraničí, a učíme sa žiť podľa Božej vôle aj v tomto období života. Keď sme sa v zahraničí stretli, tak sme obaja v podstate kráčali viac po svetských chodníčkoch než po tých Božích.... 

Zoznámili sme sa cez internet, po pár mesiacoch sme spolu začali žiť v jednej domácnosti, a aj keď sme obaja v podvedomí vedeli, že tento spôsob života je síce v očiach sveta OK (boli sme moderní, kto dnes bude čakať a načo nejaký papier) v tých Božích očiach to malo ďaleko od OK! Zvláštne bolo, že odkedy som ho stretla, začala  som byť hladná po Bohu. Vrátila som sa ku štúdiu Biblie, ktorú som predtým milovala, začala počúvať kázne a vďaka angličtine sa mi otvorili ďalšie možnosti - kresťanská literatúra a videá na internete. Bolo to pre mňa prípravno-očistné obdobie. Cez Písmo ma Pán usvedčoval z mnohých vecí a zároveň premieňal. Na začiatku nášho vzťahu som v duchu vnímala, že tento chlapec je iný... že aj keď momentálne nie je úplne tam, kde by mal, má na sebe vôňu Krista. A to ma k nemu priťahovalo.

Bol okamih, keď sa môj bývalý priateľ (za ktorým som pôvodne odišla do zahraničia) chcel ku mne vrátiť. Premýšľala som... Ísť do neznáma - do vzťahu s chlapcom ku ktorému som priťahovaná (priam až nadprirodzeným spôsobom) alebo sa rozhodnúť pre istotu vo vzťahu s človekom, ktorého som už poznala a vedela čo môžem od neho čakať? Rodičia sa mi snažili poradiť, aby som sa nevracala späť, ale radšej vykročila vpred. No rozhodnutie bolo na mne.

Zvádzala som v sebe vtedy obrovský boj. A verím, že z Božej milosti, dobroty a lásky, som nadprirodzene dokázala opustiť staré a vykročila som „na oceán“.

Až spätne si uvedomujem, ako vtedy Boh riadil moje kroky. Ako sa v tom období museli vyliať pred Božím trónom modlitby mojej mamy a ďalších za to, aby mi Boh dal dobrého manžela a aby ma Boh zachoval. Pretože cez tohto chlapca do môjho života opäť vstúpil Boh novým - dovtedy nepoznaným - spôsobom. Rozprával mi svoje zážitky a skúsenosti s Bohom a ja som videla, že on pozná Boha inak ako len „kostolne“ a po tom som zatúžila aj ja. A tak, ako som sa ja navracala k Bohu, (čoraz viac som na túto tému rozprávala a Boh začal meniť môj charakter), tak aj on vykročil na cestu návratu za svojím Ockom. Boh vo svojej nekonečnej milosti, múdrosti a zvrchovanosti spôsobil,  že sme obaja boli k Nemu priťahovaní práve tým, že sme sa stretli .

Postupne Pán dával naše životy do poriadku a po troch rokoch chodenia sme sa vzali a pár mesiacov na to, som sa dala pokrstiť.  Neviem, či sme mali nejaké špeciálne potvrdenie od Boha, že sme stvorení jeden pre druhého,  no už tá zvláštna skutočnosť ako sme sa stretli, ako Boh konal v našich životoch, ako sme boli jeden pre druhého nástrojom k návratu k Bohu... obaja veríme,  že to nebolo len tak. Vedeli sme to vtedy a aj teraz sa o tom utvrdzujeme stále viac, že Boh nás stvoril jeden pre druhého ako vzácny dar, ktorého vzácnosť rastie s pribúdajúcimi rokmi manželstva. A hoci Boh vyznaný hriech odpúšťa, následky hriechu si niekedy človek nesie po zvyšok života (aj keď to pôvodne nebol Boží plán pre nás). Aj my a náš vzťah prešiel cez mnohé boje, niektoré sme už s pomocou Pána Ježiša vybojovali, ale veríme, že v niektorých nás ešte len víťazstvo z Božej nekonečnej milosti čaká.