Môj príbeh

Detstvo som prežil takmer idylické. Narodil som sa do rodiny milujúcich rodičov a starých rodičov. Bol som vytúženým prvým synom a vnukom. Zahrnutý som bol veľkou láskou a pozornosťou, čo považujem za obrovskú Božiu milosť a vďačnosť. Ako som postupne vyrastal, veľmi rýchlo som si začal uvedomovať, že harmóniu, čo prežívame doma, v blízkom a širokom okolí vôbec nepanuje. Do škôlky som nastúpil s krikom a plačom. Pani učiteľka ma trhala od maminy a ja som nechápal, prečo musím ísť do kolektívu neznámych detí. Čoskoro som však získal veľa kamarátov a kamarátok, bol som totiž už v útlom veku veľmi družnej a kamarátskej povahy. V predškolskom období som ale jasne videl, že život je v niečom zvláštny. Popri veľkom zle existuje aj dobro, videl som ľudskú neznášanlivosť.

Skrátka a jasne prejav zla vo svete pôsobil na moju detskú citlivú dušu zmätok.

Prijal som však, že to tak asi musí byť, nedá sa s tým nič robiť. Ale niekde hlboko vo vnútri som cítil krivdu. Snažil som sa to však potlačiť a nemyslieť nato. Rodičia nás často brávali so sestrou do kina, prírody, návštevy príbuzných. Auto sme vtedy ešte nemali, ale aj tak som bol veľmi šťastný, napriek skromnosti v akej sme žili.

Fascinovalo ma v tom období niekoľko vecí: vystrájanie huncútstiev, pre ktoré som si neraz vyslúžil aj výprask, prípadne výčitky dospelých, potom pohybové aktivity. 

Školské roky

Pamätám si celkom presne, hoci je to už dávno, ako som prvýkrát sedel nastúpený v rade medzi prváčikmi. Videl som rozpaky mojich nových spolužiakov, ktorí poslušne cupitali rovnako ako ja do školských lavíc. Našiel som si veľa kamarátov. Čoskoro som zistil, že vynikám najmä v pohybových aktivitách. Vedel som tiež čítať najlepšie z celej triedy. Miloval som futbal a beh. Priznám sa, že školu som moc nemal rád.

Nebavili ma jej predpisy a nariadenia a tiež známkovanie. Do školy som sa tešil len na spolužiakov, nie na učenie. Čoskoro som pochopil, že my sa vlastne neučíme, len zbierame informácie, pretože k ničomu sme nemohli vyjadriť vlastný názor, či polemiku. V neskorších ročníkoch si pani učiteľky pamätám ako prísne panie s typickým komunistickým výrazom. Tieto veci ma znechucovali. Učil som sa rád, ale nikdy nie spôsobom, ako to bolo v škole. 

V období od 11 rokov som v sebe objavil túžbu po tajomnom, nevysvetliteľnom. Začal som doslova hltať knižky, no najmä tie, čo sa týkali tajomna.

Veľmi som miloval čítanie kníh. Za tajomné som považoval to, čo sa nedá vysvetliť. Knižky o ufo a mimozemšťanoch od Dänikena, potom knihy o záhadách. Dnes už viem, že príčinou tohto ''hladu'' po tajomne bola túžba po Bohu a jeho láske. Bola to ozvena môjho prázdneho srdca.

Okrem toho som rozvíjal moje športové vlohy. Na dvore, kde som vyrastal o to nebola núdza. Takmer každý deň sme hrávali futbal, alebo basketbal, či hrali naháňačky a skrývačky. Tešil som sa, že niekoľkí si ma vážili, bol som totiž najrýchlejší z celého dvora. Dostalo sa mi aj ocenenia pre najrýchlejšieho bežca v škole a tiež v okresných súťažiach som sa objavoval na popredných miestach. 

Na strednej.

Okrem týchto pozitívnych vecí z obdobia ZŠ som neustále počúval na moju adresu niečo v zmysle: nevieš sa správať, na hodinách vyrušuješ, si nebezpečný, drzý, arogantný. Pani učiteľky na mňa civeli tým zvláštnym pohľadom a ja som nechápal prečo. Mysleli si o mne, že som grázel a neraz mi to dali pocítiť.

Nevedeli sa vžiť do mojej citlivej duše s množstvom otázok. Zaškatuľkovali ma veľmi rýchlo.

Na strednú školu som nastúpil s odhodlaním, že sa stanem ''slušným'' chlapcom a verte mi, nič mi nebolo viac cudzie ako táto maska. Dal som si ju však na seba preto, lebo som už nechcel byť zranený podobnými nálepkami. 

Potlačil som všetky prejavy temperamentu a správal sa slušne. Pani učiteľky hovorili: ,,Ó, aký slušný chlapec.“, kým ja som sa len v podstate pretvaroval. Nenávidel som svoju pretvárku, túžil som byť zdravo nebezpečný. A tak som žil dvojaký život: navonok slušný, no keď som sa vyparil zo školy, konečne som bol sám sebou.

V tom období som všetko veľmi analyzoval a skúmal. Od mravcov až po vesmír. Zaujímali ma stále záhadné a tajné veci, len tentokrát sa k tomu pridružila aj filozofia, ezoterika, klasická literatúra, politika. Chodili sme s kamarátmi do krčmy a rečnili o všetkom možnom. O babách, politike, zmysle života. Prečítal som mnoho významných diel filozofov a spisovateľov-klasikov, no moje srdce bolo i naďalej pusté ako step.

V 18-tich som sa po prvýkrát zamiloval. Dovtedy som bral dievčatá ako objekt mojej žiadosti, tentoraz som ale vedel, že toto je iné. Nikdy sa to nedozvedela, že ju mám rád, hanbil som sa, bolo to totiž silnejšie ako ja. Keď to ustalo, lásku som postavil na piedestál svojho života. Chodil som ako omámený, ale nie drogami, či iným opojným nápojom. Moje hľadanie a môj smäd sa zintenzívnili. Rýchlo som pochopil, že musí existovať zdroj tejto lásky a pravdy a začal som to s vážnym záujmom hľadať.

Navštevoval som prednášky a semináre o zmysle života, hľadal múdrych ľudí, ktorí by ma posunuli dopredu. Do Prievidze, kde som vyrastal, občas prišiel nejaký ''duchovný vidiaci'' a samozrejme nesmel som tam chýbať. Toto obdobie spadá do obdobia po mojich 20 rokov. Začal som vyhľadávať všelijakých ''vidiacich'', ktorý by mi poradili. Na moje veľké prekvapenie, moje srdce bolo i naďalej pusté ako step. 

Keď som mal 23 rokov spoznal som sa na jednej ''duchovnej prednáške'' s Alenkou, Betkou a Darinkou. Boli odo mňa o takmer 20 rokov staršie. Rád som sa s nimi stretával a chodil na prednášky. Dišputovali sme o duchovne, bohu, láske.

V tomto období som jednoznačne odmietal všetky náboženstvá. Videl som v nich nástroje ovládania pomocou strachu. Bol som veľmi hrdý na seba, že nepatrím do žiadnej náboženskej skupiny a sám hľadám pravdu a lásku. 

Vedel som jednu vec, že tieto veci môžem nájsť jedine v Bohu a nikdy nie oddelene od Neho. Nuž, ale kto je ten pravý Boh? To mi vŕtalo v hlave. Veľa a z rôznych strán som v tej dobe počul o pánovi Ježišovi. Od rôznych hľadajúcich, od jogínov, cez ezoterikov, atď...

Nikto o Pánovi Ježišovi nehovoril zle, čo ma prekvapilo. Povedal som si vtedy, musí to byť niečo zvláštne. Začal som sa o jeho osobu zaujímať viac. Žiaľ, do rúk sa mi dostali všelijaké falošné spisy o ňom od falošných učiteľov. Od kresťanov som vtedy počúval, že On je jediná Cesta, Pravda a Život. Bol som tým nesmierne pobúrený. Hovoril som im a sám pre seba: prečo nie Budha, Lao-ce, Konfucius, alebo taký Sokrates? Čo je to za nezmysel... myslel som si a hovoril si znova sám pre seba: musí predsa existovať viacej ciest, ktoré vedú do neba, veď predsa čo tí chudáci, ktorí o Ježišovi nikdy nepočuli. V tej dobe som veril v reinkarnáciu, tzn. prevtelovanie. Je to učenie o tom, že nežiješ len jeden život, ale rodíš sa neustále, až kým nedosiahneš osvietenie. Zastával som názor, či skôr bolo to moje osobné presvedčenie, že pravdu možno poznať len vtedy, keď dosiahne človek osvietený stav mysle. Dumal som nad týmito vecami – Ježiš, duchovno, pravda, minulé životy, osvietenie.

Ako ma našiel Pán Ježiš

V tomto období duchovného hľadania som stretol môjho kamaráta, ktorého som poznal zo škôlky – Martina. Maťo bol v škôlke a aj potom neskôr riadny šinter. Prekvapilo ma však, že sa správa akosi inak, pokojne. Pozdravili sme sa. Pýtal sa ma, ako sa mám. Ja mu nato, že hľadám úpenlivo zmysel života. On nato hneď na mňa vyhŕkol:

Iba Pán Ježiš je Cesta, Pravda a Život. Ďalší obmedzenec, pomyslel som si. Mal som pocit, že ho potrebujem zachrániť.

Maťo, to snáď nemyslíš vážne? A čo všetci tí ľudia, čo sú vo východných náboženstvách? Vari sú mimo? Áno, znela jeho pevná, ale rozhodná odpoveď. Chvíľu sme sa bavili, ale videl som, že s ním nepohnem. Je mi to ľúto, že to musím povedať, ale kresťania boli od tohto okamihu pre mňa obmedzenci. Nevedel som pochopiť, že veria iba v jedinú Cestu. O niekoľko dní nato som sa stretol s ďalšími znovuzrodenými kresťanmi. Hovorili mi o pánovi Ježišovi, ako zmenil ich životy. V predchádzajúcom živote to boli riadni beťári. Zasiahlo ma to. Videl som, že majú pokoj a srdce naplnené láskou. 

Maťo mi navrhol, že ma pozve do ich zhromaždenia. Prišiel som a počúval Slovo. Avšak bol som tvrdým orieškom, mal som svoje názory, svoje pravdy. 

Trochu to skrátim. Za celé to obdobie asi dvoch-troch rokov mi pán Ježiš posielal do cesty kresťanov, kresťanskú literatúru a dokonca aj malú gedeonku, ktorá obsahuje Nový zákon. Všetko som to skúmal a dokonca Ježiša som si obľúbil ale stále sa mi zdalo neprijateľné uznať ho za jedinú správnu cestu. Ďalej som však hľadal, ako o život, veľa sa pýtal aj samotných kresťanov. Pán Ježiš znova a znova nahováral moje srdce. Po prvýkrát v mojom hľadaní som počas tohto obdobia cítil vedomie hriechov. Hriechy boli také reálne, až som cítil tiaž viny akoby som nosil na chrbte batoh. Krátko nato som navštívil antikvariát, ktorého majiteľkou bola pani vyznávajúca kresťanskú vieru. Teraz sme výbornými priateľmi. Chodil som tam často, lebo moja duša bola hladná. Musela byť so mnou trpezlivá, lebo len tak ľahko som veci neprijímal. Hovorila mi o svojom živote s pánom Ježišom, ako ju zmenil a naplnil. Toto svedectvo zmeny som videl u všetkých znovuzrodených kresťanov, čo som vtedy poznal. Ja som mal srdce stále pusté ako step. Jedného dňa som jej povedal:

Evka prosím Vás, ako sa môžem znovuzrodiť? Ona mi povedala: ,,kráľovstvo nebeské sa uzurpuje násilným.“ V podstate mi citovala Písmo.

Uff, povedal som si, nevedel som, čo tým presne mieni. Rozhodol som sa však, že to nájdem v Písme. Tam sa píše: ,,Od dní Jána Krstiteľa podnes nebeské kráľovstvo trpí násilie a násilníci sa ho zmocňujú.“

Stále som nevedel čo to znamená, ale nejak mimovoľne som sa v sebe rozhodol, že sa stanem tým násilníkom.

Modlil som sa: „Bože, Pane Ježišu, ak sa mi dáš poznať, budem o tebe hovoriť.“ Mal som neuhasiteľnú túžbu poznať túto Lásku a Pravdu a hovoriť o tom. Vedel som z Biblie, že kto hľadá nájde, kto prosí dostane a kto klope, tomu sa otvorí.

Dostala sa mi do rúk vzácna knižka od Jána Ámosa Komenského Labyrint sveta a raj srdca. Tam som prvýkrát čítal a pochopil rozdiel medzi pravým kresťanstvom a napodobeninou kresťanstva.

Svedectvom pravého kresťanstva bol radikálne zmenený život.

Týchto kresťanov som už vtedy našťastie poznal: Maťa, Evku, aj tých zo zboru, kde ma doviedol Maťo. Pastora Peťa a jeho manželku Marínu, potom Mareka Baláža, ktorý bol známy aktivista. On takisto zdieľal so mnou pána Ježiša.

Konečne som po týchto skúsenostiach otvoril Bibliu a vedomie hriechov sa opäť dostavilo. Smilstvo, nečisté myšlienky, zvady, egoizmus, fajčenie, krádeže, neláska- to boli len hrubé odtiene. Čítal som len Nový zákon. Ako sa môžem zbaviť tohto bremena a tiaže vín bola moja otázka. Zo svedectva Evkinho a Maťovho som vedel, že to musí začať pokáním a prijatím a uznaním Pána Ježiša za Spasiteľa. 

Pána Ježiša som už dávno miloval.

V jednu noc som mu v jednoduchej modlitbe otvoril srdce, vyznal sa zo všetkých vedomých hriechov a následne som ho poprosil, aby vstúpil do môjho srdca a tiež aby mi daroval nový život. A viete čo? On to naozaj urobil. Tiaž vín bola preč a moje srdce zaplavil pokoj, ktorý som dovtedy nepoznal. Znovuzrodil som sa, bolo to skutočné a krásne.

Radikálne zmenil môj charakter. A nielen to, dal mi nové srdce. Písal sa rok 2007.

Ďakoval som Bohu a pánu Ježišovi, že ma našiel ako tú zatúlanú ovečku a mohol som od toho dňa žiť nový život s ním. Hlavne v mojom srdci sa rozhostil pokoj. Kolegovia v práci mi hovorili, počuj, ty sa furt usmievaš, čo sa ti stalo? Mohol som im hovoriť o drahom spasiteľovi. Už som poznal veľmi osobným spôsobom pána Ježiša. Viedol ma z kroku na krok, svedčil som o ňom a ľudí sa to dotýkalo, rád som trávil čas v jeho prítomnosti a čítal Božie slovo. Hľadal som kresťanský zbor asi pol roka, modlil som sa. V jeden deň som sedel v Čajovni Dobrá víla. Prišli tam Vladino a Aďka.

Vlado zobral do ruky Bibliu a začal v nej listovať. Vyštartoval som za ním a prihovoril sa mu. Náš rozhovor bol o Biblii, kresťanstve, hovorili aj o cirkevnom zbore, ktorý navštevujú. Opýtal som sa ich, či by som sa mohol tiež prísť pozrieť. Ich odpoveď bola kladná. Doteraz som veľmi vďačný Vladinovi a Aďke. Stali sa mi veľmi drahými priateľmi. Teraz sú manželským párom.

Prišiel som do cirkevného zboru a to urobilo na mňa hlboký dojem. Spoznal som ľudí, ktorí milujú pána Ježiša a oddali mu svoje životy. Začal som navštevovať toto spoločenstvo, ktorého súčasťou som až doposiaľ.

Som veľmi vďačný za mojich drahých súrodencov. Chvála ti Bože za Tvoj nevýslovný Dar Pána Ježiša Krista. Nie ja som našiel pána Ježiša, ale On našiel mňa.

Ak si dočítal moje svedectvo a uvedomuješ si tiež, že si hriešnik, veľmi ťa prosím, skloň sa pred Ním, urob pokánie zo svojich hriechov a prijmi ho do svojho srdca ako svojho spasiteľa. Môj drahý priateľ, sú len dve cesty, jedna úzka, čo vedie do života a po smrti do večného života v spoločenstve s Bohom a tá druhá, široká cesta vedie do zahynutia. Nič medzitým. Dobre počúvaj, čo sa ozýva z Jeho prevzácnych slov, nesmieš pohŕdať zvesťou o láske krvou baránkovou. On je zdrojom všetkej lásky, múdrosti a pravdy. On je Cesta, Pravda a Život. Spoznajte pravdu a pavda vás oslobodí. Nie je pravda a láska mimo pána Ježiša. Za ten čas 12 rokov čo som kresťan som videl mnoho spasených duší, ktoré som mohol osobne viesť k pánovi Ježišovi a vidím ich zmenené životy. Pána Ježiša milujem a moje srdce stále horí naproti nemu mocnou láskou. Som veľmi vďačný za mojich súrodencov v Kristovi. To je však na ďalšie svedectvo.  Ak nevieš, ako môžeš svoj život odovzdať Pánovi Ježišovi, príp. máš otázky ohľadne viery, obráť sa na mňa.

mail:karol.teslik@gmail.com

 

Boh ti žehnaj.