Môj príbeh

Hrá v kapele eSPé, vedie projekt Godzone a spoločenstvo SP

Tak sadám trochu k notebooku a píšem. Je toho veľmi veľa, čo som s Bohom zažil vo svojom živote a teraz, keď to mám hodiť na papier, prichádza trochu problém, čo písať.

Keď som mal 14 rokov a zažil som prvý dotyk Boha v mojom živote, začal som písať svoje svedectvo... v 15-tich rokoch som ho trochu doplnil a skončil som... malo cca 24 strán. Verím, že tu sa mi podarí byť stručnejší

Vyrastal som v kresťanskej rodine, kde otec bol tradičný kresťan a mama tradičná kresťanka. Obaja poznačený komunizmom – teda aspoň duchovne.

Živá viera nám doma nič nehovorila a keď moja sestra prvý krát navštívila „stredu“, spoznala kresťanský fanatizmus. Proste jednoduchá rodina tradičných kresťanov. Jediné, čo som v tom všetkom videl ako chlapec, bola sranda pri miništrovaní a to, že som nemohol v nedeľu ráno pozerať „Kuka“. Kresťanstvo v mojom detskom a z časti teenagerskom živote neznamenalo nič významné.

Dnes sa však na svoj život dokážem pozrieť z miesta, ktoré je o pár schodíkov vyššie a vidím mnoho zaujímavých vecí. Pýtam sa mnoho zaujímavých otázok ako napr.:

• Prečo som nikdy neskúsil tu hlúpu marihuanu v deviatej triede, keď som ju takmer denne držal v rukách kým kamoši hľadali zápalky?
• Skadiaľ som mal silu aj napriek tomu, že ma vyhodili z niekoľkých partií a nemal som kamarátov, stále hľadať nové miesto, kde by som konečne našiel naplnenie?
• Čo ma k tomu hnalo? A ako je možné, že 14 ročný chlapec dokázal takto uvažovať?
• Ako som sa dostal v 14 rokoch na animátorskú školu od 17 rokov?
• Prečo som nikdy neukradol niečo väčšie aj napriek tomu, že bolo mnoho príležitostí?
• Odkadiaľ som vo svojich 13 rokoch mal financie, ktoré som premárnil a hlavne kto zabezpečil to, aby som z toho nemal problém pred súdom?
• Ako som sa mohol stať mužom a poznať svoju identitu, keď môj otec v mojich 9 rokoch odišiel do zahraničia pracovať a žije tam dodnes?

Je ešte mnoho vecí, ktoré sa dnes pýtam a na ktoré sa dá odpovedať len jedným slovom: „BOH“. Áno práve Boh je ten, ktorý zázračne viedol a stále vedie môj život. Napriek tomu, že som ním pohŕdal, On sa o mňa staral, mal pre mňa plán a celý príliv požehnania v mojom živote.

Ako som spomínal, bod zlomu nastal v roku 2000, keď som mal 14 rokov a Boh sa ma dotkol. Bolo to na animátorskej škole, kedy som pod vedením spoločenstva pri Dóme sv. Martina prvý krát zažil slobodu počas chvál a povedal som Bohu svoje „áno, chcem Ti slúžiť a dávam úplne všetko“. Začal som snívať Božie sny a počúvať Jeho vízie. Bolo to krásne. Začala škola chodenia s Bohom. Boh ma viedol cez rôzne miesta, rôzne služby ku malým a neskôr väčším kompetenciám. Dával mi vždy čo som potreboval a učil ma ako svojho syna. Rôzne oblasti o ktorých som kedysi nič nevedel, zrazu stáli predo mnou a ja som sa musel učiť ako ich riešiť. Ako obsluhovať ozvučovaciu techniku, ako jednať z mestským úradom a rôznymi sponzormi, ako písať projekty, ako to všetko vyúčtovať, ako viesť ľudí, ako komunikovať, ako duchovne rásť, ako bojovať dobrý boj, ako neochabnúť, ako komunikovať v cirkvi a mnoho iného. Viete nikdy by som nevymenil ten čas, kedy ma môj Otec z neba učí.

V 15-tich rokoch som viedol niekoľko stretiek a organizoval som rôzne podujatia a to nebolo vždy ľahké. Hneď keď som sa obrátil, prišiel som do svojej farnosti (Sliač) a videl som tie stretká mladých plné aktivít a hier – krátka modlitba na úvod, potom sa hráme a na záver úžasný poučný príbeh. Hnevalo ma to. Hovoril som im o tom ako Boh s nimi chce mať vzťah, čo to znamená, ale viete... mal som 15... nikto ma nepočúval. Zorganizoval som prvé otvorené chvály v našej farnosti, lebo som si bol istý, že keď sa Boh mňa dotkol na chválach, všetci to zažijú, keď nejaké chvály budú. Plagáty, letáky, oznamy a propagácia. Príprava slova, piesní, textov pre účastníkov a pod. a keď k tomu momentu konečne došlo, prišli ľudia. Škoda bola, že iba dvaja. Jedna babička a jedno dievčatko. Tak sme mali spoločné chvály a išlo sa domov. Žiadny výsledok, žiadne veľké prebudenie, proste sa nestalo nič. Asi tri roky som takto zápasil vo svojej službe a túžbe po obrátení svojich bratov a sestier a popri tom som neustále budoval seba. Za rok som bol doma iba niekoľko víkendov a investoval som celý svoj život do služby. Školu som zázračne vykrýval na jednotky a dvojky, čo bolo skvelé. Rôzne chaty, vedenie birmovancov v Sliači, spevokol vo Zvolene, stretká v Sielnici, podujatia pre diecézu a pod. To bola náplň môjho života. Tri roky som často doma plakal a modlil sa za to všetko. Po týchto rokoch sa obrátil jeden brat. A bojovali sme ďalej... ale už spolu. Dnes stojím ako leader v Božích službách a vediem spoločenstvo SP, ktoré má asi 10 malých stretiek vrátane birmovancov a cca 75 členov. Boh za to môže a ja mu nesmierne ďakujem.

Raz som rozprával s jedným priateľom a on sa ma pýtal, ako sa to všetko stalo, že Boh tak konal v mojom živote a priznám sa... nevedel som celkom presne odpovedať. Keby som to mal všetko opisovať, asi by sme tu boli dosť dlho.

Ale viem pár vecí, ktoré boli určite v mojom živote kľúčové: Mať víziu, byť vydaný Bohu, byť odvážny, preskakovať prekážky, milovať a modliť sa. Bez týchto základných atribútov by môj život nikdy nebol tam, kde je.

V 14-tich rokoch som dostal od jednej kamarátky obálku s peniazmi so slovami: „kúp si gitaru.“ Jediné čo som o gitare vtedy vedel bolo, že má šesť strún a vedel som chytiť e-mol. Ale Boh chcel aby som si kúpil gitaru. A tak som ju kúpil. Začal hrať a cvičiť, a hrať... a potom hrať viac, vnímal som ako ma Boh volá do služby chvál a tak som sníval. Sníval som o tom ako raz zoberiem spoločenstvo, aparatúru a kapelu a budeme hrať na Božiu slávu, budeme ho ohlasovať a prinášať svetlo temnotám. Dnes je tu služba kapely eSPé, projektu Godzone a spoločenstva SP plná evanjelizácie a chvál a ja žijem sny, ktoré mi Boh dal kedysi snívať – Boh vidí tvoje sny a tvoju ochotu slúžiť. Pred niekoľkými rokmi som organizoval evanjelizačné turné po BB diecéze – bolo to asi 9 evanjelizačných výjazdov – nemal som autá, nemal som aparatúru (len čo sa nám podarilo pozliepať), nemal som peniaze ale mal som zápal a ochotu. A tak naše rozladené gitary a pozliepané káble sa rozozneli v mnohých mestách a nebolo to nič kvalitné, ale Boh videl ochotu slúžiť a požehnal to.

Dnes hráme s kapelou eSPé na rôznych miestach Slovenska i mimo neho, skúšame v plne vybavenej skúšobni a hráme chvály na Božiu slávu na rôznych podujatiach. A ja viem, že to ani trošičku nie je moja zásluha.

Boh mi hovoril, aby som mu dal svoje vzťahy a aby som sa na neho spoľahol naozaj vo všetkom. V poslednej chvíli som mu povedal „amen“. A dnes?

Dnes keď som na stretku a hovorím vyučovanie, alebo cestujem na nejakú poradu, či stojím na pódiu a hrám chvály tak viem, že je minimálne jeden človek, ktorý sa za to všetko modlí a keby sa stalo čokoľvek, bude pri mne. Boh mi dal lásku, ktorá je ochotná spolu so mnou slúžiť. Dievča, ktoré miluje viac Boha ako mňa a to je pre mňa to najviac čo som mohol dostať.

Je nesmierne množstvo oblastí, ktoré by som mohol menovať a hovoriť ako ma Boh viedol. Niekedy je to ťažké a plné skúšok, ale vždy viem, že moje rozhodnutie žiť život vydaný Bohu bolo to najlepšie, aké som mohol urobiť.