Môj príbeh

Spolu s manželkou Stanislavou sú staršími dôstojníkmi Armády spásy. Slúžia v rómskych zboroch a sú zodpovední za rozvoj práce Armády spásy v sociálne izolovaných lokalitách na Slovensku. Ich 20 ročná služba je spojená s uvolňovaním veriacich do služby Pánovi. Majú 4 synov, 1 dcéru a 4 vnúčatá. www.jozefknoflicek.cz

Ako tínedžer som viedol veľmi pestrý život. Sníval som o dokonalých veciach, premýšľal, že raz niečo významné urobím: napíšem, namaľujem či skomponujem niečo veľkolepé.  No nikdy sa mi nič nepodarilo. Bol som na to príliš lenivý.  Tiež som neznášal nad sebou žiadnu autoritu, čo ma viedlo k mnohým zlým rozhodnutiam. Dvakrát som ušiel z domu a nakoniec – krátko pred maturitou – som odišiel aj zo školy. Na zaobstarávanie živobytia som začal kradnúť, klamať a podvádzať. Nakoniec som začal chodiť po väzniciach.

Mám za sebou 7 rokov kriminálu a 9 rokov trestu. Najdlhšie som bol bez prerušenia vo väzení 4,5 roka a to bola pre mňa veľká škola života.

Každýkrát, keď som si odsedel trest a pustili ma z väzenia, som bol presvedčený, že už sa tam nevrátim. Niekedy sa mi podarilo nájsť si dobrú prácu, ale nevydržal som to. Nedokázal som uniesť svoju minulosť a obviňovanie, čo často súviselo s tým, že som nevyriešil a nechcel riešiť určité problémy, ktoré sa kopili a ja som od nich vždy utekal. No a keď som ušiel – tak dokonale! Tresol som dvermi a odišiel bez dokladov aj bez financií. Napríklad som vyšiel z domu s tým, že si idem po cigarety a z obchodu som sa už domov nevrátil.

Mal som priateľov – kedysi to boli vysokí komunistickí funkcionári – a raz som ich počul v rádiu vydávať svedectvo o tom, ako uverili. Nedalo mi to a som ich navštívil. Robil som si z nich posmech, že raz sú komunisti a raz kresťania, ale im to vôbec nevadilo a svedčili mi pokorne o Kristovi.  Vtedy som sa po prvýkrát stretol s niekým takým, kto nebol iba nominálny kresťan, ale sa k Bohu naozaj obrátil. Nevedel som poriadne čo to obrátenie je, smial som sa z toho.  

Keď som sa raz počas môjho túlania po republike ocitol v Jindřichovom Hradci, (už som nemal ani peniaze ani doklady) vošiel som do starého kostola, kde mladá sprievodkyňa robila prehliadku skupine turistov.  Prihovoril som sa jej, bola veľmi sympatická a ona si so mnou dala rande. Myslel som, že kvôli mne, ale keď vyprevadila turistov a ostali sme sami, začala mi hovoriť o Kristovi. Už si ani nepamätám, čo presne hovorila, len jedna veta mi z toho všetkého utkvela v pamäti –

Určite sa za vás niekto veľmi modlí.

Zasiahlo ma to a okamžite mi napadlo, že to budú títo moji obrátení priatelia. Zrazu som mal silný pocit, že musím ísť za nimi.

Žili v Havířově a to bol problém, lebo som nemal ani doklady ani peniaze a práve som sa nachádzal v Jindřichovom Hradci. Nuž som sa tam vybral pešo. Išiel som tri dni a tri noci a  keď som konečne prešiel cez Brno až do Havířova, bol som úplne zničený. Zaspával som takmer postojačky. V Havířove som sa nakoniec dozvedel, že sa niekam odsťahovali. Pol dňa som zisťoval a hľadal, kým som sa dozvedel, kam sa presťahovali a vydal sa tam. Konečne prišiel ten moment, že som stál pred ich dverami a zazvonil na zvonček. Zrazu vyšla susedka z vedľajšieho domu a povedala mi, že oni sú momentálne preč, že išli s deťmi na tábor niekam na priehradu. Vtedy som už úplne vyčerpaný vyslovil takú zvláštnu vetu:

„Bože, idem na tú priehradu, ale prvý, koho stretnem, keď tam prídem, musia byť oni. Ak existuješ, verím, že to môžeš zariadiť.“

Z posledných síl som sa dovliekol na priehradu a ako som sa blížil k prvým domom, tak naozaj... v okne najbližšieho domu, ktorý som zbadal bol môj priateľ. Vtedy som nahlas povedal:

„Bože, odpusť mi, že som ti neveril, že existuješ.“

U priateľov na priehrade som vtedy vydal som život Kristovi, (mal som 33 rokov), oni ma ostrihali, dali mi slušné čisté oblečenie, ale to bol iba začiatok. Niečo sa začalo meniť.  Začal som hovoriť s Pánom, ale stále som bol darebák... akurát s Bibliou vo vrecku.

Mal som platiť výživné a aby som sa tomu vyhol, znova som ušiel a skrýval sa na cudzej chate. Chytili ma a odsúdili na 1,5 roka. Vo vyšetrovacej väzbe som vtedy desať hodín denne čítal Bibliu. Len čo sa ráno rozvidnelo som si až do večera čítal Písmo a prežíval pri tom nádherné chvíle. Vtedy som si pomyslel: Bože, radšej budem s tebou v kriminále ako bez teba vonku. Keď potom vyniesli rozsudok (1,5 roka väzenia) bol som rozhodnutý, že sa neodvolám. Ale naraz som počul sám seba ako hovorím – Odvolávam sa. Bol som sám prekvapený, prečo som to povedal, akoby som to ani nehovoril ja – veď som sa odvolať nechcel.  Potom ma odviedli nazad do cely a tam som počul ako mi Boh hovorí, že ma pustia. Bolo to veľmi nepravdepodobné, pretože som priznal vinu a aj tak – ten 1,5 roka čo som dostal, bolo svojím spôsobom pre mňa ako recidivistu dosť málo. Boh mi však dal silnú vieru, že pôjdem domov, že na odvolacom súde ma pustia a ja som to prijal. V tom čase som tiež prestal fajčiť a vyhodil tabak.

Obhajca už za mnou viac neprišiel, nezaujímal sa, ale mne to nevadilo. Celý ďalší mesiac a pol vo väzení som bol šťastný. Keď som potom odchádzal na odvolací súd, zbalil som si všetky veci a chlapom, ktorí bývali so mnou v cele som povedal:

„Už sa sem viac nevrátim, Boh mi povedal, že ma dnes pustia, tak potom pošlem po moje veci niekoho a dajte mu ich.“

Oni sa na tom náramne bavili, vraj „Boh mi povedal“ a vôbec tomu neverili.

Na odvolacom súde ma obhajovala mladá právnička, ktorá po prvýkrát samostatne niekoho zastupovala a pred začiatkom pojednávania mi povedala: „Možno vám o 2 mesiace znížia trest a potom požiadame o podmienečné prepustenie.“ Ja som jej na to povedal: „Nie pani doktorka, mne Boh povedal, že ma dnes pustia, takže ja pôjdem domov a bude to tak, pretože to povedal Boh.“

Potom začal súd a ja si dodnes neviem spomenúť, čo som tam hovoril, len si pamätám, že prokurátorka sa na mňa celý čas usmievala. Potom niečo hovorila obhajkyňa a poslali nás von. Za dverami súdnej miestnosti mi obhajkyňa hovorí: „To bolo celkom dobré, niečo by vám mohli znížiť...“ Ale ja som jej znova opakoval: „Ja dnes idem domov. Ja z tohto súdu už odídem domov. Nevrátim sa do väzenia. Mne to Boh povedal a ja Mu verím.“

Bol som sedemkrát súdne trestaný a mal som rôzne príbehy a skúsenosti z pojednávaní a zo súdov, ale to, čo vtedy povedali pri vynesení rozsudku som ešte nikdy nepočul:

Ste vinný, ale súd upúšťa od potrestania. Ste prepustený.

Keď Boh pošle svoje slovo, On dozrie, aby sa nevrátilo nazad prázdne, ale aby vykonalo, na čo ho poslal.