Môj príbeh

Jozef Hegglin MSC je katolícky kňaz pochádzajúci zo Švajčiarska. V súčasnosti pôsobí na Slovensku v Nitre. Ako misionár 15 rokov pracoval v tichomorskej ostrovnej krajine Kiribati. Je vyhľadávaným exercitátorom v duchovnom centre Domu Srdca Ježišovho pri Nitre. Jeho celé svedectvo si môžete prečítať v knihe Moje dobrodružstvo s Bohom

Každý deň prináša svoje momenty, príhody, udalosti alebo priam „tajomstvá“, ktoré môžeme rozdeliť do rôznych kategórií. Niekedy sa nám darí a prežívame „radostné tajomstvá“. Pamätné chvíle ako svadby, promócie, výročia, úspechy... Potom však prichádzajú ťažké okamihy, keď máme preklenúť ťarchu a nejako prežiť: strach, choroba, smrť. Aby som si ich raz nemusel vziať do hrobu, chcel by som vám porozprávať niektoré príbehy z môjho života, a tak som ich priradil k radostným, bolestným, ako aj slávnostným „tajomstvám“ Ježišovho života.

Dvadsiateho šiesteho februára 1975 som pristál na Tarawe, ktorá je hlavným ostrovom a zároveň hlavným mestom.

O rok neskôr v máji som ochorel a bolo mi čoraz horšie. Vzhľadom na pretrvávajúcu nevoľnosť som navštívil mladého jednonohého lekára (o nohu prišiel pri motocyklovej nehode), ktorý po vyšetrení krvi konštatoval, že mám hepatitídu typu A. Odporučil mi vyhýbať sa tuku a alkoholu a povedal, že čoskoro ožltnem. Mal pravdu. O pár dní neskôr som bol žltý ako banán.

Nepovedal mi však, že by som mal bezpodmienečne ležať. Tak som si ľahol len občas, keď som sa cítil príliš unavený, a preto som sa nemohol z choroby zotaviť. Takmer denne som dostával na jedenie nielen ryby, ale aj kuracinu (jedálny lístok bol o niečo bohatší než ten vyššie spomínaný. Keďže kiribatské kurčatá celý deň hrabú v piesčitej pôde, aby si našli nejakú potravu, vyvinú sa im silné svaly a ich mäso je preto aj riadne tuhé. No po niekoľkých týždňoch už v dedine aj tak skoro žiadne neboli... všetky som ich pojedol. Ľudia mi prinášali miestne liečebné prostriedky vyrobené z rastlín, koreňov alebo z kôry stromov. Nič mi však nepomáhalo, nebolo mi lepšie. V auguste ma teda poslal biskup, francúzsky misionár Srdca Ježišovho, ku svojmu kolegovi arcibiskupovi v Novej Kaledónii, ktorý bol tiež členom našej rehoľnej spoločnosti.

Nouméa

Nová Kaledónia vtedy patrila k Francúzsku. Hlavné mesto Nouméa malo modernú nemocnicu, kde sa o mňa staral odborný lekár. Keď som zdravotnej sestre povedal, ako veľmi mi chutí jedlo, bola ohromená. Väčšina pacientov sa na nemocničnú stravu iba sťažovala. Po týždni ma lekár prepustil a dal mi presné pokyny, čo mám jesť a čomu sa musím úplne vyhnúť. O desať dní som sa mal vrátiť.

Na jednom kopci neďaleko mesta bol malý trapistický kláštor s ubytovacím zariadením. Rozhodol som sa, že čas pred vyšetrením strávim s tamojšími šiestimi mníchmi. Myslel som si, že oni určite budú mať zdravú stravu – no sklamal som sa. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu jedlo pochádzalo viac z konzerv ako zo záhrady. A chudé mäso, ktoré som potreboval, podávali iba veľmi zriedka. Do denníka som si zaznamenal, ako sa môj stav zo dňa na deň zhoršoval.

Na pár dní tam prišla na zotavenie aj jedna mladšia rehoľná sestra z inej krajiny. Nadšene mi rozprávala o novej knihe z Kanady, cez ktorú sa dostala k Bohu oveľa bližšie. Dychtivo som počúval, aj keď sa mi niektoré veci zdali dosť čudné, ako napríklad, že príbeh Adama a Evy je historický, alebo že je viac ako jeden Duch Svätý. No keďže hovorila veľa krásneho o Božej láske, chcel som byť otvorený novým myšlienkam. Možno mi Boh chcel pomôcť k prehĺbeniu viery práve cez túto sestru.

Odrazu mi navrhla „milovať sa“ v láske bez strachu a hanby pred tvárou nášho nebeského Otca. On by vraj mal radosť z toho, že uvidí svoje deti spolu, keď mu takto preukážu dôveru. Ponuku som „s vďakou“ odmietol a povedal som jej, že Boh bude mať z nás oveľa väčšiu radosť, ak zostaneme verní svojmu povolaniu a tomu, čo sme sľúbili.

Na druhý deň som jej ukázal veľké červené jablko, ktoré predstavuje spomínanú knihu. Ovocie môže byť na 99 percent zdravé a plné vitamínov, ale ak zvyšné jedno percento obsahuje jed, zabíja ľudí. Zahryzol som do neho, vypľul kúsok, čo som mal v ústach, a vyhodil ho von oknom. Takto by mala urobiť aj ona s tou knihou, z ktorej už zjedla „poriadne sústo“.

Pečeň zle znáša silné emócie, a potom, ako tá sestra odišla, som sa cítil ešte slabší. Hľadiac na to ľudsky, bolo by vtedy správne vrátiť sa do nemocnice a nečakať ďalšie tri dni. Niečo ma však na tom kopci zdržalo. V ten večer ma opát požiadal, aby som na ďalší deň – ráno o šiestej hodine na sviatok Narodenia Panny Márie – bol hlavným celebrantom a tiež kázal.

Po svätej omši som bol viac než vyčerpaný a musel som celé dopoludnie ležať, moč bol opäť tmavý ako na začiatku ochorenia. Napodiv som nemal strach. V tejto situácii, keď som nevedel, čo so mnou bude ďalej, som svoj život odovzdal Bohu hlbšie, než som to dokázal kedykoľvek predtým. Bol som pripravený na všetko: na celoživotné ochorenie, nevrátiť sa už na Kiribati alebo dokonca zomrieť. Vopred som na všetko, čo by mohlo prísť, povedal áno: „Pane, urob so mnou, čo chceš.“

To, čo prišlo potom, bolo prekvapenie môjho života, ktoré sa len ťažko dá opísať. Znovu som trávil popoludnie, ležiac na posteli.

Zrazu sa začalo „niečo“ vo mne modliť. Nebol som to ja, ktorý o niečom rozmýšľal alebo Bohu niečo hovoril, zdalo sa mi, že on sám sa vo mne modlí. Bolo to, akoby voda vyvierala z nejakého vnútorného prameňa. Tiež som videl celý svoj život v novom svetle a zvlášť som bol upozornený na chvíle, v ktorých som Bohu nedôveroval. Neboli to žiadne výčitky, naopak, priateľské, láskavé, jemné upozornenia. Cítil som v sebe lásku, ktorá mi takmer roztrhla srdce.

Trvalo to až do štvrtej hodiny popoludní. Keď som vstal, hneď som vedel, že som zdravý. Bola to nepredstaviteľná radosť: „Veď tvoja milosť je lepšia než život; moje pery budú ťa oslavovať“ (Ž 63, 4).

Na druhý deň som sa vrátil do domu arcibiskupa a potom do nemocnice na nové krvné vyšetrenia. Na ďalší deň som s výsledkami šiel k môjmu lekárovi. Bolo to päť listov so vzorcami, skratkami a s číslami, ktorým som nerozumel. Pozrel sa na každý detail a počul som ho päťkrát povedať „vynikajúco“ a na záver: „Mali ste nebezpečné ochorenie pečene, n'en parlons plus (už netreba o tom hovoriť)!“

V Nazarete Boh zasiahol do dejín ľudstva. Od tej doby to je pred a po: celá história ľudstva sa rozdeľuje na pred Kristom a po Kristovi. Pre mňa je to pred Nouméou a po Nouméi.