Môj príbeh

Šťastný manžel a otec 3 detí. Rád slúži mladým ľuďom, ktorí si hľadajú správneho životného partnera. Patrí do spoločenstva Dom Júdov. Je učiteľom telocviku na základnej škole v Sabinove.

Láska v rôznych podobách

Už ako škôlkarovi sa mi páčili dievčatá a sem tam som im nejakými výtržnosťami – potiahnutím za vlasy alebo kradnutím bábik prejavoval svoju náklonnosť.

Môj príbeh hľadania lásky môjho života prechádzal rôznymi obdobiami:

Asi ako jedenásť ročnému sa mi počas jedných letných prázdnin zapáčilo jedno dievča. Nebola z nášho mesta. Od bratranca som si zohnal jej adresu a začal som jej písať listy. Aj keby bola z nášho mesta, osobne by som ju neoslovil, nenašiel by som na to odvahu. Cez listy som bol odvážny. Vzájomne sme tak písomne komunikovali asi dva roky. A tak ako vzťah začal, tak aj skončil. Interval čakania na listy sa predlžoval, až korešpondencia nakoniec zanikla a s ňou aj vzťah.

Keď som mal šestnásť rokov, na jednej kresťanskej akcii som sa zaľúbil. Bolo to zaľúbenie na prvý pohľad. Platonická láska. Ja som o nej sníval a plánoval v mysli budúcnosť, ona nevedela, že vôbec existujem. Po istom čase som sa o mne dozvedela a ja som zistil, že nie som jej typ. Bol som zničený, zrútil sa mi celý svet. Asi na týždeň.

V osemnástich rokoch na jednej skautskej akcii sme si padli do oka s jedným dievčaťom. Nikdy pred tým sme sa nevideli a hneď po prvom dni sme sa už prehupli do stavu chodenia. Vzťah trval mesiac a počas neho sme obaja zistili, že sa vôbec k sebe nehodíme. Spoločne sme si povedali, že budeme len priatelia a každý sa vybral bez zlomeného srdca svojou cestou.

Po mojom obrátení v 19 rokoch som si uvedomil, že nechcem ísť do vzťahu len tak. Ak sa objavilo nejaké dievča, pýtal som sa Boha, či je to Jeho vôľa. A to dievča sa objavilo. Stretávali sme sa a spoznávali, ale ja som nemal istotu, či Boh chce, aby sme rozvíjali vzťah a prehupli sa do fázy chodenia. Ja som sa predsa podujal urobiť krok a začali sme spolu chodiť. Po troch mesiacoch sme sa rozišli – nechal som ju. Zlomil som jej srdce. V našom chodení nepadla žiadna pusa, asi raz sme sa držali za ruky. No mrzelo ma to, že som do vzťahu išiel a ublížil som jej.

Po tomto vzťahu som si uvedomil, že chcem už len jedno dievča, ktoré bude mojou ženou. No ako ju spoznať, že je to tá pravá?

Genéza vzťahu s mojou manželkou Luckou.

V mojom živote bolo jedno dievča, ktoré sa mi páčilo už od malička. V treťom ročníku na základnej škole som si to dievča všimol a len tak sám pre seba som poznamenal, že takú ženu by som raz chcel. V osemnástich rokoch som vstúpil do spoločenstva v Sabinove a jeden z dôvodov bolo toto pekné dievča z detstva, ktoré do tohto spoločenstva chodilo tiež. Dozvedel som sa jej meno, volala sa Lucia. Hneď v prvých momentoch v jej prítomnosti ma čímsi očarila – zaľúbil som sa.

Čakanie na bližšie stretnutie

Dňom i nocou som rozmýšľal, ako sa k nej dostať bližšie. Čakal som na nejakú vhodnú príležitosť (možno bude čas na nejaké odprevadenie domov alebo tancovačku – hovoril som si). No ,,náhodné,, príležitosti akosi neprichádzali a ja som nemal odvahu pozvať ju niekam alebo jej zavolať. Čas takéhoto môjho vyčkávania trval asi rok. Bolo to ako na hojdačke. Boli dni, kedy sa mi zdalo, že z Luckinej strany sa niečo pohlo. No boli aj dni, kedy som mal pocit, že nejaví žiaden záujem. Inokedy som mal zase pocit, že má voči mne odpor.

Ona bude tvoja žena

V novembri toho roku 2002 na Sviatok všetkých svätých som sa vracal z cintorína domov. Ako som tak kráčal, vo svojom srdci som vnímal hlas, ktorý mi hovoril: „Ona bude tvojou ženou“. Ten hlas bol plný pokoja a ja som v srdci vedel, že tá ona je Lucia a Ten, kto mi to povedal, bol Ježiš. Bolo to pre mňa šokujúce. Ten pokoj sa nestratil na ďalší deň, dokonca zo dňa na deň rástol. Ako mladému chlapovi mi z toho vychádzala jedna vec: ak Boh hovorí, že ona bude mojou manželkou, tak to je pre mňa výzva pustiť sa do rozvíjania vzťahu hneď a zaraz. Boh mal však svoj čas. Na začiatku roka 2003 moje zaľúbenie nabralo vysoké obrátky. Po slovách, ktoré zneli v mojom srdci, som sa pustil do intenzívneho dobíjania Luckinho srdca. Vedel som, že Lucia o mňa nestojí a berie ma ako kamaráta zo spoločenstva. No akosi som si to nechcel pripustiť a šiel som za svojim srdcom, ktoré bolo zaplavené zaľúbením. Začal som jej písať smsky a volať. Lucia mi odpovedala asi na každú piatu správu a keď som jej volal, nedvíhala mi telefón. Jej reakcie som si vysvetľoval všelijako. Možno spí alebo nemá mobil pri sebe alebo … Celé sa to stupňovalo. O Lucii som sníval vo dne v noci. Videl som nás, ako si žijeme v dome, máme krásne deti a ... Všetko sa točilo okolo nej.

Nebezpečná modlitba

Vyrušovala ma však jedna vec. V srdci sa objavoval určitý nepokoj. Čo ak by mi raz Boh povedal: ,,Jozef, staň sa kňazom“. Hoci sa vo mne tento nepokoj objavoval, stále som ho nejako ignoroval. Nechcel som si pripustiť, že Boží plán by mohol byť iný ako moje túžby. V lete tohto roka sme mali týždennú duchovnú obnovu spoločenstva. Počas tohto času som videl, že aj Luckin postoj sa voči mne mení a je na komunikáciu so mnou otvorená. Na duchovnej obnove však nastal jeden zlomový moment, ktorý som si uvedomil až neskôr. Počas jednej prednášky sme všetci boli pozvaní modliť sa nebezpečnú modlitbu. Modlitba znela: Pane, zmeň moje srdce a urob s ním, čo chceš. Tá modlitba je vraj nebezpečná preto, lebo Boh na ňu reaguje hneď. Mal som obavy a v kútiku duše som bojoval s myšlienkami – čo ak Boh chce inak, ako chcem ja. Čo ak bude chcieť kňazstvo a na vzťah s Luckou má iný názor. No predsa som si povedal, že to risknem a modlil som sa túto modlitbu.

V nasledujúcich dňoch sa nič nestalo, ale Boh má svoj čas. Keď sme sa vrátili z duchovnej obnovy, povedal som Lucke, ako ju vidím a čo k nej cítim. Jej odpoveď bola pre mňa potešujúca. Vnímala ma ako muža s vlastnosťami, ktoré by chcela vidieť u svojho manžela. Uviedla však, že jej chýba jedna vec. Necíti ku mne zaľúbenie. Dohodli sme sa, že sa môžeme spoznávať ako kamaráti. Možno po čase spoznávania to zaľúbenie príde. Lucia odišla na mesiac na misie a ja som bol na jednej skautskej akcii. Tesne pred koncom, keď už sme sa mali obaja vrátiť domov, mi jeden kňaz povedal: „Jozef, Ty budeš kňazom.“ Bola to pre mňa studená sprcha. Mal som pocit, že Boh cez slová kňaza, odpovedal na moju nebezpečnú modlitbu. V tej chvíli sa mi začal rúcať celý svet. Bojoval som s Bohom. Hádal som sa a chcel som Ho presvedčiť, že sa v mojom prípade pomýlil. Bol som otrasený a povedal som si, že nebudem Boha počúvať a budem si svoj život riešiť sám. Misie skončili, Lucka sa vrátila a povedala mi, aby sme boli iba priatelia a o hlbší vzťah nemá záujem. Druhá rana. Bolesť, plač. Horelo to vo mne ako v ohni, ja som chcel jedno a Boh druhé. Vedel som, že sa bojovať s Bohom nedá. Dá sa Ho ignorovať. No to som nechcel a tak som sa, hoci s bolesťou, začal každý deň modliť „nebezpečnú modlitbu“.

Dlhý čas čakania

Po nevydarenom nezačatom vzťahu s Luckou som si v roku 2004 začal s dievčaťom, ktorému som zlomil srdce (pozn. Autora o tejto situácii som písal vyššie). Strach z kňazstva nezmizol, ani som nemal odpoveď od Boha, čo robiť ďalej v tejto oblasti môjho života. Každý deň niekedy aj každú hodinu som sa modlil „nebezpečnú modlitbu“ a vyznával Bohu, že hoci s obavami, ale túžim po Jeho vôli v mojom živote. City k Lucke sa opäť prebudili. Ona v tom čase odišla do Nemecka na ročný pobyt. Opäť som jej začal písať smsky a maily. Všetok svoj život som opäť podriadil tejto činnosti. Všetko ostatné strácalo zmysel a jedinú radosť mi robilo rozmýšľanie o Lucke a o tom, ako by mohol vyzerať náš spoločný život. Odpočítaval som dni, kedy príde domov. Jednou vetou, nebol som spokojný so slobodným stavom a bral som tento čas ako povinné čakanie na lepšiu budúcnosť. Hovoril som si, že keď už príde dievča a najlepšie, keď to bude Lucka, až vtedy to bude to pravé orechové.

Tak blízko a zasa tak ďaleko

Po roku Luckinho pobytu v Nemecku sa schyľovalo k jej návratu domov. A aj naša komunikácia a vzťah sa začal rozvíjať. Na moje smsky a maily mi Lucia odpovedala a boli chvíle, keď napísala ako prvá. Zdalo sa, že svitá na lepšie a mnou vysnívané časy. Po Luckinom návrate na Slovensko sme sa začali stretávať – prechádzky, výlety a rozhovory – to často napĺňalo naše dni a večery. Ja som vedel, že od Boha chcem mať jasné potvrdenie cez slová a pokoj v srdci. No pokoj som nemal. Ako Gedeón som prosil Boha o dôkazy – aby mi cez jasné veci, situácie alebo ľudí povedal, že je čas začať vzťah. Znamenia neprichádzali a v mojom srdci nepokoj rástol. Na jednej strane som si hovoril, že som blízko toho. po čom tie štyri roky túžim. Na druhej strane ma ten nepokoj vyrušoval a vnímal som, ako by mi Boh hovoril, aby som ten vzťah nechal. Chcel som byť voči Lucke férový a nechcel som ju ťahať za nos. Skôr ako som sám vyšiel s pravdou von, Lucka sa odmlčala. Opäť nereagovala na smsky a telefóny nebrala.

Naplnené srdce

Začal rok 2006 a po mesačnom odmlčaní sme sa stretli a povedali sme si, že budeme iba kamaráti. Mňa to veľmi bolelo – tak blízko k splneniu sna a opäť na míle vzdialení. V tejto bolestnej situácii som vnímal, že všetko, v čo som veril a všetko, o čom som sníval, sa rozpadlo ako domček z kariet. Boh však nenechal na seba dlho čakať. Na jednej modlitbe ma Boh pozval, aby som mu dal svoje srdce. Deň po tejto modlitbe som, na moje veľké prekvapenie, začal prežívať slobodu. Začal som sa tešiť z toho, že som slobodný a vnímal som ju ako dar. Dar, ktorý mi dal Otec pre tento čas a chce aby, som ho využil. Boh mi naplnil srdce pokojom a istotou, že On mi v ten pravý čas dá tú pravú. Prežil som aj skúsenosť, že Boh chce, aby som čakal na tú pravú princeznú a neriešil iné vzťahy – nebojoval na iných srdcových frontoch – nelámal a nemotal iné ženské srdcia. Tento pohľad som nadobudol aj vďaka dvom knihám Zbohom lásky a My dva spolu od Joshua Harrisa. Lucka sa mi páčila aj naďalej, ale mal som jasné - kým Boh nedá pokyn, nebudem robiť nič.

Už je čas

V jedno májové ráno som sa vracal domov z jednej skautskej stanovačky a počul som hlas. Ten istý hlas, ktorý celé tie roky hovoril: ,,Ona bude tvoja žena,, teraz hovoril: ,,Už je čas.,,. A tak ako predtým, aj teraz som vedel, na čo je čas - čas isť do vzťahu s Luckou. Nechcel som sa pustiť do vzťahu len tak bezhlavo. Povedal som si, že chcem vedieť pohľad iných ľudí na mňa a celú situáciu. Tými ľuďmi som myslel moju mamku, najlepšieho priateľa, môjho spovedníka a našu vedúcu spoločenstva. Chcel som vedieť, či som podľa nich zrelý na vzťah a postupne aj na manželstvo. Každý z tých ľudí mi zo svojho pohľadu potvrdil, že som zrelý. A tak bol okamih na stretnutie s Luckou a vyloženia kariet na stôl. V hlave som si hovoril, že toto je riadne bláznovstvo. Toľko krát sme s Luckou boli tak blízko – oveľa bližšie ako teraz a nevyšlo to. A ja mám teraz ísť a povedať jej, čo prežívam a čo k nej cítim. Po nabraní odvahy som Lucke zavolal a dohodli sme si stretnutie. Tam som jej s hrčou v hrdle povedal, čo je vo veci, že chcem s ňou nadviazať vážnu známosť. Lucka si v duchu pomyslela: ,,Opäť tá istá pesnička“. Hoci v hlave aj v srdci mala jasné NIE (to som sa dozvedel až neskôr - poznámka autora), povedala mi, že sa mi ozve a dá mi odpoveď. Po dvoch týždňoch mi Lucka odpísala, že je čas na jej odpoveď. Počas týchto dvoch týždňov mi každá Luckina reakcia predznačovala, že jej odpoveď bude NIE.

Dohodli sme si stretnutie v jeden deň večer. Bol to deň Turíc. Počas celého dňa mi v hlave zneli slová jednej piesne: „Vezmi si, vezmi, moje plány aj sny, cestou v mojom živote si Ty.“. Vnímal som, ako mi Boh hovori cez pokoj, ktorý sa vo mne usídlil: ,,To, čo ti Lucka povie, je Moja vôľa.“ Stretli sme sa a Lucka mi povedala, že chce ísť so mnou do vzťahu. Pre mňa to bola veľká radosť, ale hlavne som vedel, že Boh povedal jasné ÁNO z Jeho strany a vedel som, že On chce tento vzťah. V tom istom momente sa stratila neistota ohľadom kňazstva. Vnímal som, že Boh chce, aby som bol raz manželom. Veľkou devízou bolo aj to, že ak sme mali vo vzťahu ťažký čas, stále som hovoril Bohu: ,,Otec, Ty si nás povolal do vzťahu, Ty sa postaraj o túto situáciu a ukáž, čo robiť.“ A On sa vždy postaral. A vzťah sa začal. Dnes s Luckou žijeme siedmy rok nášho šťastného manželstva a máme 3 krásne deti.

PS: Som veľmi vďačný za celých tých 5 rokov čakania. Boh ma naučil veľa vecí, hoci to veľakrát bolelo. Dnes viem, že Boh chce, aby On bol tou prvou láskou, aby si Jeho miloval ako prvého a potom všetkých a všetko ostatné. Nezáleží na tom, či si manžel, manželka, kňaz, slobodný alebo zasvätený. Lebo ak je tvojim Bohom tvoja manželka a miluješ ju viac ako Boha, ku komu pôjdeš plakať, keď ťa zraní alebo oklame, ak ona bola tvojim Bohom?

Jozef Červeňák Redmen