Môj príbeh

Joyce vystupuje v amerických rádiách a TV staniciach spolu s Norma McCorvey, medzinárodne známou z prípadu Roe versus Wade.

Vnútorne som prežívala pocit viny, pretože som vedela, aké je to posolstvo pravdivé. Držala som transparent s nápisom „ POTRAT ZABÍJA DETI“. Nebola som tam sama. Boli tam stovky ľudí, všetci držali transparenty.

Chcela som zapadnúť, vyzerať dobre a pokojne, ale mala som tajomstvo, ktoré som nemohla prezradiť. Druhí ľudia môžu možno pochopiť a odpustiť jeden potrat, možno dokonca dva. Odpustiť však 7 potratov, v to sa už hádam ani nedá dúfať.

Bola som si istá, že nikto z ľudí, ktorí protestovali, nikdy nečelili rozhodnutiu podstúpiť potrat. Nepochopia, že pri každom z potratov som bola presvedčená, že robím správnu vec. Ani nepochopia okolnosti, ktoré ma prakticky viedli k týmto rozhodnutiam. V ich chápaní neexistujú pozemské dôvody, ktoré by dokázali zdôvodniť usmrtenie dieťaťa v lone matky, teda v mieste, ktoré oni veria, že má byť najbezpečnejším miestom.

Alebo ako môže mať ktokoľvek z týchto ľudí túžbu počúvať a ponúkať útechu? Považovala som ich za agentov Boha, ktorí sú prísnymi sudcami ako môj otec. Teraz pod týmto transparentom som cítila to isté presvedčenie, ktoré by som očakávala od Neho. Ak by vedel, ...ak by som sa niekedy pokúšala vysvetliť si, prečo išli veci zlým smerom.

Naša rodina (5 detí sa každé leto chodila k starým rodičom v Južnej Karolíne, kde sa stretávalo 12 bratov a sestier s veľkými rodinami. Na prvom rodinnom stretnutí som mala iba 6 rokov, keď som sa hrala s mojím o päť rokov starším bratrancom.

Utekali sme cez polia a zastavili sme vo vysokej kukurici. Obrátil sa ku mne a dotkol sa ma spôsobom, ktorý som vedela dokonca ešte v takom nízkom veku, že je nesprávny. Bola som šokovaná, že nie som schopná mu povedať aby prestal. To, čo mi urobil, je ešte aj dnes bolestivou spomienkou a stále počujem nemý výkrik z hĺbky mojej duše. Každé leto počas piatich rokov sa tá istá vec opakovala, napriek tomu, že som si dala predsavzatie, že sa ma nedotkne.

Cítila som sa zahanbená, že som sklamala Boha. Nemohla som to povedať môjmu otcovi, pretože bol vojak z povolania a pre neho bolo všetko buď čisté a správne, alebo hodné trestu. Nezažívala som Božiu lásku, alebo rozhovory s Ním, pretože som sa bála, že je ako môj otec. Bola som zahanbená a plná pocitu, že nie som hodná lásky. Keď mama a otec prišli pobozkať a objať moju sestru a potom išli za mnou, prestierala som, že spím. Obrátili sa a jemne zatvorili dvere. Ani oni a ani ja som nevedela, že klesám do pekla, nevedeli sme, ako veľmi mohlo byť to objatie dôležité.

Stále som bola kresťankou navštevujúcou nedeľnú školu. O hriechu sa nikdy v kostole nehovorilo. Ale na stredňajšej dievčenskej hodine sa o　ňom hovorilo. Výsledkom bolo, že napriek tomu, že som túžila po Božej prítomnosti, cítila som sa nečistá a poškvrnená, bez nádeje, že by ma Boh mohol milovať.

V 13-tich som sa stala promiskuitnou. Mala som rada marihuanu, pretože ma oslobodzovala od bolesti z oddelenia od Boha a neschopnosti komunikovať s kýmkoľvek.

Jedinú lásku, ktorú som poznala, bol sex a bola som mu oddaným dieťaťom. Moji rodičia ma nemohli objať, ale moji známy sa mohli so mnou spojiť v　jedno v intímnom styku. Na začiatku druhého ročníka strednej školy prišiel za mnou starší chlapec, ktorého som krátko predtým stretla na pláži a zobral ma do mesta. Fajčili sme marihuanu, pili sme a skončili sme v jeho hotelovej izbe.

Ochotne som sa zbavila jeho dieťaťa – nemilovanej obete na oltári zmyselnosti. Ďalšie nasledovali v rovnakom štýle: bezuzdné vášne, tehotenstvo, zničenie dieťaťa. Bolo to považované za múdrosť. Bola som predsedníčka triedy, dievča hodné nasledovania, vedúca roztlieskavačka, hodná úcty, prezidentkou Keywanette klubu, kráľovná prichádzajúca domov, kráľovná krásy strednej školy. Počas celej strednej školy som si dokonca udržala jedného priateľa. Stále tu však bola neustála neistota, žiadna oddanosť alebo trvalý zmysel, iba dôvernosť sexu, ktorý sa musel opakovať nespočetne krát.

V roku 1979 v poslednom ročníku strednej školy som podstúpila ďalší potrat. Hovorili, že sa musím „iba zbaviť nechcenej tkaniny“, aby som si ako správne dievča udržala chlapca.

Po strednej škole som intímne žila s ďalším mužom, ktorý mal rád nezodpovedný sex a nemal žiadne pochopenie pre deti, ktoré splodil. Myslela som si, že tomu mužovi dávam bezpodmienečnú lásku, pretože som dve z jeho detí dala potratiť. Náhle som si však uvedomila, že som stratila čosi vzácne. Potlačila som to však a nedovolila som si tento pocit nijako vyjadriť. Boli sme manželia a ja som zničila ďalšie dve deti v mojom lone. Bola som posadnutá tým, aby bol môj muž za každú cenu šťastný. Cudzoložstvo ukončilo náš vzťah a 4 deti nikdy nepoznali krásy tohto života.

Ďalší vzťah s nezrelým mužom a ja som porodila prvé dieťa menom Costa. Počas pôrodu nevedeli nájsť jeho otca. Počas rekonvalescencie som načúvala Bohu. Mala som skončiť tento nesprávny zneužívajúci vzťah. Moje dieťa nepotrebuje takého otca a ja nepotrebujem takého manžela. Tri mesiace potom som nakoniec poslúchla povedala: „nikdy viac“!

Ako by to nebo počulo a v ten istý deň som stretla Božieho muža, Teda Zounisa. On ma nielen miloval a potreboval, on sa do mňa zaľúbil ako malý chlapec. Začala som sa celá meniť, do môjho mŕtveho srdca začal prichádzať život. V skutočnosti som však s narodením Costu začala úprimne trúchliť nad mojimi mŕtvymi bábätkami.

Milovala som svoje bábätká tak veľmi, prvý krát čistou láskou – ďaleko väčšou akú som kedy poznala. Často som sa divila ako veľmi by som milovala tie deti, ktoré zomreli vo mne. Niekedy, keď som videla prázdnu hojdačku alebo roztrúsené hračky, rozkrájala by som si srdce. Na výročia ich smrti som počítala ich roky a predstavovala som si aké by boli, keby som ich uprednostnila pred mojimi „priateľmi“, ktorí sú teraz preč. Počas týchto chvíľ povstávala vo mne vina a zaplnila moje ticho a hodiny spánku. Nedalo mi to pokoja.

V roku 1990 v kaplnke Calvary Lauderdale, som sa ocitla v úžasnej prítomnosti Boha z môjho detstva, pravého milovníka mojej duše. Toho, na ktorého som už tak dávno zabudla. Vždy, keď pastor hovoril o potrate a　nasledujúcich udalostiach, nazýval to reťazou života (Life Chain). Chcela som sa schúliť a rukami zovrieť operadlá sedadla takou silou, len aby som nevzbudila pozornosť.

Bála som sa, že niekto sa na mňa pozrie a uvidí nado mnou napísaný znak „vrahyňa“. Cítila som sa, akoby som sa topila vo vine a hanbe. Nechcela som, aby niekto vedel, dokonca ani Ted, že mám za sebou 7 potratov.

Počas tohto času mi nepriateľ šepkal: "nezáleží na tom, ako veľmi miluješ Boha, keď zomrieš, nebudeš s Ním. Budeš so mnou v pekle!“ Aj keď to bol ťažký a známy strach, rozhodla som sa nevšímať si jeho zlé rady a podieľať sa ďalej na reťazi života (Life Chain).

Poznala som pravdu slov na transparente „POTRAT ZABÍJA DETI“. S týmto ohňom v rukách som si uvedomovala prezentovanú pravdu. O mesiac neskôr som počúvala v kresťanskom rádiu reláciu moderátorky Carol Everton.

Hovorila pravdu, ktorú som počula niekoľko krát predtým, ale táto pravda zrazu vo mne ožila. Tou pravdou bol Ježiš, trpiaci, nemilosrdne bitý a visiaci 9 hodín na kríži v nevýslovnej agónii, ako zákonná náhrada za môj trest. Nemusím čeliť Božiemu hnevu alebo peklu! Láska, ktorú som si ani nevedela predstaviť, bola pri mne celý čas v nezmerateľnej miere....

a môj Otec? ...aká som bola k nemu nespravodlivá?

Toto zjavenie preniklo moje srdce. Aká nevýslovná láska! Bola som očistená nie mojím úsilím alebo niečím, čo by som urobila. On to urobil! Moje potraty neboli horšie hriechy ako Šavlove hriechy súhlasu s vraždami predtým, ako sa stal významným apoštolom. Všetko, čo som potrebovala urobiť, bolo vyznať moje hriechy a požiadať Boha o odpustenie. Sedem potratov a roky hriechu zmizli spred jeho pohľadu.

Urobila som to s veľkou vďačnosťou, ktorá žiarila z každej časti póru mojej bytosti. Vykúpala som sa v Jeho láske, bola som objatá, utešená a prikrytá závojom pokoja. Uvedomila som si potom, že ten oheň, ktorý som držala v rukách, bol ohňom Ducha Svätého, pripravujúceho ma na obnovu pre môjho Nebeského Otca, Boha môjho detstva.