Môj príbeh

Manželka, matka 3 detí a trénerka koní.

Moje meno je Jana a mám 33 rokov. Rada hovorím, že na vieru ma „ukecal“ jeden môj kamarát. Pred mojim obrátením som mala spokojný život v kruhu mojich kamošov. Žila som s mojim frajerom asi 4 roky a tešila sa z pohodičky, ktorá ma obklopovala. Až jedného dňa som sa zapojila na ceste z pracovného školenia do jedného rozhovoru, kde sa dvaja kolegovia rozprávali o existencii UFO. Jeden bol veriaci a druhý veril akurát tak v Star Trek.

Ja som mala pre mňa vyhovujúcu vieru v karmické životy. Predošlé skúsenosti s vyvolávaním duchov, numerológiou a trochu psychotronikou mi dávali pocit, že som sa cítila ako odborník na otázky života a smrti.

Od tej doby sme sa s týmto kolegom po práci začali rozprávať na rôzne duchovné témy. Nebolo to nejak často, lebo až tak ma to nebralo a tiež môj partner s tým veľmi nesúhlasil. Aj dnes keď si na to spomeniem mi ho príde ľúto, ako som ho svojimi otázkami a argumentami potrápila... a musím poznamenať, že to trvalo niečo vyše roka!

V podstate sa mi nič zjavné nedialo – síce sa snažil cez gospelovú hudbu a prednášky „otvoriť môj zrak“, ale ja som si nepripadala, že potrebujem o niečom poučovať. Takže som mu naoko „robila radosť“ aby mal pocit užitočnosti.. Počase sa ale so mnou predsa len niečo dialo – a pravdu povediac – vôbec sa mi to nepáčilo. Viera mi vyslovene prekážala žiť môj doterajší spokojný život. Začala som si uvedomovať niektoré veci, ale napriek tomu veľa krát som sa nasilu vrátila do tých koľají, v ktorých som bola spokojná a cítila sa v bezpečí.

Celé sa to začalo rúcať pri plánovaní svadby. Vedela som, že chcem svadbu v kostole a tak som začala prípravu na doplnenie birmovky a s partnerom sme si dohodli stretnutia na fare. Už som si ani nepripadala trápne, keď na prípravných stretnutiach zaspal a kňaza som počúvala iba ja.. V našom vzťahu to ale začalo dosť škrípať. 2 týždne pred birmovkou som požiadala svojho partnera, že by som chcela aspoň na túto dobu ostať bez sexu. On ale povedal, že buď je sex a je vzťah, alebo nie je sex a nie je vzťah.. 

Odolala som, ale vôbec to nebolo príjemné pri ňom každý deň ulíhať do postele. Cítila som sa ponížená a začal vo mne rásť voči nemu telesný odpor. Vedela som, že to chcem skončiť, ale nemala som na to silu, ani odvahu. Bola som v tom vzťahu uviaznutá a mohla som sa iba modliť, aby mi Boh ukázal, či je manželstvo s týmto mužom moja cesta... a Boh konal. 3 týždne pred svadbou sme sa rozišli. Nakoniec to bolo z jeho strany, lebo ja som bola srab, aby som urobila takéto rozhodnutie.  

Odsťahovala som sa späť k mame a potom nastali dlhé tri roky naplnené hľadaním Božej vôle. Prinášalo to so sebou veľa trápenia, veľa omylov, nepochopenia a osamelosti. Keď si niekto myslí, že po obrátení je človek automaticky šťastný, tak to vôbec tak nie je...

Vnútorné utrpenie z hľadania povolania, z pocitu užitočnosti, to či som pre niekoho dôležitá, že nemám nikoho, kto by ma objal, keď je mi ťažko, ako aj boj o sexuálnu čistotu, to všetko mi prinášalo depresie a otázky načo je to celé vôbec dobré...

Vedela som, že Boh je a že ma miluje, ale potrebovala som to fyzicky cítiť. Bola som navyknutá žiť stále v nejakom vzťahu, mať pri sebe chlapa a zrazu som sa cítila taká zraniteľná a osamelá.

Do toho všetkého sa k mame vrátila aj sestra s dieťaťom, ktorú jej manžel bil. Mama toto niesla veľmi ťažko. Bolo to zložité obdobie. O to viac naplnené modlitbami a volaniami k Bohu. Videla som, že Boh sa stará, keď k nemu úprimne voláme. Nie, nemáva čarovným prútikom, ale i keď nám to tak nepripadá, robí to najlepšie pre nás. Aby sme duchovne rástli a boli hodnotnejšími ľuďmi.

Veľkou oporou v mojom živote sa mi stalo moje spoločenstvo. Najmä ich modlitby v časoch, kedy som strácala vieru a nádej. A dnes ich potrebujem rovnako, lebo som stále na ceste. A snáď aj ja niekedy svojim volaním k Bohu niekomu pomôžem, alebo ho posilním, aby som tak bola skutočnou súčasťou tej úžasnej rodiny, ktorá sa volá Cirkev.