Môj príbeh

Od detstva som doma počul ako sa moja mama modlila k Duchu Svätému na začiatku večernej spoločnej rodinnej modlitby, ktorá trvala hodinu až hodinu a pol. Neskôr v seminári na začiatku vyučovania alebo nejakého dôležitého stretnutia, udalosti sa zvyklo modliť alebo spievať k Duchu Svätému. Toto je všetko, čo som kedysi vedel o Duchu Svätom. Nemal som žiadne vyučovanie ani žiadnu katechézu o Duchu Svätom počas môjho teologického štúdia. Samozrejme, že som vedel z katechizmu, že Duch Svätý je tretia Božská osoba Trojjediného Boha a dáva nám milosť.

Ale nikdy som nemal skúsenosť s Duchom svätým, až kým som nezažil mocnú modlitbu jedného mladého muža.

Po mojom vysvätení za kňaza 23.apríla 1973 som pracoval v misii vo Visakhapatnam asi jeden rok a potom som bol menovaný za profesora v seminári S.F.S. Seminary Ettumanoor v Kerale. Keď som bol študentom v seminári, mojou veľkou túžbou bolo, aby som sa raz stal profesorom na univerzite alebo v seminári spolu s pohodlnou a čestnou funkciou v kňazskom živote. Nikdy som si nevedel predstaviť, že by som chodil ako tulák z miesta na miesto čeliac rôznym situáciám, ľuďom, kultúre a jedlu. V podstate som hľadal materiálne pohodlie a bezpečie, čo mi malo priniesť šťastný život. V roku 1975 som náhodou čítal články o uzdraveniach a dare jazykov v americkom časopise „New Covenant“. Nemohol som veriť tomu, že v dnešnej dobe sú ľudia uzdravovaní vierou a modlitbami. Posmieval som sa daru jazykov hovoriac, že to musí byť hysterické vyplakávanie žien! Moja myseľ bola naplnená pýchou na moje vzdelanie vo filozofii a psychológii. A potom som počul o charizmatickom duchovnom cvičení v Poona v Severnej Indii. Spolu s jedným starým kňazom z mojej kongregácie som sa zúčastnil týchto duchovných cvičení, ktoré boli vedené bratom Jamesom D´Souzom. Bol veľmi zdatný kazateľ a dobrý spevák. Páčilo sa mi jeho kázanie a spievanie. Na uzdravujúcu modlitbu som nešiel, pretože som nebol chorý. Dobre som sa vyspovedal a riadil som sa všetkými pokynmi kazateľa, ako bolo zdvíhanie a tlieskanie rukami. Keď hovoril o dare jazykov a ostatných charizmách, myslel som si, že to nie je pre mňa, ale pre nejakú duchovnú elitu. Na deň krstu v Duchu Svätom som sa veľmi dobre pripravil a sadol som si spolu s ostatnými účastníkmi. Nezažíval som nič špeciálne počas kladenia rúk.

Keď sa kazateľ modlil nado mnou povedal mi: „James, jedného dňa z teba bude charizmatický kazateľ“. Keď som to počul, začal som sa nahlas smiať a hovoril som „nikdy, nikdy“.

Nielen to, že som nemohol prijať svojrázny spôsob charizmatikov, ale ja som bol vždy ustráchaný a bojazlivý pred druhými ľuďmi. Počas školy a neskôr aj počas štúdia v seminári som nebol schopný hovoriť pred ľuďmi. A dokonca aj po mojom vysvätení som pri kázaní úplne zlyhával. Stále si dobre pamätám, čo sa stalo na mojej prvej kázni. Po mojom vysvätení som s veľkou nechuťou súhlasil, že nasledujúci deň, čo bola nedeľa, budem slúžiť omšu a budem mať aj kázeň. Doma som si pripravil pár poznámok k evanjeliu toho dňa a založil som si ich do mojej novej biblie. Nemal som problém v celebrovaní omše, pretože celý čas som pozeral do omšového misála, recitoval modlitby a potom som zvykol mať zavreté oči, pretože som sa bál pozerať na ľudí. Po prečítaní evanjelia som uprel svoj zrak na hlavné dvere vzadu v kostole a začal som hľadať papiere, kde som mal napísané svoje poznámky. Začal som byť veľmi nervózny a vystrašený, že som zabudol, či som si poznámky dal napravo alebo naľavo. Bál som sa odtrhnúť očí z dverí, na ktoré som sa pozeral a pozrieť sa do biblie, pretože som sa bál, že keď to urobím, uvidím ľudí a s týmto strachom by som aj tak sklamal. Ale to už som sa triasol a potil. Niekoľkokrát som sa pokúšal osloviť publikum hovoriac „moji drahí, moji drahí...“. Nebol som schopný povedať jednu jednoduchú vetu. Keď takto prešlo niekoľko minút, farský kňaz vidiac moju žalostnú situáciu zašepkal cez okno „už ste dosť kázal, teraz môžete pokračovať v slávení omše“. Ako sfúknutý balón s hanbou a sebaľútosťou som pokračoval v slávení omše. Bol som si istý, že ľudia by sa mohli smiať, alebo mať súcit s týmto bojazlivým mladým kňazom! Po omši, keď som prišiel do sakristie, kňaz to okomentoval: „On je misionár sv. Františka Saleského a bude kazateľom“. To je ten dôvod, prečo som sa smial, keď mi kazateľ na duchovných cvičeniach povedal, že budem kazateľom. Ale to bolo proroctvo! Posledných 32 rokov som strávil kázaním po celom svete.

V posledný deň duchovných cvičení takmer každý účastník dal svedectvo o uzdravení, skúsenosť s prorokovaním, vízie, dar jazykov... Ale ja som nemal dať aké svedectvo. Mnohí zažili stretnutie s Ježišom a počuli, ako k nim hovoril! Cítil som sa smutný. Začal som obviňovať seba vo svojej pýche, že som dostatočne nespolupracoval počas týchto cvičení a nebol som poddajný konaniu Ducha Svätého. Asi v tomto momente som v hĺbke srdca začal túžiť a dychtiť po Duchu Svätom. Mnohí moji priatelia boli zvedaví a pýtali sa ma, čo som dostal počas týchto cvičení, ale ja som nevedel dať konkrétnu odpoveď.

Asi týždeň po cvičeniach som sa začal skutočne zle cítiť, po prvý krát v mojom živote. Bol som v dvoch nemocniciach viac ako 4 mesiace. Bol som slabý a bledý. Nemohol som jesť, pretože som mal silné bolesti v žalúdku. Mal som aj silné bolesti v chrbte. Dokonca som vyvracal aj všetky podávané lieky. Postojačky som omšu slúžiť nevládal a tak som slúžil omšu v posteli za pomoci ďalších kňazov. Vidiac moju obrovskú bolesť a úbohý stav si mnohí mysleli, že ani neprežijem. Nakoniec mi diagnostikovali tuberkulózu spolu s ľadvinovými kameňmi a infekciou. Dostal som 90 injekcií a bral som lieky, aby som sa vyliečil z tuberkulózy. Po 90 dňoch injekcií doktor navrhol operáciu.

Na siedmy deň po začatí liečby sa stalo niečo úžasné, čo zmenilo celý môj život. Jedno poobedie po zvyčajnej sieste som sa z postele rozprával s dvomi sestrami, ktoré ma prišli pozrieť. Zrazu ku mne prišiel mladý, asi dvadsaťročný muž a spýtal sa ma: „Otče, môžem sa nad Vami modliť za Vaše uzdravenie?“ V tom čase Charizmatická obnova nebola známa a rozšírená v Kerale a ani kňazi sa nemodlili za uzdravenie. Letničiari sa zvykli modliť za uzdravenie. Ako katolík som nechcel, aby držali nado mnou ruky a modlili sa za mňa, kňaza. Keď som sa ho opýtal, aby mi o sebe niečo povedal, hovoril, že to je len 8 mesiacov, čo sa stretol s Pánom, obrátil sa, dal sa pokrstiť a bol obdarovaný mnohými darmi Ducha Svätého. Neveril som mu, že to bol Duch Svätý, ktorý mu povedal počas cesty autobusom, že má prísť za mnou a má sa modliť za moje uzdravenie. My sme sa predtým vôbec nepoznali! Nečakal na moje dovolenie, či môže položiť na mňa ruky.

Keď skončil svoje svedectvo, položil ruky na moju hlavu a začal sa modliť: „Nebeský Otče, pošli teraz svojho Syna Ježiša do choroby tuberkulózy, ľadvinových kameňov a infekcie, ktorými trpí tento kňaz a úplne uzdrav jeho telo aj dušu.“ Vtedy som si pomyslel, že asi videl moju zdravotnú kartu, kde sú opísané moje zdravotné problémy! Nevedel som, že sa modlí darom slova poznania.

Niekoľkokrát vykríkol chválu Boha a niekedy sa modlil v jazykoch. Cítil som nejakú silu, ktorá prechádzala z jeho rúk na mňa. Vtedy som začal poznávať silu chvály a hlasnej modlitby. Počas duchovných cvičení som nevedel oceniť chvály a hlasné modlitby. Zrazu som myslel na modlitbu slepého žobráka Bartimea. On sa hlasno modlil: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Hoci sa ho učeníci snažili umlčať, on kričal ešte hlasnejšie. Potom si ho Ježiš zavolal na stranu a dal mu to, o čo žiadal (Mk 10, 46-52). Vyjadrenia našich úst sú v skutočnosti vyjadrenia nášho srdca! Hlasné a silné slová, ktoré vychádzajú z našich úst, je úprimné vyliatie veľkej túžby a viery našej duše. „Hlasne volám k Pánovi, k Bohu volám a on ma počuje.“ (Ž 77,1). Apoštoli v čase svojho prenasledovania hlasne volali na Boha. Ich modlitba bola taká silná, že zatriasla domom, v ktorom boli zhromaždení (Sk 4, 24-31). Všetky moje pochybnosti o hlasnej modlitbe boli úplne uzdravené. A ja som sa k nemu pridal a spolu sme sa nahlas modlili.

Potom sa začal ten chlapec modliť iným hlasom zameriavajúc sa na môj minulý život. Modlil sa: „Pane, tento kňaz je dobrý kňaz, ale nie je schopný ohlasovať tvoje evanjelium. Je veľmi hanblivý a bojazlivý kvôli svojmu komplexu menejcennosti, ktorý sa u neho rozvinul v detstve. Stratil otca, keď mal 7 rokov. Cítil sa odmietaný a diskriminovaný medzi svojimi 5 súrodencami, s ktorými vyrastal. Mladá ovdovelá matka mala dosť problémov vychovávať deti. Pretože bol veľmi tučný a veľký, jeho bratia a sestry si z neho robili posmech a volali ho „tučniak“. Spolužiaci ho volali „čierny“, kvôli farbe jeho pleti. Preto bolo toto dieťa veľmi zranené v jeho skorom detstve. Vo svojom srdci mal veľa zlosti voči ostatným. Pane, Duchu Svätý, zober preč od neho tieto vnútorné rany a zlosť a daj mu nové vnútro. Osloboď ho od každého otroctva a temnoty. Duchu Svätý, naplň jeho srdce tvojou láskou....“

Bol som užasnutý touto modlitbou. Rozbil moje vnútro na kúsky silou Božieho slova (Heb 4, 12). Všetko čo povedal, bola pravda v mojom živote. Vedel som, že toto všetko čo povedal, nemohol nájsť v mojej zdravotnej karte! Čítal z karty Ducha Svätého! V slzách som si pamätal Ježišove slová: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo“. A znovu som plakal nad svojou pýchou, zvlášť nad pýchou rozumu. Cítil som, aký som úbohý so svojím svetským poznaním v porovnaní s nezmerateľnou a neobmedzenou múdrosťou a láskou Boha. Uvedomil som si, že tento mladý muž sa znovu narodil z Ducha, zatiaľ čo ja, tradičný katolík, vysvätený kňaz, som zotrvával v tele.

Začal som chápať to „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny“. (1 Kor 2, 9-10). Cítil som ako živá voda mnou preteká a ma oslobodzuje. Cítil som nejakú silu, ako mnou prúdi. Cítil som teplo v žalúdku a v časti chrbta, kde mám ľadviny. Veril som, že to ma Pán uzdravuje. Pýtal som si uzdravenie a chválil som Ježiša.

V tom istom čase som, ale pociťoval strach, že tento muž, ktorý ma vidí skrz-naskrz, bude hovoriť aj o mojich skrytých hriechoch aj pred týmito dvomi sestrami. A potom sa modlil: „Ježiš, ty si ho povolal byť kňazom, ale on slúži omšu s nečistým srdcom a nečistými rukami.“ Slová proroka Malachiáša mi prichádzali na myseľ a začali ma usvedčovať z nesvätosti v kňazstve. „Ale vy sa pýtate: "Akože opovrhujeme tvojím menom? Tak, že prinášate na môj oltár poškvrnený chlieb. A spytujete sa: "Čím sme sa poškvrnili?" Keď hovoríte: "Pánov stôl možno podceniť."“ (Mal 1, 6-7) A pokračoval vo svojej modlitbe: „Tento kňaz má mnoho neodpustenia voči mnohým, daj mu milosť odpustiť im a obmy ho vo svojej predrahej krvi a daj mu srdce čistejšie ako sneh.“ (Iz 1, 18) A v tom čase ma začal Duch Svätý usvedčovať z mojich hriechov (Jn 16,8). Neuvedomil som si, že tento mladý muž vyšiel z izby aj so sestrami, aby sa za ne modlil. Zbadal som pred sebou biely papier, na ktorom boli napísané všetky moje hriechy, hriechy priznané, ale aj hriechy, ktoré som zatajil na spovedi zo strachu a z hanby. Jasne som videl ľudí, voči ktorým mám neodpustenie a s ktorými nie som zmierený vo svojom srdci. Videl som svoje srdce, ktoré bolo prikryté a zatemnené závojom zlých návykov a pavučinou pokrytectva. Slovo, že prijímanie so skazeným srdcom prináša odsúdenie (1 Kor 11,27), ma tlačilo do hlbokej krízy môjho svedomia. Mal som hlboko zakorenené zlé návyky ešte z puberty. Ešte aj more ruky páchli dymom z cigariet. V slzách som hovoril: „Pane, ja sa nedokážem dostať z týchto zlozvykov. Som bezmocný. Nemôžem pokračovať ako svätý kňaz“. V slzách som začal kričať na Boha, asi prvý krát vo svojom živote som sa modlil v slzách. Bol som v úplnom zmätku, nevedel som, či mám opustiť kňazstvo alebo pokračovať. Duch vo mne mi hovoril, že ak budem pokračovať, mal by som byť svätý kňaz, iný človek. Myslel som si, že omše slúžené v minulosti neboli prijaté Nebeským Otcom a žiadna z mojich modlitieb nebola vypočutá. Keď som pristupoval k oltáru mal som odpustiť a zmieriť sa (Mt 5,23). Mal som odpustiť ostatným, aby moje modlitby boli vypočuté (Mk 11,25). Myslel som si, že som úbohý človek, úplne stratený! Bol som v totálnej temnote, neistote a zmätku. Myslel som si, že som sklamal Boha aj ostatných svojím kňazstvom. Modlil som sa v mojej bezmocnosti: „Pane, zachráň ma, mňa hriešnika!“

Môj Boh ma neopustil v tomto zúfalstve. Prvý krát v živote som videl Vzkrieseného Pána ako ku mne kráča vo svetle. Jeho tvár žiarila, Jeho biele šaty sa ligotali. Bol obklopený mnohými anjelmi.  Počul som ľúbeznú hudbu anjelov. On položil svoje ruky okolo mojich ramien , bol som úplne malý pred Ním. Hovoril ku mne veľmi jasne : „James, ty si môj kňaz naveky. Už keď som bol počatý v lone mojej matky (Máriinom lone), ty si tam bol ako kňaz zdieľajúc moje nekonečné kňazstvo.  Ja ti odpúšťam všetky tvoje hriechy a robím ťa úplne nového.“  Bolo to pre mňa úžasné odhalenie, že ja som bol v Jeho tele, keď sa stal človekom.  Mária bola mojou matkou oveľa skôr, ako ju Ježiš dal ľudstvu z kríža, keď povedal: „Hľa, tvoja matka...“ Skutočne som prežil blízkosť matky Márie, cítil som, že som utešovaný a uzdravovaný v jej náručí, aj keď som ju nevidel.

Žiadne slová nedokážu opísať, čo som prežíval v tejto extáze/vytržení, ktoré trvalo viac ako tri a pol hodiny. Pán mi povedal, aby som urobil dobrú generálnu spoveď mojej minulosti. Tiež ma viedol, aby som išiel a zmieril sa s tými, pri ktorých som mal zlé pocity. Počas dlhého času v seminári a v noviciáte som nemal nikdy skúsenosť so stretnutím Ježiša v modlitbe alebo počutím Jeho sladkého hlasu, hoci môj novic majster aj moji duchovní vodcovia ma učili ako kontemplovať a modliť sa. Teraz viem, že modlitba a kontemplácia nie je niečo, čo môžem ja sám dosiahnuť, ale je to čistý dar Ducha Svätého.

Zobudil som sa z nádherného sna, keď sestrička zavolala moje meno. Zbadal som ju, ako predo mnou stojí s injekciou a tabletkami. S veľkou radosťou v mojom srdci som jej povedal, že som prežil hlboký dotyk Ježiša a že som uzdravený. Keď opustila izbu, začal som nahlas chváliť Boha, cítil som, ako je môj jazyk aj slová odobraté a Duch Svätý mi dal nový jazyk aj slová, ktorých význam bol pre mňa nezrozumiteľný. Tento dar, dar jazykov, ktorý som predtým nechcel, mi bol daný Pánom. Skutočne som sa snažil pochopiť s celou svätosťou šírku a dĺžku a výšku a hĺbku nezmerateľnej lásky Boha preukázanej skrze Ježiša, Jeho Syna (Ef 3,18). Po chvíli doktor, ktorý mi stanovil diagnózu a predpísal mi liečbu, prišiel a vynadal mi, prečo nechcem brať lieky. Povedal: „Otče, vy ste kňaz, verím, že máte nejaké pocitové poznanie, myslíte si, že ste uzdravený skrze modlitbu toho mladého novoobráteného mladého muža? Ak si nezoberiete tie lieky, znovu sa Vám to zhorší.“ Povedal som: „Dobre, pán doktor, môžem si vziať tie lieky, ale ja viem, že som uzdravený skrze modlitbu toho mladého muža.“ Vzal som si lieky a nechal si pichnúť injekciu pred zrakom doktora, lebo som vedel, že doktori a lieky boli v Božom pláne a sľúbil som, že ich budem brať dovtedy, pokiaľ nepovie niečo iné (Sir 38, 1-2).

Bol som šťastný a radostný. Hovoril som okoloidúcim a sestričkám o mojom uzdravení. V tú noc som spal hlbokým spánkom bez užitia liekov na spanie. To bolo prvé fyzické uzdravenie, ktoré som dostal. Od tej doby vždy keď som mal ľadvinové problémy, nemohol som ísť spať bez upokojujúcich liekov. Zobudil som sa o štvrtej nadránom ako keby ma niekto zobudil. Samozrejme, že to bol Pán (odvtedy sa modlieval svoje osobné modlitby o štvrtej nadránom). Sedel som na stoličke a modlil som sa viac ako 1 a ½ hodiny s rovnakým zážitkom a prežívaním, ako predchádzajúci deň, možno ešte silnejším. V tejto modlitbe Pán dal svoju múdrosť do mojich úst a dal mi silu ohlasovať Jeho kráľovstvo a žiadal odo mňa, aby som opustil svoju prácu profesora v seminári a aby som išiel ohlasovať. Po tejto modlitbe som sa ráno vyše hodinu prechádzal. Do predchádzajúceho dňa som nebol schopný sám vstať z postele a prechádzať sa ani len po izbe! Po kúpeli som išiel do kaplnky, kde som slúžil omšu, na ktorej bolo viac ako 150 ľudí. Evanjelium bolo z Lukáša, kapitola 19, príbeh o Zachejovi. Bez predchádzajúcej prípravy v úplnom spoľahnutí sa na Ducha Svätého, som bol schopný kázať 18 minút a naviac sa aj pozerať ľuďom do tváre. Cítil som, že som úplne oslobodený od bremena a zviazanosti strachu a vlastného pocitu menejcennosti. Cítil som zvláštnu dôvernosť s tými, ktorí boli prítomní na omši. Mohol som sa na nich pozerať v slobode a láske a cítil som, že každý jeden z nich je mojím bratom a sestrou. 

Po omši, keď si doktor všimol zmenu v mojom správaní, objednal ma na zopakovanie všetkých laboratórnych testov. Potom ma zavolal k sebe do ordinácie a ukázal mi staré a nové výsledky klinických testov a potvrdil mi, že moje ľadviny sú úplne uzdravené a teda môžem prestať brať lieky a že budem prepustený z nemocnice.  Neviem ani vyjadriť tú radosť, ktorú som vtedy cítil. Povedal som „chvála Pánovi“, objal som doktora a opustil som nemocnicu.

Odišiel som z nemocnice ako nový človek s novými rozhodnutiami a novým odhodlaním. Rozhodol som sa žiť len pre Ježiša a ohlasovať Jeho kráľovstvo. Opustil som svoju prácu profesora a vykročil som v službe ohlasovania po tom, čo som sa 40 dní postil a modlil. Od 17. Februára 1976, kedy som prvý krát kázal na charizmatických duchovných cvičeniach, ktoré boli vtedy asi vôbec prvé v Malayalam v Keralle, až po dnes so strávil svoj čas len v ohlasovaní Jeho slova. Moji drahí predstavení mi ponúkli niekoľko šancí, aby som si išiel urobiť doktorát do Nemecka alebo Ríma, ale ja som to odmietol, lebo Duch Svätý mi povedal: „Ja som všetko, čo potrebuješ.“

“Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo." (Lk 9,62). Počas mojich štúdií v seminári, keď som videl, ako moji spolužiaci idú na ďalšie štúdiá do zahraničia, mal som veľkú túžbu ísť do zahraničia tiež, aby som získal ďalšie diplomy. Vďaka Bohu, teraz Pán vyplnil aj túto moju túžbu a môžem ohlasovať Jeho kráľovstvo aj v zahraničí. Aká je to veľká pravda, že ak sa vzdáme našich svetských túžob kvôli Pánovi, On to odmení stonásobne! Je to pravda, že Ježiš ma použil, aby som vybudoval dom modlitby pre Neho v Athirampuzhe v Kerale, známy ako Charis Bhavan. Moje ohlasovanie na duchovných cvičeniach, zhromaždeniach a počas služby uzdravovania som sa stretol aj s odporom a prenasledovaním. Ale Božie Slovo, že každý kto chce žiť svätý život, bude prenasledovaný, ma utešilo a posilnilo. (2 Tim 3,12). Viem, že všetky dary a sila, ktorá mi bola daná, mne slabému človekovi, hlinenej nádobe, aby sa zjavil poklad Jeho sily (2 Kor 4,7). So sv. Pavlom aj ja hovorím, že všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje (Flp 4,13). Jeho sila bola preukázaná počas mojich únosov a uväznenia v Arabských štátoch, v moslimskom svete a v urážkach a nedorozumeniach s mojimi predstavenými a priateľmi. Ukončím svoje svedectvo slovami sv. Petra: „Milovaní, nečudujte sa, keď ste v ohni skúšok, ktoré na vás prišli, akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajné! Radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa radovali a plesali aj vtedy, keď sa zjaví jeho sláva. Keď vás hanobia pre Kristovo meno, ste blahoslavení; lebo Duch slávy, a Boží na vás spočíva.“ (1Pet 4,12-14)