Môj príbeh

Prešla veľkými ťažkosťami a utrpením. Dnes má pochopenie a srdce pre druhých ľudí, ktorým pomáha v ich ťažkostiach.

Mojím životným príbehom by som chcela dokázať, že pomocou Boha sa dá vyliečiť z akejkoľvek choroby. Mám dobrého muža a jednu 15-ročnú dcéru. Teraz si všetci žijeme v dokonalej idylke šťastného života. No tomu tak nebývalo vždy.

Už je to 13 rokov, čo som prišla o svoje dve deti, dvojičky. Narodilo sa z nich iba jedno. Naša Vikinka. No žiaľbohu, žila iba krátko, necelých 5 mesiacov.

Mala som veľmi problémové tehotenstvo. Malá sa mi narodila predčasne v 7.mesiaci. Ešte predtým som musela 2 mesiace ležať na gynekológii, aby mi udržali aspoň jedno bábätko. Boli to pre mňa veľmi psychicky vyčerpávajúce 2 mesiace. Na jednej strane som si užila až priveľa strachu o svoje dieťatko, na druhej strane som bola odrezaná od svojej prvej dcérky, ktorá nemala ani 2 roky.

Keďže ja veľmi neoplývam psychickou silou, tieto dve skutočnosti so mnou poriadne zamávali. Ako som už napísala, Vikinka sa narodila pre Nebo. Boh ju miloval viac ako my. Preto si ju vzal.

Smrť našej dcérky ma úplne položila. Ďalej som už psychicky nevládala a nervovo som sa celkom zrútila. Začalo sa tým obdobie, ktoré by som nepriala nikomu. Postupom času na mňa začal siahať strach.

Bol to taký neidentifikovateľný strach. Vôbec som nevedela, čo je to za strach. Doma som vôbec nebola schopná fungovať. Zrazu som sa nevedela postarať ani o domácnosť, ani o dcéru, vôbec o nič. Iba som tak bezmocne sedela a hľadela neviem kam. Nakoniec sa ten môj strach zameral hlavne na špinu. Asi najväčší strach som mala pri návšteve toalety. Vyšla som, umyla som si ruky ako každý normálny človek. Lenže čo sa dialo potom, to už normálne nebolo. Nikdy som si nebola dosť istá, či som si tie ruky umyla. Mohla som si ich umyť aj 100-krát za deň, vždy tam bol ten červík v mojej hlave. Tak som ho nazvala. Neustále som mala pocit, že mám hrozne špinavé ruky, aj keď boli úplne čisté. Myslela som si, že z toho pocitu snáď zošaliem. Postupom času sa to všetko iba zhoršovalo. Napokon som dostala šialený strach i z utretia vlastného zadku. Trávila som na záchode nenormálne dlhý čas. Muselo to byť úplne dočista, čiže do krvi. Hodinu som strávila tam a ďalšiu hodinu zase v kúpeľni, kde som si do krvi umývala ruky. Obyčajnou ľudskou potrebou som strávila 2 hodiny. Zakaždým som bola totálne vyčerpaná. Fyzicky aj psychicky.

A aby som sa vyhla chodeniu na záchod, napadla ma „spásonosná“ myšlienka. Prestanem jesť a tým pádom nebudem chodiť ani na záchod. A naozaj som úplne prestala jesť.

Iba raz za mesiac som niečo malé zjedla, lebo neustály hlad ma veľmi trýznil a privádzal ma do veľkého šialenstva. Za pár mesiacov som schudla 30 kg. Zostala zo mňa už len chodiaca kostra. Samozrejme som sa aj liečila. Pochodila som celé Slovensko, no nikde mi nepomohli. Niekoľkokrát som si siahla na život. Niežeby som nechcela žiť, ja som už nevládala žiť. Keďže som celé tie roky skoro nič nejedla, mávala som veľké fyzické bolesti. Akoby sa mi žalúdok vstrebával sám do seba. Keďže mi lekári nedokázali pomôcť, moje posledné nádeje som vložila do Božích rúk.

S mužom sme sa veľmi modlili. Mala som veľké šťastie, lebo mám dobrého muža. A keď a som už nevládala, manžel to nevzdal a modlil sa ďalej. Napokon sa mi stalo niečo nádherné.

Mala som sen, v ktorom sa mi zjavil sám Pán Ježiš. Zjavil sa mi v podobe, ktorá nebola veľmi pekná. Dokonca som sa zľakla. No nikto mi to nemusel povedať, sama som si to uvedomila. „Čoho ja sa bojím, veď to je Pán Ježiš.“ V tom momente Pán Ježiš roztvoril náruč a ja som sa mu do nej vrhla. To čo som vtedy cítila, sa nedá opísať žiadnymi ľudskými slovami. Celou mojou bytosťou preniklo toľko lásky ako keby sa zhmotnila a dalo sa jej dotknúť alebo akoby som sa topila v samotnej láske. Bolo to nepredstaviteľne krásne a chcela som tak ostať naveky.

Po tomto sne som sa ešte veľa rokov trápila. No bol to akýsi zlomový bod. Uverila som, že v mojom biednom a utrápenom živote potrebujem hlavne Boha. Veľmi som potrebovala vedieť, že ma Pán Ježiš miluje. Celé tie roky utrpenia mi to dosť pomáhalo. Nehovorím, že neprišli chvíle, keď som prišla o všetky svoje nádeje v uzdravenie. Prišli. Už som neverila nikomu, ani ničomu. Mala som pocit, že Boh ma už opustil. Znenávidela som ho za toľké utrpenie, ktoré na mňa zoslal. Už som ďalej nevládala. Môj zdravotný stav bol veľmi zlý.

Z tak veľkého vyčerpania si už aj moje srdce so mnou robilo čo chcelo. Veľa raz mi bilo ako na poplach. Skoro stále som sa iba triasla, čo viedlo k tomu, že som začala strácať vedomie. Niekedy som odpadla aj 3-krát za deň. Bolo to úplne šialené. Lenže ako sa hovorí, kto klope, kto priam búcha, tomu otvoria.

Prišiel aj do môjho života zázrak, v ktorý som už dávno neverila. Ako tá choroba zo dňa na deň prišla, tak aj zo mňa odišla. Postupne zo mňa padal všetok strach. Všetky tie rituály, ktoré som musela kvôli strachu vykonávať, kamsi odišli. Už nebolo nutné ich robiť, lebo som si ich vytvorila iba moja chorá myseľ.

Na záchod som začala chodiť úplne normálne, ako každý človek. A prestalo aj nekonečné umývanie. Konečne po 10 rokoch dobrovoľného hladovania, som začala normálne jesť. Za tento veľký zázrak, za toto uzdravenie vďačím predovšetkým Pánu Bohu za to, že vyslyšal predovšetkým manželove modlitby.

Až nedávno som sa od manžela dozvedela, že sa za mňa neúnavne dňom a nocou modlil. Ja som už nemala síl. Preto mu patrí moja veľká vďaka. Teraz som už zdravá a môj rebríček hodnôt sa značne pozmenil. Na 1.mieste je náš Spasiteľ. A všetky ostatné veci sú až na 2.mieste. Zdravie si teraz vážim ako nikdy predtým. Teraz som svoj život odovzdala Pánovi a momentálne sa snažím pomáhať ľuďom, ktorí trpia podobne ako som trpela ja. Dáva to môjmu životu najväčší zmysel.