Môj príbeh

Keramikár

Vyrastal som v rodine, kde mama bola tradične veriaca, otec nie. Ako dieťa som prijal krst a sviatosti, ale Boha som nepoznal.

Koncom puberty som začal s kamarátmi popíjať a opíjať sa. Bola škola a cez víkend žúry s kamarátmi a občas rýchle a krátke vzťahy s dievčatami na jednu noc. Neskôr to bola práca, diskotéky a žúry. Na Boha som si spomenul akurát, keď som ho urážal, hoci som neveril, že existuje.

Robil som, čo som chcel, ale niekde v hĺbke mi niečo chýbalo, niečo som hľadal a nevedel som čo. V duchu som sa pýtal: „Toto je život? Z roboty do roboty, veci, ktoré sa stále opakujú. Toto je život?“. Myslel som si, že to správne pre život bude niečo dosiahnuť, byť slávny. Cvičil som súťažne karate, box, zaoberal som sa jógou a začal som objavovať svet skrytých energií vo mne. Bol som presvedčený, že s touto energiou dosiahnem v živote, čo budem chcieť, ak budem tvrdo „makať“. Aj som „makal“.

Až raz som sa zo dňa na deň psychicky, fyzicky zosypal a ocitol som sa v nemocnici na psychiatrii. Môj život prestal mať akúkoľvek perspektívu a predo mnou bola iba tma. A v tejto tme som prvý krát oslovil Boha. „Bože, ak naozaj si, daj sa mi poznať a pomôž mi!“ Vtedy sa nič zvláštne neudialo, ale za nejaký čas Boh prišiel. Nedá sa to celkom slovami opísať. Bolo to niečo, čo som dovtedy nepoznal. Do mysle mi prišla myšlienka ľútosti nad tým, že som neveril, že Boh existuje a začal som plakať. Bolo to veľmi oslobodzujúce a so srdca mi odpadol akoby veľký balvan, ktorý som dovtedy nosil zo sebou.

Vedel som, že to bol Boh pri mne, a tak som sa chcel niečo o ňom dozvedieť. Na kresťanskej cirkvi som videl akurát križiacke výpravy a upaľovanie bosoriek a tak som to odmietol a začal som študovať Silvovu metódu, exoteriku a meditovať v hladine alfa Myslel som si, že v meditácií spoznávam Boha až na to, že časom som si začal Boha používať na svoje ciele a na to, čo som si ja myslel, že je správne.

Môj zdravotný stav sa z počiatku aj zlepšil, ale po čase začala do môjho života prichádzať úzkosť, depresie, myšlienky na smrť, s hrôzou som sa budil do nového dňa.

Niekde som čítal, že Ježiš je niekto zvláštny, akýsi duchovný majster nad majstrov. Vtedy som ešte nevedel , že je Boh, Boží Syn, ktorý z lásky ku mne zomrel za mňa a moje hriechy na kríži, aby som mohol mať večný život a priateľský vzťah s Ním a s Bohom Otcom. Čo som vedel bolo to, že Ježiš je živý. A tak som po prvý krát oslovil Ježiša a povedal som: „Ježiš viem, že si ten najvyšší Majster, ale som od teba tak ďaleko...“ Odvtedy som začal premýšľať, kde sa o ňom môžem niečo dozvedieť a spomenul som si, že v kostole o ňom hovoria a tak som šiel do kostola, vyrozprával som svoj život jednému staručkému kňazovi a oľutoval som všetko, čo som zlé urobil. Prijal ma s trpezlivosťou a súcitom. Vedel som, že Boh ma cez neho prijíma a odpúšťa mi moje hriechy a môžem prísť k Bohu znova a môžem sa o neho oprieť. Po vyznaní hriechov ma Ježiš oslobodil od otroctiev, ktorých som sa sám nedokázal zbaviť, najmä, čo sa týka čistoty tela, masturbácie, prezeranie pornografie a sexuality, ale zostalo mi psychické trápenie, úzkosti depresie, trvalo to niekoľko rokov.

Až som raz prišiel do Spoločenstva pri Dóme sv. Martina a zúčastňoval som sa na modlitbe chvály, kde som zakúšal Božiu prítomnosť a Jeho lásku voči mne. Niekedy som až skoro omdlieval od Božej prítomnosti, jeho lásky a svetla, ktorým ma zahŕňal. Ale to svetlo bolo pri mne len jeden, dva dni a potom znova prichádzala tma. Na toto rozhodnutie som dávno zabudol, vlastne som si ho naplno ani neuvedomoval. Keď som sa v modlitbe pýtal Pána, prečo som urobil toto rozhodnutie, povedal mi, že som bol voči sebe spravodlivý, to znamená iba ľudsky spravodlivý, bez milosrdenstva. Každý človek robí chyby, aj som sa za tie svoje vždy vnútorne „spravodlivo“ odsúdil. Nabaľovalo sa to a ja som jedného dňa uzavrel do väzenia a rozsudok bola smrť. Tak ako prví ľudia Adama a Eva jedli zo stromu poznania dobra a zla, aj ja som rozhodoval, čo je dobré a zlé pre mňa bez Boha a výsledok bola smrť. Prijal som polročný kurz základov kresťana, počas ktoré som odovzdal svoj život Ježišovi a prijal som Ducha Svätého a službu v spoločenstve. No úzkosti a depresie boli stále v mojom živote a tak som povedal: „Pane Ježišu urob so mnou, čo ty chceš, ale ja už nevládzem takto žiť...“.

Pán Ježiš mi ukázal príčinu týchto úzkosti. V duchu som videl obraz tehotnej ženy, mojej mamy, ktorá ma nosila pod srdcom. To je to obdobie, kedy do môjho života prišli tieto úzkosti . Prosil som Ježiša, aby ma uzdravil a odpúšťal som mojim rodičom. Keď som to hovoril môjmu kamarátovi so spoločenstva, modlil sa nado mnou a o pár dní úzkosti úplne zmizli. Bol som a som za toto oslobodenie a uzdravenie Bohu veľmi vďačný.

Ale Boh konal ďalej, po čase mi ukázal ďalšie korene narušených vecí vo mne. V modlitbe cez duchovný obraz mi ukázal, prečo sa mi zdá život neznesiteľne ťažký a chcem zomrieť. Videl som oceľový sarkofág a pochopil som, že pred rokmi som sa ja sám uzavrel do oceľového väzenia a rozhodol som sa zomrieť. Na toto rozhodnutie som dávno zabudol, vlastne som si ho naplno ani neuvedomoval. Keď som sa v modlitbe pýtal Pána, prečo som urobil toto rozhodnutie, povedal mi, že som bol voči sebe spravodlivý, to znamená iba ľudsky spravodlivý, bez milosrdenstva. Každý človek robí chyby, aj som sa za tie svoje vždy vnútorne „spravodlivo“ odsúdil. Nabaľovalo sa to a ja som jedného dňa uzavrel do väzenia a rozsudok bola smrť. Tak ako prví ľudia Adama a Eva jedli zo stromu poznania dobra a zla, aj ja som rozhodoval, čo je dobré a zlé pre mňa bez Boha a výsledok bola smrť.

Musel som toto rozhodnutie pred Ježišom oľutovať a zriekol som sa tohto rozhodnutia aj ducha smrti v mene Ježiša Krista a v Jeho mene som ich poslal preč odo mňaStalo sa to pri spoločnej modlitbe s ľuďmi v spoločenstve cez ktorých som prijal Božiu lásku a pravdu o mne. A Duch Svätý naplnil prázdne miesta vo mne. Po modlitbe mojich bratov a sestier ťažké veci odišli a prišla Božia blízkosť, pokoj a radosť do môjho srdca, mysle a života. Boh uskutočnil to, čo povedal vo svojom Slove, Biblií: „Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti

Teraz zažívam, že Boh je živý, reálny, že koná nadprirodzeným spôsobom, zažívam Jeho prítomnosť, jeho lásku a dobrotu voči mne, môžem vidieť ako vypočúva modlitbu a koná oslobodenia, uzdravenia a zázraky v živote mojom a iných ľudí. V Jeho blízkosti som šťastný a teším sa zo života, dáva mi priateľov s ktorými môžem zdieľať svoj život, dal mi prácu, ktorú mám rád. Teší ma, že si používa aj moju prácu na hrnčiarskom kruhu ako spôsob ohlasovania radostnej zvesti evanjelia napr. na akcii nášho spoločenstva kampaň pre Ježiša. A že môžem svedčiť o živom Bohu aj ľuďom v osobnom živote. Dáva mi všetko zabezpečenie a to, čo potrebujem pre svoj život.

To neznamená, že môj život je úplne bez ťažkostí a utrpenia, ale znamená to, že vo všetkom sa stretávam s Ním, zažívam, že On ma miluje takého aký som, dôverujem Mu a lebo sa to skôr stále učím. Hľadal som odpovede na život, pravdu, čo je dôležité, čo človeka urobí šťastným. On je odpoveďou a má všetky odpovede. Ježiš mne a tebe hovorí: „Ja som ŽIVOT. Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa bude žiť naveky.“

Mám nádej, že priateľský vzťah s Bohom, ktorý som si ničím nezaslúžil, a dostal som ho len preto, že Boh ma miluje, bude trvať nielen tu na zemi, ale aj vo večnosti, v Jeho kráľovstve. Boh túži mať tento priateľský vzťah aj s tebou, je len na tebe, či ho chceš prijať a pozvať Ježiša do svojho života.

Ak áno neboj sa Ho osloviť, On ťa bude počuť a povedie ťa na miesta a k ľuďom, pri ktorých Ho budeš spoznávať viac.

Nech Ťa Boh žehná