Môj príbeh

Pre praktickú vieru v Boha bola uväznená na 18 mesiacov

V 50.tych rokoch sa k nám na Slovensko rozšírila z Čiech pravá úcta k Panne Márii, ktorú kedysi dávno začal sv. Ľudovít Grignion z Montfortu. Členovia tohto spoločenstva sa volali nevoľníci, keďže boli akoby poddaní P. Márii. Bolo to také aj laické hnutie.

Aj ja som tam patrila. A keďže v tej dobe bolo málo náboženskej literatúry a vôbec slobody čo sa týka náboženskej formácie veriacich, s cieľom upevniť svoje náboženské cítenie a svoju vieru, začali sme sa s dievčatami stretávať, čítali sme si zo Sv. Písma a rôzne iné materiály ako napr. Pevnosť a pružnosť atď. V lete sme chodievali na spoločné duchovné cvičenia. Patrili k nám aj niekoľkí kňazi a mladíci, ktorí tajne študovali teológiu, nakoľko pre malý počet povolených miest nebolo možné sa na teológiu dostať. Takto sme pracovali až do času, keď sa medzi nás dostali ľudia, ktorí všetko vynášali eštebákom. A tak to jedného dňa prasklo. A začalo to. Mnohých prepustili z práce, z vyšších škôl, začali byť nepríjemnosti a začali brať ľudí aj do väzenia. Ja som patrila medzi posledných. Keď ma vzali, už vedeli všetko a v zápisniciach, ktoré mi strčili pod nos, som prečítala mená mnohých. Okrem toho nasadili medzi nás fízlov, teda ľudí - ženy, ktoré vytiahli všetko ostatné a mnohí z nás naleteli. A čo vám chcem týmto povedať? Celé to vypočúvanie a príprava na pojednávanie bolo založené na klamstve. Pripravovali si k procesu všetko tak, aby bol proces dobre vykonštruovaný, tak ako to oni potrebovali. Do môjho rozsudku dali meno chorvátskeho kňaza Kolakoviča, že som s ním spolupracovala a ja som dotiaľ o tom človeku nič nevedela, nepoznala som ho. Ďalej tam uviedli, že som špiónkou Vatikánu a ja som tam toho času tiež nikoho nepoznala, jedine som vedela, kto je pápežom. Ďalej že som odhovárala dievčatá od vstupu do SZM, ČSM, KSS, čo tiež nebolo pravdou, že som podrývala základy nášho socialistického zriadenia atď. Nakoniec, že som skrúšene oľutovala svoje činy. A to tiež nebola pravda, len som už začala ľutovať, že som viac nerobila pre Božie veci. Oni s tam napísali len to, čo im vyhovovalo. Samé klamstvá. Rozsudok mi dali len na chvíľu, že prečítať. Bolo to jedno veľké klamstvo. Teda takáto bola v mojom prípade pravda. Chcem ešte povedať, že je veľmi zle človeku, ktorý ešte vo väzení nebol ani nič zlého nevykonal. Cíti sa ukrivdený, cíti sa veľmi zle. A tie vypočúvania bývali často veľmi ťažké, hoci v mojom prípade vlastne už vedeli všetko. No už sa nečudujem, keď som vo výkone trestu počúvala výpovede mnohých ako niektorí ľudia za niekoľko hodín po vypočúvaní ošediveli atď. Chcem povedať ešte jedno. Keď ma zatkli, bola som práceschopná a pravidelne som chodievala na lekárske prehliadky. Po 4 mesiacoch vyšetrovania, po rozsudku, keď ma už išli zadeliť do výkonu trestu, väzenský lekár povedal, že nemôžem ísť na ťažkú prácu /napríklad do Želiezoviec/, lebo nemám v poriadku srdce /zrejme tu úradovali tie stále stresové situácie/. A tak som sa dostala do Pardubíc. Krátky čas som navliekala rôzne korálky, no rýchlo som sa tam skamarátila s podobnými číslami a keďže aj tam som mala svojho anjela strážcu /o každého nového sa niekto staral s kým debatuje/, aby mi to pokazili, tak ma preložili. A tak som cez tie najsilnejšie zimné mesiace robila v obrovskej hale, ktorá bola možno niekedy garážou pre nejaké nákladné autá. Boli to len múry a na nich strecha bez plafónu. Tam sa asi nikdy nekúrilo. A tak si predstavte robiť celé dni v takýchto nevykúrených priestoroch a len tak, že sedíte za strojom-lisom, nohou stláčate dolu páku a rukami robíte z drôtu uzávery na porcelánové uzávery ako bývali kedysi na fľašiach od sódovky. To bol všetok pohyb a to denne 8 hodín v tej zime. Poprechládala som tam tak, že ešte dnes okrem srdca cítim aj reumatické ozvy v mojich kostiach. A to ešte nie sú všetky diagnózy, s ktorými som sa tam stretla, ale o tom radšej ani nebudem hovoriť. 

Keďže som pred mojim odchodom do Pardubíc pred tou ženou - fízlom, ktorú mi dali na izbu, povedala o eštebákoch všetko, čo mi srdce cítilo a ona to hneď zreferovala im, tak som odchádzala so zlým kádrovým posudkom. O tom som ja ale nevedela. A tak ma ubytovali na jedinom drevenom baraku , kde okrem nás korzovali aj potkany a myši. Bol to trestný barák! Moje spolubývajúce sa ma spýtali, koľko som dostala. Keď som povedala, že 18 mesiacov, tak sa čudovali, lebo to bol veľmi malý trest do trestného bloku. Tam boli všetko viacročné tresty. Keď som stála v rade na WC, jedna žena za mnou sa ma opýtala:

„Ty seš tady nová, že?“ Áno. „A jak sej menuješ?“ Irena. „No ja jsem Ružena. My si tady všichni tykáme a kolik jsi dostala?“ 18 /ale myslela som mesiacov/. Ona: „Roků? A za čo, veď aj tak som tu zadarmo! Ale Irenko, vždyť to klidne odsedíš na hajzlu!“

To mi teda dala. Ako som sa potom dozvedela, bola to Ružena Vacková, bola tam za náboženskú činnosť. Vzácna žena! Ona dostala 25 rokov, a ak sa nemýlim, tak aj viac.

  Musím Vám ešte povedať o mojich začiatkoch vo väzení. Bolo to v Nitre. Vo vyšetrovačke. Väzni bývajú väčšinou sami. Ale mne bolo stále moc smutno. Okrem personálu som nepočula nikoho, ani slovko. A tak sa mi zažiadalo počuť niekoho. Hovorím:

Pane Bože, pošli mi nejakého človeka.

A On mi poslal. Dali mi asi 20 ročnú dievčinu, ktorá bola asi strašne prechladnutá. Hrozne kašľala a vypľúvala akoby hnisavé chrchle a to hádzala na stupačky WC, ktoré sme na izbe mali, kde sme stávali aj vodu si zvykli brať. Ten pohľad bol hrozný. Stále mi bolo na zvracanie. Bála som sa jej niečo povedať, lebo z nej išiel strach, oči jej horeli akýmsi divným plameňom. Ona bola asi aj psychicky chorá. Raz v noci som sa prebrala zo spánku. Nad hlavou mi svietila nielen žiarovka, ale nado mnou bola nahnutá moja spoluobyvateľka, oči jej horeli akýmsi divným plameňom a počula som jej slová: Krv, chcem vidieť krv, krv chcem vidieť! Striasla som sa strachom a raz ma obliala horúčava, potom ma striasla zima. Prežila som strašnú noc, hoci ona sa už odo mňa vzdialila. Ráno som požiadala dozorcu, aby niečo spravili, kým sa niečo nestane. Preložili ju. Ale z tohto príbehu pre mňa vyplynulo veľké poučenie, že my často od Boha žiadame veci, o ktorých ani nevieme, či budú pre nás dobré a hneď som mu aj povedala: 

„Bože môj, odpusť mi, už nikdy Ťa nebudem takto prosiť, veď Ty sám najlepšie vieš, čo je pre mňa dobré.“

Keď tak na to všetko spomíname, vypočula som tam veľa ťažkých a bolestných životných príbehov, veľa trápenia a smútku. Často mi z toho bývalo ťažko. A prišla som na to, že väzenie bolo pre mňa akoby vysokou školou života, čo by som nikde inde nemohla sledovať a vidieť. A medzi odsúdenými ženami som spoznala hodne veľmi dobrých a vzácnych ľudí. Ďalej chcem povedať, že skoro všetky tie tzv. politické prípady, ako spomínali na svoje životné skúsenosti vo väzení, povedali, že ich záchrana tam vo väzení bola vlastne viera v Boha, že ona ich držala, no a nakoniec to isté hovorím aj ja. Keď som sa vrátila domov, vlastne som už nemala nič. Nemala som prácu, byt, prišla som o priateľov, lebo sa báli, nemala som ani peniaze, lebo vo väzení som zarobila mesačne 10 korún, lebo ostatné mi strhli vždy na stravu a to perfektné ubytovanie s potkanmi a myšami. Ale Boh ma sledoval. Bola som presvedčená, že sa už nikdy nedostanem do zdravotníctva, odkiaľ ma prepustili. A bol to Boh, ktorý to krásne zariadil všetko. V nemocnici, kde som sa po prepustení na amnestiu zaujímala o prácu, práve vzali všetky rehoľné sestry, ktoré tam pracovali. Takže zostali  bez mnohých pracovníkov. A tak vzali aj takého kriminálnika. Postupne som sa dostala do starých koľají a do dôchodku som odchádzala tiež zo zdravotníctva. Musím opakovať znovu, že náš Boh je láska, ďakujem mu za všetko. Tým, čo ma nevinne dostali do väzenia, aj keď som sa ja práve vtedy snažila robiť dobre, som odpustila už dávno, ale tak, ako nesiem následky väzenia so sebou, tak musím povedať aj to, že nedá sa  zabudnúť na tie nespravodlivosti, na všetko to zlo! A tak ukladám toto moje svedectvo ku hromade iných, daných už dávno predo mnou, aby sa už nikdy viac neopakovali podobné prípady.

Irena Miklovičová
3. 7. 2010
Želiezovce  

Príbeh poskytol Peter Sandtner
Konfederácia politických väzňov
Predseda mestkej organizácie v Bratislave