Môj príbeh

Elizabeth Ozdincová hovorí príbeh svojich rodičov, pôvodom z Lučenca.

Môj otec bol po skončení 2. svetovej vojny činný v demokratickej strane. Zastával v nej vysokú politickú funkciu.  Veril v demokraciu a veľmi túžil, aby sa Československo uberalo demokratickým smerom. V roku 1948 však komunisti náhle prevzali vládu (doslova za noc) a začalo prenasledovanie všetkých tých, ktorí zmýšľali inak. Na verejných miestach sa objavili plagáty s menami a fotografiami nežiadúcich osôb a bola medzi nimi aj fotografia môjho otca.

Keďže jeho troch tajomníkov zavraždili, vedel, že je v ohrození aj jeho život. Preto sa museli s mamou veľmi rýchlo rozhodnúť, čo urobia.

Nebolo to jednoduché, pretože v tom čase už mali dvojročného syna, môjho brata, s ktorým bolo príliš veľké riziko utiecť do zahraničia. Mama nechcela odísť a opustiť ho, no na druhej strane – nebolo inej cesty ako sa zachrániť, len sa pokúsiť o útek. Stará mama vtedy mojich rodičov povzbudzovala, že sa o vnuka postarajú, a keď sa situácia v krajine upokojí, pošlú ho za nimi. A tak z Československa ušli.

Odchádzali z Lučenca ako turisti, navštíviť Karlove Vary. Keď im v hoteli niekto prehľadal izbu a vzal všetku batožinu, pochopili, že sú v nebezpečí a musia urýchlene konať. Nasadli na vlak do Nemecka. Na česko-nemeckých hraniciach museli všetci vystúpiť z vlaku a vojaci tam kontrolovali každého cestujúceho. Moji rodičia nemali žiadne doklady. Keď vojenská pohraničná stráž prezerala ruksak nejakej ženy stojacej pred nimi, mama zrazu schytila otca za ruku a prešla s ním okolo vojakov (akoby im v ústrety) bez toho, aby si ich niekto všimol a zastavil. Bolo to nepochopiteľné. Potom spolu pešo utekali do lesov a cez hory do Nemecka. Trvalo ešte dosť dlho, kým sa tam dostali, pretože aj lesy “prečesávala” pohraničná stráž a tak museli postupovať veľmi opatrne.  Jeden vojak ich dokonca aj zbadal, ale pretože bol sám /zo strachu, ak by náhodou boli ozbrojení/, ich nechal pokračovať v ceste. Konečne prišli na vrchol hory, kde bol nápis: Bundes Republik Deutschland. Od radosti začali kričať a tancovať. Vtedy ich počuli vojaci a začali ich prenasledovať, ale našťastie bola už tma a nemali psov, takže ich nechytili. Rodičia sa potom šťastne dostali do utečeneckého tábora v Nemecku.

Otec bol katolík, matka luteránka, ale ani jeden z nich nemali živú vieru a vzťah s Bohom. V tábore dostali balíček pomoci určený pre politických utečencov – od cirkvi v Amerike. V balíčku boli traktáty v slovenskom jazyku, v ktorých ľudia písali o svojom živote viery s Bohom. Keď si to otec prečítal, niekde vo vnútri pocítil, že toto je pre nich odpoveď. Ich manželstvo bolo už nejaký čas v kríze a v utečeneckom tábore sa všetko ešte zhoršilo. Otec po tom, ako priniesol mame raňajky do postele a upratal izbu (čo nikdy nerobieval) jej ukázal traktáty a spolu sa o tom dlho rozprávali.

Nevedeli, ako sa majú modliť a čo majú Bohu povedať, ale veľmi úprimne a vážne vtedy odovzdali svoje životy Bohu.

Z utečeneckého tábora sa po čase dostali do Ameriky, čo bol tiež zázrak. Nemali v USA žiadnych známych a nikoho tam nepoznali. Amerika v tom čase posielala takýchto ľudí naspäť. Ale stalo sa, že do USA v rovnakom čase emigroval aj československý ambassador a ten zložil kauciu za ďalších 100 politických väzňov.  Vďaka tomu sa rodičom podarilo dostať do Ameriky. Vtedy som už bola na svete aj ja, takže sme v USA začínali nový život ako rodina. Žiaľ, bez môjho brata, ktorý ešte stále žil so starými rodičmi v Československu, kde sa na dlhé roky zatvorila železná opona.

Rodičia podnikali z USA rôzne kroky, aby mohli dostať svojho syna k sebe. Roky sa im to nepodarilo. Bolo to pre nich veľmi ťažké. V Lučenci zanechali u svojich rodičov 2-ročného synčeka a ďalších 18 rokov ho nevideli.  Až kým do celej situácie nevstúpil Boh.

Môj brat vyrástol a veľmi túžil vidieť svojich rodičov. Keď ako 20-ročný narukoval na vojnu, dezertoval odtiaľ a chcel ujsť do Ameriky. Dostal sa cez Maďarsko až na hranicu s Juhosláviou a tam čakal 24 hodín ukrytý v lese, kým si bol istý, že ho nikto neuvidí. Potom sa o polnoci pokúsil prebehnúť cez hranicu. Netušil však, že ho celých 24 hodín pozoroval jeden vojak z pohraničnej stráže a keď ho uvidel prebehnúť cez hranicu, chytili ho a dali do väzenia. Starí rodičia boli z toho nešťastní a mame s otcom do USA poslali správu, že syna už nikdy neuvidia, lebo dezertoval z armády a ušiel z Československa. Rodičov táto správa veľmi zasiahla, no môj otec bol už v tom čase veľmi aktívny v jednom československom cirkevnom zbore v Chicagu. A tak požiadal celú cirkev, aby sa za ich syna a celú situáciu modlili. Rozdelili si služby tak, že sa počas jedného mesiaca každú hodinu – deň aj noc – nepretržite niekto zaňho modlil.

Po mesiaci zrazu dostal otec telefonát.

“Pán Ozdinec, váš syn je na lete Swiss Air a priletí v pondelok večer do Chicaga”.  Bola to úžasná odpoveď na modlitby. Boh sa oslávil.

Jeho príchod do USA bol nesmierne dojímavý. Na letisku sme ho čakali celá rodina aj celý cirkevný zbor. Prišli aj všetky chicagské noviny, pretože príbeh mojich rodičov, bojujúcich za svojho syna, bol už aj mediálne známy. Rodičia počas tých 18 rokov využívali všetky možné aj nemožné príležitosti, aby dostali syna z Československa, aby mohol prísť za nimi. Oslovili každého amerického prezidenta, či môže niečo v tom pre nich urobiť, ale nič sa nepodarilo… až kým neprišla táto úžasná odpoveď na modlitby.

Prílet a stretnutie s našou rodinou bolo plné plaču, smiechu, radosti, objatí. Ja som bola schopná hovoriť trochu aj po slovensky a tak som po prvýkrát v živote spoznala svojho 20-ročného brata. Rodičia objímali mladého muža, ktorého naposledy videli ako 2-ročného malého chlapčeka. Bolo to veľmi vzrušujúce.

Brat nám potom porozprával, čo sa vlastne stalo a ako ho pustili z väzenia: 

“Keď na súde prejednávali môj prípad, tak sudca (komunista) pri vynesení rozsudku zrazu povedal: Nenachádzam žiadny zločin pri tomto chlapcovi, okrem toho, že miluje svojich rodičov a chce ich vidieť. Uzatváram prípad.” 

Brat povedal, že keď sa potom otvorili veľké elektrické väzenské dvere a jeho vypustili na ulicu, vedel, že existuje Boh.

Boh sa v našej rodine predivne a nádherne oslávil. On urobil to, čo nebolo možné urobiť človeku. Boh je verný a dobrý a nenechá bez odpovede, keď na Neho voláme a keď Mu veríme.