Môj príbeh

Manželia Dušan a Vierka Šulovovci majú spolu 5 detí.

Dušan: Skutočnému môjmu obráteniu sa ku Kristovi, t. j. tomu, keď som sa odvrátil od svojich ciest, vydal Bohu svoj život a rozhodol sa Ho naplno nasledovať, predchádzalo asi 5 rokov hľadania. Spočiatku som ani tak veľmi nehľadal Boha, ale mal som v svojom okolí ľudí, ktorí sa veľmi výrazne zmenili – najmä moju starkú a bratrancov. Stali sa kresťanmi a hovorili mi o Bohu, o Pánu Ježišovi, že zomrel za mňa na kríži a mňa to vtedy, ako 16-ročného mladého človeka dosť zaujímalo, keďže som o tom počul po prvýkrát. Bolo to však pre mňa dosť vzdialené, také čosi virtuálne, nedosiahnuteľné...

Bratranec mi daroval Bibliu a ja som si ju sem-tam čítal. Občas som sa aj modlil ako som vedel, ale bolo mi to cudzie. Vtipné bolo, že vždy, keď prišiel bratranec ku mne, prešiel prstom po Biblii a ak bol na nej prach, významne sa na mňa pozrel, ale nič nepovedal. Tak som potom, kedykoľvek mal prísť, vzal Bibliu, že si niečo prečítam, ale veľmi som jej obsahu nerozumel.

Až raz – čítal som si, ako Pán Ježiš hovoril, že kto položí ruku na pluh a obzerá sa naspäť, nie je hoden nebeského kráľovstva. Toto ma veľmi zaujalo.

Uvedomil som si totiž, že sa obzerám naspäť a premýšľal som, že sa o takýchto ľuďoch hovorí, že nie sú hodní nebeského kráľovstva. Začal som uvažovať, či som JA hoden nebeského kráľovstva. Potom ma raz bratranci zavolali na bohoslužbu a išiel som. Vtedy bolo kázané presne toto isté Slovo! Mnou to veľmi zatriaslo a začal som sa vážne zaoberať tým, kam je nasmerovaný môj život. Postupom času som začal navštevovať cirkev. Moji rodičia, v tom čase úplní ateisti, navštevovaniu bohoslužieb neboli naklonení a zakazovali mi to, tak som prestal. Stratil som aj kontakt s kresťanmi a znova som žil ten bežný život mladých tínedžerov – partia, zábavy, diskotéky...  Keď som sa niekedy stretol s bratrancami a volal ich, nech idú v piatok na zábavu, tak oni vždy niečo mali – mládež, alebo boli v zbore alebo na modlitbách... a vo mne to rezonovalo. Načo to robia? Veď takto sa žije, nie na nejakých modlitbách! Na druhej strane som akosi vnímal a cítil, že to, čo robia, je dobré. Ale nevedel som sa pohnúť ďalej.

Raz, mal som vtedy asi 20 rokov, prišiel som z nejakej zábavy zavčasu ráno domov a otec ma vymákol, keď som sa vracal. Spýtal sa ma: „Kde si bol?“  „Vonku,“ hovorím mu.  A on na to: „Koľko máš rokov?“ A ja, že: „20“.  A vtedy mi povedal: „Vieš čo, chlapče? Si dospelý, rob si v živote, čo chceš. Aj do toho zboru, čo si chcel kedysi chodiť, tak choď!“ Toto otcovo “odporučenie” ma dosť zasiahlo vzhľadom na to, že rodičia úplne odmietali Krista, navyše otec mal v tom čase dosť vážny problém s alkoholom. Hovoril som si: “Keď mi už môj otec odporúča chodiť do cirkvi, tak aký život to vlastne žijem?”
Rozmýšľal som o tom asi 2 týždne a rozhodol som sa, že znova začnem chodiť na bohoslužby. Nebol som ešte obrátený a počas týždňa som si žil svoj vlastný program a život. Iba v nedeľu som chodil na bohoslužbu. A vtedy znova raz zaznelo v kázni to slovo – Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nevojde nikdy do nebeského kráľovstva. Vtedy som si uvedomil, že sú dve cesty: jedna, ktorú žijem ja a druhá, ktorú dáva Boh, aby som mohol žiť nový a správny život.

Zlomový moment nastal, keď prišiel do Martina kazateľ Rudko Bubík. V tom čase sa tam konala konferencia a pozvali aj mňa, aby som si išiel vypočuť zaujímavého kazateľa z Čiech. Ešte zneli len chvály a mne už tiekli slzy... uvedomoval som si, že Ježiš je tam prítomný. Vtedy som znova silno vnímal, že sú dve cesty a vnímal som aj pozvanie nastúpiť na tú úzku cestu s Ježišom. Dnes viem, že to bol Duch Svätý, ktorý ku mne vtedy hovoril:

„Môžeš si žiť ako chceš, ale nie je to dobré. Alebo môžeš ísť tou cestou so mnou a odovzdať mi svoj život.“

Vedel som, že to je vážne rozhodnutie. Poznal som z minulosti, že to znamená všetko, úplne všetko Bohu odovzdať. Vtedy som sa naozaj rozhodol, že áno, Bože, chcem Ťa poznať, chcem Ťa nasledovať. Pamätám si dodnes kázeň, ktorá vtedy znela. Bol to príbeh, ako bol Ježiš pokrstený a Ján Krstiteľ povedal: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta.“ A tí dvaja Jánovi učeníci išli za Ježišom a pýtali sa ho: „Rabbi, kde bývaš?“ a On ich zavolal, že poďte... a ja som vtedy prežil presne rovnaké pozvanie – poď za mnou! Na konci kázne bola aj výzva, kto chce prísť dopredu, prijať a vyznať Pána Ježiša ako svojho Spasiteľa a ja som išiel. Odchádzal som vtedy z konferencie naplnený láskou a radosťou, akú som nikdy predtým nepoznal. Keď som sa vracal domov, bola už tma a ako som išiel tmavou ulicou, zatúžil som v srdci, aby všetci títo ľudia, čo bývali v okolí, spoznali Pána Ježiša. Vtedy som sa skutočne znovuzrodil a to bol začiatok môjho života s Pánom.

Vierka: Ja som vyrastala v podstate v kresťanskej rodine. Hovorím „v podstate“, lebo moji rodičia sa rozviedli veľmi krátko po mojom narodení a vyrastala som iba s maminkou, teda v neúplnej rodine. Moja mama bola veriaca a ako vedela, tak ma viedla za Pánom. Pamätám si, že sme nechodili do žiadnej cirkvi, kým som bola malá. Keď som mala 4 roky, maminka osobne odovzdala život Pánovi a vtedy sme začali chodiť aj do jednej cirkvi v Bratislave. Brávala samozrejme aj mňa a ja som chodila do nedeľnej školy a počúvala o Pánovi...  Pamätám si, že niekedy som ani nechcela ísť medzi deti, len sedieť na kázni a počúvať. A len čo som poznala písmenká, snažila som sa zapísať si vždy aspoň jednu vetičku, čo Pán ku mne hovoril. Po Nežnej revolúcii, keď padol komunizmus, (mala som vtedy 12 rokov), sa v tej cirkvi premietal film Ježiš. Po skončení filmu bola výzva a ja som sa vtedy rozhodla a odovzdala svoj život Pánu Ježišovi.

A viem, že to bolo to najlepšie rozhodnutie môjho života.

Viem, že Ježiš Kristus je naozaj Boží Syn, viem, že On je ten živý Boh, v ktorého veria kresťania, viem, že On (Boh Otec, Pán Ježiš a Duch Svätý je ten jediný pravý Boh, jediný Stvoriteľ neba a zeme, jediný Spasiteľ.

Od detstva som rada spievala, tak po odovzdaní svojho života Pánovi, som najprv spievala spolu s mamou v spevokole v cirkvi, ktorú sme navštevovali. Potom som bola pozvaná slúžiť Pánovi spevom do chválospevovej skupiny misijnej stanice tejto cirkvi a krátko na to nasledovala služba spevom na Koncertoch modlitieb a chvál viacerých bratislavských cirkví a začiatky v známej skupine Kontakt. Na konci roka 1994 som bola prizvaná hlavným vedúcim chválospevovej skupiny (vo vtedy najväčšej letničnej cirkvi v Bratislave) do služby uctievania nášho živého Boha spevom v tejto skupine a v tejto službe Pánovi som stála verne dlhé roky s malou prestávkou, až do konca roku 2008.

Čo by som ešte spomenula zo svojho života, pokým sme sa spoznali s manželom a zosobášili sa? Najprv som študovala prekladateľstvo – tlmočníctvo, mám odbornú štátnu skúšku z anglického jazyka, tlmočievala som v cirkvi a neskôr som aj pracovala ako tlmočníčka na trvalý pracovný pomer pre jednu britskú spoločnosť. Práca tlmočníčky bola pre mňa nielen zamestnaním, ale aj istým povolaním, milovala som ju a dodnes vždy, aj popri detičkách, keď mám príležitosť tlmočiť, tak tlmočím  Takisto som začala študovať popri zamestnaní odbor kazateľ/misionár na Katedre evanjelikálnej teológie a misie v Banskej Bystrici, avšak keďže som vždy bola do veľkej miery perfekcionistkou, (všetko mnou vykonané muselo byť čo najlepšie) a keďže som sa popri práci časovo nedokázala stopercentne pripravovať na skúšky na vysokej škole (mojím cieľom bol červený diplom a  samé jednotky), napokon som sa rozhodla štúdium na KETM predčasne ukončiť veriac, že ak si ma môj Boh bude chcieť použiť v práci na svojom diele (a chcela som sa Ním nechať použiť na Jeho diele na 100%), tak na tú službu pre Neho nebudem potrebovať vysokoškolský titul magistra teológie…

Modlievala som sa k Pánovi i za môjho budúceho manžela; prosila som Pána, aby mi požehnal muža podľa Božieho srdca, ktorý bude Pána milovať a poslúchať celým srdcom a s ktorým budem môcť spolu slúžiť Pánovi na Jeho diele.

Náš Boh povedal vo svojom Slove, že nemáme ťahať spoločné jarmo s neveriacimi – a toto slovo jednoznačne platí aj pre oblasť manželstva; v žiadnom prípade by som sa – ako znovuzrodené Božie dieťa – nezosobášila s neveriacim partnerom. Aj kvôli duchovnému smerovaniu manželstva, aj kvôli duchovnému smerovaniu a vedeniu detí, ktoré sa manželom narodia (je máločo tak nedobré, ako keď rodičia detí nie sú jednotní vo viere v živého Boha a keď jeden z rodičov, v svojom konaní a vedení detí, buď robí kompromisy so svetom, alebo je úplne neveriaci. Vtedy deti nie sú vedené k radikálnemu nasledovaniu Krista a žitiu jedinej Pravdy – Božieho Slova, ale sú vedené ku kompromisom, v “lepšom” (samozrejme, zlom) prípade k akémusi telesnému, pôžitkárskemu kresťanskému životu, pri ktorom deti sú vedené len “užívať si” život, jedlo, šport, dovolenky. Nehovorím, že napr. ísť na dovolenku je zlé. Aj my radi trávime spolu ako rodina dovolenky napr. pri mori, ale nie je to jediný a hlavný zmysel života – dovolenkovať, dobre sa najesť, športovať, či iné… a deti nie sú vedené k tomu, aby získavali duše pre Krista – aby napr. niesli evanjelium svojim spolužiakom či kamarátom… V horšom prípade sú deti neveriacim rodičom vedené priamo či nepriamo (úmyselne či neúmyselne) úplne mimo Boha, do sveta svetskej hudby, (ktorej väčšina je priamo “ovládaná” zlým duchovným svetom, démonmi), do pozerania televízie, hrania počítačových hier, do nesprávnej spoločnosti, kde sa stretnú s alkoholom, cigaretami, drogami…, aj kvôli nepriateľovým útokom, ktoré na manželstvo prídu cez rôznych ľudí či situácie…

A ešte jedna veľmi dôležitá vec z môjho života, za ktorú nesmierne vďačím Pánovi – On ma obdaril radikálnou, nekompromisnou vierou v Neho a stopercentnú pravdu Jeho Slova; pretože Božie Slovo, zapísané v Biblii, je naozaj jedinou, skutočnou pravdou, aplikovateľnou do všetkých situácií ľudského života.

Živý Boh má vždy  pravdu, Jeho Slovo je vždy pravdou – aj keby ktokoľvek na celom svete (aj akokoľvek “vzdelaní” ľudia, ktorí sú všetci len Božím stvorením, takže ich múdrosť nesiaha nad poznanie a múdrosť ich Stvoriteľa) tvrdil niečo, čo by bolo v rozpore s Písmom. Táto viera a vedomie absolútnej pravdivosti Božieho Slova a jej aplikovanie do praxe mi prinieslo mnoho víťazstiev v živote aj v oblastiach, v ktorých dokonca iní kresťania neuspeli a zlyhali vo viere a potom, žiaľ, nevideli žiadne výsledky, či čelili rôznym stratám. Vďaka buď len a len dobrému Bohu za to, to On urobil vo mne, to je Jeho dielo; nechválim seba.

A ako som sa spoznala so svojím manželom Dušanom?

Bola som taká typická Bratislavčanka a nikdy som sa nechcela z Bratislavy pohnúť, ale keď som dospela, chceli sme s maminkou bývať oddelene. Nemali sme dosť financií na to, aby sme vedeli jeden byt, (v ktorom sme bývali) predať a kúpiť zaň dva menšie byty v lepšej časti Bratislavy (nechceli sme bývať na sídlisku). Tak sme sa rozhodli, že pôjdeme bývať mimo Bratislavy, do Martina, keďže v tom kraji sme mali chalupu a poznali sme okolie. Priatelia sa ma pýtali: “Čo chceš robiť v malom meste? Veď tam si ani prácu nenájdeš!” Ako som už spomenula, študovala som prekladateľstvo – tlmočníctvo a povedala som si, že mne sa určite práca posype... Možno v tom bolo trošku pýchy, (ktorú som neskôr oľutovala a prosila, nech mi to Pán odpustí,  ale verila som, že určite sa nejaká práca pre mňa nájde a tak sme sa presťahovali do Martina, každá do svojho bytu. Začala som v Martine chodiť do letničnej cirkvi a tam sme sa stretli aj s budúcim manželom.

Dušan: Ešte skôr, ako sme sa s Vierkou stretli, bol som na jednom rodinnom tábore a veľmi som si túžil nájsť manželku. V jednu nedeľu ráno na tábore som sa modlil, že Pane, požehnaj mi bývanie, požehnaj mi manželku a požehnaj mi prácu, aby som dokázal uživiť rodinu.

A potom počas kázne sa naraz kazateľ zastavil a povedal – Pán ti dá do roka bývanie, manželku a prácu.

Nepovedal to priamo mne, ale nahlas, ako slovo, ktoré vnímal od Pána. Pre mňa to bolo veľmi silné, keď som to počul a o pár mesiacov prišla Vierka do Martina a do zboru a čoskoro sme vnímali, že sme naozaj jeden pre druhého darovaní od Pána. Chcem len podotknúť, že sme s Vierkou začali spolu “chodiť” až po tom, ako sme po viacerých modlitbách a situáciách jasne rozumeli od Hospodina, že je Jeho vôľou, aby sme sa zosobášili a slúžili Mu spolu ako manželia; nechceli sme v žiadnom prípade len tak “skúšať” vzťah a potom, možno po pár mesiacoch či až rokoch sa pýtať na Božiu vôľu – a ak by sme náhodou potom zistili, že by Božou vôľou náš vzťah nebol – rozísť sa a spôsobiť si tak navzájom aj duševné zranenia. Vždy sme chceli žiť Božiu vôľu na 100% a preto, pred vykonaním akejkoľvek činnosti (obzvlášť začatia vzťahu, ktorý mal vyústiť do manželstva), sme potrebovali jasne vedieť, čo Božou vôľou je, aby sme to mohli vykonať.

Založiť si rodinu v Martine nebolo ľahké, ale modlil som sa aj za prácu a príjem. Pracoval som u jedného podnikateľa a zaujímavé bolo, že rovno oproti, na tej istej ulici, pracovala aj Vierka. Tak sme sa poznali nielen zo zboru, ale sme boli aj “susedia” z ulice a mohli sme spolu chodiť na obedy, veľa sa rozprávať, spoznávať... takže aj túto našu prácu blízko seba si Pán použil. Majiteľ firmy, v ktorej som pracoval, ma vnímal ako zodpovedného a spoľahlivého človeka, na ktorého dostal dobré referencie, čo by bolo fajn. Lenže on si to predstavoval inak, než ako spoľahlivosť a zodpovednosť chápeme my, kresťania.

On odo mňa žiadal, aby som do faktúry písal veci, ktoré neboli pravdou a ja som to odmietol.

Potom si ma zavolal, že prečo to nechcem urobiť a ja som mu svedčil o Pánovi Ježišovi a o tom, že keď človek žije podľa Božieho Slova, tak požehnanie si ho dostihne, príde za ním. On mi však hovoril, že to sa v dnešnej dobe nedá. Ja som mu na to povedal, že ja inak žiť nebudem, a tak sme sa rozišli.

Prišiel som síce o prácu, ale približne o 3 mesiace som dostal novú prácu – a ešte lepšie platenú. Jeden brat zo zboru mi povedal, aby som si podal životopis do istej firmy a zvláštne bolo, že hoci už bolo termíne, keď si vyberali zamestnanca, napriek tomu ma prijali na pohovor a vzali. Dostal som dvojnásobne vyšší plat ako som sa modlil. Bol som Bohu nesmierne vďačný a tak sme sa mohli v roku 2004 s Vierkou zosobášiť a mohol som uživiť rodinu. Pán mi odplatil dvojnásobne, keď som nešiel do kompromisu v starom zamestnaní. Bývanie sme mali tiež, lebo Vierka mala svoj byt v Martine, takže všetko, za čo som sa modlil, mi Pán požehnal.

Vierka sa po pár mesiacoch túžila vrátiť naspäť do Bratislavy. Povedal som, že dobre, ale poďme sa za to modliť a čakajme na Boží čas. Bol som ochotný ísť do Bratislavy, len ak budem mať prácu. Modlili sme sa a čakali. Raz som dostal slovo z 2. knihy Mojžišovej a vnímal som, že mi Pán hovorí

– Ja posielam svojho anjela pred tebou, aby som ti pripravil miesto.

A vtedy som vnímal – teraz môžete ísť. Išiel som za šéfkou, aby som jej to povedal. Nebola veriaca, a keď som jej povedal, že sa s ňou chcem rozprávať, hneď mi sama povedala: “Chceš ísť pracovať do Bratislavy?” Bol som prekvapený ako to vie a povedala, že aj ona o tom uvažuje. Tak sme nakoniec išli aj spolu s ňou na pohovor do Bratislavy, v rámci spoločnosti, pre ktorú som v Martine pracoval. Prestup by sa podaril, ale to miesto v Bratislave bolo obsadené. Ponúkli mi však, že jedna pracovníčka ide na materskú dovolenku a môžem robiť na dobu určitú za ňu a tak ma prijali. Do Bratislavy sme prišli v auguste 2005. Všetko mal Pán načasované, pretože aj vo firme v Martine som pracoval na zastupovanie počas MD a práve, keď som odchádzal do Bratislavy, sa pani po skončení materskej dovolenky do firmy vracala, čiže by som na danom mieste v Martine ani nemohol ďalej pracovať. Bol som Bohu veľmi vďačný. Predali sme v Martine byt a išli sme na prvú obhliadku bytu do Bratislavy. A hneď to bol “náš” byt, pripravený od Pána, spĺňajúci naše vtedajšie predstavy a potreby. Kúpna cena bytu bola taká, že nám v podstate stačili financie z predaja bytu v Martine a nemuseli sme požiadať o hypoúver, tak to sme boli tiež veľmi vďační Bohu, že sme nemuseli dlhšie hľadať a opakovane chodiť do Bratislavy na obhliadky. V Bratislave sme začali chodiť do letničnej cirkvi, ktorej Vierka bola dlhoročnou členkou, a v ktorej dlhé roky slúžila spevom v chválospevovej skupine. Pre mňa je prvé najdôležitejšie, keď sa niekam presťahujem, kde budem žiť – začleniť sa do miestnej letničnej cirkvi.

V Žalme 105 sa píše – dopytujte sa na Hospodina a Jeho moc, ustavične hľadajte Jeho tvár... A to je to, čo robíme. Nie sme nejakí špeciálni ľudia, sme úplne obyčajní, ale hľadáme Pána, Jeho vôľu... Nemáme špeciálne dary, ale máme osobný vzťah s Bohom. Dávame prioritu tomu, aby sme nezačali deň skôr, kým sa nemodlíme, kým si nečítame Božie Slovo... Máme 5 detí a je to často boj s telom, začať deň rozhovorom so živým Bohom, ale najlepšie je zapojiť do trávenia času s Pánom aj deti. Modlíme sa spolu, aj si spoločne čítame Slovo. Máme aj každý svoj osobný čas s Bohom – keď sa ja modlím, tak Vierka je s deťmi, alebo naopak, prestriedame sa.

Vierka: My sme si už pri prvom dieťatku povedali, že nikdy nie je priskoro – začať vyučovať dieťa Božím cestám a Jeho vôli – a rozhodla som sa, že prvorodenému synovi budem “dávať” Božie Slovo od narodenia. A tak vždy, keď sa ešte ako bábätko napapkal, čítala som mu Božie Slovo. Aj keď jeho uši nerozumeli vtedy čítaným slovám, verím, že Duch Svätý sa cez Jeho Slovo môže dotýkať sŕdc aj malých detičiek, že ich duch rozumie. Keď mi po pôrode skončilo šestonedelie, už sme pravidelne chodili so synčekom aj v nedele do cirkvi, aj na stretnutia domácej skupinky... dieťa nie je prekážkou toho, aby sme chodili do cirkvi. Dieťa je Božím požehnaním, súčasťou života. Pán dáva dobré dary a Boh je dobrý – On by nám nedal dar, ktorý by nás brzdil vo vzťahu a živote s Pánom.

Ešte keď som bola tehotná s prvým synom, prišiel ku mne raz kazateľ z inej cirkvi a začal mi prorokovať, že čakám syna, (vedela som to) a že on ponesie evanjelium pred národy.

Nathanael má dnes skoro 10 rokov, žije s Pánom a už ako 3-ročný plne uvedomele odovzdal svoj život Pánu Ježišovi Kristovi. Má bázeň pred Bohom a verím, že si ho Pán použije. Aj všetky ostatné naše deti vedia, že ráno po raňajkách si sadneme spolu a čítame si Božie Slovo, modlíme sa a spolu uctievame živého Boha niekoľkými chválami. Už aj zatiaľ najmladšia Vierinka (teraz má 1 rôčik) sa naučila dvíhať svoje rúčky pri chválení Pána . Niekedy rodičia hovoria, že sa to nedá, že si nevedia nájsť čas na Boha a čas s Ním pri veľkej rodine, ale kto chce, si nájde spôsob a kto nechce, si nájde dôvod. Sme svedectvom, že je to možné aj s 5-timi deťmi. Keď rodič miluje Pána a Písmo a dáva Mu prioritu, tak sa to dá zvládnuť aj s deťmi. S Božou pomocou sa naozaj dá zvládnuť všetko. Boh je dobrý, On dáva dobré dary. 

Dušan: A keď sme napojení na zdroj života a moci, tak vieme prekonávať aj veľmi ťažké situácie... napríklad aj to, že sme dlho nemohli vôbec deti mať. Vierke zistili, že má dve maternice a vtedy je problémom dieťa donosiť a k tomu jej diagnostikovali neplodnosť... Požehnaný Boh, ktorý nás nesie a On nás preniesol aj cez naozaj ťažké situácie a požehnal nám už 5 krásnych, zdravých detí.