Môj príbeh

Mám 42 rokov, pochádzam z Malaciek. Som ženatý a mám tri deti. Pracujem ako informatik. Väčšinu svojho času venujem rodine. Spolu s manželkou a pár priateľmi sme založili občianske združenie DaR - Deti a Rodina". Skúšame takto urobiť svet aspoň trocha krajším: robíme tábory pre deti a mládež, miniškôlku, materské centrum. Ak mi náhodou zostane voľný čas rád idem do prírody alebo urobím pár kilometrov na bicykli.

Môžeš ma hľadať všade. ale stretneš sa so mnou iba v kríži

Mal som 12 rokov. Ležal som v nemocnici na bratislavských Kramároch po zlomenine bedrového kĺbu a následnej ťažkej operácii zasadrovaný takmer až po krk. Dva mesiace jediná poloha - ležať na chrbte. Jediný komfort, ktorý som si asi po dvoch týždňoch mohol dovoliť, bolo obrátiť sa na zlomenú nohu, pričom som sa celý čas musel podopierať. Prišiel za mnou môj otec. Spýtal sa: „Bolí? – Bolí, a ako. Rád by som Ti pomohol, ale nie je to v mojich silách. Jediné, čo môžeš robiť je obetovať všetku tu bolesť na nejaký dobrý úmysel.“ Niekde tu je základ môjho presvedčenia, že Boh je dobrý. Určite nie preto, že dopustil, aby som mal v živote viac zlomenín, ale preto, že mi poslal niekoho, kto cez to všetko kráčal so mnou.

Áno, kosti sú mojím životným údelom. Narodil som sa so zlomeninou a od vtedy celé detstvo rok čo rok zlomeniny pri najmenších pádoch. Veľa času som strávil v nemocniciach, poznal utrpenie na vlastnej koži, ale videl trpieť aj druhých. Na druhej strane to bola pre mňa vysoká škola života. Bola to skúsenosť, že Boh je vždy pri mne, že ma nikdy neopustí. A tak sa postoj chvály stal (a stále znovu stáva) mojím prvým vyjadrením lásky k nemu.

Boh sa mi zjavoval a stále zjavuje v blízkych ľuďoch, ktorí prichádzajú so správou o jeho láske a dobrote. Od svojej mladosti viem, že je prítomný v spoločenstve, ktoré ho s otvoreným srdcom hľadá. Cirkev vnímam ako skupinu ľudí, ktorých spája nielen spoločná viera - čiže presvedčenie, ale aj život, celkom konkrétne vzťahy. Nemôže mi byť blízky niekto, s kým nič nezdieľam. Preto som vždy budoval a podporoval malé spoločenstvá. Spoločenstvo je miesto, kde je Boh prítomný zvláštnym, neopakovateľným spôsobom. Je to miesto, ktoré mi vždy pomáhalo oslobodiť sa od pokrytectva a farizejstva. Miesto, kde sa stále učím otvárať svoje srdce Bohu, dávať a prijímať súčasne. Ale hlavne tu viem, že na ceste k Bohu nie som sám.

Modlitba je miesto, kde cítim, že môj vzťah s Ježišom sa buduje. Niekedy sa mi podarí ten neustály dialóg, ktorý prebieha v hlave každého z nás usmerniť na Ježiša. Často krát to však nejde. Tak ho nahradím aspoň Ježišovou modlitbou alebo nejakou krátkou vetou. Občas sa mi vynorí nejaké slovo z Písma, ktoré chvíľku rezonuje. Keď všetko zlyháva, tak ma v modlitbe držia aspoň žalmy. Rád počúvam gospel – hlavne ráno. Vtedy má nový deň hneď iný rozmer.

Myslím, že jedným z postojov k Ježišovi, ktoré by kresťanovi nemali chýbať, je vďačnosť. Je krásne vedieť, čím všetkým som skrze jeho lásku obklopený. Preto je vďaka spontánnou súčasťou mojej modlitby a vediem k nej aj moje deti.

Vyrastal som v katolíckom prostredí. Veci, ktoré patria k životu cirkvi a často krát dnes formou nezodpovedajú tomu, čo žije súčasný človek som od detstva bral akosi samozrejme. Problém nastal, keď to čo bolo vo mne živé, narazilo na zvykovú a tradičnú "vieru", ktorá bola akýmsi štandardom v prostredí, v ktorom som vtedy žil. Ako dospievajúci som mal zopár nepríjemných zážitkov s kňazmi, ktorí ani z ďaleka nepredstavovali obraz milujúceho Krista. Tieto sklamania ma hlboko zasiahli a takmer obrali o to, čo vo mne klíčilo. Prinútili ma premýšľať nad tým, čo je a má byť koreňom mojej viery. Postupne ma Pán viedol k tomu, aby som sa zbavil jeho obrazu (a tiež obrazu cirkvi) – stroja; poznáte to: vhodíš modlitbu a vypadne zázrak. Prechádzajúc viacerými krízami som hľadal oporné body, ktoré mi Boh znovu a znovu bral. Na konci tejto ťažkej cesty sa z hmly nedeľného rána nejasne vynára len prázdny hrob. ...a svedectvo niekoľkých jednoduchých žien a mužov, dcér a synov Izraela.

Som Bohu vďačný, že mi aj mimo kríža dával pocítiť, že ma miluje. Už sme pár mesiacov chodili s mojou budúcou manželkou Katkou a začali sme plánovať spoločnú budúcnosť. Naše perspektívy ohľadom bývania boli veľmi nejasné. Hypotéky ešte neexistovali, hotovosť sme samozrejme nemali, zato sme obaja mali túžbu bývať v rodinnom dome. Situácia na prvý pohľad neriešiteľná. Jeden kresťan mi vtedy povedal:

"Nevieš, kde budeš bývať? Dôveruj Bohu. Ja som dôveroval a dnes máme byt."

Tak som to odovzdal v dôvere Bohu. On na seba nenechal dlho čakať. Jedného dňa mi volá brat, že čítal v novinách inzerát, že kúsok od nás na Záhorí niekto predáva starší domček za veľmi dobrú cenu. Požičali sme si peniaze, chalúpku sme kúpili, za pomoci priateľov zrekonštruovali a keď sme sa o rok brali, tak sme mali strechu nad hlavou.

Ja to vnímam ako zázrak. Jeden z mnohých zázrakov v našich životoch.

Odvtedy viem, že Boha zaujímajú moje potreby a chce o nich počuť. Som presvedčený, že Boh ku mne hovorí vždy a všade. Najväčší môj problém je v tom, či ho počúvam. Často sa nedokážem nadchnúť pre stretnutie s ním, často chýba dobrá vôľa alebo čas. No sú také miesta, kde je jeho hlas nemôžem prepočuť. Sú to krásne chvíle s rodinou: s mojou ženou a deťmi, sú to momenty strávené v chráme jeho prírody alebo zvláštne chvíle, keď mi niekto zo sestier či bratov povie slovo, alebo pošle SMS, ktorým trafí do čierneho. Potrebujem tiež občas odísť do samoty a často sa mi stane, že práve tu dostanem svetlo pre rozhodnutie vo svojom živote.

Otcovstvo je veľký dar. Je to účasť na Božom stvoriteľskom pláne. Cez dary, ktoré mi Boh dal a cez viaceré udalosti v mojom živote som spoznal, že Boh ma volá práve na túto cestu.

Je ťažké žiť toto povolanie ako svedectvo v dobe, keď sa hodnota rodiny devalvuje. Pochopil som, že ako otec môžem v rodine rozvinúť svoje krstné kňazstvo. Zodpovednosť, s ktorou musím ako otec pristupovať k budovaniu domácej cirkvi predurčuje obraz nielen celej cirkvi, ale aj celej spoločnosti. Zároveň je to aj skúsenosť vlastnej slabosti a toho že sa navzájom potrebujeme. Život v rodine je tímová úloha a je na každom jej členovi aby sa zapojil. Je dobré, keď rodičia povzbudzujú svoje deti. No občas potrebuje slovo povzbudenia aj rodič a je úžasné, keď ho dostane od svojho dieťaťa. Za také chvíle som Bohu nesmierne vďačný.

Ak hľadáš osobný vzťah s Bohom, začni túžbou. Boh pozná naše túžby a odpovedá na ne. Ani by som sa mu veľmi nečudoval, keby chcel mať istotu, že naozaj túžime po vzťahu s ním. Že nehráme nejaké divadlo a neprihovárame sa mu, aby sme dosiahli ďalší úspech, aby sme sa vyhli chorobe, aby sme boli spasení... Nie je možné, aby neodpovedal, keď vidí, že to s ním myslíš vážne. Treba sa tiež oslobodiť od našich predsudkov a schém. V Biblii sa píše „moje cesty nie sú vašimi cestami“. Boh sa mi môže zjaviť spôsobom, aký som nečakal, alebo si ho dokonca neželal. Niekedy je najťažšie prijať spôsob, ktorý si vybral on. Potom, možno s odstupom rokov, budeme vedieť povedať: „Nech je požehnané meno Pánovo, ktorý ma viedol po tejto ceste.“