Môj príbeh

Narodil som sa 7. júna 1976 v Bojniciach, po gymnáziu v Prievidzi som nedoštudoval filozofiu a germanistiku na Filozofickej fakulte UK. Mal som mnoho zamestnaní. Posledných 6 rokov, čiže po obrátení k Bohu, som pracoval v dvoch fabrikách na výrobu gumených tesnení pre automobilový priemysel. Prešiel som výrobou na sekačkách a vstrekolisoch, potom oddelením kvality, oddelením logistiky, žil som komunikáciou so zákazníkmi, vybavovaním reklamácií, servisnými návštevami u zahraničných zákazníkov, prekladal a tlmočil som vo firmách.

.. začalo sa to hľadaním

V čase svojho pomerne intenzívneho duchovného hľadania som vyskúšal na vlastnej koži takmer každú duchovnú cestu a techniku, o ktorej som sa dopočul alebo dočítal. Neveril som, že by k Bohu mohla viesť len jedna cesta, preto som skúšal rôzne prístupy a z každého som si osvojil to, čo mi „zaberalo“ a pri čom som zažíval nejaký vonkajší či vnútorný ohlas. Vytváral som si „svoju vlastnú“ duchovnú cestu k Bohu. Postupne som do nej integroval mnoho prvkov. Silvovu metódu ovládania vedomia, praktiky parapsychológie, liečiteľstva a alternatívnej medicíny, reiki, psychotroniky, jogy, bojových umení ako tai-či a či-kung, hypnózy, reinkarnačné regresy, meditačné techniky z rôznych škôl budhizmu. Duchovný svet ma veľmi priťahoval a to, čo som sa naučil a čo mi „zaberalo“, som hneď odovzdával ďalej širokému okruhu svojich známych. Neskôr, keď som zažíval intenzívne duchovné skúsenosti a objavoval nadprirodzeno, šiel som hlbšie. Kontakt s duchovnými bytosťami v rámci šamanistickej praxe, vyvolávanie duchov, cesta čarodejníka a bojovníka v učení Carlosa Castanedu, veštenie, jasnovidectvo, astrológia a horoskopy, mystika. Priťahovali ma aj hraničné zážitky – používanie hudobných nástrojov, hudby a tanca, halucinogénnych látok a holotropného dýchania na objavovanie zmenených stavov vedomia a ľudskej mysle. To je len taký hrubý prierez mojimi experimentmi so sebou samým. Nešiel som až do takej hĺbky ako možno človek, ktorý sa napríklad 10 rokov venuje len joge alebo jednej z týchto ciest. Ale takisto som nebol žiadny laik, veľa som praktizoval, navštevoval semináre, učil sa od iných zasvätených a takisto sám učil iných; niekedy viac a niekedy menej intenzívne, a to vyše jedenásť rokov.

Od kostola k ezoterike

Pozoroval som život ľudí okolo seba a čoraz istejšie nadobúdal presvedčenie, že život musí byť o niečom viac než to, čo vidím a čo žije väčšina spoločnosti. Nevedel som zapadnúť, rebeloval som proti všetkému, čo sa dalo spochybniť a čo mi pripadalo plytké, konzumné a povrchné. Od detstva som mával rôzne sny, ktoré sa niekedy naplnili. Vnímal som a zažíval často neuveriteľné zhody okolností, ktoré sa nedali logicky vysvetliť. Chcel som vedieť, čo sú to za sily, ktoré ovplyvňujú náš život. Čo je za tým, čo je nad tým, a keď mám žiť tak, ako mi diktuje svet okolo mňa, má to vôbec zmysel? Existuje Boh, a ak áno, vie niečo o mne? Čo môžem vedieť ja o Ňom? Bol som plný otázok, túžby po poznaní a hladu po nadprirodzenom. A nemal som odpovede. Mal som aj osobné problémy. Býval som nezvyčajne často chorý, akoby som nemal žiadnu imunitu, a hľadal som uzdravenie. Pre ochorenie srdca som bol od 5. triedy ZŠ hendikepovaný a ako som dospieval, trpel som pre to komplexmi menejcennosti. Chcel som s ostatnými chalanmi naháňať loptu a dievčatá, lyžovať, korčuľovať, plávať a nemohol som. Bol som odstavený na vedľajšiu koľaj. Ale duchovný, intelektuálny a umelecký svet mi na rozdiel od fyzického pohybu žiadny lekár nezakázal. Preto sa stal mojím reálnym útočiskom a nachádzal som v ňom svoju identitu. Doma boli takisto problémy, môj otec bol najlepší, ako vedel byť, zabezpečil rodinu a ťažko a veľa pracoval, ale mal problémy s alkoholom. Mama sa snažila všetko zachraňovať a obetovať sa, asi ako to býva vo väčšine rodín na Slovensku. Vyrastal som v strachu, neistote a nedorozumeniach, manželstvo našich sa skončilo rozvodom. Dospel som s vnútornými ranami, bolesťou, na ktorú lekári nedávali recept, a nezodpovedanou otázkou, či som správny chalan a chlap, ako má byť, alebo či na to nikdy nebudem mať. Tento hlad a tieto problémy ma doviedli k hľadaniu Boha a zmyslu toho všetkého. K otázke, akú úlohu v tom všetkom mám hrať ja. Vďaka vplyvu hlavne mojej starej mamy, ktorá ma v detstve učila prvým modlitbám, a vďaka tomu, že som ako 12-, 13-ročný prvýkrát čítal Bibliu, viedli moje kroky najprv do tradičnej cirkvi. Zotrval som tam necelé dva roky, potajme som chodil na náuku, absolvoval prvé sväté prijímanie, navštevoval omše, modlil sa a robil veci predpísaným spôsobom. Duchovne som však po čase prežil sklamanie. Videl som, že aj keď robím všetko tak, ako treba, som stále taký istý. Mám v sebe stále tú istú prázdnotu, opakujú sa mi tie isté choroby, mám tie isté otázky, neviem, čo so sebou, so svojimi strachmi a s úzkosťou. Kostol mi už nestačil ako odpoveď, potreboval som niečo hlbšie, chcel som Boha zažiť a nie o Ňom iba počuť. Tým nechcem povedať, že v tradičných cirkvách nie sú úprimní ľudia, ktorí Boha hľadajú, milujú, nachádzajú a podľa toho aj žijú. Len opisujem otvorene seba a svoj príbeh taký, aký je. Ja som to jednoducho nevedel a myslím, že asi preto, lebo Boh odpovedá až skutočne úprimnému, hladnému a pokorenému srdcu a nie na naše povrchné a naučené náboženské rituály. Tie sú len ľudskou snahou zo zeme dosiahnuť nebo a nikdy úplne nenaplnia srdce človeka. Skutočné naplnenie podľa mojej skúsenosti prichádza len cez živý a osobný vzťah s Bohom, pretože On sám je jedinou odpoveďou pre hľadajúce srdce, nie náboženstvo o Ňom, ale ON SÁM. Začal som čítať množstvo kníh, napríklad od Ericha von Dänikena, R. Moodyho, J. Murphyho, alebo knihy o meditácii, joge a výklade snov. Navštívil som seminár jedného liečiteľa z Piešťan, ktorý učil aj o bielej mágii, práci s virguľou a pyramídami. O tom, ako rozumieť duchovnému svetu, ako ho spoznávať a učiť sa ovládať tie sily a tým pomôcť najprv sebe, a potom pomáhať aj iným ľuďom. Zdalo sa mi to neškodné, vznešené a dobré. Videl som prejavenú určitú duchovnú moc a čokoľvek som vyskúšal, aj mne samému takisto fungovalo, a to ma nadchlo. Ešte asi rok som chodil aj do cirkvi a zároveň čoraz viac praktizoval rôzne techniky, až som ako 15-ročný definitívne odmietol kresťanstvo ako cestu, ktorá mi môže pomôcť. Odvrátil som sa od Boha v zmysle, ako Ho vidí Biblia. Ako mladý sebavedomý duchovný hľadač som usúdil, že Boha ani duchovné odpovede ohľadne nadprirodzeného sveta v rituáloch cirkvi nájsť nedokážem a nie je to cesta pre mňa. Rozhodol som sa nájsť si k Nemu cestu po svojom. Ďalších 10 rokov som sa venoval už len iným, východným či pohanským náboženstvám.

Vzostup a pád

Začal som zažívať „duchovné ohlasy“. Počas cvičení ma často naplnila energia a sila, ktorú som predtým nemal, a bol som presvedčený, že to musí byť kontakt s Bohom. Prestali mi na 3-4 roky choroby. Čím hlbšie som išiel, tým viac som začal objavovať v sebe samom zvláštne dary a liečiteľské schopnosti. Veštil som a plnilo sa to, mával som jasnovidecké obrazy krátkodobej budúcnosti, ktoré sa tiež plnili. Niekedy som videl myšlienky ľudí, ich auru alebo som niekomu pomohol a vyliečil ho a vedel som, že to robím vďaka tej sile, ktorú zažívam pri meditáciách a rôznych technikách. To všetko ma len utvrdzovalo v tom, že moja cesta je správna. Kresťanstvom som pohŕdal a veriacich ľudí alebo známych, ak neboli naozaj hlboko veriaci, som spochybňoval alebo dotiahol na nejaký budhistický seminár. Zažíval som nové vnútorné sebavedomie, že som niekto a niečo, našiel som v tom svoju identitu. Ale aj tak som stále cítil, že iba hľadám. Nenachádzal som pokoj, ktorý by zostával trvalo vo mne, a uspokojil som sa tým, že zmyslom je samotné hľadanie. Žiaľ, týmto okultným vplyvom sa mi podarilo poškodiť veľa životov. Žil som pre hľadanie a ľudí, ktorých som po ceste stretával. Táto moja cesta si vyberala svoju cenu postupne. Začalo sa to možno tým, že sa mi stala dôležitejšou než štúdium na univerzite. Žil som pre svoje hľadanie čoraz viac, školu som nedokončil, „zabalil“ som ju ako aj tak nepodstatnú vec pre duchovný život. Oveľa ušľachtilejšie a „duchovnejšie“ sa mi zdalo napríklad dostať sa do Indie, nájsť si tam svojho guru, osvieteného duchovného majstra, ktorý by ma viedol k tomuto poznaniu. Mal som niekoľko vážnych vzťahov, ktoré som nezvládol, a veľmi som ublížil viacerým ženám. Teraz vidím, že som mal vtedy v mnohom tvrdé, zaslepené, sebecké srdce a že tieto duchovné veci, ktorým som sa venoval, moju pýchu a zameranosť na seba len umocňovali. Dôsledky prichádzali postupne, tak ako dozrieva ovocie. Rozvíjal som v meditáciách svoje čakry, aby som mal viac lásky a súcitu, ale dnes musím uznať, že moje vzťahy v tých rokoch dopadali jeden horšie než druhý. Vtedy som to tak ešte nevidel. Prílišným hrabaním sa v sebe a duchovnom svete sa narúšali moje medziľudské vzťahy a komunikácia s blízkymi i priateľmi. Svet mi bol gombička, správal som sa čoraz viac nezodpovedne voči svojim záväzkom, narobil som si kopu dlhov, pretože som prijal pravdu, že financie sú len materiálne a neduchovné prostriedky. Po pár rokoch zdravotnej pohody sa mi choroby vrátili a bolo to horšie než na začiatku. Po obdobiach snahy o čistý život prichádzali obdobia, keď som prežíval ťažké veci, v ktorých mi „moje duchovno“ nepomáhalo, a potom prišli obdobia bohémske. Túlaval som sa po meste s umeleckými partiami hľadajúcimi úľavu a inšpiráciu v baroch, vo vzťahoch so ženami, v alkohole, experimentoch s drogami. Žil som dvojaký život. Svätého blázna a bláznivého zhýralca. Navonok som bol dobrý herec a usmievavý rozprávač, ale plátal som len čoraz väčšiu tmu a prázdnotu, ktorá narastala v mojom vnútri. Bol som od rána do večera a od pondelka do nedele niekde vonku s ľuďmi, len aby som nemusel byť doma, sám so sebou a so svojimi démonmi. Po týchto fázach som sa znovu snažil o čo najčistejší život, ale boli to zúfalé pokusy. Nedokázal som sa vrátiť k tej čistote, nevinnosti, zbaviť sa tej ťažoby, ktorá ma gniavila. Špirála klesania do tmy bola čoraz užšia a rýchlejšia. Bol som ako Dr. Jekyll a Mr. Hyde v jednom tele. Keď ma stretol niekto v nálade obrovskej radosti a eufórie, keď som nekráčal, ale skoro tancoval bez zábran po ulici, v domnení, že objímam celý vesmír, musel byť presvedčený, že asi vidí šťastného človeka. O tej druhej stránke však nevedel takmer nikto. Keď som zavrel dvere svojej izby, zostal som sám s vlastnými démonmi, v depresiách blížiacich sa k šialenstvu, v beznádeji a tme, vtedy som nechcel žiť, dýchať ani vstať z postele... Bola mi diagnostikovaná manicko-depresívna psychóza, lekársky vraj nevyliečiteľná. Pred liečbou som ušiel...

Peklo na zemi

Zlom nastal vtedy, keď zrazu všetko, čo som dovtedy praktizoval a robil, prestalo „fungovať“. Neprichádzal žiadny „duchovný ohlas“ ani pozitívna energia, ani vnútorná sila. Ako keď zrazu vytiahneš šnúru spotrebiča zo zásuvky. Už nezostalo nič, len tá tmavá strana. A tá ma úplne pohltila. Čo však prichádzalo, a čoraz rýchlejšie, boli stavy úzkosti, strašné depresie, nočné mory. Duchovný svet sa mi úplne otvoril a ja som doň videl. Ale dobrého Boha som v ňom nevidel. Po nociach som sa budil na prítomnosť bytostí vo svojej izbe, ktoré nikto nevidel, ale ja som ich videl a fyzicky cítil. Začal som zažívať hrôzu, ktorej ťažko veriť aj ju opísať. Prvky z rôznych techník, ktoré som predchádzajúce roky praktizoval, sa začali „diať“ samy, bez toho, že by som to vôbec chcel. Už som neovládal tie sily ja, ale sily ovládali mňa a robili si so mnou, čo chceli. A neboli to už energie, ale úplne konkrétne bytosti, už nie radcovia a spojenci, ale démoni s ohňom v očných jamkách. Moja duša sa v spánku samovoľne oddelila od tela v čase, keď som už o astrálnom cestovaní nechcel ani len počuť. Bol som prepojený s telom, všetko som si dokonale uvedomoval, ale nebol som schopný to ovládať a vrátiť sa do svojho tela. Šialený strach narastal. Navonok som sa už len v krčmárskych partiách tváril ako guru, ale v samote som niekoľkokrát zažil veci, keď som cítil, že sa hýbem na hranici šialenstva. Schudol som 20 kilogramov. Niekoľko mesiacov som nebol schopný spať v noci. Cítil som sa ako štvaná zver, dvakrát som bol na hranici samovraždy. Celý môj svet sa rozpadol, rodina, vzťahy, zdravie, psychika, financie, štúdium, práca... peklo na zemi. Stratil som nádej, že sa niekedy ešte zaradím do normálneho života ako ostatní ľudia. Spal som len cez deň, vtedy som mal menšie stavy, noci som prebdel, otupujúc vnímanie reality alkoholom, drogami, takmer denne, niekoľko mesiacov. Búrlivé výšiny, duchovná moc, potom hlboký pád.

Boh je živý

V tej najhlbšej tme som stretol veľmi dobrú priateľku, s ktorou sme kedysi navzájom praktizovali rôzne duchovné techniky. Bola to vyštudovaná psychologička, mala podobné problémy a nikto, žiaden guru, lekár ani liečiteľ jej nevedel pomôcť. Ale videl som pred sebou iného človeka. Bez cigarety, bez alkoholu, s iskrou radosti, pokojom v očiach a rozprávala mi o tom, ako jej pomohol Ježiš Kristus. Stretla kresťanov, ktorí sa za ňu modlili, prežila mocný Boží dotyk, uzdravenie, slobodu. Nemohol som uveriť vlastným očiam a ušiam, že práve ona mohla zradiť našu duchovnú cestu pre nejaké kresťanstvo, ktoré predsa nefunguje. Zaútočil som na ňu, sediac v zadymenej krčme, a ona sa len v duchu modlila, nech sa Boh zmiluje nad tou oklamanou a strápenou dušou, ktorá pred ňou sedí. Vtedy to prišlo. Božia láska a moc začala zostupovať tak, ako keby niekto začal na mňa liať med alebo olej od vrchu hlavy a postupne akoby stekala cez celé telo. Všetky chlpy mi stáli. Nevedel som si znova potiahnuť z cigarety, ktorú som držal. Keď sa tá sila dotkla mojich úst, nebol som schopný ďalej zlorečiť, a keď sa dotkla môjho srdca, rozplakal som sa silno a nezadržateľne napriek tomu, že som tomu celou silou nechcel podľahnúť. Zažil som všeličo duchovné, keď sme napríklad vyvolávali duchov predkov, ale to bolo nič, úplné nič v porovnaní s tým, čo sa ma dotýkalo teraz. Moja hlava mi hovorila, že som sa už načisto zbláznil. Moja kamarátka sa na mňa pozerala, sama užasnutá, a povedala: „Denis, dotýka sa ťa Boh.“ V krčme?? Domov som šiel sám, po ulici. Začal som Bohu nadávať za svoj život. To bola moja prvá modlitba po mnohých rokoch. Celý život sa snažím pomáhať ľuďom a takto dopadnem. Ako troska. Prečo? V tej chvíli znova tá prítomnosť. V priebehu pár sekúnd som videl pred očami ako v kine prebehnúť celý svoj život. Ale videl som ho Božími očami, videl som svoje srdce, ktoré žilo „duchovno“ a s nadprirodzenými schopnosťami rástlo v duchovnej pýche, po ktorej prišiel pád. Videl som svoju nenávisť a pohŕdanie rodičmi, rebéliu a vzburu. Videl som životy ľudí poznačené mojím sebectvom a mojimi klamstvami. Videl som svoju nečistotu, videl som svoje myšlienky a srdce očami, ktoré neboli z tohto sveta, a videl som v tom svetle, že som najhorší z hriešnikov. Moja ilúzia o tom, že som dobrý človek a snažím sa o dobro, spadla na zem s rachotom a nezostal z nej ani popol. Povedal som Bohu: „Ak si, tak mi to, prosím Ťa, dokáž. Dokáž mi, že je pravda to, čo mi o tebe povedala Anka dnes večer. Chcem veriť, ale nedokážem. Potrebujem Ťa zažiť. Pomôž mi a urob niečo, lebo toto už nie je život. Bude lepšie, aby som hneď zomrel a skončil to, než mám ešte čo i len jeden deň takto ďalej žiť.“ A myslel som to smrteľne vážne. Videl som, že som ako živá mŕtvola. Ak aj je nejaký Boh, plný svetla, lásky a pokoja, určite nemôže mať nič spoločné s touto kopou nešťastia, ktorá zo mňa zostala. Vtedy som priamo pred sebou videl, akoby niekto písal dúhový nápis žiariaci zlatom a svetlom, ktoré ma prebodlo, ako keď sa lúče slnka nemilosrdne prederú cez ťažké závesy do zatuchnutej tmavej izby. „NIE MOJA, ALE TVOJA VÔĽA NECH SA STANE.“ To ma zlomilo, videl som, že celý život som si robil, čo som ja chcel. Moja prvá modlitba s tým, že sa Bohu odovzdávam so všetkým a navždy, znela bratislavskou ulicou v ten februárový večer roku 2002 stále dokola:

„Nie moja, ale Tvoja vôľa nech sa stane.“

Čo nasledovalo, sa ťažko opisuje. Vlny moci, očisťujúceho ohňa a lásky takej, že som vyplakal malú rieku, prechádzali celou mojou bytosťou niekoľko hodín.

Tichý hlas mi v srdci hovoril: „Milujem ťa.“ Oponoval som: „Ako ešte môže niekto milovať mňa?“ – „Áno, práve teba, práve takého, aký si, ťa milujem, takého, aký si, ťa prijímam, za teba som zomrel.“

Akoby celé tony ťažoby a tmy padali zo mňa dole. Bol som čoraz ľahší, zrazu som vedel, že Boh je živý, že je reálny a očisťuje ma, odpúšťa mi každý hriech a prijíma ma napriek všetkému, čo som narobil. Márnotratný syn sa vrátil domov… Prvýkrát po dlhých mesiacoch som v noci spal. Ako novonarodené bábätko v oleji. Ešte večer som mal hrtan rozožratý heroínom, ktorý som fajčil, a mal som horúčky. Ráno som vstal bez horúčky, v hrdle ani stopa po kilách dymu, ktoré muselo znášať. Nový hrtan. Nové srdce. Radosť a ľahkosť. Uzdravený na tele. Pokoj a utíšenie v samom strede mojej bytosti, čo som nezažil pri žiadnej technike. Odpustenie. Vedel som každou bunkou svojej bytosti, že som sa stretol s Bohom. Všetky duchovné zážitky, ktoré som dovtedy za celý život prežil, neboli dokopy ani tieňom toho večera. Vedel som, že som bol na hrane života a smrti. Robil som si vždy len to, čo som ja chcel. A zničil som si život. Keď už môj knôt ledva tlel, Boh počul moje volanie. A dal mi novú šancu. Nový začiatok. Nový život. Už nie som hľadajúci. Našiel som. To, čo som hľadal celý život. Vlastne On našiel mňa, v pažeráku smrti, tesne pred prehltnutím, a vytiahol ma von. Slzy, slzy a ďalšie slzy… Len jediný strach prišiel – aby to náhodou zajtra neprestalo. Ale neprestalo. Boh je naozaj živý a jedinou pravdivou cestou k Nemu je Jeho syn Ježiš Kristus. Sila alkoholu, drog, cigariet, závislostí bola zlomená. Odovzdal som Ježišovi v modlitbe každý nadprirodzený dar a schopnosť, ktorá nebola od Neho. Schopnosti liečiť, jasnovidectvo, videnie aury, všetko postupne odišlo. A s nimi aj fóbie, hlasy, démoni, maniodepresia, nočné mory. Niečo okamžite, niečo postupne. A bolo mi to jedno. Dostal som do srdca lásku, ktorá nevysychá. Môj život sa zmenil od základu. Totálne. Už nepotrebujem falošnú identitu. Viem, že Boh mi odpustil, prijal ma za svoje dieťa, som Jeho milovaný syn, a to mi stačí. Je len jedna bytosť, jediná autorita, jeden jediný, ktorý má moc a vládu nad každou duchovnou bytosťou, anjelskou či démonickou. Je len jeden, čo premohol silu hriechu, pekla a smrti, ktorý sa postavil, keď som Ho o to požiadal, medzi mňa a peklo, ktoré ma hnalo k smrti. Je to Syn živého Boha Ježiš Kristus.

Okultizmus nie je žart

Boh nám dal všetkým túžbu po nadprirodzenom, je to niečo, čo je v nás. A v posledných časoch tento duchovný hlad v ľuďoch uprostred konzumnej a povrchnej spoločnosti čoraz viac narastá. Ale tou cestou aj cieľom poznania duchovného sveta žiarlivo túži byť Boh sám. Boh v 5. knihe Mojžišovej 18. kapitole zakázal ľuďom praktiky pohanských národov, ako sú veštenie, horoskopy a astrológia, kontaktovanie duchov a mŕtvych, jasnovidectvo ako spôsoby poznávania duchovného sveta. Najväčším problémom pre každého, kto to skúša s vierou a naplno, nie je to, že je to hlúposť, ale to, že to naozaj funguje. Otázka je, z akého duchovného zdroja prichádza tá moc a aké je trvalé ovocie týchto techník a duchovných ciest. Človek, ktorý to robí, stráca Božiu ochranu, privoláva na seba, svoj svet a svoju rodinu prekliatie. Otvára dvere do duchovného sveta, ktorý je najskôr tajomný a vzrušujúci, ale pod peknou duchovnou pokrievkou je jedovatá démonická polievka, na ktorú ľudské poznanie ani schopnosti nemajú protijed. Ovocie z týchto skutkov príde niekedy skôr a niekedy neskôr, ale v konečnom dôsledku je to deštrukcia vzťahov, manželstiev, rodín, zdravia, financií, života.

Ježiš povedal v Evanjeliu podľa Jána 14,6 „Ja som cesta, pravda aj život, nikto nepríde k Bohu Otcovi inak než len skrze mňa.“

Ježiš povedal o sebe, že je jedinou pravou cestou k Bohu. On je pravými dverami do duchovného sveta a kto ide k Bohu inou cestou, skončí pod mocou a vplyvom iných duchovných mocností, ale určite nie v náručí lásky, pokoja a radosti nebeského Otca. To nehovorím ja, to povedal Ježiš a každý má slobodnú voľbu tomu uveriť alebo tomu neveriť. Toto je môj príbeh a modlím sa, aby bol mnohým na poučenie a zastavenie. Bol by som sa predtým hádal do krvi, že to nemôže byť pravda, keby to nebol On, živá Pravda, ktorá ma oslobodila a vytrhla z toho pekla a smrti, keď som volal Jeho meno a prostou modlitbou mu dal svoj život. Nebola to náuka ani technika, ani silný pocit, ani akt vôle. Na to som už nemal síl, moje vôľové rozhodnutia s tým alebo iným prestať sa končili maximálne mesiac po prvom vážnejšom probléme. Ale bol to zásah Ježišovej lásky a moci, ktorá úplne zmenila môj život a už 6 rokov ho premieňa. A je dostupná zdarma a pre každého, kto chce uhasiť svoj duchovný smäd.

Nový život

Môj život, moje hodnoty a moje priority sa totálne zmenili. Žijem pre Boha, lebo On mi zachránil život, a pre Jeho dielo, čiže čokoľvek, kde sa môžem angažovať a zapojiť, aby som Ho oslávil. Predtým večný tulák, teraz som sa usadil a som šťastný. Pred tromi rokmi som sa oženil, Boh mi priviedol do cesty úžasnú veriacu manželku. Mám sa lepšie, než si zaslúžim. Angažujem sa aktívne v cirkvi, ktorú vnímam ako Božiu rodinu, ktorá mi pomohla navrátiť sa po tom ťažkom období znova do života. Humorné je, že keď stretnem ľudí zo svojej minulosti, nechcú uveriť, že by som mohol mať stálu prácu, bývanie, manželku, splácať dlhy a byť šťastný. A keď sa rozprávam s ľuďmi, ktorí ma spoznali až teraz a vidia radostného človeka, majú problém uveriť tomu, čím som prešiel predtým. Rozumiem dobre úspešným a takisto cítim so zlomenými a s beznádejnými prípadmi, ako som bol ja. Svedčím o Božej láske a moci, ako a kde sa len dá. Po toľkých zázrakoch sa nedá mlčať. Je to moja najväčšia túžba a aj vášeň, hovoriť o Ježišovi a vidieť, ako ľudia prichádzajú k Nemu a spoznávajú Boha, tú najnádhernejšiu bytosť vo vesmíre, ako osobného Záchrancu, Lekára, Osloboditeľa, Priateľa a Otca a vstupujú cez Ježiša Krista do osobného vzťahu s Ním. Najviac ma teší, keď vidím viacerých svojich bývalých priateľov, ako sa z narkomanov a vymetačov barov či zo zvláštnych čudákov, ako som bol ja, stávajú otcovia rodín, pracujúci, užitoční pre iných. Napĺňa ma to šťastím a pre to chcem žiť, aby mohlo čo najviac ľudí spoznať Ježiša a Jeho premieňajúcu lásku a moc. Bojujem často s odmietnutím, neporozumením, náboženskými predsudkami, ale je to súčasť cesty, nikto nepovedal, že to bude ľahké. Takisto to nie je ľahké s tým, že sa nám zatiaľ nedarí mať deti, ale to je tiež vec, v ktorej Boh môže urobiť zázrak, v našom okolí sme už nejeden taký div videli napriek lekárskym diagnózam. Zázraky sa dejú, ale nepadajú z neba automaticky po vhodení modlitby do éteru ako káva z automatu po vhodení mince. Učíme sa pokore, čakaniu a dôvere v to, že Boží plán a Jeho čas je vždy ten najlepší. Jeho úmysly o nás sú dobré, aj keď im vždy nerozumieme.