Môj príbeh

David Payne je riaditeľom Katolíckej evanjelizačnej služby faithcafe.org

Pekné detstvo
Vyrastal som ako dobré katolícke dieťa v rodine strednej triedy v Hertfordshire a mal som pekné detstvo. Mama, otec, brat a sestra, všetci boli veľmi milí. Chodil som do dobrej školy a išlo mi to dobre. V dvanástich rokoch som vyhrával ceny za výborné školské výsledky. Hral som v orchestri a robil som všetky tie strašidelné veci, ktoré dobré deti robia. Budúcnosť vyzerala úžasne!

Rebelom v puberte
V štrnástich rokoch sa nejako začali všetky veci meniť. Je to zraniteľný čas v živote mnohých ľudí. Začal som ísť mimo koľají. Keď sa pozerám spať, myslím si, že počas puberty som začal zažívať pocit prázdnoty. Bolo to akoby hlboká neistota vstúpila do môjho života. Skúšal som nájsť niečo, čo mi umožní cítiť sa väčším, lepším, alebo mi dá nejaký pocit dôležitosti. Poobhliadol som sa a začal som sa stretávať so zlými chalanmi v škole. Začalo to iba tým, že sme fajčievali skrytí za bicyklami, malými krádežami v obchodoch a vandalizmom. Hnal som sa do nebezpečných situácií. Začal som chodiť po hrane. Hľadal som, do čoho môžem kopnúť a zažiť vzrušenie. Pravidelne som sa hrozne opíjal s chalanmi v dedine. Potom som objavil ženy! To bol veľký moment. Keď som mal 15 rokov, odhodil som svoje panenstvo a začal som spávať so ženami. Bolo tam veľa sexu. Menil som školy po tom, čo som sa dostával do problémov. Dostával som sa do bojov a mal som kopu podobných zlých skúseností. Nebol som až taký strašný bitkár, bol som pomerne malý a vychudnutý, ale iste som bol dosť výrečný. Jedného dňa prišiel chalan s rezbárskym nožom a povedal: „teraz je rad na tebe“. Myslel to vážne, skutočný psychopat. Išiel som za riaditeľom a povedal som mu: „musíte ma z tejto školy dostať preč. Toto je bláznivé miesto“. Namiesto toho aby sa mi dostalo porozumenia, ktoré som si podľa mňa zaslúžil, dostal som sa do hrozných problémov. Moji rodičia boli predvolaní; učitelia im referovali všetky tie veci, ktoré som robil, krádeže v obchode, fajčenie, neospravedlnené absencie v škole. Tých ľudí som dokonca ani nepoznal a nechápal som ako vedia, že robím tieto veci.

Štátna škola
Moji nahnevaní rodičia ma zobrali z toho miesta a dali ma do katolíckej štátnej školy. Zrazu, v čase keď som mal 15 rokov, som sa ocitol medzi všetkými tými „chytrými“ vrstovníkmi, ktorí hrali rugby a boli extrémne sebavedomí. Cítil som sa zúfalo neistý. Potreboval som identitu; tak som sa ustráchane pozeral okolo. Nenávidel som rugby. Videl som niekoho, ako sa dosť ťažko zranil. Asi som nemal ich mozgovú kapacitu a nebol som žiadny vedátor; takže kde do kelu sa ja zapojím? Bolo to v polovici ročníka, ktorý v Británii nazývame stupeň O. Pozoroval som svoje okolie a videl som, že niektorí z tých chalanov boli trochu iní. Mali dlhšie vlasy a vyzerali takí neobyčajní. Nasledoval som ich v jeden deň do podzemných priestorov pod plavárňou, kde si oni uschovávali kufre na internáte. Otvoril som dvere a zasiahla ma čudná hudba a zelená hmla. Všetci títo chalani počúvali Jimmyho Hendrixa a fajčili (asi marihuanu). Tu som zrazu našiel čo som hľadal. Tu som našiel svoju identitu. Stal som sa Dave „Druggie“. To bola moja prezývka. Nechal som si narásť vlasy a začal som počúvať skupinu The Doors a všetku tomu podobnú muziku. Bola to pre mňa úplne nová oblasť; bolo to niečo, čo som vedel robiť veľmi dobre. Nemusel som byť super fit. Nemusel som byť veľmi inteligentný. Všetko, čo som mal mať, bola akási túžba po smrti – aspoň sa mi zdalo.

Dave „Druggie“
Ako 15-ročné dieťa som začal brať mnoho drog. Chodili sme do Londýna počas víkendov; peniaze na cestu sme väčšinu niekde kradli. Naším cieľom bolo miesto zvané „okrúhly dom“, akýsi dobový drogový supermarket s koncertmi v nedeľu poobede. Ľudia boli všade okolo tohto domu; predávali všeličo a všetko lacno. A tak som užíval všelijaké druhy omamných látok a kyselín; fajčil som veľa marihuany a experimentoval som s rôznymi zmesami drog spolu s oveľa staršími chalanmi v Londýne – naozaj veľmi nebezpečné. Tak to išlo asi rok. V škole sa mi skutočne nedarilo. Ako inak? Začal som nenávidieť školu, nenávidieť prácu, rodičov, autority. Chcel som len žiť podľa seba, podľa citov a zmyslov. Chcel som žiť ako hippies. Brať drogy a počúvať Loua Reeda a mnoho podobných žánrov. .

Rodičia sa idú zblázniť
Jeden víkend som bol pod vplyvom veľmi silnej látky s názvom mandrax. Bol som úplne mimo, zbitý, nerozpoznateľný. Dnes už túto drogu nerobia, len Vás vykopnú. Zostal som trčať doma. Moji rodičia mali samozrejme podozrenie, že beriem drogy. Bol z toho veľký krik. Zavreli ma v dome, ale moji priatelia sa o mňa starali a posielali mi drogy poštou. Potom som skúsil začať opäť študovať na strednej škole. Presvedčil som rodičov, že som sa zmenil, že spravím všetky skúšky a usporiadam si život. Išiel som do miestnej školy a samozrejme hneď som sa dal dokopy s chalanmi, ktorí fajčili marihuanu a požívali všelijaké iné omamné látky. Stal som sa tajomníkom klubu a mal som organizovať rockové koncerty. Všetko bolo veľmi vzrušujúce. A potom sa stalo niečo veľmi dôležité. Bolo to v roku 1976, čo bol veľmi osobitný rok pre mladých ľudí v tejto krajine. Zrazu sa objavil chlapík s menom Johnny Rotten a prišla na svet pieseň „Anarchy in the UK“ (Anarchia v Spojenom kráľovstve). Patrilo to všetko k štýlu Punk Rock a bol to skutočný adrenalínový zhon a vzrušenie. Moje vlasy sa skrátili, muzika sa stala hlasnejšou a drogy tvrdšími. Mal som zase zábavu na ďalší rok. Moji rodičia sa už ani nečudovali. Veľa sme sa hádali. Hovorili mi: „Pohorel si. Zničil si si život. Zničil si svoje vzdelanie, nič ťa nemotivuje. Si agresívny. Pozri, aký život vedieš. Ako si chceš zarábať na živobytie? Začal som počúvať a myslieť: „Áno, asi majú pravdu. Ale čo s tým?“ Nevidel som žiadnu jasnú cestu.

Romantická láska
A v tomto všetkom sa zjavila mladá žena menom Ruth. Bola to krásavica. Ruth bola sestrou môjho priateľa zo školy a každý ju mal rád. Na moje prekvapenie sa mi zdalo, že sa jej páčim. Bola to vážna vec. Láska sa rozliala všade vôkol mňa. Zdalo sa to, že ma niečo postavilo na nohy. Začali sme veľmi hlboký vášnivý sexuálny vzťah. Naozaj som si chcel udržať toto dievča. Úžasné dievča. Zidealizoval som si ju. Samozrejme nechcela za frajera punk-rockového chalana, ktorý žil mimo reality. Tak som postupne prestal s ťažkými drogami a pomaly s ostatnými drogami. Musel som prehodnotiť svoj život, aby som si ju udržal. Potreboval som opäť identitu. Potreboval som niečo, čím ju ohúrim; tak som začal pracovať v divadle. Vždy som si myslel, že budem ohromne dobrý režisér alebo herec. Na nešťastie moja predstava o sláve sa po šiestich mesiacoch nenaplnila. Stal som sa iba asistentom asistenta hlavného pracovníka povereného prípravou čaju pre Tommyho Steela. Nie celkom slávna úloha. Zahodil som tú predstavu tým, že mrhajú mojím talentom.

Svetský úspech
Mal som ďalší dar. Bol som dobrým hráčom pokru. Bol som takým hercom či umelcom v tejto hre. Samozrejme, ak máte túto schopnosť, čaká vás svet obchodu. To je to miesto, kde chodia podvodníci, však? A tak som začal tvrdo pracovať a vo veku 21 rokov som vybudoval svoje impérium. Bol som veľmi bohatým mladým mužom a mal som vlastnú firmu v Londýne. Jazdil som veľmi rýchlo, mal som červené talianske športové auto a žil som s prekrásnym dievčaťom v nóbl byte na Hampsteade. Mal som peniaze, mal som moc, mal som vplyv. Usporiadal som party, kde chodili známe osobnosti. Takže som bol veľmi úspešným mužom. Cítil som sa veľmi hrdo. Moji priatelia ma veľmi rešpektovali, dokonca mi závideli. Moji rodičia si asi mysleli: „Už sa dal do poriadku. Bola to fáza, ktorou musel prejsť. Vďaka Bohu, už to má za sebou“. Chcel som ísť späť do svojej školy, aby som spravil dojem na učiteľov. Cítil som sa veľmi dobre.

Impérium sa zrútilo
Impériá však nevydržia veľmi dlho. Moje trvalo asi rok, možno 18 mesiacov. Vzťah s Ruth bol veľmi náročný. Bol to vrelý, búrlivý a veľmi vášnivý vzťah. Boli sme nezrelí, žiarliví a sebeckí. Tak ako sme milovali jeden druhého, tak sme sa súčasne navzájom aj nenávideli. Chodila do umeleckej školy a vyrastala vo svojom uzavretom kontexte. Bola veľmi mladá, keď sme začali spolu chodiť a ja som budoval svoj život úplne rozličným smerom. Neboli sme zosobášení. Mysleli sme si, že manželstvo je iba pre generáciu našich rodičov a im sa to moc nepodarilo. Keď sme sa pozerali na svet, cítili sme, že nepotrebujeme záväzok alebo zmluvu. Boli to vysoko neisté časy. Podnikanie bolo náročné. Moja partnerka a ja sme míňali hotovosť veľmi nezrelo na športové autá a podobné nepotrebné veci. Peniaze sme získali všelijakými obchodmi a niekedy podvodmi. Bol to veľmi nebezpečný spôsob konania. Margareth Thatcherová vrazila svoje pazúry do ekonomiky a tak sme sa začali dostávať do veľkých dlhov. Bol som pod ohromným tlakom , a to som mal len 22 rokov. Na jednej strane zlé manželstvo, ktoré vlastne ani manželstvom nebolo, a na druhej strane tlak bankrotu v podnikaní. A ešte horšie, prázdnota, tá bola stále hlavným znakom v mojom živote. Išlo práve o tú prázdnotu, ktorú som zakúsil ako dieťa a snažil som sa zapĺňať drogami, punkáčskym životom, rockom, sexom, divadlom a potom podnikaním. Niekedy sa zdalo, že prišlo k naplneniu. Ale teraz sa všetky tie veci vracali a chceli sa pomstiť.

...a pád
Jeden deň prišlo k tomu, čo bolo nevyhnutné. Impérium sa zrútilo. Vrátil som sa domov zo zahraničnej cesty a zistil som, že moje dievča si začalo vzťah s jedným mojim priateľom. Bola mi neverná. Nemôžem ju dnes viniť. Neboli sme na tom príliš dobre. Ale bolo to 6 rokov môjho života a bol to môj celý život. Všetko som si vybudoval okolo tejto ženy. Bola hnacou silou môjho života a zrazu sa to skončilo a bolo to preč. Cítil som sa úplne zradený a zničený. Pokúsil som sa spáchať samovraždu predávkovaním tabletiek na spanie. Nepodarilo sa mi. Bol to nešťastný pokus v zúrivom stave. Pamätám si, ako som sa po dvoch dňoch zobudil a nevedel som nájsť jeden dôvod, z ktorého by som mal vstať z postele. Možno aj vy poznáte ten pocit? Nevedel som si nájsť ani jedno odôvodnenie, aby som sa vôbec ešte nadýchol. Vyskúšal som peniaze. Vyskúšal som romantiku. Bol som zradený. Vyskúšal som všetko. Nič nefungovalo.

Späť na drogách
Nakoniec som sa donútil vyhnať sa z postele. Predal som podiely v mojom podnikaní. S Ruth sme sa definitívne rozišli po niekoľkých mesiacoch katastrofy a bolesti srdca. Presťahoval som sa do ubytovne v severnom Londýne. Peniaze, ktoré som zarobil z podnikania, som opäť investoval do drog. Vidíte, že „fáza“ ktorou som prešiel ako dieťa, je niečo veľmi nebezpečné, pretože v mojom podvedomí som vedel, že existuje cesta ako sa vyslobodiť z bolesti. A moja bolesť bola vtedy veľká: psychické, citové a duševné muky. Vedel som, že sa cez „chemické tabletky“ môžem z toho všetkého dostať. Môžem zmeniť svoje vnímanie života a okolností. S túžbou po pomste a smrti som sa vrátil späť k času tvrdých „materiálov“, a to konkrétne metadonu, náhrady heroínu, veľmi šikovného druhu drogy! Máte pocit, že ste ožili, že ste hrdinom (vlastne zo slová „hero“, t.j. hrdina, pochádza aj slovo heroín). Je dokonca výživný. Vláda ho dokonca dáva feťákom. Ja som ho vtedy pravidelne požíval. Pociťoval som veľkú úľavu a život bol zrazu znesiteľnejší. Avšak po 3 mesiacoch som zistil, že som úplne závislý na nejakej zelenej tekutine. Nemohol som vstať, nemohol som bez toho nikam chodiť. Bol som nútený navštíviť rôznych lekárov a podľa nich bola potrebná hospitalizácia. Skúšal som vyjsť z toho pomocou liekov, ktoré mi predpísali. Bolo to ale ozajstné živé peklo. Vyskúšal som odvykaciu metódu „náhleho vysadenia“; výsledkom boli kŕče v žalúdku a neskutočné depresie. Jedinou cestou ako sa dostať z metadonu bolo začať znovu brať speed, t.j. chemickú látku, ktorú som bral ako dieťa. Toto ma dostalo z depresie a tiež ma pomerne postavil na nohy. Tak som sa stal závislý na „speede“. Bral som každý deň bez výnimiek; pumpoval som do seba všetok ten hnus, nečisté amfetamínové sulfáty. Bolo to ako základná diéta. Okrem toho všetkého som fajčieval celý deň marihuanu, a to len tak, aby som mal otvorené očné viečka. Každú noc okolo 4. hodine som bral veľmi silné lieky na spanie, ktoré som zapíjal whisky. Potreboval som totiž opustiť realitu, zabudnúť na bolesť a odmietnutie. Pre zábavu som so svojimi kamarátmi bral LSD. Žili sme bláznivý život. Niektorí z Vás možno presne vedia, o čom hovorím. Bolo to vzrušujúce. Samé čudné a adrenalínové skúsenosti. Robili sme divné veci, a každým dňom sme sa púšťali ďalej a ďalej iba preto, aby sme našli dôvod žiť. Iba v Londýne nás boli tisíce. Boli sme totálne sklamaní, bez nádeje a budúcnosti, bez akejkoľvek snahy žiť normálny život. Nazlostení, zneužití alebo zdrvení systémom. Tisíce a tisíce mladých ľudí, ktorí žili v temnote a ktorí hľadali len zábavu, emócie a prekročenie hraníc. Hrali sme po nociach na koncertoch v obchodných domoch, pašovali sme drogy do Paríža, dealovali, jazdili sme na autách bez štipky rozumu naháňajúc sa s políciou. Spal som s mnohými ženami a nepoznal som dokonca ani ich mená. Dostal som všelijaké choroby a v mojom živote bola iba temnota.

Závislosť
Takto to išlo asi rok, alebo dva. Začal som si uvedomovať, že som skutočne závislý na týchto veciach. Neprešiel ani deň, v ktorý by som vydržal bez všetkých tých rôznych chemikálií v mojom tele. Pri najmenšom pokuse ich nepožiť sa ihneď vyskytovali depresie a fyzické bolesti. Tak som musel stále pumpovať do seba viac a viac drog a pridať iné druhy do môjho sortimentu. Bol som oddelený od normálneho života a sveta. Vo veku 25 rokov som zdedil nejaké peniaze, čo sa vôbec neukázalo ako dobrá vec. Kúpil som staré športové auto a zvyšok som utratil na kokaín. Bol som nebezpečný muž, ktorému sa bolo treba vyhýbať. Speed začal degenerovať moje telo. Bol som neuveriteľné chudý. Moja myseľ bola na kúsky kvôli LSD. Moje obličky kričali po nočných dávkach sulfátov. Musel som kvôli tomu brať lieky proti bolesti. Vrátil som sa späť k heroínu a morfínu, na tlmenie bolesti následkom požitia amfetamínov. V 25 rokoch veci vyzerali so mnou veľmi pochmúrne. Mladý muž vychovaný v milujúcej kresťanskej rodine, kde dostal všetko potrebné, zomieral na severe Londýna v biede, hneve, bolesti a zatrpknutosti. Veci nevyzerali dobre. Vedel som, že buď skončím vo väzení alebo v psychiatrickom ústave. Nemal som žiadnu nádej alebo dôvod dúfať v iný život.

Modliaca sa matka
Počas tohto času moja mama, ktorá bola katolíčkou, prechádzala istým druhom podivnej náboženskej skúsenosti. Stále chodila do kostola a ja som celkom nerozumel, čo táto nová vec bola. Vždy keď som jej zatelefonoval, ona mi hovorila, že nejako zažila „moc“ Boha. Veľmi zvláštne. Potom začala hovoriť o Ježišovi – o Ježišovi Kristovi a o tom ako ma môže oslobodiť z väzenia, v ktorom žijem. Myslel som si, že je úplne zbláznená a čudná! Myšlienka, že by som išiel do kostola vo farnosti sv. Alfonza ako drogovo závislý, hovoriac „potrebujem pomoc“, sa mi zdala šialená. Myslel som si, že ľudia by kričali a utekali preč. Bol to kostol, ktorý som opustil, keď som mal 15 rokov, lebo som sa domnieval, že je nudný a farizejský. Boh, ak existuje, je úplne irelevantná vec (a ja som predsa veril, že Boh je, ale poverčivým spôsobom). Boh bol, ale niekde mimo. A navyše čo pre mňa vlastne urobil? Moja mama mi stále hovorila o Ježišovi, ktorý je živý. Ja som si myslel, že berie LSD. Bolo to také čudné. Keď som chodil domov požičať si peniaze a najesť sa, vždy mi dala nejakú kresťanskú knihu či kazetu. Všetka tá literatúra bola v jednej kope v mojej izbe v severnom Londýne bez toho, aby som si prečítal čo i len jednu stranu. Priatelia sa mi smiali. Zvykli sme trhať obaly z tých kníh a robiť z nich „filtre“ pre naše jointy.

Utekaj dieťa, utekaj
Jedného dňa – pamätám si, že to bol daždivý deň – došli drogy a nemal som, čo robiť. Iba som zhrabol jednu z tých kníh. Na prednej strane obalu bol vyskakovací nôž a ja som vo svojej paranoji zvykol nosiť nôž. Kniha sa volala: Run Baby, Run (v preklade: Utekaj dieťa, utekaj). Napísal ju americký autor menom Nicky Cruz. Začal som ju čítať a na moje prekvapenie sa mi to páčilo. Bol to skutočný príbeh gangov v New Yorku. Miloval som New York, pretože odtiaľ pochádzala moja muzika, zvlášť Velvet underground. Títo chlapci brali ešte horšiu chémiu ako ja, brali tvrdšie drogy, boli divokejší a oveľa viac ponorení v kriminalite. Zrazu v roku 1967 prišiel medzi nich chudý kazateľ David Wilkerson, ktorý im hovoril „Ježiš Kristus vás môže oslobodiť“. Chlapíci boli tak nahnevaní, že išli ho roztrhať na kúsky a hodiť ho do rieky Hudson (ako už aj predtým urobili s niekým iným). Trasúc sa strachom im kazateľ povedal „Môžete ma zabiť, ako chcete, ale Božia láska vás dostane.“ Úžasné bolo, že chlapíci sa jeden po druhom stali veriacimi. O tom bola tá kniha; začalo to vedúcim gangu, ktorý zažil, ako Božia „moc“ vstúpila do jeho života, oslobodila ho od závislosti na drogách, obrátila ho a dala mu úplne nový začiatok života. Ako som čítal tieto veci, niekde hlboko vo mne začala tlieť nádej. Možno je Boh. Možno je spôsob, ako sa dostať z tohto zúfalého života, v ktorom som uväznený. Keď som knihu skoro dočítal, uvedomil som si, kde som, kde sa nachádzam. To bolo v New Yorku, ale nič podobné sa nedeje tu u nás v mizernom East Finchley!

Chytíme draka
Čítal som knihu s názvom Chytíme draka, čo znamená fajčenie heroínu (t.j. moja bežná vtedajšia činnosť). Bol to skutočný príbeh mladej kresťanskej ženy zo Škótska, ktorá išla do Hongkongu ako misionárka. Začala pracovať s drogovo závislými, ktorí žili v ópiových brlohoch vo vykričaných štvrtiach. Fajčili ópium od veku 10 rokov a teraz v 50 rokoch boli takmer rastliny, prakticky bez zmyslov. Fajčenie ópia bolo ich životom. Neexistovalo nič iného. Ona sa s ďalšími kresťanmi modlila nad týmito ľuďmi v Božej moci a oni boli zrazu oslobodení zo svojich závislostí. A čo je zaujímavé, nemali žiadne následky z toho, že náhle prestali fajčiť ópium, žiadne abstinenčné príznaky a pod. Takto sa uvádzalo v knihe. Žiadne vedľajšie účinky! Žiadne abstinenčné príznaky! To bolo úžasné! Tie pekelné muky som dobre poznal. Znova som zacítil brnenie nádeje v mojom žalúdku. Aj túto knihu som dočítal. To bol Hongkong, ale ja som v East Finchley. Ale niečo ma rušilo. Ba čo viac, moja mama a sestra mi stále hovorili o Ježišovi a Jeho láske ku mne. Bol som uväznený. Ale boli chvíle, keď som o týchto veciach začal uvažovať. Možno je nejaká cesta, ale nevedel som ju nájsť. Takže som sa pustil do ešte väčšieho požívania drog, väčšieho organizovania párty, väčšej temnoty.

Veľké Valium
V tejto fáze som si nebol istý, či som veril v diabla alebo zlo, ale bol som si istý, že som zažíval niečo zlé a vystrašilo ma to na smrť! Akoby som v ten víkend mal „zjavenie“, akoby som cez LSD videl perspektívu môjho života. Až doteraz som sa pohrával s myšlienkou na smrť. Smrť bola pre mňa veľké Valium, veľký spánok. Moja bolesť, môj hnev, moja nenávisť, môj strach a moje sklamania by sa tým skončili. Smrť bude koniec a ja som očakával, že to bude už čoskoro. Opustil by som javisko vo veľkom štýle. Tak som si to predstavoval. Ako James Dean. David Bowie spieval „kto chce byť živý ešte v 25-ťke?“. Ja som s tým počítal, že sa stroj jednoducho zastaví. Moji rodičia by boli z toho smutní, ale bolo by koniec všetkému. Cez ten víkend a všeobecne v tom čase bolo to akoby som vzhliadol veľmi hlboko. Skúste si predstaviť. Vidíte hlboko dovnútra a viete, že je to realita; neviete to pochopiť, ale iba viete, že je to pravda. Zrazu som videl, že smrť nie je koniec a všetko to, čo som sa učil v kostole, čomu som v skutočnosti nikdy neveril, sa vracalo späť ako záplavy. Uvedomil som si, že smrť nebude jednoduchý koniec a uvoľnenie. Keby som zomrel vo veku 25 rokov, celá tá bieda, bolesti a muky by len pokračovali. V skutočnosti by pokračovali navždy. To peklo malo pokračovať aj po smrti a stať sa ešte horším. Toto ma vystrašilo oveľa viac, ako čokoľvek iné za celý môj život.

„Kde je ten Boh?“
Na konci víkendu som išiel domov k mame a povedal som jej: „Počúvaj, ty si mi hovorila o tom Bohu, ktorý má moc. Kde je? Chcem ho vyskúšať.“ Bol som zúfalý a bol som pripravený vyskúšať čokoľvek. Dokonca aj to, čo ja a moji kamaráti sme považovali za úplne „uncool“, t.j. obrátiť sa na Boha. Vyskúšal som všetko možné, sex, drogy, rock & roll, kriminalitu. Povedal som „Kde je ten Boh?“ Nebol som plný viery, v skutočnosti som nič nevedel, ale bol som zúfalý. Moja mama bola skutočne odľahčená a povedala mi: „Zhodou okolností práve budúci týždeň má prísť prednášať v susednom meste bývalý pekelný anjel z Ameriky“. Na to by som aj išiel. Znelo to OK, nie tak zle ako kostol. Tak som nervózne súhlasil.

Pekelný anjel
Nechcel som tam ísť sám, ale zo všetkých stovák ľudí, s ktorými som dealoval drogy, nikto nebol kresťan. Mnohí z nich boli v okultizme alebo satanizme. Mnohí z nich boli ex katolíci, ktorí sa rozhodli sledovať cestu zatratenia. Poznal som iba jedného chlapíka, mladšieho brata jedného z mojich starých priateľov, ktorý v minulosti navštevoval kresťanskú skupinku, ale tiež sa dostal do veľkých problémov. Býval v tom istom meste; tak som mu zatelefonoval: „Pamätáš si ma? Budeš si o mne myslieť, že som sa zbláznil, ale bude sa konať také náboženské podujatie, išiel by si tam?“ On súhlasil. Išli sme na pivo a potom sme sa vkradli na stretnutie. Bolo to stretnutie ako medzi veľkými podnikateľmi. Všetci boli elegantne oblečení. Bolo tam asi 100 chlapov v oblekoch s manželkami. Hrozné. Vkradli sme sa dozadu v našich roztrhaných šatách, ježovitých vlasoch a s očami ako po opici. Bola tam hrozná hudba a podobné nechutné veci. To nevyzeralo dobre. Zrazu sa vpredu postavil bývalý pekelný anjel. Očakával som, že ten chlap bude nosiť sandále a vláčiť veľkú Bibliu a že čisto a uhladene povie: „Býval som zlým človekom, ale teraz som kresťan.“ To bolo to čo som v skutočnosti očakával. Ale zrazu k môjmu prekvapeniu bol tu chlapík – obor. Musel merať viac ako dva metre a nehovorím o jeho šírke. Mal veľkú bradu, nosil starý kožený kabát a na miesto ľavej ruky mal hák. O ruku prišiel práve v boji medzi gangmi. Neuveriteľný vzhľad! My sme sa vzadu pokúšali pôsobiť „coolovo“, keď on začal rozprávať svoj príbeh, jednoducho, čestne, s jemným americkým prízvukom a bez rozrušením. A ja som nemal problémy počúvať...

Obrátenie
Vyrástol v dobrej kresťanskej rodine v americkom stredozápade. Veci sa postupne skomplikovali, keď bol v puberte. Mal vzťah s dievčaťom, ale ona ho podvádzala. Už som to niekedy predtým počul. Dal sa na drogy, aby potlačil bolesť. Myslel som si, super, to je ako môj život. Vstúpil do veľmi divých a násilných gangov. Jeho matka, ktorá bola kresťankou, mu začala hovoriť o „Ježišovi“. Sedel som tam a premýšľal „Neuveriteľné. Je to akoby pre mňa stvorené.“ Rečník pokračoval a rozprával o tom, ako si myslel, že sa zbláznil, ale divokosť a drogy sa stávali stále horšími a horšími. Jedného dňa jazdil po ceste 55 na svojom Cadillacu. Bol na konci, hotový. Mal dosť zo seba samého. Zistil, že mal v sebe túžbu čoskoro spáchať samovraždu. Veritelia a ktovie ešte kto ho hľadali, bol závislý na drogách a mal veľké dlhy. Jeho celý život bol neporiadkom. V zúfalosti si pustil kazetu, ktorú mu dala jeho mama. Myslel si „Prečo nie? Veď už som vyskúšal všetko.“ A počúval ako kazateľ rozprával o Kristovi. Hovoril o tom, ako Ježiš Kristus prišiel pred 2000 rokmi ako človek na túto zem. Kazateľ hovoril, že Kristus prišiel, aby zomrel za každého človeka. Chlapík si povedal „Dobre, fajn vec, ale čo to má spoločné so mnou?“ Potom kazateľ začal hovoriť, že aj po 2000 rokoch, teda dnes, môžeme byť zasiahnutý Božou mocou. Bez ohľadu na to, aký je náš problém, či sme závislí na drogách, v depresii, alebo zúfalstve. Toto hrozné ukrižovanie, vražda človeka, ktorý bol Boh, pred 2000 rokmi môže úplne zmeniť naše životy, bez ohľadu na to, kde sme – aj teraz! Tu sa pekelný anjel zastavil. Vystúpil z auta, kľakol si na kolená na ceste a zakričal: „Bože, neviem, či existuješ, ale som na konci svojich síl. Ak si skutočný, príď teraz a zjav sa mi“. Boh prišiel do jeho života presne tam na kraji cesty. Zakúsil Božiu moc odpustenia, dostal sa z drog, drogová závislosť bola zlomená, depresia ho opustila a jeho život bol zmenený. Teraz trávi čas tým, že chodí po svete a hovorí ľuďom o „Ježišovi“.

Najodvážnejšia vec, akú som kedy urobil
Bol som ochromený. Viete si to predstaviť? Bol som na konci mojich síl a tu je muž z mäsa a kostí, dobre vyzerajúci chlapík, ktorý mi hovorí, že Boh je skutočný a že vstúpil do jeho života. Nebolo to niečo vzdialené alebo z knihy. Nebolo to v žiadnej ďalekej krajine. On bol tu v tejto miestnosti. Nádej začala vo mne opäť rásť. Potil som sa a bolo to akoby môj život bol na križovatke. Potom povedal: „V tejto miestnosti sú 3 ľudia, ktorí sa dnes večer majú stretnúť s Božou mocou. Nepremeškajte to, lebo môže byť neskoro.“ Povedal, že ak odmietneme túto výzvu a pôjdeme naďalej svojou deštrukčnou cestou, dostaneme sa do pekla. Môže byť neskoro! Vedel som, že hovorí o mne. Vedel som to veľmi dobre. Mal som hľadať Boha, a to už večer. Ak Boh neexistuje a nepríde, nič sa nedeje, pôjdem niekam zomrieť. Musel som to ale skúsiť. Bojoval som, lebo som chcel prežiť. Potom na moje zdesenie povedal: „Tí traja ľudia nech sa teraz postavia“. Viete si to predstaviť? Bolo tam 100 podnikateľov a moja mama. Bol som zúfalý, potil som sa a on hovorí: „Máte sa postaviť dopredu pred všetkých prítomných“. Schmatol som kreslo: „V žiadnom prípade“. On mal čas a mohol čakať celú večnosť. Zrazu som stál na nohách. Bola to asi najodvážnejšia vec, akú som kedy urobil. V minulosti som urobil hlúposti, kriminálne veci, niečo, o čom sa nedá rozprávať; ale ja som tu stál pred Bohom a povedal som: „POTREBUJEM ŤA“. Hovoril som k Bohu, o ktorom som si ani nebol istý, či existuje. Povedal som mu, že som všetko pokazil a nedokážeme vstať svojimi silami. Nechcel som to už robiť po svojom. Nič nefungovalo, nebolo prečo žiť, potreboval som pomoc. Viedol ma v modlitbe, ktorá, keď si spomínam po toľkých rokoch, vyzerala asi takto: „Bože prosím Ťa, aby si mi odpustil môj hriech.“ Slovo hriech nie je slovo, ktoré ľudia často používajú. Ja som ho nepoužíval, ale vedel som, čo znamená. Žil som dosť v hriechu. Vedel som o mojom živote, o drogách, o dealovaní, o zneužívaní žien. Vedel som, čo znamená byť zneužitý. Vedel som, že to všetko je zlé. Vedel som tiež, že v mojom srdci, v mojom vnútri boli zlé veci tiež. Nenávisť, hnev, ja. Robil som zlé veci. Robím zlé veci. Je mi to ľúto. Chcem sa zmeniť. A potom povedal: „Teraz sa modli, aby si uveril v Ježiša. Modli sa a povedz ´Ježiš si syn Boží a ja verím v Teba´“. Bolo to akoby som mal v mojom vnútri malú smietku viery; niekde hlboko vnútri; dosť na to, aby som povedal: „Ježišu, myslím, že verím v Teba a verím, že si za mňa zomrel na kríži a že si vstal z mŕtvych, čo je dosť na to, aby si ma oslobodil.“ Potom som Ho prosil, aby vstúpil do môjho života, aby mi odpustil. Mal som pocit, že ma niečo dvíha zo zeme - práve tam, kde som bol. Stál som tam a nádej prišla do môjho života. Cítil som ako sa ťažoba dvíha z mojich ramien, ťažoba viny a zúfalstva. Stretnutie sa skončilo a ja som sa ponáhľal do krčmy s mojím priateľom Timom. Vypili sme veľa piva a nervózne sme fajčili cigarety. V mojom vnútri sa dialo niečo bláznivé.

Musí tam byť viac
Bol som ale stále závislý na drogách. Bol som stále závislý na tomto životnom štýle temnoty. Teraz som začínal veriť v Boha a cítiť nádej. Bolo to zvláštne obdobie. Sedel som na múre a vedel som, že potrebujem viac. Čítal som v knihách, že títo ľudia zažili „moc“. V tú noc som nezažil moc. Zažil som niečo ako lásku, odpustenie, ale ja potrebujem fyzické zmeny v mojom tele. Išiel som späť k mojej mame a povedal som jej: „Počúvaj, musí byť niečo viac. Toto nie je dosť!“ Ona povedala: „Potrebuješ ísť na modlitebné stretnutie“. To znelo smrteľne, ale ja som bol zúfalý. My sme boli zúfalí. Povedala nám, že budúci týždeň bude také stretnutie a že ak tam pôjdeme, zažijeme Božiu moc.

Neskutočne trápna situácia
Tak sme išli do toho mesta. Bola daždivá februárová noc. Presvedčili sme samých seba, že tam nájdeme mladých ľudí s gitarami a pekné dievčatá a že to bude v poriadku. Božia moc tam bude! Tak sme tam kráčali a zazvonili sme na zvonec starého kláštora. Dvere sa otvorili a na naše prekvapenie, namiesto toho, aby sme boli uvítaní peknými dievčatami s gitarami, bolo tam asi 40 írskych žien v stredných rokoch a 3 rehoľné sestry. Predtým ako sme sa mohli otočiť a utekať do krčmy, čo bola naša bežná reakcia, oni nás schytili, objali nás a voviedli nás dnu. Usadili nás do prednej rady v miestnosti, kde bolo veľa ľudí a dali nám do rúk knihy so žalmami. Bolo to ako keby rehoľné sestry zablokovali cestu k dverám. Bolo nás 50, uväznených na tom mieste. Bolo tam veľmi horúco. Začali spievať. Bolo to hrozné. Žáner mi vôbec nesedel. Horšie než folkové piesne zo 60-tych rokov (nezabudnime, že ja som bol fanúšikom Loua Reeda). Nemohli sme to viac vydržať. Môj priateľ – veľký chlap – sa začal nahlas smiať. Bolo to veľmi trápne. Mysleli sme si, že nás vykopnú; ale oni nás nechceli nechať odísť. Vyzeralo to, že to bude trvať naveky a ja som si myslel: „Bola to hrozná chyba, že sme sem prišli. Chcel som si zapáliť nejaký joint a dostať to rýchlo preč z hlavy.“ Potom sa to zrazu zmenilo. Tieto staré írske paničky, ktoré nevedeli spievať, začali spievať ako anjeli. Bolo to akoby začali spievať novým jazykom. Všetky naraz. Bolo to harmonické, nádherné a my sme pozerali na ich tváre, ktoré žiarili. Zdalo sa nám, že ony vedeli, že Boh je tam, a zrazu sa atmosféra v miestnosti zmenila. Začali sme zakúšať Božiu prítomnosť, moc a lásku všade okolo nás. Iba niekoľko týždňov dozadu som hmatateľne zakúsil prítomnosť zlého a tu teraz zakúšam Boha. Prestali sme sa smiať a počúvali sme s bázňou. Ten zvláštny jazyk sa volá spievanie v jazykoch. Čítal som o tom; keď sa modlili za feťákov v Hongkongu, tak používali túto modlitbu. Pred 2000 rokmi Ježiš povedal: „Pošlem Vám Ducha Svätého, ktorý Vám dá moc robiť veci, ktoré som robil Ja“. Keď Duch svätý bol zoslaný na miesto zvané horná sieň na Turíce, 120 učeníkov – to bolo všetko čo zostalo po Ježišovej smrti – boli zrazu iní ľudia a začali hovoriť v nových jazykoch. Potom vyšli von, uzdravovali chorých a kriesili mŕtvych. Čítal som o tom a tu som bol obliehaný týmto hlukom. Čoskoro prestali a pokračovali v spievaní ich folkových piesní a my sme sa začali opäť smiať. Po ceste von nás schytili a povedali: „Počúvajte, Boh môže zmeniť Vaše životy.“ Nervózne sme sa usmiali a odišli. Ale nasledujúci týždeň sme tam išli ešte raz. Stále som bral drogy a stále som bol uväznený. V srdci som vedel, že sa čoskoro vrátim do Londýna a zase sa ponorím do toho istého zúfalého života. Bolo tam niečo; niečo, čo som potreboval.

Boh ťa môže oslobodiť
Išli sme späť a na tretí týždeň zobrali môjho priateľa Tima a povedali: „Nesmieš už viac fajčiť. Boh ťa môže oslobodiť.“ Tim bol ťažký fajčiar (40 cigariet denne). Mal iba 19 rokov a fajčil už od puberty. Pokúšal sa oslobodiť od fajčenia, ale okusoval si potom nechty na rukách až do krvi. Staré dámy povedali: „Ježiš Kristus Ťa môže oslobodiť od fajčenia“. A on sa smial; ale oni povedali: „Nuž, vyskúšaj“. Tak on povedal: „dobre, ale ponáhľajte sa, už si potrebujem zapáliť“. Priviedli ho do malej miestnosti. Päť minút neskôr vyšiel odtiaľ s veľkým úškľabkom na tvári a zdalo sa, že žiaril. Určite zažil niečo a keď vyšiel von povedal: „Už nepotrebujem fajčiť“. Skepticky som odpovedal: „Áno, áno, áno“; ale on odhodil všetky balíčky cigariet, ktoré mal so sebou, čo bola zdĺhavá operácia, keďže bol zvyknutý nosiť so sebou veľa balíčkov! Naplnili sme kôš týmito balíčkami a išli sme do krčmy a dali sme niekoľko pív – ale žiadne cigarety! Nasledujúci deň som mu zavolal – žiadne cigarety! Tretí deň, žiadne cigarety! Zázrak! Tim bol oslobodený od závislosti na nikotíne a v mojom vnútri vznikla nová nádej.

„Bože daj mi všetko“
Nasledujúci týždeň som bol ja na rade! Išli sa so mnou modliť za oslobodenie od drog a aby som sám zažil Božiu moc. Bol som veľmi nervózny; až tak nervózny, že som skoro nešiel. Moja myšlienka bola: ak sa Boh neukáže, už mi nič iné nezostáva. Budem sa musieť vrátiť do prázdnoty. Cítil som sa nehodný. Možno Boh nepríde pre všetky zlé veci, ktoré som vykonal a hovoril. Cítil som sa hrozne zmätený – ako išiel som na to. Tieto staré paničky položili svoje ruky na mňa a začali sa modliť v zvláštnych jazykoch. Bolo to ako keby Boh práve začínal vtekať do mňa, akoby niekto práve vylieval na mňa vzácnu teplú tekutinu. Cítil som vo svojom vnútri teplo a bolo to ako keby prázdnota – tá diera, ktorá bola v mojom vnútri od 14 rokov sa zapĺňala. A čo viac, ja som začal hovoriť týmito jazykmi tiež. Začal som Bohu ďakovať. Modlil som sa vo svojom vnútri. Túžobne som hovoril: „Bože, som zúfalý. Chcem to všetko. Chcem byť mocný. Chcem byť slobodný. Naplň ma. Príď Duchu svätý. Urob to“. Moje slová sa menili na jazyk, ktorým som nikdy predtým nehovoril. A cítil som sa oslobodený. Konečne!

Žiadne nepriaznivé vedľajšie účinky z náhleho vysadenia drog
Potom sa modlili s Timom. Tá istá vec sa stala aj jemu. On bol taký človek, ktorý nevedel ani slovo v cudzom jazyku, ani po francúzsky. Predstavte si teraz ako rozpráva „anjelským jazykom“. Zanechali sme miesto v takom stave, ako keby sme plávali vo vzduchu. Vedel som, že som oslobodený. Oslobodený od drogovej závislosti, oslobodený od ďalších nezmyslov, od neustáleho pocitu únavy a spánku či všetkého toho, čo som už nechcel robiť. Pravdou je, že 18. februára 1985 som bol vyslobodený. Nepotreboval som už žiadne drogy – a navyše žiadne nepriaznivé vedľajšie účinky z náhleho vysadenia drog; nemal som žiadne abstinenčné príznaky. Odhodil som drogy, ktoré som mal, a bol som slobodný. Bol to zázrak. Nemohol som to urobiť svojimi silami; keby som bol skúšal sám, ihneď po dvoch dňoch by som bol na zemi plačúci a v zúfalstve! Ale teraz bolo to akoby som už nebol uväznený vo svojom vnútri.

Priateľstvo s Ježišom
Viac ako to, naozaj som stretol Ježiša. Zrazu som vedel, že Ježiš Kristus je skutočný. Začal som vzťah, hlboký vzťah s Ním. Začal som k Nemu hovoriť, zažívať Ho. Počul som Jeho hlas vo mne. On hovoril, povzbudzoval ma a nežne ma viedol. Prázdnota či osamelosť, ktorú som vždy zakúšal, bola preč. Počas všetkých mojich predchádzajúcich rokov, na konci každého dňa, či som bol na párty, doma so svojou rodinou, pod vplyvom omamných látok alebo v posteli vedľa nádhernej ženy, vedel som, že som sám. Keď som ukladal svoju hlavu na vankúš, bol som to iba ja, ten, ktorý musel čeliť životu a všetkým problémom navôkol; všetko sám. Zrazu sa to zmenilo. Už som vo svojom vnútri nebol opustený. Som už kresťanom 12 rokov a nikdy som sa necítil viac prázdny tak ako predtým. Mal som ťažké časy, ale vždy nakoniec hlboko vo vnútri som vedel, že Boh je so mnou a Jeho Duch, Jeho moc preteká cezo mňa.

Úplne nový začiatok
Stále sme pokračovali v navštevovaní stretnutí a zakúšaní viac moci, viac uzdravenia a viac slobody. Boh mi dal úplne nový začiatok. Prvú šancu som premárnil. Stratil som dosť veľa času; ale napokon som sa obrátil k Nemu; a namiesto toho, aby ma spálil, ako by si niekto mohol myslieť, že Boh urobí, On prišiel so svojím odpustením a milosrdenstvom a povedal mi: „Tu je nový život. Začni znova. Ale tentokrát to urob so Mnou a bude to fungovať.“ To bolo pred 12 rokmi a stále funguje. Stále som kresťan a vidím ako sa dejú úžasné veci v mojom živote. Čelím skúškam a ťažkostiam ako každý iný, ale nikdy som nebol tak spokojný. Všetko pomaly spadlo naspäť na svoje miesto. Už nemám nablýskané auto, ale mám nádhernú ženu – Talianku! Uvidíte, že vždy, keď dáte svoj život Bohu, On sa o Vás postará. On vie, čo my skutočne potrebujeme, lepšie ako my sami. Nikdy som nebol taký šťastný, slobodný a pokojný ako som teraz. Toto je úžasná pravda. Toto sa mi skutočne stalo a môže sa to stať komukoľvek!

6 chalanov a jedno dievča
Začali sme sa stretávať s inými ľuďmi, ktorí okúsili podobné veci. Bolo nás sedem, bývalých katolíkov - 6 chalani a jedno dievča. Ako sme sa stretávali, prichádzala Božia moc. Iní mladí ľudia sa obracali na nás s problémami – niektorí boli závislí na heroíne, niektorí v depresiách, niektorí boli normálni mladíci bez istôt, niektorí znechutení životom, bez zmyslu, bez nádeje, ustráchaní, neistí, nenávidiaci samých seba a frustrovaní. Modlili sme sa s nimi, aby Duch Boží prišiel. Veľmi často sme sa len smiali, nevydržali sme; ale Pán si z toho nerobil ťažkú hlavu. On prišiel a oni začali hovoriť novými jazykmi a boli úžasne oslobodzovaní. Čoskoro sme mali pevnú skupinu mladých ľudí. Teraz sme stovky a stretávame sa v St. Albane. Niektorí z nás žijú spolu a majú „skutočnú zábavu“. Chodíme do škôl iba tak sa porozprávať s mladými. Máme veľké stretnutie s rockovou skupinou a chválime Boha živým spôsobom. Katolíci a protestanti. Keď Boží Duch je prítomný, nie je medzi nami žiadne rozdelenie. Mladí ľudia, starí ľudia sa stretávajú spolu a zakúšajú Boha, zakúšajú reálny život, nádej a budúcnosť. Aká to sloboda.

Vyslobodený od strachu a viny
Čítam teraz Sväté Písmo a dokonca mu rozumiem! Sv. Pavol napísal list spoločenstvu veriacich v meste Kolosy. Toto im povedal: „Aj vy ste boli kedysi vzdialení od Boha a pre svoje zlé myšlienky a činy ste boli jeho nepriateľmi“. To bolo o mne a možno dnes aj o tebe. Nemusíte byť drogovo závislí, alebo „zlí“ ľudia alebo navonok nepriateľskí, aby ste boli oddelení od Boha, nerozumní či hriešni. Hriech je čímkoľvek, čo oddeľuje od Boha. Hriech je sebectvo. Môžete byť „dobrým“ človekom, zdravotnou sestričkou, doktorom alebo kýmkoľvek, ale vnútri môžete mať nepriateľstvo voči Bohu. Chcete ísť svojou vlastnou cestou, robiť veci pre svoj vlastný záujem. My sme zažívali to, o čom svätý Pavol hovorí: „Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím?“ Viem prečo: pretože on bol UVÄZNENÝ, uväznený vo svojom hriechu a zlyhaní. O tomto hovoril vo svojom liste; toto je skutočný stav ľudstva. Ale Boh nás príliš miluje a preto poslal Ježiša. On poslal svojho syna, aby nás oslobodil. Urobil to tak, že zomrel na kríži. Zomrel namiesto nás. My si zaslúžime smrť; ja som si zaslúžil zomrieť za veci, ktoré som urobil, pretože dôsledkom hriechu je smrť. Sebectvo je najodpornejšou vecou. Zabíja ľudí. Iba sa pozrite okolo seba. Nemyslíte si, že sebectvo naozaj zraňuje ľudí? Preto Boh poslal Ježiša a v Jeho tele na kríži zázračným spôsobom „absorboval“ všetkých naše hriechy. Zomrel namiesto nás a vstal s novým životom; a On to ponúka každému, dokonca po 2000 rokoch. On hovorí, že tí, ktorí to prijmú, zrazu môžu byť čistí, byť oslobodení, stať sa bezhriešnymi v očiach Boha. Môžeme sa Mu priblížiť, všemohúcemu Bohu, oslobodení od strachu a viny. Toto sa stalo mne. To isté sa môže stať aj tebe.

On bude mojou silou
Nech si v akejkoľvek životnej situácii, toto sa ti môže stať. Neznamená to, že budeš musieť nosiť sandále. Ja som sa veľmi bál stať sa kresťanom. Myslel som si, že to bude nudné, ťažkopádne a ja budem musieť byť poslušný a suchý človek - to nie je pravda. Ale niektoré veci sa museli zmeniť v mojom živote. Musel som prestať robiť určité veci, chodiť na určité miesta a pofľakovať sa s istými ľuďmi. Teraz chcem chodiť s Bohom. Chcem chodiť v Jeho moci. Chcem byť pokorný. Chcem byť milujúci a milý. Chcem byť skutočný a pravdivý. Chcem byť čistý. Nechcem byť idiot, ako som ním zvykol bývať. A Boh hovorí, že môžem chodiť ako Kristus. Ale aby som tak činil, potrebujem sa na Neho spoliehať. Potrebujem mu dôverovať. Boh vie, že máme tendenciu zlyhať. „Náboženstvo“ má niekedy odrádzajúci prístup? Čo myslíte? Pretože sa vychádza zo zákonov a nariadení. Urob toto, urob tamto. Buď toto, buď tamto. Nerob toto, nerob tamto. Toto nie je kresťanstvo. Kresťanstvo je o slobode a radosti. Nie je to o nariadeniach a nude, tvrdom živote plnom chýb a viny. Často sa „náboženstvo“ a „cirkev“ prezentujú takýmito črtami; ale je to úplná lož. Boh vie, že ty ani ja nemôžeme byť ako Ježiš. My nemôžeme byť dobrými, čistými a svätými ľuďmi. On neočakáva od nás, že budeme takými len na základe svojich vlastných síl. Zomrel za nás a cez Jeho zázračnú moc môže zmeniť naše životy, vymazať náš starý, nerozumný, sebecký, žiadostivý, kriminálny život. On všetky tie veci vymazal; urobil to za mňa; a ponúkol mi úplne nový život. Pred niekoľkými rokmi sa mi ponúklo to prvé stretnutie; povedal som áno a tí ľudia sa modlili za mňa; cítil som sa naplnený novým životom, ako keby som mal nové srdce a nové sily vo mne. Doslovne som cítil, že sa to stalo. Od toho dňa som mal v sebe silu a pomoc žiť inak.

Výzva každého dňa
A potom sú každodenné výzvy – a je ich tak mnoho. Zakričím na Ježiša, ktorý žije vo mne skrze svojho Ducha a hovorím: „počúvaj, musím sa stretnúť s tým chlapíkom a viem, že to idem odpáliť, budem nazlostený, budem nepriateľský, ale ty si vo mne a ty nikdy nie si nepriateľský. Si nežný a milý, pomáhaš mi. Potrebujem Ťa, aby si žil svoj život vo mne“. Keď tak urobím, ak mám tento postoj, On je tu. Je to zázračné. Stretnem sa s tým nepríjemným človekom či s hocikým iným a sa vôbec nenahnevám. Môžem sa dostať do situácií, kde by som bol normálne ustráchaný; ale nakoniec nemám žiadny strach, pretože On bude mojou silou a odvahou. Môžem byť v situáciách, ktoré sú väčšie než ja, ale vždy mám múdrosť a porozumenie, ktoré potrebujem, alebo súcit a lásku, ktorá presahuje moju normálnu mieru (ktorá je mimochodom veľmi obmedzená.

Toto je radostná zvesť
Toto je posolstvo Krista. Toto je radostná zvesť, že Ježiš prišiel k nám, aby nám dal silu žiť. A dobrá novina ide ešte ďalej. Totiž keď ja zomriem, viem, že budem žiť naveky, pretože je niečo večné vo mne a už nie som viac vystrašený zo smrti. Viac sa bojím zubára ako toho, že zomriem, lebo viem, že budem vo večnosti s Bohom. Budem žiť navždy v nebi. Toto je skutočná sloboda. Milióny ľudí žijú v strachu zo smrti; milióny žijú v závislosti, spútaní v hrozných vzťahoch, v strachu, neistote, hneve; závislí na pornografii, alkohole či čomkoľvek inom. Ľudia sú uväznení na miestach, uväznení v žiadostivosti, v nedostatku peňazí, čo ich iba zabíja. Nech je to čokoľvek, už to bolo vyriešené v Ježišovi Kristovi.

On si vyberá slabých
Toto je pravda. A je to pre teba. Je to pre tvoju rodinu a tvojich priateľov, pre celý svet, pre tých ktorí uveria, ktorí sa budú jednoducho a úprimne modliť modlitbu, ktorú som sa ja modlil pred 12 rokmi. Bola pokorná modlitba, v odovzdanosti: „Pokašlal som to. Ty si Boh, odpusť mi. Príď do môjho života, Ježišu. Príď a veď moje kroky.“ Ak sa modlíte túto modlitbu zo srdca a ste v kontakte s inými kresťanmi (nemôžeš byť kresťanom len sám pre seba a podľa seba), kontaktujte ma či niekoho iného a povedz: „Počúvaj, ja chcem prijať toto rozhodnutie v mojom živote; chcem byť kresťanom“. Alebo možno vyskúšajte znova ak ste sa odvrátili od Boha. „Chcem kráčať v moci Boha“ – potom dostanete pomoc, ktorú potrebujete. Môžete to urobiť- môžete kráčať slobodný. Áno, potknete sa a padnete, ale to nevadí. Odpustenie prúdi, vždy znova. Niekedy robím hrozné veci, hovorím hrozné veci, a obraciam sa k Bohu: „Odpusť mi“ – potom sa vina zdvihne a ja som opäť slobodný. Vyučuje ma ako dieťa. Rastiem. Rastiem, aby som vyrástol do muža v moci. Nie preto, aby som sa chválil – veď ja som nič. Boh hovorí v Biblii, že on si vyberá slabé veci. On si vyberá zlomených. Sme na správnom mieste, pretože On si vyberá slabé veci na hanbu múdrych.

Osud, cieľ a dôvod žiť
Boh má plán pre tvoj život, či si ženatý alebo slobodný, muž či žena, mladý alebo starý, múdry alebo nemúdry. Boh ma pre teba mocný plán. Nebol si stvorený a „umiestnený“ na túto planétu len kvôli tomu, aby si žil 20 až 70 rokov a aby si hľadal potravu či úkryt, pracoval alebo spal. To nie je dôvod, pre ktorý si tu. Nie si tu pre seba samého. Nie si tu dokonca ani pre svoju rodinu. Si tu pre zlomený svet okolo teba. Si tu preto, aby si pomáhal ľuďom. Je to v tebe. Ty vieš, že je to tak. Niekde v hĺbke je časť z teba, ktorá iba chce pomôcť iným ľuďom, ale asi sa cítiš bezmocný. Takto som sa cítil ja. Ako môžem ja, David Payne, niekomu pomôcť? Nemám žiadnu kvalifikáciu, ex drogovo závislý; a teraz ma Boh používa, aby som pomáhal iným ľuďom. Je to neuveriteľné. A On použije aj teba. Aký to osud. Aký to cieľ. Aký to dôvod žiť. Je to pre teba a je to absolútne ZADARMO!