Môj príbeh

David Mangan v Ríme pri príležitosti 50. výročia vzniku charizmatického hnutia v Katolíckej cirkvi vydáva svedectvo o iniciatíve Ducha Svätého a vzniku hnutia, ktoré sa rozrástlo a dnes po celom svete zahŕňa vyše 120 miliónov ľudí.

Pred 50 rokmi, keď som mal 23 rokov, som bol introvertný matematik a som ním doteraz. Dnes som však radikálne iným mužom ako som bol vtedy.  Ak by ste ma stretli v tom čase, zistili by ste, že som bol oveľa radikálnejší pre Ježiša ako som dnes. Život v Duchu Svätom je dynamickým dobrodružstvom.

Cítil som sa veľmi poctený, keď som sa v roku 1967 mohol v Pittsburghu zúčastniť duchovných cvičení na Duquesnskej univerzite, kde sa uskutočnila udalosť, ktorá je považovaná za začiatok charizmatického hnutia v Katolíckej cirkvi.

Bol som pokrstený v Duchu Svätom. V tom čase som ani vedel, čo to bolo a na čo to malo slúžiť. Určite to nebolo o mojich zásluhách. Pán nás nenavštevuje preto, že sme toho hodni, navštevuje nás preto, že to potrebujeme. Témou tých duchovných cvičení bolo pôsobenie a moc Ducha Svätého. Požiadali ma, aby som mal tiež jednu z prednášok. Povedal som však nie, pretože som mal pocit, že toho o Duchu Svätom neviem toľko, aby som mohol o Ňom prednášať. Cítil som, že je to vec integrity a že by som nemal hovoriť o tom, čo nepoznám. Povedal som však, že napriek tomu chcem ísť na tie duchovné cvičenia, aby som sa dozvedel viac o Duchu Svätom. Počas prípravy na duchovné cvičenia nás požiadali, aby sme robili dve veci.

Mali sme prečítať prvé 4 kapitoly Skutkov apoštolských. Druhá vec, o ktorú nás požiadali bola, aby sme prečítali malú knihu s názvom „Dýka a kríž“, ktorú napísal David Wilkerson.

Neboli sme žiadni duchovní velikáni. Niektorí mali krízu viery, no všetci sme boli radi, že sa môžeme tých duchovných cvičení zúčastniť. Duchovné cvičenia sme začali tým, že sme spievali hymnus Veni Creator Spiritus – Príď Duchu Svätý.

Mali sme plán naštudovať si prvé štyri kapitoly Skutkov apoštolských skrze prednášky a diskusie. Prvá prednáška bola o prvej kapitole Skutkov apoštolských a bola to tá kázeň, o ktorú som bol požiadaný a ktorú som odmietol. A toto rozhodnutie bolo najlepším rozhodnutím môjho života. Tú kázeň mal jeden môj priateľ a on povedal niečo, čo zmenilo môj život. Citoval Sk 1, 8: „Ale keď zostúpi na vás Duch Svätý, dostanete silu“, a povedal, že slovo, ktoré je spomenuté ako „sila“, pochádza z rovnakého gréckeho slova, ktoré v angličtine znamená dynamit. Bol som tým hlboko šokovaný.

Prišiel moment, kedy som musel uznať, že môj duchovný život sa nemôže nazvať dynamitom. Keď prednáška skončila, rozišli sme do malých skupiniek, kde sme diskutovali. Hneď na úvod v skupinke som položil otázku, kde je ten dynamit? Rozmýšľal som, že keď som bol pokrstený, tak som prijal Ducha Svätého, no kde je ten dynamit? Prijal som sviatosť birmovania. Birmovkou prijímame Ducha Svätého. Tak kde je ten dynamit? Ak prijímame akúkoľvek sviatosť, prijímame Ducha Svätého. Takže kde je ten dynamit? Diskutovali sme o tom, ale neuzavreli sme to. Vnímal som však ako dobré, že som položil tú otázku a že som na stope niečoho významného.

Druhá prednáška bola o 2. kapitole Skutkov apoštolských. Najprv ma tá prednáška sklamala, pretože som očakával argumenty a intelektuálne poznatky o tom, čo sa stalo v deň Turíc (zoslania Ducha Svätého). Prednášajúca sa o to dokonca ani nepokúšala. Len v základoch prešla príbeh Turíc a potom povedala, že toto sa deje aj dnes.

Keď to povedala, napísal som si do zošita: „Chcem niekoho počuť hovoriť v cudzích jazykoch. Chcem počuť seba.“  Pretože ak by to bol ktokoľvek iný, neveril by som tomu.

Tiež som si napísal a neviem prečo: „Buď bláznom pre Krista!“ Bol som veľmi blízko tomu, aby som čoskoro robil oboje.  Prišiel čas, keď som hovoril cudzími jazykmi a stal som sa vskutku bláznom pre Pána. 

Keď sa prednáška skončila, rozišli sme sa opäť do skupiniek. V tej chvíli som zabudol, čo som si pred chvíľou zapísal do zošita. Vrátil som sa späť k otázke, kde je ten dynamit. V tom momente som dostal nápad. Navrhol som, aby sme sa išli spýtať kaplána, či by pre nás mohol urobiť modlitebnú službu, kde by si tí, čo budú chcieť, mohli obnoviť krstné sľuby. Navrhol som to preto, že v čase môjho krstu som bol veľmi malý.

Vedúci našej skupinky sa ma spýtal: „David, ak to urobíš, si pripravený na to, čo Boh bude robiť?“ Ja som povedal, že nie, ale že aj tak to chcem urobiť. Odpovedal som tak preto, že som vedel, že Boh mi nijako neublíži, ale spôsobí iba dobro. Po tejto diskusii sa všetky skupinky spolu stretli, aby sa zdieľali. Keď sa naša skupinka začala zdieľať, hovorila za nás Pattie Mansfield, ktorá všetkým ponúkla môj návrh na obnovu krstných sľubov. No ukázalo sa, že ľudia nemali záujem a bol som z toho veľmi sklamaný.

Po obede som sa išiel s Pattie poprechádzať po prekrásnom okolí duchovného centra, ktoré sa volá „Archa a holubica“. Zdieľali sme si navzájom naše sklamanie, že náš návrh nebol prijatý. Ako sme sa spolu prechádzali, v jednom momente som sa obrátil k Pattie a povedal som jej, že ma nezaujíma, ak si ostatní nechcú obnoviť svoje krstné sľuby, ale že ja to urobím. Pattie sa obrátila ku mne a povedala: „Obaja tak spravíme“. Potom sme sa rozišli. Pattie zostala vonku a ja som sa vrátil do duchovného centra.

Keď som prišiel dnu, jeden z vedúcich mi povedal, že máme veľký problém, lebo sa zničila vodná pumpa, ktorá zabezpečuje prísun pitnej vody do centra.

Zavolali opravára, aby to opravil, ale povedal, že nemôže prísť skôr ako v pondelok ráno. Bola sobota poobede. Vyzeralo to tak, že duchovné cvičenia skončia. V mojej mysli som kričal: „Nie!“

 Vedel som, že som na stope niečoho a nechcel som, aby tieto cvičenia skončili predčasne. Vedúci navrhol, aby sme sa zhromaždili hore v kaplnke a aby sme sa modlili. Boli sme štyria alebo piati.  

Pamätám si, že som kľačal pred Sviatosťou oltárnou a vylieval som si svoje srdce pred Pánom s prosbou, aby nám dal vodu. V jednom momente som bol tak presvedčený, že Pán vypočul moju modlitbu, že som sa nahlas modlil: „Pane, ďakujem Ti, že nám dávaš vodu.“

Cítil som sa bláznivo, že som niečo také povedal nahlas. Čo ak nám Pán vodu nedá? Budem vyzerať ako blázon. Keď skončila modlitba, išiel som priamo do kuchyne skontrolovať, či máme vodu. Keď som otočil kohútikom, voda striekala prúdom ešte viac ako predtým. Bol som nadšený. V tom čase sa všetci vrátili z prechádzky a zhromaždili sa vo vstupnej hale duchovného centra.

Ako som utekal z kuchyne do vstupne haly, kričal som na každého: „Máme vodu! Máme vodu!“

Zabudol som však, že len iba štyria alebo piati vedeli o tom, že nemáme vodu. Všetci boli prekvapení o čom to hovorím. Znova som vyzeral ako blázon. Ale nevadilo mi to. Potom som išiel do kaplnky vzdať vďaku Pánovi. Neskôr som zistil, že v čase, keď sme sa modlili v kaplnke za vodu, prišiel opravár, ktorý mal prísť až v pondelok ráno, no zmenil názor a tú vodnú pumpu počas našej modlitby v kaplnke opravil.

Išiel som vzdať vďaku Pánovi. Keď som vstúpil do kaplnky, zažil som najúžasnejšiu duchovnú skúsenosť v mojom živote. Ako som sa približoval k Ježišovi v Sviatosti oltárnej, bol som natoľko premožený Božou prítomnosťou, že som nevládal stáť. Ľahol som si na tvár a takto som chválil Pána. Božia prítomnosť bola taká silná a mocná, že akýkoľvek pohyb môjho tela bol náročný. Vedel som, že to je Božia prítomnosť. Mocné explózie sa v mojom tele neustále opakovali. Počas toho, ako sa to dialo, som zabudol na otázku, kde je dynamit.

Ale v tom momente som cítil a uvedomoval som si, že prijímam presne to, o čo som žiadal - dynamit.

Táto skúsenosť môže niekoho vystrašiť. Všetko, čo môžem k tomu povedať, je vo Svätom Písme, že „nikto nemôže vidieť Božiu tvár a žiť.“ Mal som pocit, že som videl Božiu tvár a napriek tomu sa nemusím ničoho obávať. Nevedel som, ako bude toto povolanie pokračovať, pretože dovtedy som nepočul nič o „krste v Duchu Svätom“. Mojím prvotným dôvodom, prečo som išiel do kaplnky bolo, že som šiel vzdať vďaku Pánovi za to, že vypočul moju modlitbu.

Otvoril som ústa, aby som vzdal vďaku a keď som tak urobil, začal som hovoriť jazykom, ktorý som nepoznal.

Znova som zabudol, že som si zapísal do zošita, že chcem počuť niekoho hovoriť cudzími jazykmi. Mňa. Znova Pán vypočul moju modlitbu. Nie je Boh úžasný?

Nakoniec som opustil kaplnku, pretože som sa obával, že moje telo už neunesie túto skúsenosť. Keď som išiel dole po schodoch, akonáhle som bol na poslednom schode, spochybnil som celú skúsenosť. Išiel som opäť do kaplnky, aby som sa na to spýtal Pána.

Keď som sa vrátil opäť do kaplnky, mal som znovu tú istú skúsenosť ako predtým.

Najlepšie by som to opísal asi tak, že som bol stratený v Kristovi a že som bol obklopený Jeho prítomnosťou. Bol som ponorený do Božej lásky a toto zobralo všetok môj strach. Po zvyšok duchovných cvičení som zostal skoro celý čas v kaplnke. Videl som druhých ľudí, ako sa zvláštne na mňa pozerajú. Mal som dojem, že videli, že sa so mnou deje niečo nezvyčajné. Nezaujímalo ma však, čo si kto myslí.

Vedel som, že som stratený v Kristovej láske a že je to najbezpečnejšie miesto vo vesmíre.

Jednou z najväčších záruk počas toho, ako som mal túto skúsenosť, bolo, že sa to celé udialo, keď som chválil Pána pred Sviatosťou oltárnou. Vedel som, že Boh mi neublíži a že ma bude iba milovať. Bolo toho viac, čo sa udialo na tých duchovných cvičeniach, ale nedá sa spomenúť všetko.  Keď som v nedeľu večer odchádzal, zistil som, že zážitok Božej prítomnosti sa neskončil.  Moja skúsenosť „stratenia sa v Kristovi“ zostala vo mne tak 9 mesiacov až rok. Nemôžem teraz povedať, že nemám problémy alebo ťažkosti, ale mám úžasné uistenie o tom, že Boh je so mnou. Modlil som sa a uvedomil som si, že som prosil Boha o to, čo pre mňa plánoval skrze tú skúsenosť. Pochopil som ju nasledovne.

Spojil som si učenie svätej Terézie z Avily v knihe „O  hrade“, kde popisuje duchovný rast ako pohyb z jedného duchovného miesta na druhé. Verím, že to, čo Boh urobil so mnou, bolo toto. V jeho nekonečnej láske ma zdvihol a preniesol ma na vyššiu duchovnú úroveň, ktorú by som inak nikdy nedosiahol. Dovolil mi zotrvať v nej 9 mesiacov až rok a zakúšať Ho mocným spôsobom. Na konci tohto času ma vrátil na miesto, kde som bol a povedal mi, že „ to je miesto, kde chcem, aby si vyrástol a bol. Vydrž sa hýbať týmto smerom.“

Ak by sa ma dnes niekto z vás spýtal, akú duchovnú úroveň som dosiahol, povedal by som, že neviem. Nemám obavu z takého hodnotenia, pretože viem, že som na ceste, ktorú mi dal Ježiš.

Nikdy nechcem prestať rásť. Nikdy Mu nechcem prestať slúžiť. Chcem urobiť čokoľvek, o čo ma požiada. Nemyslím si, že slová, ktoré som použil, by sa čo i len blížili k skúsenosti, ktorú mi dal. Ďakujem za to Pánovi každý deň. Prosím ho o milosť slúžiť mu neustále až do momentu, keď ma povolá domov.

Na záver ešte niekoľko poznámok. Katolícka charizmatická obnova je Božím dielom ako to aj neustále pripomína Svätý otec. To neznamená, že všetko, čo sa stalo, je Božou vôľou. V našom úsilí slúžiť Pánovi sme často slabí. Znamená to však, že Boh je s nami. Trpezlivo nás vedie. Nechce, aby sme zabudli na to, čo On urobil, ani na to, ako sa rozhodol to urobiť. Nemali by sme však zostať žiť v minulosti. Oceňujem veci, ktoré Boh urobil v začiatkoch, ale zažili sme aj bolestivé lekcie a som rád, že sú za nami. Nemám túžbu vrátiť sa späť.

Tie dobré staré časy sú práve teraz. Ani tu nemám túžbu zostať. Chcem sa hýbať s Bohom, chcem byť tam, kde Boh robí veci. Vždy chcem s Ním spolupracovať. Príď Duchu Svätý. Amen.