Môj príbeh

Člen Komunity Blahoslavenstiev.

Moje hľadanie Boha alebo inak povedané, moje hľadanie plnosti a šťastia života, trvá stále. Dnes, keď toto píšem, vôbec si nemyslím, že som na konci cesty. Moje hľadanie trvá stále, neprestáva.

Ale predsa bol v mojej histórii bol bod, ktorý sa stal začiatkom všetkého nového. Bola to chvíľa, ktoré zmenila smerovanie môjho života.

Vyrástla som v neúplnej  no veriacej rodine. Žila som s mamou, ktorá úprimne verila v Boha a svoju vieru aj praktizovala. Nebola žiadny fanatik naopak, veľmi racionálne pristupovala k životu. Moja výchova bola prísna ale plná lásky. Napriek tomu som veľmi skoro chcela odísť z domu. Hľadala som ideály niečo, čo presahuje tento pozemský život, za čo sa oplatí ísť a bojovať.

Už na strednú školu som odišla do Bratislavy, na internát. Bolo to obdobie komunizmu, kde nám bolo prepisované všetko: čo si máme myslieť, hovoriť, čo sa nám má páčiť....A vo mne sa ozýval vždy akýsi rebel, ktorý chcel vedieť, čo je ďalej, za čo sa oplatí skutočne bojovať. Skrátka bola som idealista – alebo naivná - a extrémista v tom najhlbšom slova zmysle. V Bratislave som sa aktívne zapojila do všetkého. Lákali ma diskotéky, ktoré neboli pre mňa, knihy, ktoré boli neoficiálne.

Ale lákal ma aj ideál komunizmu ako niečo, čo presahuje tento obyčajný život. A tak som naposledy zakotvila v komunistickej strane. Z vlastného rozhodnutia, lebo som chcela. Napriek tomu, že som chodila do kostola a verila v Boha, vnútorne som neprežívala rozpor.

Ideály komunizmu sa mi zdali presne rovnaké ako ideály kresťanstva. Žila som naplno, aktivizovala som sa, čítala som z vlastnej túžby spisy Lenina, Marxa a ak som niečomu nerozumela, písala som do Moskvy.

Dnes ďakujem všetkým, predovšetkým mojej mame, ktorí boli pri mne, ktorí mi vôbec nerozumeli, ale v tichosti stáli pri mne.

V takomto ideálnom nadšení som sa hlásila na vysokú školu, na politický smer. Ani som neuvažovala o protekcii, bola som idealista. Keď ma neprijali, jednala som svojím spôsobom: písala som prezidentovi, na ústredný výbor strany..... Dôsledok bol prijatie na dve rozličné fakulty. A tu bolo prvé zaváhanie. Nastúpila som na fakultu Automatických systémov riadenia, nie na Politickú ekonómiu. Dosiahla som svoje.

Ale zrazu sa začali veci meniť. Na vysokej škole som zistila, že prakticky pre všetkých je komunistická strana len odrazovým môstikom ku kariére a jediným cieľom každej straníckej schôdze bolo potláčanie náboženstva. Navyše v tomto období moje mama dostala rakovinu a ja som sa ocitla na križovatke života. A aby toho nebolo málo, hneď na mojej prvej politickej aktivite, som si zlomila nohu a zostala som sama, so sadrou. Mama na onkológii, stranícky aparát v diaľke a ja sama.

A tak som začala uvažovať a snažila som sa nájsť odpoveď na nepokoj v mojom srdci. Prečo som nespokojná? Čo mám urobiť? Kde je príčina môjho nepokoja?

V tom čase sa mi dostala do rúk kniha od sr. Františka Saleského: Filotea - návod ku zbožnému životu. Pri tomto čítaní som začala prežívať pokoj, radosť a túžbu po Bohu. Bolo to niečo úplne nové a úžasné. Zrazu som pochopila, že je treba sa rozhodnúť: slúžiť Bohu alebo komunistickej strane či kariére, ktorá sa mi rozbiehala..... Božou milosťou som sa rozhodla pre Neho, čo prakticky znamenalo, že som vrátila stranícky preukaz a vystúpila som zo strany. Toto rozhodnutie v období normalizácie nebolo jednoduché.

Dôsledky boli tvrdé...musela som hneď odísť z vysokej školy, bola som vypočúvaná, sledovaná, nemala som žiadnu šancu na nejakú lepšiu prácu, nikde som nesmela vycestovať. Po mnohých rokoch však môžem vyznať, že Božia milosť bola vždy som mnou, Boh ma nikdy neopustil.

Moje rozhodnutie pre Pána malo ešte mnoho repríz, ale všetky ma naučili jedno: ak človek úprimne hľadá Boha, tak k Nemu príde. Pretože On sa neskrýva, ale vychádza nám oproti......