Môj príbeh

Pracoval 5 rokov v Afganistane ako dobrovoľník pre organizáciu Mládež s Misiou (YWAM), ako adminstrátor očnej nemocnice, ktorá pomáhala afgánskym ľuďom.

www.danbaumann.com

Dan Baumann strávil veľa rokov misionárskou službou v moslimských krajinách. Po dvojtýždňovej ceste do Iránu bol v tejto krajine uväznený na hraniciach. Dan ďalej hovorí:

„Spolu s priateľom sme cítili, že by sme mali ísť na 2 týždne do Iránu... Bolo nám tam príjemne a my sme sa zaľúbili do krajiny i do jej obyvateľov.

Keď sme opúšťali krajinu, na hraničnom prechode sme podali svoje doklady, aby nám ich opečiatkovali. Nevrátili nám ich. Keď asi o šesť hodín neskôr prišli, povedali nám: „S vašimi dokladmi sú nejaké problémy.“

Už som niečo podobné niekoľkokrát zažil a tak som sa spýtal: „Čo ak vy máte Problém? Čo, ak je komplikáciou to, že sme Američania?“ Všetko to vyplávalo na povrch. A zrazu som si uvedomil: „Hej, naozaj môžeme mať problém. Toto je skutočnosť.“ Počas doterajšieho chodenia s Pánom po všetkých možných nebezpečných miestach som bol vždy svedkom, ako Pán riešil podobné situácie. A tu ma odrazu premkla myšlienka: „Čo ak toto je o niečom inom?“

Oboch nás oddelili. Vzali ma do inej miestnosti a tam ma bili asi 6 hodín, kopali a udierali ma. Po šiestich hodinách ma odvliekli do inej miestnosti a tam sme sa s priateľom stretli. Aj on bol dotlčený. Potom nás obliekli do väzenských šiat a zaviazali nám oči. Odviedli nás do pivnice a dali nás do oddelených ciel. A tak som bol uväznený v Iráne. Bolo to mimo mňa, nič som s tým nemohol urobiť. Alebo Boh urobí zázrak, alebo tam zostanem.

Nemal som pocit Božej prítomnosti. Cítil som sa, akoby bol Boh veľmi ďaleko. Dokázal som dôverovať iba Božiemu charakteru, a že Jeho charakter bude verný - nech by som cítil čokoľvek odhliadnuc od okolností, ktoré som prežíval.

Dali ma do samotky. V kúte svietilo svetlo každý deň 24 hodín. Bolo to v zime a vonku bol sneh a ohrievač nefungoval dosť dobre. Z cely som sa dostal von len na vypočúvanie, ktoré bolo niekedy každý deň, inokedy s prestávkami. A potom ma viedli chodbou do vypočúvacej miestnosti. Bola to odporná miestnosť. Na podlahe boli stopy krvi, bola temná ako prízrak. To bola tá najstrašnejšia časť celej skúsenosti.

Začalo sa vypočúvanie – facky, údery do žalúdka, občas kopanie. Zápasil som s vierou: „Je Boh so mnou? Miluje ma? Ak je Boh dobrý, prečo dovoľuje, aby som bol v tejto situácii?“

A spomínam si, ako som sa raz ráno zobudil a cítil som, že som vnútorne hotový. A spomínam si, ako som si pomysel: “Ak tu mám zostať do konca života, prečo s tým neskoncovať?“ Jedinou myšlienkou bolo nezostať tam, a ak tam nemám zostať, tak je lepšie zomrieť.

Strčil som hlavu do umývadla a naplnil som ho vodou. Potom som priviazal opasok z jednej strany umývadla a potom som skúsil pevne pritiahnuť druhý koniec o umývadlo a myslel som si, že koniec príde rýchlo, keď udržím hlavu vo vode. Štyrikrát som to takto skúšal. Pri každom pokuse som však bol natoľko vystrašený, že som opasok nedokázal pritiahnuť úplne. A nikdy nezabudnem na posledný pokus. Znovu som to skúsil a hovoril som si: „No tak, urob to už!“ A predsa som to nedokázal. Nedokázal som opasok zatiahnuť naplno. A spomínam si, ako som vytrhol hlavu z vody a spadol som na zem. Ak som bol niekedy zlomený, tak to bolo práve vtedy. A ak som niekedy cítil hanbu, bolo to presne v tej chvíli.

Spomínam si tiež, že som ležal na zemi a v tej chvíli sa začala miestnosť napĺňať úžasným svetlom. Otočil som sa, lebo som chcel vedieť, čo sa deje a stál tam Ježiš. Stál predo mnou a na tvári mal široký úsmev. Stretol ma presne v tom mojom najúbohejšom stave. Pozrel na mňa, vystrel ruky ku mne, podsunul ich pod mňa. Povedal mi: „Dan, milujem ťa a sľubujem ti, že ťa cez toto budem niesť.“ Od toho dňa až podnes, som také myšlienky viac nemal.

Taký je Ježiš. Stretne nás v tom našom najhlbšom ponížení a môže nás zachrániť z našich priepastí. A chce nám dať život uprostred našej bolesti života a biedy. On sa s nami stretne, miluje nás a chce nás zachrániť z akejkoľvek životnej situácie.

Boh mi začal dávať výzvy v oblasti lásky k nepriateľom. Povedal: „Dan, spýtaj sa ma, čo si myslím o tom mužovi.“ Tým sa ma spýtal na môjho vypočúvateľa, človeka, ktorý ma bil, na muža, ktorý ma zrejme najviac nenávidel.

Prešlo už niekoľko dní, keď som sa Boha spýtal: „No, OK, čo si teda myslíš o tom chlapovi?“ A v tej chvíli sa mi začalo otvárať srdce a ja som začal vidieť Božiu lásku k tomu mužovi, ako ho miloval od počiatku, ako ho Pán stvoril, ako miloval jeho rodinu. A nikdy nezabudnem na posledný deň, keď som ho videl a pomyslel som si: „Ó, Bože, čo bude dnes robiť?“ A v tej chvíli som naňho pozrel a povedal som: „Pane, ak sa tu máme vídať každý deň do konca môjho života, čo keby sme sa stali priateľmi?“ On: „Nie, to je nemožné.“ A ja som povedal: „Pane, môžete začať tým, že mi poviete svoje krstné meno.“ A vystrel som ruku, aby som mu ju podal a povedal som: „Pane, buďme priateľmi.“

Ako som vystrel ruku, aby som mu ju podal, zamrzol a len tam tak stál a po niekoľkých minútach sa začal chvieť. Odrazu som videl, ako sa jeho ruka pomaly blíži k mojej a on mi potriasol rukou. A ako mi trasie rukou, slzy mu začínajú stekať po tvári a on mi triasol rukou asi desať minút. Slzy mu ďalej stekajú po tvári a on sa pozrie na mňa a rečie: „Dan,“ – on ma nazval mojím menom. Volám sa Rizak a ja by som veľmi rád bol tvojím priateľom.“ A to spôsobilo, že som si uvedomil, že pre Ježiša nejestvuje žiadne kamenné srdce, že On dokáže zmeniť aj najtvrdšie srdce.

Boh ma naučil milovať môjho nepriateľa. Počul som hovoriť strážnikov o „tých cudzincoch“ (o mne a o mojom priateľovi). „Sú to kresťania. Nasledujú Ježiša.“ A iný povedal: Och, títo cudzinci. Mohli vedieť, že keď prídu sem, môžu mať problémy. Ale oni majú cieľ. Majú dôvod prečo žiť i prečo zomrieť. A to je to, čo chcem aj ja.“ A ja som počul troch z nich povedať: „Áno, dnes ideme nasledovať Ježiša. Ideme nasledovať Jeho cestu.“ A ak je toto časť dôvodu, prečo som tu, nuž nech je tak.

Rovnako, ako v prípade týchto strážcov vo väznici, túžim, aby ľudia vedeli, aký je Ježiš dobrý, že nás môže zachrániť uprostred bolesti. Chce sa s nami stretnúť uprostred našej hanby, našej zlomenosti a že je dobrý, nech by sme prežívali čokoľvek, že nás miluje.

Nepriamo som sa dozvedel, že mi hrozia dve odsúdenia na smrť: jedno za to, že som misionár a druhé za to, že som špión. A v tej väznici, sme popravy počuli dosť pravidelne.

Zakrátko som mal svoju chvíľu v súdnej sieni za prítomnosti stoviek ľudí, kamier, sudcov. Napokon prišla otázka: „Povedzte nám dnes, pane: „Prečo, prečo ste prišli do Iránu?“ Niečo vo mne povstalo – Božia moc – a pamätám sa, ako som sa pozrel na sudcu a povedal som: „Prišiel som do Iránu, aby som vám povedal o Ježišovi Kristovi.“ A keď som to povedal, hovorím si: „Och, čo som to povedal?“ A potom som to zrazu povedal znovu a ešte raz. A nato odrazu čosi začalo rásť v mojom srdci a potom som asi dvadsať minút ohlasoval Evanjelium. Vzápätí som každému v tej sieni i tým, ktorí ma mohli počuť, povedal všetko o tom, kto je Ježiš a ako veľmi ich miluje.

Zrazu som si uvedomil: „Som slobodný. Áno, som slobodný. No a čo, keď ma zabijú. Môj život bol zaplatený krvou Ježiša Krista a môj domov je v nebi. Nik mi to nemôže vziať. A uvedomil som si, že uprostred samotnej smrti mi Boh dal milosť postaviť sa a hovoriť pravdu. A keď som to robil, prinieslo mi to do srdca slobodu a poznanie, že tento život tu nekončí, že jestvuje čosi viac a že ja idem domov a nik mi to nemôže vziať. Po deviatich týždňoch väzenia v Iráne Dana Baumanna iránsky najvyšší súd oslobodil a on naďalej pokračuje vo svojej misionárskej činnosti po celom svete.

Preložil: Vladimír Repka

www.adoramus.sk