Môj príbeh

Manželka, matka troch detí, vyštudovaný fyzik, t.č. na materskej dovolenke.

Vyrástla som v Košiciach, v rodine, ktorá mi dala veľa dobrého, napr. lásku ku vzdelaniu. Moji rodičia sa s cirkvou rozišli ešte v čase svojej puberty a o neexistencii Boha sa v našej rodine vôbec  nepochybovalo. V 17 som zmaturovala a odišla do Bratislavy študovať fyziku na MFF. Ja som síce mala skôr vzťah ku mikrobiológii, ale som veľmi rada, že som sa dostala na túto dobrú školu. Okrem dobrých prednášok to znamenalo veľa sympatických a zaujímavých ľudí. Naozaj ma prekvapilo, že niektorí z nich sú veriaci. Čudovala som sa, čo tu robia, veď veda dokazuje či dokáže, že Boh nie je. Rok alebo dva mi trvalo, kým som si uvedomila, že to veda nevyrieši, lebo to ani nerieši, a že názor, že Boh nie je je vlastne tiež viera.

Bola som druháčka na vysokej, keď bola revolúcia. Cez prázdniny som chodievala na ochranárske tábory, páčili sa mi tam zaujímavé debaty, ktoré sa viedli pri práci. Po druhom ročníku som bola na zrúcanine hradu Buška z Velhartic. Kaplán, ktorý tam žil, si od vedenia vyžiadal 1 večer, že nám chce porozprávať o svojej viere. Sľúbili mu to, ale celý deň sme vzdychali, aké to bude zlé, kto má aké skúsenosti s Jehovistami a podobne. Večer hradný kaplán meškal. Keď prišiel, ospravedlnil sa a modlil sa vlastnými slovami. To som videla prvýkrát. Hovoril o sebe, ako bol neveriaci a ako zistil, že Boh je. Povedal, že Boh je objektívna realita, existuje nezávisle na našej vôli a dáva nám slobodu v rozhodnutí, či chceme žiť s ním, alebo nie. Prvýkrát som počula o viere rozprávať bez takého aspoň skrytého nátlaku, že ak sa hneď a zaraz nestaneš veriacim, bude s tebou iste zle.

Po treťom ročníku som ešte v júni spadla v Tatrách zo skaly a preležala som celé prázdniny po otrase mozgu. Časť z toho som bola aj u starej mamy a v knižnici som našla Bibliu. Skúsila som ju čítať, ale nechápala som, čo to tí kresťania stále hovoria o láske, keď ja som tam čítala, ako Ježiš hovorí:

„Dokedy mám ešte byť s vami, vy zlé a neveriace pokolenie“

a odložila som to. 

Zase prešiel nejaký čas, už neviem aký a ja som sa rozhodla, že som predsa experimentálny fyzik, tak skúsim spraviť experiment – pomodlím sa a uvidím, či sa niečo stane. Dnes tomu hovorím, že som predkladala rúno, ako Gedeon, keď si nebol istý, či ho to Boh posiela do boja, ako sa o tom píše v Biblii. Bolo to tak, že som v mysli sformulovala myšlienku. Nahlas som ju vôbec ani nehovorila. Pýtala som si znamenia, že Bože ak si, tak nech sa stane to a to. Týkalo sa to rozhodnutí iných ľudí a vzťahov, ale asi nie len. Tie veci neboli nemožné, len nie veľmi pravdepodobné. Keďže som sa modlila len v mysli, nikto o tom nevedel. A veci sa diali, tie nepravdepodobné, ktoré som žiadala. Po pár týždňoch som si povedala, že snáď stačí. Vidím, že Boh existuje, ale dobre sa mi vlastne žilo, aj kým som to nevedela, tak si vyberám, že budem žiť bez neho. Vzápätí som sa ocitla v problémoch. Verím, že Boh túži po tom, aby sme k nemu volali, aby sme ho hľadali celým srdcom, celou mysľou, celou silou. Tak som sa rozhodovala, či chcem u neho hľadať pomoc, alebo nie. Radšej som chcela. A naďalej som sa v mysli modlievala. Od cirkvi som ale stále bola na míle vzdialená.

Keď som bola v poslednom ročníku, tak sa po Veľkej noci stalo niečo zvláštne. Začal sa čudne správať chalan, s ktorým sme skoro celé štúdium chodili. A na internát mi priniesol Bibliu, s tým, aby som si ju prečítala. Ja som sa spýtala: „Toto?“ Veľmi som sa čudovala. Ale začala som čítať evanjeliá a s úžasom som videla, že je to o Bohu, ktorého poznám. Prvé 3 a potom Skutky apoštolov som prečítala ako bestseller. Potom sme mali rande v Sade Janka Kráľa a na konci Martin navrhol, či by sme sa spolu nepomodlili. Ja som bola za, vytiahli sme si Biblie, čo sme si nosili so sebou a nalistovali Otče náš. Potom som navrhla, že by sme mohli ísť na vysokoškolskú omšu, do Jéčka na osmičku, a bolo to úžasné, plný kostol študentov, čo poznajú Boha! A krásne spievali! A práve pozývali na obnovu či evanjelizáciu, prišiel výjazd z misijnej školy z Írska. Vidím to ako dar, že nám Boh predstavil živú katolícku cirkev. Ešte do prázdnin sme stihli posledné stretko – ani sme predtým nevedeli, že je niečo také – kresťanskí študenti, naši spolužiaci, sa stretávali, aby spolu pokecali, jedli, čítali Bibliu a modlili sa. Po prázdninách v septembri sme mali krst a o 2 týždne svadbu. Potom sme išli do Nórska, do neznáma a Boh nás sprevádzal svojou starostlivosťou.

Uplynulo 17 rokov. Stále sme rodina, máme 3 krásne a šikovné deti. Život síce nie je len prechádzka ružovou záhradou, ale život s Bohom je úžasné dobrodružstvo. Keď sa mi vidí, že starosti, hnevy a naháňačky všedného života nemajú konca kraja, spomeniem si na svoj žltý zošit, kde sa snažím zapisovať tie mimoriadne Božie dotyky a vyslyšané modlitby. Na niektoré prísľuby sa čaká aj roky, lebo Boh je Pánom, a viac ako o naše pohodlie mu ide o náš rast. V dôvere, láske a poznávaní. A stále sa stáva, že niektoré veci sa stanú hneď.