Môj príbeh

Zakladateľ mesiánskej židovskej komunity Kehilat ha’she al Har Zion v Jeruzaleme.

Pochádzam z veriacej židovskej rodiny. Moji rodičia boli utečenci. Otec bol nemeckým Židom, mama pochádzala zv Rakúska. Podarilo sa im utiecť do USA pred holokaustom. Vyrástol som v New Yorku a dostal som typické náboženské vzdelanie.

Bol som Žid a praktizoval som svoju vieru. Moja generácia si kládla veľa otázok. Jedna z nich bola, kde bol Boh počas holokaustu a prečo nezasiahol. Nemohol som pochopiť, prečo Boh v našom čase mlčí. Neskôr do môjho srdca vchádzalo stále viac pochybností. Pýtal som sa: “Skutočne Boh existuje? Keď sa modlím, je tam niekto, kto ma počúva?”

Keď som začal študovať na univerzite, uvedomil som si, že by som mal urobiť nejaké rozhodnutie. Rozmýšľal som nad tým, že ak budem žiť ako ortodoxný Žid bez viery, bude to pokrytectvo. Nechcel som praktizovať tradície bez toho, aby bola v mojom srdci viera. Rozhodol som sa, že s judaizmom skončím. Viete si predstaviť, koľko smútku a žiaľu to spôsobilo v mojej rodine a v mojom okolí - vyrástol som v ortodoxnej komunite.

Snažil som sa žiť svoj život ďalej a nájsť filozofiu, podľa ktorej by som žil. Stal som sa humanistom. Nechcel som nikoho zraniť, chcel som konať dobro, ale nemal som žiadnu vieru.

Takto som žil zopár rokov. Ale aj keď som žil veľmi svetsky, stále vo mne bolo vedomie, že som Žid. A tak som si povedal, že idem zistiť, čo vlastne znamená byť Židom. Je to náboženstvo alebo sme nejaký zvláštny druh národa? Prečo máme takú dlhú a ťažkú históriu? Žil som tak, že som mal veľa otázok a žiadne odpovede. Ale Boh ma videl a videl aj moje srdce.

Niekoľko rokov som žil a pracoval aj v Dánsku. Vo svojom srdci som stále nenachádzal pokoj. Jedného dňa, bolo to v roku 1967, keď som sa vracal z práce, kúpil som si noviny a začal som ich čítať. Zrazu som si uvedomil, že ja už v nič neverím. Ľudia veria vo všetko možné, niektorí dokonca veria v stromy, iní v kamene.

Vtedy som si povedal: “Ak mám v niečo veriť, chcem, aby to bola pravda.” V mysli sa mi však vynárala otázka: “Existuje absolútna pravda?” A ako som tam sedel a rozmýšľal, zrazu som mal pocit, že v miestnosti nie som sám. Nič som nevidel, ale v miestnosti som cítil prítomnosť niekoho a dostal som strach.

Nebol som žiadnym mystikom, ani som nemal v živote takúto skúsenosť, no vedel som, že je to úplne skutočné. Bolo to niečo veľmi čisté a priezračné, niečo z iného sveta, niečo, čo Biblia nazýva svätá prítomnosť. Potom som začal vnímať lásku. Pocit lásky bol stále silnejší. Bola to láska, akú som v živote nezažil, láska, akú na tomto svete nenájdete. Potom som začul Boží hlas, čo ma úplne vyľakalo.

Prvá vec, ktorú mi Boh povedal, bolo: “Som Boh Abraháma, Izáka a Jakuba. A som tvoj Boh. Tvoj život je predo mnou ako otvorená kniha. Nič nie je skryté pred mojím zrakom.” A potom mi Pán povedal, že ma miluje.

Asi si viete predstaviť, aká to bola skúsenosť pre človeka, ktorý predtým nič také nezažil. Bolo to krásne a šokujúce. A potom sa stalo niečo, čo ma udivilo ešte viac. Počul som jedno slovo a bolo to slovo Jošua, hebrejský výraz pre meno Ježiš. Nikdy predtým som nečítal Nový zákon a nepoznal som hebrejské meno Ježiša. Bolo to nad moje chápanie. Ale keď som počul toto meno, v tom okamihu som vedel, že on je Mesiáš Izraela. Vedel som, že on je Bohom Izraela a vedel som, že je to práve on, ktorého vo svojom živote potrebujem. V jedinom okamihu, a to môže urobiť jedine mocný Boh, niečo úplne zmenilo môj život. Už som viac nebol tým istým človekom.

Po tejto skúsenosti som si povedal, že musím zistiť, čo je vlastne v Novom zákone napísané. Podarilo sa mi zohnať jednu maličkú knižočku Nového zákona a začal som ho po prvýkrát čítať. Zvláštne pre mňa bolo, že to, čo som v Novom zákone čítal, nebolo pre mňa cudzie. Okamžite som dokázal pochopiť Ježiša i celý konflikt, ktorý sa okolo neho udial. Celý ten príbeh mi bol veľmi blízky. A vedel som, že Boh niečo robí v mojom srdci. Bolo to, ako keď stretnete priateľa, ktorého ste veľmi dlho nevideli, priateľa, na ktorého ste dokonca zabudli. Po rokoch sa s ním jedného dňa opäť stretnete, spoznáte ho a poviete mu: “Á, to si ty! Pamätám si ťa!” Práve také to bolo, keď som stretol Ježiša. Bolo to veľmi osobné, ba viac než osobné. Povedal som si, že také to bude, keď ho stretne môj národ. Pretože, okrem iného, Ježiš je aj náš brat. Áno, je naším Pánom, ale podľa tela je naším bratom.

O tejto svojej skúsenosti som začal hovoriť niektorým svojim priateľom. Tí si mysleli, že som sa zbláznil. Bol som úplne iný ako predtým a oni nechápali, čo sa vlastne stalo. Preto som sa rozhodol, že o tom viac nikomu nepoviem. Zostal som sám s Pánom, lebo som nemal žiadnych priateľov kresťanov. Začal som sa modliť a čítať Bibliu. Poznal som ju už predtým. Ale keď som ju vtedy začal čítať, Duch Svätý mi dával nové svetlo a uvidel som v nej veci, ktoré som predtým nevidel. Začal som vidieť proroctvá, ktoré hovorili o Mesiášovi. V Izaiášovi 53 som čítal o Mesiášovi, ktorý bude trpieť za naše hriechy. V Žalmoch som čítal o Mesiášovi. U iných prorokov som zasa čítal proroctvá o jeho narodení. V Jeremiášovi som zasa čítal o novej zmluve, ktorú Boh prisľúbil medzi domom Izraela a domom Júdu. Pre nás Židov je veľmi dôležité nájsť Mesiáša v Starom zákone, posilňuje to našu vieru. A práve to sa stalo základom mojej viery.

V roku 1969 som išiel do Svätej zeme. Mojím cieľom bolo navštíviť tie miesta, na ktorých žil Ježiš, ale zároveň som šiel do Izraela ako Žid. Bolo to po prvý raz, čo som videl zjednotené staré mesto Jeruzalem. Vo svojom vnútri som mal silný pocit, že prichádzame do doby, keď sa Ježiš opäť vráti. Po prvýkrát som začal uvažovať o týchto veciach. Začal som chodiť okolo starých múrov Jeruzalema a v jednej chvíli som sa ocitol oproti Olivovej hore pri Zlatej bráne. Tam som mal ďalšiu skúsenosť.

Bola to skúsenosť, ktorá zmenila môj život. V duchu som videl kríž a na ňom Ježiša. A práve tam som zažil, že on zomrel za moje hriechy; že ak by som bol aj jediný človek na svete, Ježiš by bol išiel na kríž, aby zomrel za moje hriechy. Zažil som, že prijal moje hriechy na seba a že to urobil z obrovskej lásky.

Po tomto zážitku som si povedal, že už viac nechcem hrešiť. Prosil som Pána, aby mi ukázal moje hriechy. A Boh mi ich začal pomaly ukazovať. Robil som pokánie a pocítil som obrovskú radosť a slobodu, pokoj.

Vrátil som sa do Európy a niekoľko mesiacov nato sa ku mne Pán znova priblížil a pýtal sa ma, čo budem robiť ďalej. Najprv som nerozumel, ale potom som pochopil, že sa ma Boh pýta, čo chcem robiť so svojím životom. “Chceš pokračovať a žiť život ako doteraz? Alebo naberieš celkom iný smer?” A ja som mu povedal: “Ak ťa nebudem nasledovať, tak som najväčší blázon, aký kedy žil. Pretože si mi prejavil toľko milostí a milosrdenstva, ktoré som si absolútne nezaslúžil.” V ten istý deň som išiel k jazeru. Bolo to v Kodani (Dánsko). Mal som prsteň, ktorý som mal veľmi rád, bol znakom môjho života. Dal som si ho dole, išiel som na jeden z mostíkov, zdvihol som ho a povedal som: “Tento prsteň je symbolom môjho života.” Zobral som ho, hodil do vody, a povedal som: “Môj život patrí tebe, Pane, a nie mne.” Od tej chvíle môj život patrí Ježišovi.

Pán prehovoril k môjmu srdcu a povedal mi, že bude ešte veľa takých Židov, ktorí nájdu vieru podobným spôsobom ako ja, pretože žijeme v posledných časoch a tí poslední, ktorých Pán zavolá, sú tí prví. Vedel som, že sa musím vrátiť do USA, aby som svojej rodine povedal, že som bol povolaný Pánom Ježišom a že ho budem nasledovať v zasvätenom živote. Bolo mi jasné, že to bude pre nich ťažké, že to pravdepodobne nepochopia.

A tak som v roku 1970 išiel späť do USA a rozprával som sa s otcom a mamou. Snažil som sa im vysvetliť, že som sa nestal kresťanom, len verím, že Ježiš je naším Mesiášom. Rodičia to však nechápali a veľmi nad tým žialili. Židia aj kresťania si myslia, že keď Žid uverí v Ježiša, musí zanechať svoj národ, oddeliť sa a pridať sa k inému národu.

Doma bol vtedy aj môj mladší brat. Povedal mi, že so mnou chce hovoriť osamote. Išli sme do izby a porozprával som mu o svojej skúsenosti s Bohom. V miestnosti bol mocne prítomný Duch Svätý. Bolo to prvýkrát, čo som sa takto zdieľal so svojím bratom, a on okamžite prijal Pána. O niekoľko dní neskôr k nemu Boh prehovoril: “Nechaj všetko tak a choď do Izraela.” Bolo to veľmi podobné tomu, keď Ježiš povolal prvých učeníkov - zanechali siete a nasledovali ho. Práve tak to bolo s mojím bratom. Jeho sieťami bolo štúdium. Bol veľmi zanietený, ale Božie volanie bolo také silné, že všetko nechal. O pár týždňov nato Boh hovoril ku mne a povedal: “Choď do Izraela. Ži tam spolu so svojím bratom.” Urobil som tak a odvtedy tam žijeme.

Hneď na začiatku sme sa stretli s inými mladými Židmi, ktorým sa tiež zjavil Ježiš. Spočiatku sme ich mohli spočítať na prstoch jednej alebo dvoch rúk, dnes ich žijú v Izraeli tisíce a mnoho ďalších tisíc ich žije vo svete. Židia, ktorí veria v Ježiša, ktorí sú súčasťou židovského národa a ktorí sú zároveň súčasťou Cirkvi. Znovu sa začína stavať most medzi Cirkvou a židovským národom. Je to práve to, čo chcel Boh na začiatku, je to Boží plán.

Je veľmi povzbudzujúce vedieť, že náš Boh dokončí to, čo začal. Židia slávia šabat. Šabat je oslavou ukončeného Božieho diela, svedectvom o tom, že to, čo Boh začal vo stvorenstve, aj dokončí. Zmenil sa Boh? Boh sa nezmenil a to, čo začal v Ježišovi Kristovi, dokončí. Boh nás vo svojej vernosti nikdy neopustil. Ide s nami ďalej a všetkých nás privedie k cieľu.

Benjamin Berger
mesiánsky Žid