Môj príbeh

Rímskokatolícky kňaz, ktorému Pán položil na srdce biednych a utrápených ľudí. Vedie občianske združenie RESOTY, ktoré pomáha bezdomovcom sa znova integrovať do spoločnosti.

Za pokus o opustenie krajiny a za jeho cieľ študovať teológiu bol odsúdený na 12 rokov väzenia v Jáchymovských baniach.

Prišla doba „lámania chleba“, keď každý sám si bude musieť písať a žiť svoj príbeh. Už sa nebudeme môcť schovávať za rodičov, za naše náboženské, či sekulárne prostredie. Máme až priveľa informácií a každý človek má možnosť voliť aj nesie zodpovednosť za svoju voľbu. Popri tom sme deti tejto doby, informačnej víchrice a nie je vylúčené, že človek si neskoršie svoju voľbu upraví, skoriguje a prispôsobí svojmu nažitému a tušenému.

Ja som yesterday man, veterán, vykopávka, ktorý sa narodil na konci stredoveku.

V Skalici, ktorá bola kedysi duchovným centrom na Záhorí a Uhorsku, či Slovensku dala veľa kňazov. V prostredí katolíckom, evanjelickom a židovskom. Na hranici bývalého Rakúska a Uhorska. V meste, kde sa usídlili mnohí emigranti po Bielej Hore. Náboženské obce žili v mieri, ale každá vo svojom priestore. V katolíckych rodinách sa presadzovala a žila skorej vernosť tradícii a poslušnosť vrchnosti.

Moji rodičia boli malí roľníci, prijali sedem detí a všetkých nás od malička viedli úcte k Bohu, k vzájomnej zodpovednosti a k poctivej práci. Náboženská výchova bola zakomponovaná do všetkých detailov nášho každodenného života. Krátka ranná modlitba, modlitba pred jedlom, v nedeľu aj po jedle, svätenie sviatkov, prísne zachovávanie nedele, piatkový pôst, úcta k Bohu, k „svätým obrazom“, úcta k božiemu Menu a hlavne k ľuďom. Tak rástli a prežili svoj život všetci moji súrodenci. Stačilo im to na celý život. Nebolo to vo všetkých rodinách.

Tradičná rodinná náboženská výchova by mi asi stačila na celý život, ale stala sa mi jedna udalosť. Bolo to na deň všetkých svätých, keď ľudia chodia na cintoríny. Mal som asi 13 rokov. Učiteľka slovenčiny na meštianke pripravila na ten deň malú slávnosť s programom pred vchodom do cintorína. Mne dala za úlohu recitovať báseň zo zbierky Hviezdoslava: Krvavé sonety. Bol slnečný, chladný deň, fúkalo od severu. Naša akadémia skončila normálne, išli sme na cintorín a potom som išiel asi s kamarátmi na návštevu kostolov. Návšteva každého kostola bola spojená s plnomocnými odpustkami, ktoré sa mali obetovať za duše v očistci.

Prišiel som do františkánskeho kostola asi do druhej lavice odzadu vpravo. V kostole bolo teplo a ticho.

Počas modlitby som zažil dačo ako osvietenie. Ako keby som sa stratil. Akési svetlo, blaženosť a pocit šťastia, čo naplnilo celé moje vnútro. Prebudil som sa a všetko bolo také isté, ako predtým, len ja som sa zmenil.

Začal som sa viac modliť, naučil som sa miništrovať, rád som chodil do kostola, čítal som náboženské knihy a časopisy. Naraz som vedel presne čím chcem byť. Kňazom. K tomu cieľu som zameral celú svoju činnosť. Začal som sa lepšie učiť, a keď som za tým išiel tak tvrdo a neústupne, rodičia ma prihlásili v Šaštíne k saleziánom, kde som absolvoval gymnázium, noviciát a stal som sa rehoľníkom.

Viera a láska k Ježišovi a k jeho veci naplnila moje celé srdce a bol som ochotný za to položiť svoj život.

V tých časoch odchádzali mnohí misionári a misionárky zo Slovenska do rozličných misijných území. Prvá moja túžba bola ísť za nimi, na misiách prežiť svoj život a získať pre Krista „úbohé pohanské duše“. Na to som sa pripravoval. Učil som sa cudzie jazyky, žili sme až v radikálnej chudobe a cítil som sa zdravý. Boh vždy uskutoční naše sny, ale vždy inakšie, ako o tom snívame.

Roku 1950, keď som mal 21 rokov komunisti likvidovali všetky rehoľné domy, nás odviezli na Priehradu mládeže, snažili sa nás politicky preškoliť a získať pre budovanie socializmu. Za zámenu ideálu, budovať komunizmus namiesto Božieho kráľovstva sľubovali výhody a privilégia.

Nakoľko som trval na svojom pôvodnom cieli, rozhodol som sa ilegálne opustiť hranice našej republiky, na hraniciach ma chytili a za pokus o opustenie republiky a za cieľ študovať teológiu som dostal 12 rokov väzenia. Desať som si odpykal, väčšinu v Jáchymovských uránových baniach.

Chcel som byť misionárom, misijné pole sa mi otvorilo. Bol to tvrdý a krutý život spolu s tisícmi potrestaných. Niektorí boli politickí väzni a mnohí boli potrestaní za morálne priestupky. Spoločnosť ako šitá pre misijné pôsobenie.

Ak chceš byť apoštolom, musíš byť príkladom. Práce, skromnosti, pokory, opatrného vzdoru, ale hlavne viery, ktorú treba žiť uprostred tohto očistca. Žiť z viery každý deň. Žiť v láske a bez nenávisti. Brať na seba ťarchu svojich kamarátov, ktorí bojovali o holé prežitie.

Pomáhať, aby bolo menej trestov a viac pokoja. Ak nie v tábore, tak v srdciach. Žiť s Bohom. Uprostred dlhého státia na zimnom nástupišti sa hlboko nadýchať, a aspoň minútu zadržať, nedýchať a zohriať sa pri Ježišovi, ktorý je vo mne. Náboženská reč dostala nové slová. Predovšetkým skutky ozajstného priateľstva a ochoty deliť sa, neúnavne stáť pri ľuďoch a už len svojim bytím dokazovať, že Boh je tu prítomný.

Aj po návrate z väzenia som sa vždy hlásil k svojej viere. Nie okázale, manifestačne, skorej pokorne, ako ten čo stojí na strane trpiaceho sveta, zápasiaceho o svoju slobodu. Viera už nie je toľko Krédo a príslušnosť k Cirkvi, je to skorej poslušnosť k tomu Božiemu. Spolupráca so všetkými ľuďmi dobrej vôle a viera, že nie všetci máme tú istú cestu, ani ten istý stupeň poznania toho Božieho a nakoniec, že viera je skorej dar. Milosť. Odvaha rozvíjať svoj talent, čas, priestor a dar na radosť hlavne pre seba a potom pre všetkých, s ktorými sa delím o život. Náboženské sa stáva hlboko ľudské a to najkrajšie, pravdivé, autentické vo mne sa stáva náboženským. Ježiš tu hrá centrálnu Postavu, bez ktorej všetko moje úsilie je márne a zbytočné.

Anton Srholec, apríl 2013