Môj príbeh

Nič sa v mojom živote neudialo náhodou. Mojim rodičom sa predo mnou narodili 3 dcéry a moja mama vedela, že môj otec túžil po synovi, tak sa modlila, aby jej Pán daroval syna, ktorého zasvätí Pánovi. Pán vypočul jej modlitbu a moji rodičia sa zo mňa veľmi tešili.

Keďže som ako bábätko veľmi a bez prestania plakával, vzali ma k doktorovi, ktorý povedal, že som „zlé decko“, ktoré bude plakať dokiaľ neprestane. Po ceste od doktora zastavila mamu suseda a sľúbila mame, že jej so mnou pomôže. Začala nado mnou prelievať olovo a vyslovovať zaklínadlá. Mama nevedela, že jej suseda bola okultná čarodejnica. Po dokončení rituálov mame čarodejnica sľúbila, že už bude synak dobre spávať.

Celé svoje detstvo som prežíval v depresiách. Cítil som, že niečo ma ťaží, zväzuje moju dušu a moje city. Cítil som sa byť odmietnutý. Z tohto duševného rozpoloženia som sa zajakával a nevedel som plynule rozprávať do 15-tich rokov môjho života. Vo svojom vnútri som vedel, že z tohto je východisko.

Medzi druhým a tretím rokom môjho života ma našiel na ulici plakať jeden brat zo zboru a pýtal sa ma: „Prečo plačeš Šanko?“ Preto plačem, lebo mi nedovolia, aby som bol kazateľom. Ten brat si túto situáciu zapamätal, ale nezdalo sa mu, že by sa mohla táto moja túžba naplniť, lebo ako dieťa som bol výmyselný, tvrdohlavý a neposlušný dokonca aj v zbore. Preto som často dostával od mamy výprask trstenicou, alebo orgovánovým kríkom. Mama chcela zo mňa vychovať slušného a dobrého človeka.

Výprask som dostával do doby mojej puberty, kedy som zosilnel a raz som chytil ruky mojej mamy s trstenicou a povedal som jej: „ mama Vy ma už biť nebudete“, mama mi odpovedala, keď Ťa nebudem biť ja, bude Ta biť život.

Skrze okultné skúseností som vedel, že nemám za sebou iba lacné čarodejnícke skúsenosti. Vedel som napríklad a tvrdil som mame ešte v čase puberty, že moja žena sa bude volať Zuzka. (čo je aj dnes pravda)

Mal som kamaráta, ktorý ma do všetkého zlého namáčal. Jedného dňa za mnou tento kamarát prišiel a povedal, pekne sa obleč a poď so mnou. Spýtal som sa ho, že kam ideme. On mi povedal, že do zboru. Zostal som veľmi prekvapený a pýtal som sa ho, ale on len naliehal, aby som šiel s ním.

Keď sme prišli do zboru stalo sa niečo nádherné, čo neviem ani vyrozprávať. Naraz Duch Svätý zostúpil a brat Ján Kriška, ktorý slúžil slovom, mal som pocit, že všetko čo hovorí, rozpráva o mne. Tak sa skonkretizovalo to jeho slovo, že sa zosobnilo do môjho života. Naraz som prežíval, že v tom zhromaždení som sám a Boh hovorí cez toho človeka ku mne a ja som tam sedel ako prikovaný a díval som sa a čakal som.

Bola tam taká Božia prítomnosť, že zo mňa všetci zlí duchovia povyskakovali. Od toho momentu som zažíval Božiu prítomnosť v mojom živote. Ján Kriška skončil kázeň a dal výzvu, aby kto chce prijať Pána Ježiša, aby prišiel vpred. Neprišiel som však vpred, pretože som sa cítil nehodný a neveril som, že ak by som vydal teraz život Pánovi Ježišovi, tak za desať minút by som začal robiť zle. Vo vnútri som však túžil, aby som nezabudol na túto skúsenosť a aby som nasledoval Ježiša.

Pár dní na to som sa stretol s jedným bratom, ktorý ma zobral na návštevu k inému bratovi a tento brat hovorí: Šanko v nedeľu prijal Pána Ježiša. Zostal som zarazený, veď nikomu som o tomto zážitku nepovedal. Odkiaľ to tento brat má? Priznal som tam, že je to pravda.

Keď som prišiel domov padol som na kolená a veľmi som prosil Pána, aby si zobral môj život do svojich rúk, aby bol voči mne verný, aj keď ja budem neverný, aby ma hľadal aj keď sa stratím. Povedal som mu tiež dôležitú vec, že prijímam Jeho Svätého Ducha. Potom som ešte 17 rokov zápasil a modlil sa za plnosť Ducha Svätého. Bol som totiž ovplyvnený nesprávnymi vyučovaniami skrze ktoré som veril, že plnosť Ducha Svätého budem mať až vtedy, keď budem hovoriť v nových jazykoch. Nebola to pravda, naplnený Duchom Svätým som bol od momentu, keď som odovzdal život Pánovi Ježišovi a keď som povedal, že prijímam Ducha Svätého do svojho života.

Potom som požiadal v zbore o prijatie do služby. Najviac zo všetkých bola šokovaná moja mama. Ona zbadala na mne, že som iný človek, chodila za mnou a pýtala sa ma, čo sa mi stalo. Mama pravidelne ťažko pracovala na poli a najviac času a modlitieb mi venovala mamina sestra, ktorá mala na chrbte veľký hrb. Teta sa za mňa a moje obrátenie neustále modlila. Keď videli, že som nový človek a že už nerobím zle, ako v minulosti chodili za mnou a pýtali sa ma či mi niečo nie je. Prinútili ma si sadnúť a pýtali sa obe čo sa so mnou deje. Ja som im povedal, že som celé svoje srdce odovzdal Pánovi Ježišovi.

Potom nastal plač mama a teta nemohli prestať plakať. Celý večer od šoku a radosti plakali a plakali.

Prešiel potom nejaký čas a ja som si začal hľadať ženu. Páčila sa mi Marienka, ale keď som ju oslovil, tak mi povedala, že ona chce iného. Povedal som si, že keď ma Marienka nechce, zostanem sám. Zuzke v tom čase Pán zjavil, že budeme manželia. Ja som však Zuzku odmietal a nemal som o ňu záujem. Ona však bola vytrvalá a trpezlivá. Neskôr som sa začal modliť za ženu od Pána.

Raz prišiel do zboru staručký brat, asi medzi 80- 90 rokov a jemu som otvoril srdce so svojím problémom. Brat sa ma spýtal, aký máš problém? Odpovedal som, dnes mám 20 rokov a chcel by som sa ženiť. Povedal som mu, že chcem ženu podľa Božej vôle. Pýtal sa ma, či sa mi nejaká dievčina páči a ja že áno. Bude medzi tými, čo Ti prídu gratulovať? Povedal som, že dúfam, že bude. Brat povedal, že dobre, že dnes, keď sa bude stretávať u Vás mládež, že tá ktorá prvá otvorí dvere na Vašom dome, bude tvoja žena. Povedal, dohodli sme sa, že dobre? :- Brat zložil ruky a začal sa vrúcne modliť, aby Pán takto zjavil svoju vôľu. Povedal som si v duchu, Pane, nech má aspoň všetky zuby na poriadku Nato povedal amen, objal ma a povedal, choď v pokoji, Pán Ti pomôže.

Striehol som na bránku a blížili sa k bránke 3 dievčatá. Povedal som si, Pane veď ja len jednu chcem , čo budem robiť s tromi

Čo sa odohralo? Zázrak Boží. Pred bránou dve Zuzkine kamarátky zrazu zastali a povedali, že nejdú na moju oslavu narodenín. Zuzka bola v rozpakoch, ale vošla nakoniec sama. Dnes je mojou úžasnou manželkou s ktorou žijem 37 rokov.

Keď sme sa zobrali, pracoval som ako klampiar, ale nemal som odložené žiadne peniaze. Presťahovali sme sa do Banskej Bystrice. Pýtal som sa Pána, či bude so mnou, ak sa pustím do stavby domu. Povedal mi skrze Božie Slovo, že ma v tom neopustí. Prišiel som nadšený za Zuzkou a povedal som jej, že ideme stavať dom. Vypleštila na mňa oči, že za čo? Povedal som jej, že mi Pán povedal, že nám s tým pomôže. Zuzka mala veľkú vieru, povedala, že dobre. A naozaj, Pán nám požehnal. 6 rokov sme stavali dom a na 7 rok sme bývali. Pán ma v tom čase vyučoval prakticky Božiemu slovu. Nebola to teológia, ale bola to „kolenológia“ . Na kolenách som prežíval zázraky.

Po 10 rokoch manželstva mi Pán Boh povedal, že teraz je ten čas vstúpiť do služby. Pol roka sme sa so Zuzkou modlili a postili, lebo bola v zbore duchovná suchota a modlili sme sa za prebudenie. V tom čase komunizmu nastalo prebudenie v našom dome a nastali problémy s tajnou políciou. Začali nás sledovať až došlo k tomu, že prišli na strechu nášho domu, kde si chceli zaobstarať dôkazové materiály, ako sa ľudia u nás schádzajú. V ten deň, keď prišli fotiť na strechu ku nám nikto neprišiel.

Následne prišiel policajný dôstojník za mnou na pracovisko pre učňov, kde som bol majstrom a začal mi hovoriť, že by som mal vychovávať komunistickú mládež a o mne sa dopočul, že som horlivý kresťan. Mne vošli slzy do očí a povedal som mu, že sa hanbím nazvať horlivým kresťanom, mal by som byť horlivejší. Hovorím mu, že mu poviem niečo o sebe.

Nato on mi povedal, súdruh Barkoczi Vy mi nič nehovorte o sebe, ja Vás poznám lepšie, ako Vy sám seba. Povedal som, áno, tak viete, že sa denne modlím na kolenách za ľudí, pretože milujem ľudí a milujem Boha. Modlím sa aj za takých ľudí, ako ste Vy, lebo viem, že aj Vy potrebujete Pána Ježiša, aj Vy ste človek, ktorý potrebuje lásku.

V tej chvíli ten muž očervenel a začali mu tiecť slzy a začal plakať. Tak sa rozplakal, že málo chýbalo, že ho objímem. Potom mi dôstojník povedal, môžem Vás súdruh Barkoczi poprosiť aspoň o niečo? Áno povedal som, nech sa páči. Povedal, modlite sa za mňa, lebo ja potrebujem Vaše modlitby. Modlite sa, aby ma zachovali v tejto funkcii čo som, lebo ak ma zachovajú, Vám sa v živote nemôže nič stať.

Odvtedy ma nikto nekontaktoval. Naopak tento dôstojník mi nepriamo pomohol otvoriť dvere do kazateľskej služby. Bol som povolaný u bratov babtistov do služby v Tekovských Lužanoch, kde som slúžil 4 roky. V tomto zbore bol u niektorých členov rozšírený okultizmus. Diali sa tam také veci, že som musel s okultizmom bojovať. Začal som kázať proti okultizmu a poverám. Po jednom takom kázaní som zbadal, ako jeden starý brat ide ku mne, ako keby na mňa mieril puškou. Pýtal som sa Pána, čo mám robiť? Keď prišiel ku mne so zažmúrenými očami, objal som ho a držal. Keď som ho pustil, povedal mi, povieme si to inokedy. Odvtedy sa stal mojim veľmi blízkym priateľom, ktorý ma hájil pred druhými.

Začali za mnou prichádzať mnohí ľudia a ja som im slúžil. Zuzka a moje deti sa dostávali na vedľajšiu koľaj a Zuzka bola veľmi sklamaná. Povedala mi, že si inak predstavovala svoj život a že sa vo všetkom sklamala. Nevedel som čo jej mám na to povedať, išiel som do spálne, padol som na kolená a vtedy som prežil jedno prvé veľké zlomenie srdca pred Bohom. Plakal som pred Ním, že sa míňam cieľa.

Povedal som mu, že jediná príčina prečo chcem žiť na tejto zemi a dýchať vzduch si Ty Pane Ježišu. On mi na to odpovedal: „konečne si to pochopil.“

Začal som žiť bez nárokov. Pán mi posielal naďalej ľudí, ktorí sa obracali k Pánovi a uvedomil som si, že musím milovať svoju ženu, ktorá zažila veľké sklamanie. Naraz som akoby vyšiel zo seba, prestal žiť pre seba a začal som sa rozdávať, ako chlieb. Bol to prvý moment keď som pochopil, že sa mám svojmu okoliu rozdávať ako chlieb. Chlieb keď je rozdávaný, tak je lámaný. Stále je to doprevádzané bolesťou. Pán ma učil pokore a odovzdanosti. Slúžiť a nečakať nič pre seba. Trvalo to nakoniec dlho, kým som sa naučil žiť tak, že pre seba nehľadám nič. Žijem len pre Pána Ježiša, pre moju rodinu a pre ľudí. Zomrieť sám sebe je veľké tajomstvo. Je to veľké a požehnané tajomstvo. Potrebujeme sa dopracovať k momentu, keď visíme len na Pánovi Ježišovi.

Postupne moja Zuzka uverila a zažila, že som sa aj vo vzťahu k nej zmenil a zažila požehnanie a radosť v rodine.

Mnohí drahí bratia v babtistickej cirkvi ma navrhovali, aby som sa stal predsedom cirkvi. Postupne však začali prevažovať názorové prúdy, že je potrebný kazateľ s učiteľským obdarovaním a nie kazateľ s evanjelizačným obdarovaním, ako mám ja. Nakoniec, keď som videl, že predstavitelia cirkvi nemajú o moju službu záujem, zaďakoval som im za predošlú spoluprácu a ukončil som po 10 rokoch služby členstvo v cirkvi.

Prišiel som domov so zlomeným srdcom a plakal som. Ja som plakal a moja Zuzka sa usmievala. Hovorí mi, to nie je koniec, to je nový začiatok. Rozmýšľal som nad tým čo Zuzka hovorila, ale mal som pocit zrúteného sveta a zrútenia svojej duchovnej služby.

Na druhý deň ráno mi zavolal človek z misijnej spoločnosti a pýta sa, či by ma mohol prísť navštíviť. Povedal som, nech príde. Keď prišiel, hovorí mi. Preto som prišiel Šanko, aby som Ťa povolal do evanjelizačnej služby.

Pýtam sa ho a ty si počul, čo sa stalo včera? Povedal, že nie. Ani nevieš čo sa deje okolo mňa? Povedal, že nie. Povedal mi, že on sa modlil a Pán mu povedal, choď za bratom Šankom a povolaj ho do evanjelizačnej služby. Pán Ježiš ma vo veci môjho povolania a služby nenechal v trápení ani 24 hodín.

Dnes zo srdca ďakujem bratom babtistom, že si ich Pán použil na obrúsenie môjho sebectva a pýchy, aby som bol voľný pre Jeho zámery.

Pár mesiacov po povolaní do evanjelizačnej služby mi vyrástol na hlave roh. Prišiel som k neurológovi a hovorím, že aby som bol symetrický, mal by vyrásť ešte jeden roh Povedal mi, aby som nesrandoval, že je to vážne a že bude potrebná operácia následkom ktorej môžem zostať na invalidnom vozíku, alebo dostať krvácanie do mozgu. Uvedomil som si, že ide o vážnu vec.

Pán Ježiš mi pred operáciou povedal, že má ešte so mnou plány tu na zemi.

Krátko pred operáciou mi holil hlavu zdravotnícky pracovník a pýtal sa ma. Kto ste pán Barkóci? Povedal som mu, že som Boží služobník. Kým doholil moju hlavu, robil pokánie a odovzdal svoj život Pánovi Ježišovi. Stalo sa to bez toho, že by som mu bol svedčil. Jeho slzy mi kvapkali na moju oholenú hlavu a po dostrihaní mi úprimne hovoril, chcem sa vrátiť k Pánovi Ježišovi.

Podstúpil som operáciu lebečnej kosti a vybrali odtiaľ čo bolo treba. Na druhý deň po operácii som sa prebral a boli na mne popripájané rôzne zariadenia. Keďže som potreboval na WC, všetky prístroje som z tela odstránil a šiel na toaletu. Sestrička začala zhrozená volať, pán Barkóci, kde ste? Kričím zo záchodu, tu som Zhrozená sestrička dobehla na záchod a hovorí: toto nemôžte pán Barkóci, čo keby sa Vám niečo stalo?

Doktor prišiel ku mne a pýta sa ma: ako sa cítite? Hovorím dobre. Ako sa môžete dobre cítiť s dierou v hlave a po narkóze? A Vy tvrdíte, že sa dobre cítite. Odpovedal som opäť, áno dobre sa cítim.

Na druhý deň v noci prišiel ku mne pán Ježiš. Neviem či to bolo videnie, alebo vytrženie, neviem. Bolo to však tak živé. Pán Ježiš mi povedal, poď ukážem Ti niečo. Povedal som mu, chcem. Viedol ma cestou a naraz sme prišli na miesto, kde bolo veľká dolina. Tá dolina bola plná ľudí. Vyzeralo to ako amfiteáter. Všetci tí ľudia sa usmievali a boli plní radosti. Myslel som si, že ma tam Pán Ježiš priviedol, aby som tým ľuďom kázal. Zodvihol som ruky a začal som sa modliť, drahý nebeský Otče, ďakujem Ti za Pána Ježiša, ale moja modlitba sa premenila na nebeský jazyk, nie hovorenie v nových jazykoch, išlo o nebeskú reč. Nevedel som to v tej chvíli zmeniť. Všimol som si, že tí ľudia sa tiež modlili nahlas v tejto nebeskej reči. Nastal hukot ako hukot mnohých vôd. Po nejakom čase tento hukot začal spontánne meniť svoje výšky a hĺbky. Ten ktorý stál pri mne mi povedal: a teraz sa spieva pieseň baránkova. Keď som si uvedomil, že sa spieva pieseň baránkova, začal som spievať nadšenejšie. Začalo ma to dvíhať z miesta na ktorom som stál smerom k trónu, ktorý bol zahalený v hmle. Pochopil som, že ho kryje sláva Božia. Pán tomu zabránil, aby som sa k trónu priblížil a zobudil som sa na nemocničnom lôžku.

Naraz som sa prebral a počul som kričiacich pacientov a prístroje ako pípajú a ja som začal plakať. Pane Ježišu, ja chcem ísť späť. Ja už nechcem byť na tejto zemi, prosím Ťa zober ma. V tej chvíli som zabudol na Zuzku a deti, túžil som sa len vrátiť naspäť k Nemu. Plakal som a Pán Ježiš sa postavil k mojej posteli a povedal mi dve slová. Očistil som Ťa a uzdravil som Ťa.

Ešte týždeň som plakal, že som tam chcel ísť späť. Taká to bola blaženosť, ktorú som tam zažil, neviem tú nádheru slovami opísať.

A naozaj, na veľké prekvapenie doktorov som bol uzdravený a mohol som namiesto plánovaného týždňa na „intenzívke“ a dvoch týždňov sledovania zdravotného stavu ísť domov už na piaty deň po vážnej operácii hlavy.

Od tejto skúsenosti sa znásobila moja služba, začalo prichádzať ďaleko viac ľudí a moja služba sa stala postupne medzinárodnou a celosvetovou. Mám pozvania na službu z Európy a z mnohých krajín. Harmonogram služby mám naplnený na 3 a pol roka dopredu.

Dnes sledujem vo svojom živote už len dve veci. Aby som mal živý vzťah s Pánom a aby som si v ničom, nikdy nezačal robiť nové nároky, nové plány. Chcem len milovať Pána a ľudí.