Môj príbeh

Alan Medinger, Líder v kresťanskom hnutí bývalých homosexuálov, sa pôvodne podelil o tento príbeh svojho osobného boja v Exodus Standard.

Vo chvíľke pokoja mi prednedávnom Pán ukázal, čo by som mohol mať za život dnes. Videl som sa osamoteného v nejakom byte v centre mesta. Bol som sám a zúfalý, neustále hľadajúci to, čo ma neuspokojuje... Hľadajúci u iných mužov to, čo mi oni nesmú dať.

Willa, moja manželka, žila niekde inde s hnevom a zranením svojho života ešte skrytými pod povrchom. Videl som svoju mladšiu dcéru, Beth, denne vyjadrujúcu svoj hnev voči otcovi, ktorý nikdy nepochopil jej potreby a nakoniec ju opustil. Naša staršia dcéra, Laura, neuveriteľne smútila za otcom, ktorého toľko milovala. Náš syn, Steven, by na svete ani nebol.

Avšak to nie je môj život. To bolo v noci, 26. novembra 1974, keď sa narodil nový muž . Možno by som mal správnejšie hovoriť, že sa chlapec znovu narodil a začal rásť ako chlap.

Moje zázemie zahŕňalo väčšinu ingrediencií, ktoré za bežných okolností prispievajú k homosexualite: neplánované dieťa, rodičia túžiaci po dievčati, starší brat, ktorý splnil otcov ideál viac ako ja; otec so závažnými emotívnymi problémami, kvôli ktorým bol sotva schopný čeliť svojim vlastným životným výzvam, čo malo za následok neschopnosť postarať sa o potreby syna. Dnes viem, že tieto faktory nespôsobili moju homosexualitu. Lepšie povedané: moje reakcie na tieto faktory ma ovplyvnili tak, aby som tú cestu sledoval.

Mal som zhruba dvanásť rokov, keď som začal vnímať svoje homosexuálne city. Keďže som však vyrastal v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch 20. storočia, nedalo sa hovoriť o homosexuálnej subkultúre či životnom štýle gejov, čím som sa mohol riadiť. Vždy som si myslel, že sa ožením a budem sa čo najviac snažiť. S mojou manželkou, Willou, sme vyrastali ako susedia; začali sme spolu chodiť ako stredoškoláci a náš vzťah sa stal vážnejším v univerzitných rokoch.

Willa bola krásne dievča, ktoré mnohí mali radi a ja som veril, že môžeme spolu žiť. Zobrali sme sa. V prvých rokoch manželstva bolo všetko v poriadku. Po piatich rokoch sme mali dve dcéry, bežné rodinné záležitosti a rôzne rastúce tlaky v súvislosti s kariérou. Nič vážneho... Až na to, že som sa znovu stal „homosexuálne aktívnym“, a to na ďalších desať rokov.

Počas týchto rokov som sa domnieval, že až na spomínanú temnú oblasť v　mojom živote som všetko ostatné suverénne zvládal. Mal som úspechy v obchode, bol som pilierom v cirkvi a mal som nádhernú rodinu, vrátane adoptovaných detí, ktoré sme prijali do našej domácnosti. Z teologického hľadiska sa dalo všetko pochopiť. Všetci ľudia, muži a ženy, hrešia. A ja som mal jednoducho jednu zvláštnu slabosť.

Viem, že tomu mnohí z vás ťažko rozumejú, ale ja som svoju homosexualitu nenávidel viac než si viete predstaviť. Ešte horšia bola však myšlienka sa toho vzdať. Neviem, prečo. Naozaj som hľadal lásku druhého muža? Chcel som, aby si ma nejaký muž vážil? Išlo o túžbu po inej forme mužskosti? Sex s ďalším mužom uspokojil nejakú potrebu. Poskytoval nejakú úľavu alebo únik, ktorý som vtedy považoval za potrebný.

Myslel som si, že, ak to dokážem mať pod kontrolou miernosti, moje skóre bude predsa ešte stále priaznivé v očiach Boha, a tým pádom nebude z toho žiaden problém. Ale kto hovorí, že bolo všetko pod kontrolou? Nutkanie rástlo a začal som chodiť von častejšie a častejšie, bezohľadne a nepozorne...

Moje manželstvo sa doslovne rozpadávalo. Nakoniec som už nebol schopný byť heterosexuálne aktívny. Willa zistila, kde bol problém, a rozhodla sa nekonfrontovať sa so mnou.

Moja manželka bola samozrejme zúfalá po všetky tie roky. Spojila sa s modlitebnou skupinou zrelých kresťanských žien, ktoré boli skutočné modliace sa bojovníčky. Hoci im neprezradila osobitnú povahu svojho problému, v tej skupine sa začali modliť za naše manželstvo.

Willa začala cítiť, že je pripravená odo mňa sa odtrhnúť. Ak sa malo manželstvo rozpadnúť (a ja s ním), ona by to akceptovala. Bola schopná ma nechať ísť tak duchovne ako citovo.

Krátko po tomto jej rozhodnutí ma jeden kamarát požiadal, aby som sa zúčastnil jedného modlitebného stretnutia. Dlho som sa bránil, ale napokon som šiel. Povedal mi: „Čo má Boh pripravené pre teba je omnoho lepšie než si vieš vôbec predstaviť“ Keď som toto počul, zachvátil ma pocit neopísateľného pokoja.

Bežný okoloidúci by si snáď nič nevšimol v tej novembrovej noci. Vo mne sa diala obrovská zmena. Veľká skupina pozostávajúca z 200 alebo 300 členov sa začala modliť a chváliť Boha nahlas. Potichu som sa vzdal... Odovzdal som svoj život, vrátane svojej homosexuality, Ježišovi Kristovi.

Priznal som, že som bol bez pomoci, že môj život bol samým stroskotaním a že som bol ochotný, aby On urobil z môjho života to, čo chcel a uznal za potrebné.

Od ďalšieho dňa som zistil, že sa okolo mňa diali samé zázraky. Zrazu zmizli moje homosexuálne fantázie, ktoré ma počas dvadsiatichpiatich rokov toľko trápili a len málokedy ma opustili. Cítil som neskutočne veľkú lásku k Wille.

A to, čo je možno najdôležitejšie, Boh prestal byť vzdialený zapisovateľ môjho skóre. Bol spasiteľom, ktorý zostúpil zo svojich Nebies a priniesol mi spásu. Ježiš ma miloval a ja som Ho tiež tak miloval. Prvýkrát som zažil, čo znamená milovať a byť spätne milovaný.

Vtedy som cítil, že ma Boh totálne uzdravil a je pravdou, že sexuálne impulzy voči druhým mužom zmizli. Homosexualita je však viac ako mať sex s niekým toho istého pohlavia. Bližšie ku koreňu je hlboký rozvrat, niečo ako narodenie mŕtveho plodu v našej mužskosti alebo ženskosti. Ako malý chlapec som nejako uzavrel dvere svojmu rastu v mužskosti. Boh mi pomohol ich znovu otvoriť.

Moje obrátenie značilo znovu začatie môjho rastu v mužskosti. Boh úžasne pracoval, aby odstránil môj veľký pocit neadekvátnosti medzi "pravými" mužmi. Boh mi dovolil, aby som sa stal iniciátorom a lídrom, t.j. úlohy, ktoré kedysi vzbudzovali u mňa veľký strach. Milým a príjemným spôsobom Boh pomohol našej rodine, aby sme prehodnotili rozdeleniu úloh tak, aby som sa stal ja riadnym vodcom.

Vzhľadom na rýchlosť môjho uzdravenia z homosexuality si často kladiem otázku, do akej miery som skutočne uzdravený. Môžem odpovedať, že časový test bol úspešný a že ovocím nového života bolo požehnané manželstvo. V posledných desiatich rokoch som nemal ani jedno homosexuálne pokušenie. Slovom pokušenie myslím vážnu túžbu alebo uvažovanie o pohlavnom styku s druhým človekom toho istého pohlavia. Od môjho uzdravenia som netúžil po staršom, silnejšom mužovi, ktorý by sa „o mňa postaral“. Aj toto všetko zmizlo. V druhých mužoch vidím bratov, a nie otcov - ochrancov.

Samozrejme som sa vyhýbal literatúre, filmom a iným situáciám, ktoré by mohli vzbudzovať homosexuálne túžby. Keď sa náhodou s niečím takým stretávam či stretnem (resp. keď niekto, ktorý ma požiada o radu, popíše okolnosti sexuálneho pádu), to môže niekedy vyburcovať sexuálne city. Avšak tie sú menšie a vyzerá, že časom zmiznú.

Možno sa mi ešte stále stane, že sa pozriem na nejakého pekného chlapa, ale v posledných rokoch mi Boh ukázal, že to je spôsobené závisťou a zvyklosťami z minulosti. Neustálym pokáním a poďakovaním sa Bohu za to, ako ma stvoril, aj tento jav sa prejavuje menej a menej často.

Som tak vďačný za to, že sa obraz, „ako mohol môj život dnes vyzerať“, nestal realitou. Dnes sa zaoberám pastoračnými činnosťami práve pre homosexuálov, pričom spolupracujem s mojou polovičkou Willou. Tešíme sa na naše dvadsiatepiate výročie manželstva. Naše dve dcéry študujú na vysokej škole a Stephen, náš syn, ktorý „by sa ani nenarodil“, je tretiak na ZŠ a má sa dobre. A jeho otec ho tak veľmi ľúbi.

Zdroj príbehu　TU