Môj príbeh

Známy akademický maliar väznený pre aktívnu vieru v Boha

V roku 1953 ma zatkli komunisti a odsúdili vraj za „velezradu“. Bol som takmer polroka vo vyšetrovacej väzbe na „samotke“. Nebol som však sám, bol tam so mnou aj Boh. A inšpiroval ma - k básňam. No nemal som ani pero, ani papier. Preto keď mi ráno „požičali“ mydlo, namydlil som spodné dno cínového lavóra a z „požičaného“ hrebeňa si vylomil zúbok. Ním som potom písal na namydlené dno. Proti oknu sa mi písmo lesklo a do večera som sa báseň naučil naspamäť.

Tridsať básní som si denne opakoval štyri roky, napísať som ich mohol až po návrate domov. Nenamýšľam si, že som básnik. Napísané básne sú úprimnou kronikou môjho vnútorného života v „samotke“. A svedectvo Božej pomoci, ktorou ma posilňoval v ťažkých chvíľach Duch Svätý. Často sa k nim vraciam, lebo sú v nich hlboké meditatívne myšlienky.

Vo väzení som bol pre náboženskú aktivitu. Chceli ma však odsúdiť za velezradu, ale nič velezradného na mne nemohli nájsť. Nakoniec „velezradnú zápisnicu“ napísali sami. Nepravdivú! A že ak ju nepodpíšem, zatknú aj moju ženu. Mali sme tri malé deti, tak som podpísal. Pri každom pojednávaní som však uvádzal, že som podpísal pod nátlakom. Išlo o štyri súdne pojednávania a nakoniec ma predsa len odsúdili ako velezradcu na 7 rokov.
K tomu pristúpila strata občianskych práv a majetku. K mojej úplnej rehabilitácii došlo na jar 1969-roku, po polroku ale rehabilitáciu zrušili... Musel som absolvovať ešte trinásť pojednávaní, kým velezradu zmenili na miernejší paragraf. V roku 1990 som bol rehabilitovaný úplne. Chvála Bohu.

Tých päť mesiacov v samotke boli pre mňa duchovné cvičenia. O byt a stravu som mal postarané. Exercitátor bol Duch Svätý. On mi diktoval tieto básne, rýchlo som ich písal a do večera som sa ich naučil naspamäť. Tieto vnuknuté básne mi pomáhali žiť vo väzení.

Ale aj teraz sú pre mňa – aj pre iných – zdrojom povzbudenia. A sú dôkazom dobroty, lásky a pomoci Najvyššieho, zážitkom radosti z Boha. Stále mi pripomínajú na aké duchovné výšky ma Duch Svätý vyviedol v tej samote, keď som nemohol bez veľkej bolesti myslieť na minulosť ani na budúcnosť, mohol som myslieť len na Boha, na nebo a to mi dávalo optimizmus v ťažkých chvíľach.

No najviac optimizmu mi dávali Ježišove slová:

„Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť (tá nepravdivá „velezradná“ zápisnica!); radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi.“
(Mt 5, 11-12)

A ďalšie Ježišove slová:

„A každý, kto pre moje meno opustí domy alebo bratov alebo sestry, alebo otca a matku, alebo deti, alebo polia, dostane stonásobne viac a bude dedičom večného života.“
(Mt 19, 29)

A teraz skutočne môžem povedať, že dostávam stonásobne viac a mám pevnú nádej na večný život v nebi. A čo tam môžeme očakávať, to je to najfantastickejšie. Budeme vidieť Boha a jeho nekonečnú lásku k nám. Všetko nepredstaviteľne krásne a dobré bude okolo nás a v nás.

Tak sa na to teším, že hoci mám vyše osemdesiat rokov, cítim sa duševne mladým, lebo táto krásna večnosť je ešte len predo mnou. Predsa do pekla nechcem ísť za žiadnu cenu! Možno niekomu sa bude zdať, že fantazírujem. Nie, nebo je tak závažná realita, že sám Boh sa dal ukrižovať, aby nám ho otvoril!

Niekoľko básní z diela „Básne z väzenia“