Dobré správy

  • Patrik Daniška
    nezaškodí pripomenúť, že najdôležitejšími vychovávateľmi detí nie sú školy, ale rodičia. Dieťa nepatrí štátu! Škola preto musí rešpektovať právo rodičov na výchovu detí v súlade so svojim filozofickým a náboženským presvedčením. Hoci tento princíp je uznaný medzinárodným právom aj našimi zákonmi, prax býva niekedy iná.
    2018-09-03
  • Marek Nikolov
    Mužom sa nepáči iba jeden typ žien, ako to ženám často predstavujú stylové časopisy a médiá. Všetci muži túžia po žene z ktorej žiari dobrota a láskavosť.
    2018-07-26
  • Gjerg Kastrioti SKENDERBEU
    Je albánskym národným hrdinom. V čase tureckej okupácie nútene bojoval na strane tureckého sultána. Nechcel však bojovať a vraždiť za násilnú islamizáciu. A tak spolu s 300 odvážnymi vojakmi prešiel na stranu proti Turkom a okamžite konvertoval späť na kresťanstvo. Mnohokrát porazil niekoľkonásobne väčšiu tureckú armádu. Bol povzbudením nie len pre Albánsky ľud, ale aj pre iné krajiny, ktoré v tom čase neúspešne vzdorovali tureckej rozpínavosti, krutosti, neľudskosti a vnucovaniu Islamu.
    2018-07-11
  • Leo Jozef Suenens
    príliš veľa kresťanov, ak nie väčšina, prijíma Kristov prísľub o prebývaní Ducha v nich intelektuálne, ale neprijíma tento prísľub cez zážitok skúsenosti. Potom sa tento prísľub stáva bezvýznamný a znova a znova sa natíska otázka: Ako mám “vedieť,“ že Duch Svätý prebýva vo mne?
    2018-04-19
  • 2% pre mojpríbeh.sk
    Boli by sme radi, keby skúsení redaktori, ktorí majú výborné referencie a potenciál, posunuli evanjelizačnú stránku mojpribeh.sk, a tým aj náš spôsob ohlasovania Evanjelia, na novú úroveň.
    2018-03-09

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Bernard Nathanson - obrátenie potratového lídra


Obrátenie Bernarda Nathansona

autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr

Bernard Nathanson, narodený roku 1926, profesor Cornell University, bol ateistom a jedným z najväčších zástancov potratov na svete. Úporne bojoval o legalizáciu potratov v USA, lacných a všeobecne prístupných.

Roku 1968 bol jedným zo zakladateľov National Abortion Rights Action League (Národnej ligy boja za právo na potrat, NARAL). Viedol najväčšiu potratovú klinku v Spojených štátoch. Sám priznáva, že uskutočnil 75000 potratov. S veľkým žiaľom teraz hovorí, že „medzi ne patrí aj moje nenarodené dieťa, ktoré som zabil vlastnými rukami“. Avšak v živote doktora Nathansona sa stal zázrak zmeny myslenia i srdca. Z popredného svetového potratára sa stal čelný obranca života nenarodených detí. Po mnohých rokoch príprav roku 1996 prijal krst v Katolíckej cirkvi.

Rodný dom a škola

Jeho otec, profesor medicíny, syn židovských emigrantov, ešte počas štúdia sa odklonil od tradície ortodoxného judaizmu. Neveril v Boha, ale len v nejakú „vyššiu silu“. Práve otec zanechal trvalú stopu na živote a osobnosti Bernarda, keď mu vštepoval nihilistické postoje a názory. Bernard vyrastal v dome, kde síce zachovávali zvyky a obrady židovskej viery, ale nežili ju. Navyše Bernardov otec nenávidel svoju manželku.

Rodičia poslali Bernarda na jednu z najlepších škôl v New Yorku (Columbia Grammar School), kde sa vzdelávali deti najbohatších židovských rodín.

Bernard ovplyvnený otcom sa tiež odvrátil od náboženstva, pokladal ho za neužitočné a komplikujúce život „ako kameň na krku“. Otec napriek svojej nevere prinútil Bernarda, aby trikrát týždenne chodil do ortodoxnej židovskej školy. Tam sa učil naspamäť hebrejské modlitby a nadobudol presvedčenie, že židovské náboženstvo je prísne a nemilosrdné. „Boh môjho detstva,“ spomína po rokoch, „mi pripomínal ponurú, majestátnu, bradatú postavu Mojžišovej sochy od Michelangela. Vidím ho, ako sedí zhrbený a uvažuje nad mojím osudom chvíľku pred vyhlásením neodvolateľne odsudzujúceho výroku. Taký bol Boh môjho židovského náboženstva – silný a hrozný ako lev. Aké veľké osvietenie sa mi dostalo, keď som ako príslušník leteckých síl Spojených štátov z čistej frustrácie a nudy začal navštevovať večerné biblické kurzy! Vtedy som objavil, že Boh Nového zákona je milujúci, chápavý, láskavý a odpúšťa všetko ľuďom skrúšeného srdca.“

Štúdium na lekárskej fakulte prestížnej Univerzity McGilla začal roku 1945. Počas prednášok v štvrtom ročníku urobil naňho veľký dojem profesor psychiatrie Karl Stern. Aj tento vynikajúci pedagóg, špičkový vedec bol židom. Nathanson vychvaľoval profesora Sterna pre jeho nesmierne zaujímavé prednášky a zvláštny duševný pokoj. Neuvedomoval si, že Stern sa roku 1943 po mnohých rokoch uvažovania, analýz a čítania obrátil na katolícku vieru. Proces svojho obrátenia opísal v knihe The Pillar of Fire (Ohnivý stĺp), ktorá bola prvý raz publikovaná roku 1951. Nathanson prežil skutočný šok, keď si ju prvý raz prečítal roku 1974. Čítanie tejto knihy vo veľkej miere prispelo k jeho obráteniu na katolícku vieru. Stern v poslednej kapitole svojej knihy vysvetľuje svojmu bratovi, ortodoxnému židovi, prečo sa stal katolíkom: „Cirkev je nemeniteľná vo svojom učení. Existuje len jedna nadprirodzená pravda, podobne ako existuje len jedna vedecká pravda. Čím je pre zdokonalenie hmoty zákon rozvoja, tým je pre duchovné veci zákon zachovania. Pamätám sa, ako som ti kedysi ukázal pápežskú encykliku o nacizme. Urobila na teba veľký dojem a povedal si: ,Akoby bola napísaná v prvom storočí.‘ Práve o to ide!“

Diabolský svet potratu

Na jeseň roku 1945 sa Bernard na univerzitnom plese zoznámil s očarujúcou, nevinnou, sedemnásťročnou Ruth. Zamilovali sa do seba na prvý pohľad. Trávili spolu čoraz viac času, plánovali svadbu. Ruth otehotnela. Táto skutočnosť rozvrátila selankovú náladu zamilovaných. Nechceli toto dieťa. Rozhodli sa „dať ho preč“. Po dlhom hľadaní sa im podarilo nájsť lekára – potratára, ktorý v súkromnej ambulancii tajne vykonával tento zákrok, vtedy ešte nezákonný. Keď bolo dieťa zabité, Bernard a Ruth sa správali ako sprisahanci po hanebnom zločine, o ktorom neslobodno rozprávať. Bernard si po rokoch spomína: „Som si istý, že napriek jej statočnému výrazu, jej lojalite a láske ku mne sa v nejakých melancholických zákutiach Ruthinej mysle rodili otázky: ,Prečo sa so mnou neoženil? Prečo sme nemohli mať to dieťa? Prečo som musela ohroziť svoj život a život svojich budúcich detí pre jeho pohodlie a štúdium? Potrestá ma Boh za to, čo som urobila, a budem neplodná?‘“

Pre Bernarda boli náboženské otázky v tom čase nepodstatné. Dozrieval v ňom – ako sám píše – postoj židovského ateistu s tvrdou šijou. Trápil sa len pre Ruthino zdravie a bál o jej schopnosť porodiť v budúcnosti. Ich cesty sa však čoskoro rozišli. Táto skúsenosť bola pre Nathansona prvou cestou do diabolského sveta potratu.

V polovici päťdesiatych rokov Bernard ukončil stáž na pôrodníctve a gynekológii a stál na začiatku úžasnej kariéry, ktorá sa pred ním otvárala. Mal však za sebou už dve neúspešné manželstvá, zničené – ako dnes sám priznáva – „egoizmom, narcizmom a neschopnosťou milovať“. V tom čase počal dieťa so ženou, ktorá ho veľmi milovala. Prosila ho, aby jej dovolil dieťa donosiť a porodiť. Nathanson bol neoblomný, žiadal, aby okamžite skončila tehotenstvo, lebo on si nemôže dovoliť starať sa o dieťa, a ak nepôjde na potrat, tak sa s ňou neožení. Navrhol jej, že potrat ich dieťaťa urobí on sám. Obral ho o život ako profesionál. Nemal nijaké výčitky svedomia, dokonca ani náznak pochybností, že urobil niečo zlé. Vo svojom svedomí lekára – potratára mal len pocit dobre vykonanej práce.

Nathanson pred vykonaním potratu podobne ako iní lekári neinformoval pacientky o nebezpečných následkoch skončenia tehotenstva. Po svojom obrátení napísal: „Ukazuje sa, že potrat môže súvisieť s rakovinou prsníka, že tisíce žien stratili plodnosť v dôsledku nepodareného potratu, že úmrtnosť žien, ktoré absolvovali tento zákrok po trinástom týždni tehotenstva, je vyššia než úmrtnosť pri pôrode. Arogancia ľudí v oblasti medicíny bola vždy pokladaná za neznesiteľnú vlastnosť, ktorá neoddeliteľne patrí k ich profesii, no nebotyčná domýšľavosť lekárov, ktorí sa zaoberajú potratmi, dodnes neprestáva udivovať. Na každých desaťtisíc dievčat, akým bola Ruth, pripadá jeden potratár: chladný, bez svedomia, bez škrupulí zneužíva svoje talenty na hanebné ciele, poškvrňuje svoju etickú zodpovednosť a nahovára – priam zvádza – ženy svojím lekárskym pokojom a upokojujúcim profesionalizmom k tomu, aby sa rozhodli pre vraždu. Nie náhodou sa nasledujúci krok tejto perverznej zvrhlosti lekárskych schopností uskutočňuje tam, kde sú lekári štátom poverení pomáhať – vždy v mene spoluúčasti! – v úkone samovraždy. Ako ináč by vyzeral svet, keby nejaký nerozvážny ,expert‘ hodinu po ukrižovaní vystúpil po rebríku a podal by Ježišovi dávku bolehlavu...“

Doktor Nathanson sa roku 1968 stal spoluzakladateľom National Abortion Rights Action League (NARAL), ktorá mala vybojovať legalizáciu potratov v USA. Po ich legalizácii roku 1970 bol v štáte New York menovaný za riaditeľa najväčšej potratovej kliniky na svete. Priznáva sa k zodpovednosti za 75000 potratov. V jednom z článkov, ktoré napísal tesne pred svojím obrátením, pod názvom Vyznania ex-potratára Nathanson opísal taktiku, ktorú použil spolu s kolegami z NARAL, aby dosiahli zrušenie všetkých zákonov, ktoré obmedzovali potraty v USA aj na celom svete. Netreba zabúdať, že v sedemdesiatych rokoch väčšina Američanov bola proti potratom. Za päť rokov vďaka intenzívnej reklamnej kampani „odborníci“ z NARAL presvedčili Najvyšší súd Spojených štátov, ktorý roku 1973 vydal rozhodnutie legalizujúce potrat na požiadanie a bez obmedzení, až do deviateho mesiaca tehotenstva.

„Ako sme to dokázali? Dôležité je pochopiť taktiku, ktorú sme použili, lebo tá sa ešte stále používa v západných štátoch pri ďalšej liberalizácii potratových zákonov.“

Prvým kľúčom úspešnosti ich taktiky bolo presvedčiť médiá, že súhlas s potratom je znakom osvieteného liberalizmu. Vedeli, že keby sa urobil prieskum verejnej mienky, úplne by prehrali. Preto štatistické údaje fabrikovali na základe fiktívnych prieskumov. Informovali médiá, že podľa najnovších prieskumov 60% Američanov podporuje potraty. Ako pravdivé uvádzali informácie, že v dôsledku nelegálnych potratov umiera ročne desaťtisíc žien, hoci skutočné číslo bolo 200 až 250. Tvrdili, že v priebehu jedného roka okolo milióna žien v USA podstúpi nelegálny potrat, hoci v skutočnosti to bolo okolo stotisíc žien. Neustále opakovanie veľkých klamstiev vo verejných médiách presviedča poslucháčov. Tento druh propagandistickej akcie sa ukázal ako veľmi účinný. Počas piatich rokov sa im podarilo presvedčiť väčšinu spoločnosti, že potraty treba čo najskôr legalizovať.

Druhým prvkom ich taktiky bola hra s tzv. katolíckou kartou. Neustále ohovárali Katolícku cirkev a jej „spiatočnícke“ názory, pričom predstavovali cirkevných predstaviteľov ako pokryteckých darebákov, ktorí sa stavajú proti potratom, aby obmedzili slobodu voľby. Tento motív sa neustále opakoval. Média kŕmili najrôznejšími klamstvami, ako: „Všetci vieme, že odporcami prerušenia tehotenstva sú len kňazi, no laickí katolíci sú vo veľkej väčšine za potraty.“

Tretím spôsobom ich činnosti bolo zabezpečovanie vierohodnosti propagandistickej akcie blokovaním informácií o vedeckých poznatkoch, ktoré dokazovali, že ľudský život sa začína od okamihu počatia. Tvrdili, že veda to nikdy nebude môcť dokázať, lebo to nepatrí do jej kompetencie, ale je to záležitosť filozofie a teológie. Bolo to veľké klamstvo, pretože fitológia (veda o počiatkoch ľudského života) predkladá nevyvrátiteľné dôkazy, že život človeka sa začína vo chvíli počatia a že potrebuje takú istú ochranu, akú požívame my.

„Keď sa dnes vraciam,“ píše Nathanson, „dvadsaťpäť rokov dozadu k tej odpornej hre, ktorá prebiehala medzi telami tehotných žien a ich zabíjaných detí, zaráža ma úplný nedostatok kritiky k úlohe, ktorú sme si dali, úplná morálna a duchovná prázdnota, ktorá bola v základoch tohto príšerného predsavzatia, naše nevyvrátiteľné presvedčenie o vysokej morálnej úrovni našich skutkov. No to, čo sme robili, bolo jednoducho podlé! Prečo sme nedokázali vidieť lživú etiku a ničomnosť potratových lekárov, spojenie evidentnej túžby s motiváciou pozbavenou vyšších citov, beznádejnú hlúposť samotného predsavzatia spojenú s tuposťou zúčastnených ľudí, všetky etické normy, ktoré ukazovali na nemorálnosť samotného skutku?!“

Obrátenie

Roku 1973 sa Nathanson stal primárom pôrodníckeho oddelenie v Nemocnici svätého Lukáša v New Yorku. Tam bol prvý raz inštalovaný ultrasonograf, vtedy najmodernejší prístroj, ktorým bolo možne pozorovať a skúmať plod v lone matky. Ultrasonograf otvoril pred Nathansonom nový svet. Spomína: „Prvý raz sme naozaj mohli vidieť ľudský plod – merať ho, pozorovať, obzerať si ho, no tiež s ním nadviazať vzťah a zamilovať si ho. Obrazy plodu na USG robia neuveriteľne silný dojem na pozerajúceho.“

Po zavedení ultrasonografu nastal radikálny zlom v prístupe Nathansona k ľudskému plodu. „Vďaka USG sme sa mohli presvedčiť nielen o tom, že plod je normálne fungujúci organizmus, ale zmerať aj jeho životné funkcie, vážiť ho a určovať jeho vek, vidieť ho, ako polyká a močí, vidieť ho, ako spí a prebúdza sa, ale pozorovať aj to, ako sa hýbe podobne ako novorodenec.“

Nathanson od tej chvíle už nebol presvedčený o správnosti potratu na želanie. Drasticky obmedzil množstvo ním vykonávaných „zákrokov“ na prípady, ktoré podľa neho mali medicínske dôvody. Posledný potrat urobil roku 1979.

Od roku 1984 si kládol čoraz viac otázok o ukončení tehotenstva. Chcel vedieť, čo sa naozaj deje pri jej vykonávaní. Veď ich urobil tak mnoho, ale robil to bez uvažovania, mechanicky, naslepo. Vsunul nástroje do maternice, zapol motor a stroj vysal nejaké franforce tkaniva. Chcel vedieť, čo sa pri tom naozaj deje. Preto poprosil svojho priateľa Jaya, ktorý robil do dvadsať potratov denne, aby počas „zákroku“ zapol USG a nahral jeho priebeh na film. Kolega to urobil veľmi svedomito. Keď si neskôr spolu prezreli pásku v strihovej dielni, prežili ozajstný šok, pričom Jay povedal, že už nikdy sa nepodujme robiť potrat. „Bol to otras, ktorý sa dotkol hĺbok mojej duše,“ napísal neskôr Nathanson. Prvý raz videl, čo sa počas potratu v skutočnosti deje a čím potrat naozaj je. Po odbornom spracovaní nahrávky vznikol film The Silent Scream (Nemý výkrik). Bol to filmový dokument o obludnom zločine, uskutočnenom na najnevinnejšej a bezbrannej bytosti. Ukazoval dvanásťtýždňové dieťa v lone matky, ako sa pokúša brániť pred drviacim nástrojom, ktorý ho trhal na kúsky, a pred sacím prístrojom. Film prvýkrát premietali na Floride 3. januára 1985 a jeho projekcia spôsobila senzáciu.

Liberáli spustili veľký krik, lebo tento dokument bol veľkým ohrozením pre propotratové sily. Liberálne média sa snažili úplne zabrániť tomu, aby sa táto pravda dostala medzi široké kruhy americkej spoločnosti. Nijaká televízna sieť nechcela uviesť tento dokument, dokonca nesúhlasila ani s predajom vysielacieho času na reklamy, ktorých obsahom by bola chvála voľbe života. Bolo to jasným dôkazom, ako veľmi sú médiá ovládané ľuďmi, ktorí sú za kultúru smrti.

Vedecké fakty zmenili Nathansonovo srdce: prijal nevyvrátiteľnú pravdu, že život človeka sa začína vo chvíli počatia a že každé ukončenie tehotenstva je vraždou nevinnej a bezbrannej ľudskej bytosti. Doktor Nathanson zmenil svoje názory na tému potratu len z vedeckých, nie náboženských dôvodov.

Cesta do Katolíckej cirkvi

Duchovná cesta k viere v Boha bola pre Bernarda Nathansona neobyčajne ťažká. Najprv objavil posvätnosť ľudského života od chvíle počatia až do prirodzenej smrti, až neskôr sa dostal k viere v Boha. „Nehľadal som nič duchovné; moje túžby boli väčšinou pozemské a telesné, moje snaženia konkrétne a hmatateľné, ľahko sa dali speňažiť. Čo bolo horšie, duchovnými vecami som pohŕdal, ako sa patrilo na židovského ateistu s tvrdou šijou,“ píše Nathanson. V rokoch 1978 – 1988 prežil neobyčajne ťažké obdobie. Výnimočne bolestným spôsobom začal pociťovať dôsledky svojho hriešneho života. „Každú noc som sa prebúdzal o štvrtej alebo piatej nad ránom, pozeral som sa do tmy a čakal, kedy sa z tmy zrazu vynorí informácia o mojom oslobodení nejakým neviditeľným súdom. Po márnom čakaní som zažínal nočnú lampu, bral som do rúk niektorú z kníh o hriechu a znova a znova čítal úryvky z Augustínových Vyznaní, z Dostojevského, Paula Tillicha, Kierkegaarda, Niebuhra a dokonca aj Lewisa Mumforda a Waldo Franka.“

Čoraz častejšie mu napádali samovražedné myšlienky. Ťarcha spáchaných previnení bola neznesiteľná, zvlášť vedomie tisícok potratov nevinných detí. Svoju duchovnú bolesť a zúfalstvo sa pokúšal riešiť utišujúcimi prostriedkami, alkoholom, príručkami, návštevami u psychiatra – nič nepomáhalo. V tom čase sa doktor Nathanson čoraz väčšmi angažoval v činnosti hnutia na obranu života. Cestoval po celých Spojených štátoch s prednáškami, písal knihy, zapájal sa do politiky. Zúčastňoval sa na manifestáciách obrancov života, no jasne dával najavo, že ho s nimi spája len odpor proti potratom, pričom sa rezervovane staval k viere v Boha. Počas týchto manifestácií a protestov pred potratovými klinikami zakúšal neopísateľnú atmosféru nezištnosti. Z tvárí zhromaždených a modliacich sa ľudí, obkolesených policajnými kordónmi, vyžarovala skutočná láska. Títo ľudia sa neustále modlili a stále si pripomínali, že v nijakom prípade nesmú použiť násilie. Nathanson píše: „Jednoducho ma zaskočilo sila ich lásky a modlitby: modlili sa za nenarodené deti, za dezorientované a vyľakané matky, za lekárov a sestry pracujúcich na klinike. Modlili sa dokonca aj za policajtov a za médiá, ktoré vysielali prenosy z demonštrácií. Modlili sa za seba navzájom, ale nikdy nie za seba samých. Začal som sa zamýšľať. Ako to, že títo ľudia dokážu toľko zo seba dávať, pričom sa zastávajú menšiny, ktorá je nemá, neviditeľná a neschopná prejaviť im svoju vďačnosť?“

Príklad týchto ľudí spôsobil, že Nathanson si prvý raz v živote začal vážne pripúšťať myšlienky o možnosti jestvovania Boha. Píše, že sa začal zamýšľať nad jestvovaním Boha, „ktorý ma previedol cez všetky pekelné kruhy len preto, aby mi vo svojej milosti ukázal cestu k spáse a prejavil mi svoje milosrdenstvo. Táto myšlienka – odporujúca všetkým istotám, ktorým som bol verný od svojich devätnástich rokov – mi v jednom momente ukázala moju minulosť ako ohavné bahno hriechu a zla, obvinila ma a uznala vinným z ťažkých zločinov (...), no zároveň – zázračne – mi ukázala (...), že pred dvetisíc rokmi ktosi zomrel za moje hriechy“.

Kým sa však rozhodol pre duchovnú cestu hľadania Boha, s veľkou nenásytnosťou začal čítať životopisy veľkých katolíckych konvertitov, ako sú Malcolm Muggeridge, kardinál Newman, Graham Greene, Walker Percy a iných. Najviac sa však stotožnil s príbehom svojho profesora Karla Sterna, ktorý v autobiografii The Pillar of Fire opísal svoju fascinujúcu duchovnú cestu ku katolíckej viere. Nathanson vyznáva, že zakaždým, keď číta túto autobiografiu, len ťažko zadržiava slzy: „Bolo mi určené prejsť zemeguľu pri hľadaní toho, bez ktorého by som bol odsúdený. Teraz som sa však chytil lemu jeho šiat v zúfalstve, v hrôze, v nebeskom návale najčistejšej potreby. Moje myšlienky sa opäť vracajú k hrdinovi mojich študentských rokov, Karlovi Sternovi, ktorý prechádzal duchovnou premenou presne v tej dobe, keď ma formoval v umení poznávania ľudského myslenia, jeho poriadku a pravidiel, a ku slovám, ktoré napísal svojmu bratovi: Niet pochýb: bežali sme k Nemu alebo sme od Neho utekali, no On bol celý čas v centre všetkého.“

Nathanson vedel, že veľmi veľa ľudí z hnutia obrany života sa za neho modlí. Duchovná zmena v ňom prebiehala pokojne a prirodzene, prinášala mu vnútornú úľavu a pokoj. Začal sa pravidelne každý týždeň stretávať s kňazom Johnom McCloskeyom, ktorý sa stal jeho duchovným sprievodcom na namáhavých cestách viery. O svojom rozhodnutí stať sa katolíkom začal verejne hovoriť už roku 1994.Pokrstený bol 9. decembra 1996 v katedrále svätého Patrika v New Yorku kardinálom J. O’Connorom. Židovskí priatelia prijali jeho rozhodnutie so sympatiami. Sám doktor Nathanson hovorí: „Prijatím Krista si ešte väčšmi cením fakt, že patrím k židovskej kultúre, národu a tradícii. Tak to bude vždy a som na to hrdý.“ Odvtedy sa pravidelne zúčastňuje na svätej omši, spovedá sa, vedie hlboký modlitbový život a ako vedec vo svojich knihách, filmoch a na početných konferenciách vydáva svedectvo, že ľudský život je taký svätý, aký svätý je Boh – darca tohto života, a teda nik a nikdy nemá právo niekomu odoberať ľudský život. Obrátenie profesora Bernarda Nathansona, ktorý sa z popredného potratára a „ateistu s tvrdou šijou“ stal horlivým katolíkom a čelným obrancom života nenarodených detí, je nepochybne jedným z najväčších obrátení 20. storočia.

Keď 19. októbra 1996 prišiel do Poľska, na tlačovej konferencii takto apeloval na poľských zákonodarcov: „Prosím vás, nerobte nijaké kroky smerom k liberalizácii potratov! Dejiny vám to nikdy neodpustia. Vystríham vás, aby ste neurobili tie isté chyby, ktorých sme sa dopustili my v Amerike. Hlasovanie za potrat je súčasne hlasovaním za eutanáziu, zabíjanie starých, bezmocných a nevyliečiteľne chorých, za genetické experimenty – je to prvý krok na šikmú plochu, na konci ktorej sa nachádza odľudštenie života, priepasť smrti.“


Späť na články