Photo - Kaka

Kaka

Potrebujem Ježiša každý deň môjho života. Ježiš mi hovorí v Biblii, že bez neho nemôžem urobiť nič. Mám dnes dar a schopnosti hrať futbal, pretože mi to dal Boh.

Photo - Ivona Škvorcová

Ivona Škvorcová

Jedna malá „gulička“, ktorú som si náhodne našla na krku, zmenila nielen moje plány, ale i život. Treba ju vyoperovať - bolo odporúčanie mojej lekárky. Vraj len bežná operácia, o nič nejde. V nemocnici som strávila tri dni a s pokojom a úplnou bezstarostnosťou som tri týždne čakala na výsledky z biopsie. Ako 22-ročnú vysokoškoláčku plnú života a energie, ma ani len nenapadlo, že by mohlo ísť o niečo vážne. 22. 2. 2006 zneli slová lekára: „Je to pozitívne“. Ani som presne nechápala, čo to znamená. Šok, ktorý otriasol celou mojou rodinou - RAKOVINA. Bola som zmätená, mala som kopec otázok a obáv.

Photo - Katarína Kuchtová

Katarína Kuchtová

Modlila som sa a prosila Pána o záchranu nášho Šimonka. Prišli sme do nemocnice a lekár mu nameral tep 300 - to je na kolaps a smrť.

Photo - Augustín Ugróczy

Augustín Ugróczy

Ahojte chlapci, mládenci, muži, mudrci, odpadlíci, vagabundi, hľadači pokladov, drakobijci, kávičkári, hudobníci, načúvači, jedným slovom UČENÍCI. Takýmto oslovením na úvod mailu zvolávam mojich chlapcov na pravidelné mesačné stretká s názvom PAJTA.

Photo - Elias Vella

Elias Vella

Keď som bol profesorom dogmatickej teológie, učil som svojich študentov, že diabol ako osoba neexistuje.

Photo - Matej Tóth

Matej Tóth

Aj keď mám krásny a šťastný život, nie vždy bolo všetko ružové a ideálne, ale ja sa riadim heslom, že všetko zlé je na niečo dobré a Pán Boh má svoj plán. Preto sa snažím nájsť vo všetkom a všetkých ľuďoch hlavne to dobré.

Photo - James Manjackal

James Manjackal

... položil ruky na moju hlavu a začal sa modliť: „Nebeský Otče, pošli teraz svojho Syna Ježiša do choroby tuberkulózy, ľadvinových kameňov a infekcie, ktorými trpí tento kňaz a úplne uzdrav jeho telo aj dušu.“ Vtedy som si pomyslel, že asi videl moju zdravotnú kartu, kde sú opísané moje zdravotné problémy!

Photo - Katarína Randová

Katarína Randová

Pred rokom mi vyšli nedobré výsledky na HPV vírus, ktorý spôsobuje rakovinu krčka maternice. Keďže to nebolo veľmi vážne, čakali sme na ďalšie stery. Ich výsledky boli opäť horšie ako predtým. A takto sa to opakovalo ešte raz. Výsledky sa zhoršili, dokonca výsledky na rakovinové bunky vyšli všetky pozitívne. Mne sa vtedy zrútil svet.

Photo - Peter Slaný

Peter Slaný

Začal som pravidelne huliť trávu. Už v trinástich som fajčil trávu denne. Chodil som do školy nahúlený. Cez prestávky som si tiež občas zahulil. V tej dobe som opovrhoval tvrdými drogami. Myslel som si, že nikdy nebudem feťák. Onedlho som vyskúšal durmán, LSD, extázu... V štrnástich som vyskúšal Piko (pervitín).

Photo - Róbert Slamka

Róbert Slamka

Viem čo je rakovina. Môj ocko zomrel na rakovinu, aj starý ocko zomrel na rakovinu a tak viem čo to znamená, keď niekto povie máš zhubný nádor! A tak som si povedal, idem zomrieť.

Photo - Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Ak teda za to, čo som robil, to jest za dobro, pravdu a Krista mám byť trestaný, vtedy nechcem ani menší trest, ale radšej väčší trest a bol by som najšťastnejší, keby som mohol za Krista i zomrieť, hoci viem, že tak veľkej milosti nie som hodný.

Photo - Jozef Červeňák

Jozef Červeňák

V novembri toho roku 2002 na Sviatok všetkých svätých som sa vracal z cintorína domov. Ako som tak kráčal, vo svojom srdci som vnímal hlas, ktorý mi hovoril: „Ona bude tvojou ženou“.

Photo - Liu Žen jing - (brat Yun)

Liu Žen jing - (brat Yun)

Podzemná Cirkev v Číne čelí krutému prenasledovaniu aj v dnešných dňoch. Yun tvrdí, že aj vďaka prebiehajúcemu vyše 30 ročnému prenasledovaniu, utrpeniu a mučeniu sú dnes veriaci čínskej podzemnej Cirkvi pripravení v moslimskom, hinduistickom a budhistickom svete obetovať svoj život za Ježiša Krista a ohlasovanie Jeho Evanjelia.

Photo - MUDr. Emília Vlčková

MUDr. Emília Vlčková

Príbeh exhomeopata: Dcére som vyliečila bronchitídu po tom, čo jej nezabrali antibiotiká. Mne po podaní homeopatika na druhý deň zmizla bradavica.

Photo - Vlado Žák

Vlado Žák

Vedel som o Bohu, ale nepoznal som Ho. Videl som Boha len ako prísneho sudcu, ku ktorému som bol viac viazaný akýmsi strachom, než čímkoľvek iným. Teraz už viem ako veľmi som sa mýlil.

Photo - Alžbeta Šimová

Alžbeta Šimová

Keď po operácii prišli výsledky a potvrdil sa karcinogénny nádor, potrebovala som ísť pred Eucharistického Krista.

Photo - Dominik Dobrovodský

Dominik Dobrovodský

Áno, kosti sú mojím životným údelom. Narodil som sa so zlomeninou a od vtedy celé detstvo rok čo rok zlomeniny pri najmenších pádoch. Veľa času som strávil v nemocniciach, poznal utrpenie na vlastnej koži, ale videl trpieť aj druhých. Na druhej strane to bola pre mňa vysoká škola života. Bola to skúsenosť, že Boh je vždy pri mne, že ma nikdy neopustí. A tak sa postoj chvály stal (a stále znovu stáva) mojím prvým vyjadrením lásky k nemu.

Photo - Nick Vujicic

Nick Vujicic

som vďačný, že som sa pred 31 rokmi narodil bez rúk a nôh. Nebudem predstierať, že môj život je jednoduchý, ale skrze lásku mojich milovaných rodičov a viery v Boha som prekonal moje nešťastie a môj život je teraz naplnený radosťou a zmyslom.

Photo - Viera Prokopcová

Viera Prokopcová

Ak žehnáme Izraelu, požehnanie prichádza na nás samotných (Gn 12,3): „Požehnám tých, čo budú teba žehnať a zavrhnem tých, čo budú teba preklínať.“ Ak je v našom srdci alebo v rodine, u predkov prítomný antisemitizmus, alebo máme predsudky voči Židom, robili sme si vtipy na adresu Židov alebo Izraela, dopustili sme sa neprávosti voči Židom, ukrivdili sme, boli sme ľahostajní voči povolaniu židovského národa, atď ..., bránime požehnaniu, ktoré je nám prisľúbené v Gn 12.

Photo - Jozef Demjan

Jozef Demjan

V detstve ma sexuálne zneužil starší chalan, prešiel som chudobou, okultizmom, depresiami, sexuálnymi partnermi toho istého pohlavia, či pokusmi o samovraždu. Svetlo do môjho života vniesla viera v Ježiša Krista.

Photo - Marek Nikolov

Marek Nikolov

Cieľom modlitbových zhromaždení s názvom „Ježiš uzdravuje“ (najbližšie v sobotu 14. októbra 2017) je zažiť, že Boh je láska. Láska, ktorá sa chce dávať a zjavovať svoje milosrdenstvo aj skrze uzdravenia, znamenia, divy a zázraky.

Photo - Katarína Kolčárová

Katarína Kolčárová

Začala som vnímať anjelov, ale neskôr aj duchov. Čo bolo strašné. Začala som pociťovať strach a aj depresiu som dostala. Bola som zmätená, nechápala som ako je to možné, že mi to ubližuje. Veď v tom predsa nemôže byť nič zlé. Videla som svoju kamarátku, ako zvláda s ľahkosťou život a keďže to bol veľmi dobrý človek, myslela som si, že je to v poriadku.

Photo - Rick Warren

Rick Warren

Ľudia sa ma pýtajú: Čo je zmyslom života? Ja odpovedám veľmi stručne a výstižne: život je prípravou na večnosť. Boli sme stvorení pre večnosť a Boh chce, aby sme boli s Ním v nebi.

Photo - Renáta Ocilková

Renáta Ocilková

Počas chemoterapií mi však vypadol menštruačný cyklus. Keď som sa na to asi po pol roku spýtala môjho gynekológa – onkológa, s veľkými obavami, ako zareagujem, mi povedal: „To je normálne. Vy už cyklus nikdy nedostanete.“

Photo - Anton Srholec

Anton Srholec

Viera a láska k Ježišovi a k jeho veci naplnila moje celé srdce a bol som ochotný za to položiť svoj život.

Photo - Denis Blaho

Denis Blaho

Veštil som a plnilo sa to, mával som jasnovidecké obrazy krátkodobej budúcnosti, ktoré sa tiež plnili. Kresťanstvom som pohŕdal a veriacich ľudí alebo známych, ak neboli naozaj hlboko veriaci, som spochybňoval alebo dotiahol na nejaký budhistický seminár.

Photo - Bohuš Živčák

Bohuš Živčák

Napriek prenasledovaniu za komunizmu, alebo možno práve kvôli tomu, sa hľadanie Boha stalo pre mňa neustálym dobrodružstvom. Viac putovaním ako študovaním. Na strednej škole sa Boh začal približovať ešte dramatickejšie.

Photo - Veronika Barátová

Veronika Barátová

Spomienky na začiatok môjho návratu k Bohu sú pre mňa stále veľmi krásne a dôležité do dnešného dňa. Stalo sa tak počas môjho štúdia na vysokej škole, v dobách normalizačného komunizmu.

Photo - Dr. Gloria Polo

Dr. Gloria Polo

Aj mňa zasiahol blesk, vnikol do mňa cez ruku a spálil celé moje telo strašným spôsobom, zvnútra aj zvonku. Moje rebrá, brucho, podbruško, nohy aj pečeň boli zuhoľnatené. Moje ľadviny utrpeli silné popáleniny, tak isto pľúca a vaječníky.

Photo - P. Vojtech Kodet

P. Vojtech Kodet

Jádra křesťanství se začínám dotýkat v okamžiku, kdy pochopím, že Bůh je ten, který si mě zamiloval, a kdy to prožiji na vlastní kůži. Když pochopím a prožiji, že Bůh je ten, který mě hledá, a zakusím, že jsme se konečně setkali. Když pochopím a prožiji, že Bůh ke mně mluví, zaslechnu jeho hlas ve svém srdci a začnu ho poslouchat.

Photo - Oto Mádr

Oto Mádr

Tato doba není pro křesťany zvlášť příjemná, ale pro křesťany správného formátu je to velký a nádherý čas. „Jestliže mne pronásledovali, i vás budou pronásledovat.“ V takových slavných chvílích zpívá církev Pánu hrdinskou píseň lásky a věrnosti. Je to výsada a dar právě teď žít, milovat a bojovat.

Photo - Matka Tereza

Matka Tereza

Nie je dôležité to, čo robíme, ale koľko lásky do svojej činnosti vložíme. Robme malé veci s veľkou láskou.

Správa - Štefan Patrik Kováč
VIDEL DVE TVÁRE MOSLIMSKÉHO PAKISTANU

small_laSalle2.jpg

Vedúci Spoločenstva Živá voda, manžel a otec 5 detí.
Bloguje na stefanpatrikkovac.blog.sme.sk

VIDEL DVE TVÁRE MOSLIMSKÉHO PAKISTANU

Misia u chudobných kresťanov v moslimskej krajine

Z akého dôvodu ste sa vydali do Pakistanu?

ŠPK: Pozvali ma tam kresťania z mimovládnej organizácie Learning the Word of God Foundation Pakistan (Nadácia učenia Božieho slova v Pakistane) na misiu medzi nich. . Táto NGO (non-government organisation) sa zaoberá šírením vzdelania a Božieho slova medzi chudobnými kresťanmi v Lahore a Faisalabade a v ich okolí. Organizuje takzvané Sunday schools (nedeľné školy), v ktorých sa dobrovoľníci (mladé ženy a muži) venujú negramotným deťom kresťanských rodín. Totiž rodiny kresťanov sú v tejto moslimskej krajine, v ktorej je 95% vyznavačov islamu, často veľmi chudobné. Najmä na vidieku, kde sú nútení robiť najnižšie práce ako upratovači či poľnohospodársky robotníci pre bohatých moslimov na ich poliach. A potom – ako židia za Mojžiša v Egypte – napríklad vyrábajú tehly na prudkom pakistanskom slnku. Rodičia nemajú prostriedky posielať deti aspoň do moslimských škôl – na cestovné náklady, nákup kníh, zošitov a pomôcok. A tak táto nadácia chce pomôcť týmto najchudobnejším kresťanom, aby ich deti sa najprv mohli naučiť písať a čítať v Urdu (pandžábí) a potom aby mohli čítať Bibliu a zachovať si vieru rodičov. Zaobstarávajú pre nich zošity, pomôcky, knihy na učenie čítania (akési šlabikáre) a Sväté písmo v Urdu. A potom ešte iné knihy – napríklad s biblickými príbehmi. Počas tých troch mesiacov som navštívil všetky miesta, najmä dediny, kde majú týchto spolupracovníkov – dobrovoľníkov a nedeľné školy. Vždy sme mali spolu aj s ich rodičmi úžasný program: modlitby, piesne a hymny. Cítil som sa medzi nimi ako Ježiš alebo jeho apoštoli v prvej Cirkvi. Nemali nič len Krista. Potom som mal vždy kázanie a vyučovanie na nejakú biblickú tému; nakoniec sa rozdávali dary z Európy. Zošity, perá, ceruzky a iné školské pomôcky, veci a knihy, čo sme nakúpili z peňazí domácej zbierky medzi priateľmi kresťanmi v Lahore v Pakistan Biblie Society (Pakistanská biblická spoločnosť) – Biblie v Urdu (prípadne dvojjazyčné Urdu/English) a miestnom jazyku pandžábi (Punjabi). A potom aj iné knihy – na učenie čítania a písania a s biblickými príbehmi (napríklad príbeh Abraháma a Sáry, Daniela či Pavla). Vyučovanie som mával v angličtine a oni ho vždy prekladali do jazyku pandžábí.

Predtým ste boli ako vedúci piešťanského kresťanského Spoločenstva Živá voda a duchovný v jednej z najchudobnejších a najskorumpovanejších krajín sveta – v tropickej Ugande. Priniesli ste tam vtedy tisíc sto eur. Domáci ich použili na stavbu nemocničného zariadenia a školy. Čo ste doniesli do Pakistanu?

ŠPK: Tentoraz sme medzi priateľmi a ľuďmi, ktorým leží osud chudobných kresťanov na srdci, vyzbierali tisíc päťsto eúr (170.000 Rs). Okrem toho sme medzi známymi robili aj inú zbierku - vecí: dozvedel som sa, že letecká spoločnosť Etihad mi umožní zobrať dva kufre a až 64kg batožiny na palubu. Tak ľudia kupovali najmä zošity, ceruzky, perá a iné školské pomôcky, lekári prispeli liekmi, okuliare – nové aj použité, nejaké knihy v angličtine, ponožky a iné oblečenie najmä pre deti, vymalovávanky, fixky, tuhy, náplne do pier, hračky, spodnú bielizeň, krémy, zubné pasty, uteráky, pexesá, pravítka, strúhadlá, kriedy, sponky, gumičky, obväzy, čokolády, lízanky – všetko možné. Veľká väčšina, skoro všetko, z toho boli nové veci. Tie kufre museli niesť vždy dvaja ľudia, keď ich nakladali do auta smerom na letisko. Z peňazí, čo som tam doniesol, sme najprv pre deti nakúpili pracovné zošity na učenie písania a učebnice čítania v jazyku pandžábí a knihy a Biblie v Urdu a v angličtine. Zvyšok sme chceli spravodlivo rozdeliť medzi všetky deti, ktoré navštevujú nedeľné školy. Narátali sme ich dokopy okolo 250. Peniaze sme však nedávali priamo deťom ale ich rodičom, oni najlepšie vedia, čo im kúpiť.

Je chudoba v Pakistane naozaj taká veľká, že rodiny si nemôžu dovoliť poslať dieťa do školy?

ŠPK: Predovšetkým sú tam veľké sociálne rozdiely. Mnohé moslimské rodiny sú podobne chudobné ako rodiny kresťanov. Ešte pri delení Britskej Indie prišlo okolo 8 miliónov moslimov z Indie. Zostali bezzemkovia, tak isto ich potomci. Sú tam aj skutočne bohatí muslimovia. Uvediem jeden príklad. Cestou domov si pri mňa v lietadle sadol mladý muž – musim, ktorý mi hovoril, že ide na svadbu svojej sestry do Mekky. Tú organizujú jeho rodičia a bude stáť 50.000.000 rupií, čiže 500.000 eúr. Ja som žil tri týždne medzi tými najchudobnejšími kresťanmi, tak som len zdvihol obočie. Býval som v chudobných príbytkoch kresťanov pri mestskej stoke, do ktorej vypúšťali všetok odpad z domácností. Ale z druhej strany stoky žili rovnako chudobné rodiny moslimov. Ľudia v mestách posielajú svoje deti do škôl – hoci tie štátne sú na veľmi nízkej úrovni. Avšak mnohí ľudia na vidieku, aj kresťania, nemajú prostriedky na posielanie detí do škôl – nemajú na cestovné, knihy, zošity, pomôcky a všetky tie výdaje. Zostávajú negramotní.

Ako vyzerá tradičná pakistanská škola, ako prebieha vyučovanie, koľko je tam detí?

ŠPK: V Pakistane je budúcnosť odvodená od toho, akú má kto školu, teda od kvality vzdelania. Školský systém prebrali a doteraz sa inšpirujú od Britov. Majú podobné predmety, ktoré aj prebiehajú v angličtine, ako my: zemepis, fyziku, matematiku... ale na štátnych školách, oni to volajú government schools, ktoré majú veľmi nízku úroveň výuky, majú vždy aj islamiát. Tam sa učia o prorokovi Mohamedovi a o islamskom náboženstve, obyčajne memorujú; to musia aj kresťania, keď navštevujú štátnu školu. Potom je celá sieť súkromných škôl – moslimských i kresťanských; tie si však môžu dovoliť len lepšie zarábajúce vrstvy. Pred základnou školou majú Playgroup, Nursery, Prep Class, potom triedy 1-10 - základné vzdelanie, 11-12 stredné vzdelanie (College) a univerzitné 1-5 rokov. Detí je v triedach viac, ako máme my. Tentoraz som však, na rozdiel od Ugandy, osobne navštívil len jednu školu ale stálo to za to. Keď sme z Lahore skočili do Faisalabadu (pôvodne Lyallpur), navštívil som jednu kresťanskú školu. Tú v roku 1961 založil môj prastrýko František, vlastne brat mojej starej mamy. Bol z rehole školských bratov a z Ceylonu (vtedy britskej kolónie) ho do Multanu a Lyallpuru zavolal miestny biskup, ktorý chcel mať vo svojej diecéze kresťanskú strednú školu. Zakladal ju v chudobnej kresťanskej časti mesta Peoples Colony (Ľudská kolónia) a spočiatku ju navštevovalo okolo sto študentov. Mal som od Františka (zosnul v roku 1994 vo Francúzsku) aj čiernobiele fotografie z toho obdobia. Ako som vstúpil do školy, bol som milo prekvapený. Za tých 55 rokov sa škola značne rozrástla a mala už sto učiteľov a viac ako 2200 žiakov a študentov. Dokonca prípravné triedy (naša škôlka), základnú školu a dievčenskú časť. Dnes sa honosila názvom La Salle High School and College (Gymnázium a kolégium La Salle). Stala sa z nej prestížna škola, v hodnotení výsledkov študentov stredných škôl sa umiestnila na druhom mieste v celom Pandžábe (okolo 100 miliónov obyvateľov!). Ukazovali mi certifikát i fotku, na ktorej ministerský predseda tejto najľudnatejšej časti Pakistanu odovzdáva ocenenie riaditeľovi školy (principal). Stretol som sa aj s riaditeľom, ktorý mi vo svojej kancelárii ukazoval portréty predchádzajúcich principálov. Prvý z nich bol František 1961-1975. Odovzdal študentom i škole svoje najlepšie roky. Boh zorganizoval aj moje stretnutie s jedným učiteľom angličtiny, teraz už na odpočinku, ktorý tam učil 50 rokov a prijímal ho môj prastrýko. Doteraz sa v škole rozprávajú príbehy zo života Františka a z jeho obdobia. Škola má v okolí veľmi dobré meno a vyberajú si ju aj mnohí moslimovia, ktorí chcú pre svojej deti kvalitné vzdelanie. Dnes v nej študuje 30% kresťanov a 70% moslimov.

Spomínali ste, že ste sa pohybovali neďaleko miest, kde bol posledný útok atentátnika? Ako to tam vyzeralo?

ŠPK: Stalo sa to v parku Gulshan-e-Iqbal, len mesiac po mojom odchode, teda v jednom z väčších parkov Lahore (14 miliónov obyvateľov), okolo ktorého som sám kráčal, odohral bombový útok organizácie pridruženej k Talibanu. Bol som zhrozený, keď som sa to dozvedel – aj zo svetových správ. Zaútočili na kresťanské rodiny na nedeľu Zmŕtvychvstania, ktoré si vyšli s deťmi do parku na prechádzku. Park bol v tú nedeľu plný rodín. Mnoho žien a detí a otcov chcelo využiť voľný deň na to, aby sa spolu potešili. Potešili sa posledný krát. Cieľom tejto radikálnej skupiny moslimov boli práve rodiny kresťanov, ktoré chceli stráviť spolu Veľkonočnú nedeľu (moslimovia majú sviatok v piatok, kresťania v nedeľu). Aj sa k tomu sami prihlásili. Odohralo sa to pri hlavnom vchode do parku, kde samovražedného atentátnika zrejme zadržali alebo pokúsili sa zadržať strážnici. Veľmi blízko detských šmykľaviek. Môj priateľ z Lahore mi napísal, že obetí bolo viac ako 70 a 300 zranených, potvrdili to aj svetové médiá. Väčšina zavraždených a ranených boli ženy a deti. Nuž... keď idete napríklad ulicami, alebo skôr cestami Lahore (2. najväčšie mesto po Karáčí), možnosť útoku si nechcete pripustiť. Je však pravda, že Taliban či najnovšie IS (a jeho nadšení podporovatelia) môžu zaútočiť hoci kedy – dokonca aj na moslimské školy, či úrady. Na kresťanov útočia pravideľne, ale ani muslimská vláda, ktorá spolupracuje so západom (pomoc a pod.) pre nich nie je dostanočne „pravoverná“, tak aj štát Pakistan chcú poškodiť.

Ako vnímajú moslimovia kresťanov Pakistane?

ŠPK: Pakistan v roku 1947 vznikol ako náboženský štát – moslimský štát. Už to veľa hovorí. Pakistan je dvojtvárny. Na jednej strane ústava deklaruje akúsi slobodu náboženského vyznania, na druhej strane sú tam kresťania rôznym spôsobom šikanovaní. Náboženstvo majú napísané v pase a aj podľa mena vedia všetci, že tento človek je kresťan. Napríklad kresťana z ničoho nič vyhodia – lebo o to miesto mal záujem moslim a podobne. Robia len tie najnižšie práce – ako upratovači, zametači, poľnohospodársky robotníci a pod. Keď málo zarábajú – nemôžu si dovoliť dobré školy a teda dobré miesta. Ale sú moslimovia tolerantní ku kresťanom a sú aj extrémistickí. Priatelia, s ktorými som chodil po Lahore, mi často hovorili – do tejto štvrte nie, nepozraj dlho na tých moslimov. K podráždenej reakcii môžu byť vyprovokovaní aj na ulici. Minule jednu mladé dievča - kresťanku znásilnili a zabili priamo na ulici. Takéto prípady, v Pakistane vôbec nie zriedkavé, by sa mali prešetriť a vinníci akosi exemplárne potrestať. Nie. Všetko sa potichúčky zametie pod koberec. Bola to len kresťanka a oni – moslimovia. Alebo dôjde k zabitiu moslima/moslimky, čo konvertovali na kresťanstvo. Vo veľkomeste Lahore som navštívil aj malú kresťanskú štvrť s názvom Youhanabad (Jánovo mesto), ktorú založili ešte misionári v čase Britskej Indie. Ako sme išli okolo vysokého múru vybaveného ostnatým drôtom, ktorý oddeľoval ulicu od dvora a z ktorého sa vchádzalo do kresťanského chrámu Christ Church a kresťanskej školy, všimol som si na ňom čierne plagáty. Čo je to? Kto je na tých plagátoch? Moji sprievodcovia mi vysvetľovali, že to sú portréty obetí teroristického útoku na Veľkú noc 2015. Prišli dvaja moslimskí násilníci, z ktorých jeden prenikol dovnútra, jedného zastavila ochranka už pri bráne vedúcej do dvora. Samovražední útočníci chceli vstúpiť až do kostola, našťastie ich zastavila bezpečnostná služba a obetovaním vlastných životov zabránila oveľa väčšej katastrofe. Výsledok? 14 mŕtvych kresťanov, okolo 80 zranených. Jeden z mojich sprievodcov mi na plagáte ukazoval: „Toto bol môj strýko“. Pokoj ich pamiatke.

Vraj samotný premiér Pakistanu Nawaz Sharif chodil do kresťanskej školy a pokúša sa zmierňovať napätiemedzi kresťanmi a moslimami?

ŠPK: Ťažko povedať. Od kresťanov som počul na jeho politiku aj pozitíva aj negatíva. Jedni mi hovorili, že sa snaží akosi ochraňovať – ako to oni nazývajú – „menšiny“, druhí, že aj jeho politika je dvojtvárna a na ochanu kresťanov nerobí toho mnoho. Ale je pravda, že veľa pakistanských moslimských politikov vyštudovali na kresťanských školách, ktoré majú povesť škôl s najvyššou kvalitou vzdelania. Okolo jeho školy som išiel – volá sa St. Anthony High School v Lahore a majú na priečelí jeho fotku ako aj obrázky iných moslimských politikov a významných činiteľov – aby akosi odradili násilných moslimských útočníkov a motivovali rodičov prihlásiť deti práve do tejto školy. Veľké teroristické útoky na školy, úrady alebo ako teraz v parku v Lahore vláda odsúdi, veď tam obyčajne zomrú aj moslimovia, ale „drobné“ prípady šikanovania, bitia, terorizovania, či dokonca zabitia kresťanov – jednotlivcov, často zostávajú nevyšetrené, alebo nepotrestané. Je to smutné.

Je tam vôbec v bežnom živote cítiť nejaké silé napätie?

ŠPK: Domáci sú zvyknutí. Sám som to videl, že prakticky každý úrad, každá nemocnica, dokonca každá škola sa musí strážiť. Brány a vchody do inštitúcií sú vybavené hrubými masívnymi dvojitými rampami, dokonca betónovými zátarasami, aby moslimskí extrémisti neprerazili dovnútra autom naloženým bombami. Všade kontroly a prehľadávanie tašiek a oblečenia kvôli výbušninám. Keď sme išli v nedeľu na bohoslužby, už ulica, z ktorej sa vchádzalo do areálu kresťanskej školy a kostola, bola zatarasená. Neprejazdná. Prvá kontrola bezpečnostných zložiek bola na začiatku ulice. Potom betónové zátarasy a bezpečnostný pracovník s puškou za vrecami s pieskom pri bráne vstupu. Rampa z hrubého železa. Ozbrojená stráž prehľadávala všetko, čo sme mali so sebou. Až tak sme mohli vstúpiť do veľkého dvora za múry vybavené ostnatým drôtom. Potom ešte jedna kontrola bola pred vchodom do samotného chrámu. Vstup do vládnej inštitúcie? Masívne betónové zátarasy, množstvo policajtov a vojakov. Zbrane. Dokonca som videl ľahký guľomet. Vstup do mešity alebo nemocnice? Ako na letisku – všetci museli prejsť cez skener, ktorý stále pískal. Vždy tam boli pracovníci security – muži kontrolovali mužov, ženy v uniformách ženy. Aj manuálne, či nemajú niečo na tele. Ozbrojení puškami s ostrými nábojmi. Vstupy škôl sa podobali na vstupy do väzenia – ostnaté drôty, vysoká brána, zátarasy a pracovníci security. To je smutná každodenná realita života v Pakistane. Myslím, že na teroristické útoky ani nemyslia, všetko berú ako nutné bezpečnostné opatrenia.

Kde všade ste v Pakistane boli, ako ste sa prepravovali, čo zaujímavé ste videli?

ŠPK: Býval som vo veľkomeste Lahore v kolónii Šama; odhaduje sa, že tam býva 14 miliónov ľudí. Aj vo veľkomestách sú akési kolónie, čo si tam vybudovali ľudia, ktorí prišli z vidieka. Nie sú to slumy, majú už jednoduché tmavé z tehly murované štvorcové príbytky, po ktorých strechách sa dá prechádzať. V obydliach však bývajú aj dve tri rodiny, niekedy aj štyri s deťmi. Žijú na veľmi malej ploche. Do izby sa obyčajne vmestí dvojposteľ a potom je meter – meter a pol priestoru pre chodenie či stoličky. Raňajkuje či obeduje sa na posteliach v indickom sede, niet miesta pre stoly. Robili sme výjazdy do okolitých dedín – navštíviť kresťanov, urobiť program a rozdať pomoc z Európy. A potom sme navštívili ešte pomínaný sedemmiliónový Faisalabád, tri hodiny cesty vzdialený od Lahore a pozreli si v ňom pamiatky z britskej koloniálnej éry. Prepravovali sme sa na rikši, aute alebo motorke. Rikše sú už teraz „motorizované“, nie ako kedysi, že ich ťahali ľudia sami. Teraz je rikša skonštruovaná z motorky – to je predná časť s jazdcom, vzadu je náprava s dvoma kolesami a sedenie – pre dvoch ľudí. Ale často tam sedia aj šiesti ľudia. Všetko je zakyrté ľahkou konštrukciou a na ňu natiahnutými látkami. Niektoré, najmä pre turistov sú pekne vyzdobené až vyčačkané. Inak doprava v pakistanskom meste... či dokonca veľkomeste: to je kapitola sama o sebe. Medzi prúdmi starých i novších áut a typicky pomalovaných nákladiakov sa tlačia spomínané motorkové rikše, somármi i ľuďmi ťahané typické ploché vozíky so zeleninou, ovocím či iným nákladom – napr roxormi či stavebným materiálom. Medzi to veľmi nebezpečne jazdia motorkári bez prilieb, kedykoľvek brzdiac alebo naopak pridávajúc, strčiac sa do medzier medzi autobusy a nákladiaky, obiehajúc po krajnici a inak. Do toho huriavku sa niekedy pustia chodci – prechody som tam nevidel. Je to životu nebezpečné; aspoň to tak vyzerá. Križovatky sú obyčajne bez semafórov a všetci sa tlačia z každého smeru do stredu – „vyhráva“ smer, ktorý sa doslova pretlačí. Všetko v neuveriteľnom smogu a prachu a na jar a v lete aj v horúčave. V Lahore sme navštívili aj niektoré pamiatky. Lahore je akýmsi kultúrnym centrom Pakistanu. Kedysi bolo toto mesto centrom ríše Mughalov, vládcov Indie. Vtedy sa tu zmiešali prvky perzsko-islamskej architektúry s hindustánskym umením. A na svojom území má veľa príkladov tejto architektúry, ktoré sme aj navštívili - ako Lahore Fort (Pevnosť v Lahore) so známou bránou Alamgiri, či Badshahi Mosque (Mešita Badšahi), ktorá bola dokončená v roku 1673 a do roku 1986 bola najväčšou mešitou na svete. Bohužiaľ musím skonštatovať, že tieto pamiatky nie sú v najlepšom stave. Časti z nich sa rozpadajú a niet financií na ich opravy či rekonštrukciu. Jeden príklad: azda stopäťdesiatročná i staršia päťmetrová brána sa uvoľnila z pántov, akosi sa zosunula a roky a roky sa jej nikto nedotkol – svedčí o tom vrstva prachu a špiny, čo sa na nej usadila. Leží tam, kam sa zosunula. Koho zaujímavého ste stretli, prípadne, kto vás sprevádzal? ŠPK: Sprevádzali ma vždy ľudia z menovanej mimovládnej organizácie . Sám som, podobne ako v Ugande, vôbec ísť nemohol. A ani som sa – priznám – neodvážil. „Nepokúšal“ som osud, mám rodinu. Najzaujímavejšie stretnutie pre mňa bolo s chudobnými kresťanmi na dedinách a poznávanie života, akým tam žijú. A potom azda stretnutie s riaditeľom strednej školy, ktorú zakladal môj prastrýko.

Ako fungujú misie v tejto krajine, kto ich riadi?

ŠPK: V krajine funguje zopár rehoľných spoločenstiev katolíckej Cirkvi, napríklad františkáni či spomínaní školskí bratia La Salle i nejaké pomocné organizácie protestantských denominácií. Je to však v malom množstve a musia byť – keďže sú v moslimskej krajine – veľmi obozretní a delikátni. Pakistan si cení najmä tie, čo pracujú na školskom poli a prinášajú vzdelanie. 40% populácie je stále negramotná (muži 30%, ženy 54%). Ja som však spolupracoval s mimovládnou organizáciou menovanou na začiatku. Tú si vlastne založili kresťania, ktorí pracovali v meste a mali „lepšiu“ možnosť zamestnania a snažili sa pomôcť kresťanom na vidieku, kde je chudoba stále veľkým problémom.

Koľko času ste strávili v tejto krajine a čo odporúčate tým, ktorí by sa tam vybrali?

ŠPK: Strávil som tam tri týždne. Bezpečnosť je najdôležitejšia. Návštevníkom by som odporúčal ísť len do tzv. bezpečných oblastí, kde je polícia a armáda. Sever je veľmi nebezpečný. V Lahore, kde som býval, sú policajti a armáda na každom kroku, aj akési komandá. Lahore je centrum Muslimskej ligy a premiéra Nawaza Sharifa, jeho brat Shaibaz Sharif je ministerský predseda krajiny Pandžábu (100 mil. obyvateľov, polovica obyvateľov Pakistanu). V horách je usadená pakistanská odnož Talibanu. Bohužiaľ útočí na ciele aj južnejšie – ako je Islamabád (novovybudované hlavné mesto Pakistanu), či v Rawalpindi či Lahore. Už v lietade som dostal prvú radu. Z Abu Dhabi, kde som presadal z lietadla z Viedne, som letel s Američanom a Filipínkou. Na konci rozhovoru, keď som mu zablahoželal k dobrej žene (lebo som počul, že Filipínky sú dokonca trochu lepšie ako Slovenky) po dvojhodinovom lete sa ho pýtam, kam smerujú. Vraj najprv Manila, Filipíny potom na juh krajiny. Oni sa tiež zaujímali o mňa. Pakistan, bola moja odpoveď. Američan zdvihol obočie. „Nebezpečná krajina. Dávajte na seba pozor. Nechoďte do nebezpečných oblastí.“ Vraj naposledy počul o Nemecovi, ktorý si to zamieril do hôr na sever – zaplatil životom.

Po tom všetkom, máte z Pakistanu aj nejaký veselý zážitok?

ŠPK: Okrem času strávenú medzi tými najchudobnejšími kresťanmi na dedinách, kde som sa veľmi dobre cítil, to bol spôsob ich vítania. Už na letisku ma privítali ich špeciálnym tradičným spôsobom. Pre mňa tak novým. Na krk mi dali veniec z čerstvých ruží. Krásne voňali. Potom v dedinách, alebo aj pred programom v meste sypali deti aj lupene týchto kvetov na zem pred prichádzajúceho či hádzali do vzduchu. Lupeňový dážď. Tej vôňe, čo sa šírila z kvetov som sa vždy hlboko nadýchol. Chcel som si ju uchovať čo najdlhšie.

Štefan Parik Kováč, ThLic – vedúci Spoločenstva Živá voda, autor duchovnej literatúry (Život v Božom požehaní 2014, Život s Bohom 2015 a Toto je skutočná Afrika 2016). Venuje sa duchovnému poradenstvu ľuďom a ich duchovnému vedeniu. Otec piatich detí. Vystupuje s prednáškami, svedectvami a prezentáciami na kresťanských a iných podujatiach.


Späť na svedectvá | Zdieľaj na Facebooku | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium

Dobré správy

  • Raniero Cantalamessa
    Účinnosť krstu v Duchu Svätom v reaktivácii krstu spočíva v tomto: človek konečne prispieva vlastným podielom -- menovite, robí rozhodnutie viery, pripravený pokáním, ktoré umožňuje slobodné Božie konanie a prúdenie všetkej Jeho sily. Je to ako keď zapojíte zástrčku a zapne sa svetlo. Boží dar je konečne „nespútaný“ a Duchu je umožnené rozlievať sa ako vôňa v kresťanskom živote.
    2017-08-24
  • Elias Vella
    Ľudia sa často pýtajú, prečo diabol niekoho napadá. Diabol predovšetkým napadá všetkých. Napadol tiež Ježiša a ja tvrdím, že čím viac sme prešli v našej duchovnej púti, tým viac na nás zlý duch útočí. Nemá záujem napadať niekoho, kto sa nachádza už na jeho strane. Keď už tam je, prečo by ho napadal. Pokiaľ človek ešte nezaujal stanovisko, ešte niekam kráča, býva častejšie napádaný.
    2017-07-31
  • International Catholic Charismatic Renewal Services
    V niektorých prípadoch Ježiš uzdravuje z vlastnej iniciatívy. Avšak najčastejšie sa uzdravenia udejú ako odpoveď na prosbu samotného chorého alebo jeho priateľa alebo príbuzného. Niekedy Ježiš uzdravuje iba slovom, inokedy symbolickým gestom alebo použitím vtedy známych terapeutických prostriedkov ako je slina alebo hlina. Pán bez výnimky stretáva s hlbokým súcitom chorých a trpiacich, ktorí k nemu prichádzajú, kamkoľvek ide (Mt 14, 14).
    2017-07-26
  • Peter Hocken
    Pán si z piatka na sobotu ráno 10.06.2017 povolal k sebe velikána, pátra Petra Hockena. Vo svojich 85 nedožitých narodeninách bol Božím služobníkom, priateľom a kňazom, ktorý do posledného dychu s radosťou slúžil Božiemu telu po celom svete. Pán ho obdaril mimoriadnym intelektom a múdrosťou spolu so skúsenosťou krstu v Duchu Svätom aj schopnosťou odborne a zrozumiteľne popísať teologickú a duchovnú skúsenosť, ktorá sa deje v Cirkvi osobitne po II. Vatikánskom koncile.
    2017-06-11
  • Marek Nikolov
    Túžime ešte viac inšpirovať ľudí pre Pána. Túžime, aby jeho deti neboli iba konvertiti, žijúci vieru pre seba, ale skutoční učeníci a jeho priatelia, ktorí idú do celého sveta a zvestujú radosť evanjelia. Ak Ti horí srdce pre Krista a chcel by si mu slúžiť, ponúkame Ti pridať sa k nám.
    2017-05-22

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.