Photo - Kaka

Kaka

I need Jesus every day of my life. Jesus tells me in the Bible that without Him I cant do anything. I have the gift and capacity today to play soccer because God gave it to me.

Photo - Ivona Škvorcová

Ivona Škvorcová

I noticed a little lump on my neck and it changed my plans and my life. We will have to remove it, exclaimed my doctor. It is just a simple operation… I spent three days in the hospital and I waited three weeks for biopsy results. I wasn’t worried at all. I was a 22-year old university student, full of energy and vitality. I didn’t expect it could be something serious. On 22 February 2006 the doctor told me: “It is positive“. I didn’t even understand what it means. Everybody in my family was shocked – I had CANCER. I was confused. I had lots of questions and fears.

Photo - Augustín Ugróczy

Augustín Ugróczy

Hi everybody, whoever you are and wherever you are – YOU ARE DISCIPLES. That’s the way I call my boys and invite them at our regular PAJTA meetings.

Photo - James Manjackal

James Manjackal

He prayed: "Father in Heaven, send your Son Jesus now to this priest suffering from kidney T.B., kidney stones and infections and restore him complete health of body and soul". Then I thought in my mind that he might have seen the hospital chart where my sicknesses were reported!

Photo - Róbert Slamka

Róbert Slamka

I am 52 years old and I am a lawyer. I have a beautiful beloved wife, Helena, and 5 beautiful children, Róbert, Jakub, Andrej, Annamária-Rút, and Lukáš.

Photo - Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Mudr. Silvester Krčméry CSc.

If I have to be punished for what I did – i.e. for the goodness, truth, and Christ – I wouldn’t choose the smallest punishment, but the most terrible one; I would be so happy if I could die for Christ, although I know that I am not worthy of such a great grace.

Photo - MUDr. Emília Vlčková

MUDr. Emília Vlčková

I healed my daughter who had bronchitis, after antibiotics showed no effect. I had a wart and it disappeared on the following day after I had used my homoeopathic drugs.

Photo - Vlado Žák

Vlado Žák

I knew about God, but I didn't know Him. I saw God only as a strict judge. One of the predominant feelings when I thought about God was a sort of fear. Today, I know I was completely wrong.

Photo - Dominik Dobrovodský

Dominik Dobrovodský

Yes, bones were my life issue. I was born with a fracture. Since then I had several fractures during all my childhood, every time I fell down. I spent a lot of time in hospitals. I suffered a lot. But I also saw other people suffering. It was for me great life experience, great learning experience. During this experience I understood that God is always with me and He never abandons me. This attitude of praise became (and it is continuously becoming) my expression of love towards God.

Photo - Nick Vujicic

Nick Vujicic

I am thankful to have been born 31 years ago with no arms and no legs. I won’t pretend my life is easy, but through the love of my parents, loved ones, and faith in God, I have overcome my adversity and my life is now filled with joy and purpose.

Photo - Jozef Demjan

Jozef Demjan

When I was a child I was sexually abused by an older boy. We lived in poverty. I experienced occult practices, depression, homosexuality, and suicide attempts. Only faith in Jesus Christ brought light to my life.

Photo - Marek Nikolov

Marek Nikolov

The aim of the “Jesus Heals” prayer gatherings is experiencing the fact that God is Love. He is Love that wants to give itself to other people. God wants to show us His mercy even through healing, signs, wonders, and miracles.

Photo - Rick Warren

Rick Warren

People ask me: What is the purpose of life? And I respond: In a nutshell, life is preparation for eternity. We were made to last forever, and God wants us to be with Him in Heaven.

Photo - Renáta Ocilková

Renáta Ocilková

During chemotherapy I lost my menstrual cycle. After about half-a-year I asked my gynaecologist – oncologist about that. I was afraid I was going to badly react to his answer. He told me:
“It’s normal. Your menstrual cycles will never return.”

Photo - Anton Srholec

Anton Srholec

Faith and love for Jesus and for his cause filled all my heart and I was ready to offer my life for this.

Photo - Denis Blaho

Denis Blaho

I started to do fortune-telling and I said things that resulted to be truthful. I used to predict things that really happened in near future. Sometimes I read people’s thoughts. I disdained Christian religion. I had a bad opinion about believers and acquaintances who were not profound believers.

Photo - Bohuš Živčák

Bohuš Živčák

Despite persecution during the Communist era (or actually because of Communist persecution) my search of God became a continuous adventure. Pilgrimage and travelling rather than studying. When I studied at high school God came dramatically closer to me.

Photo - Veronika Barátová

Veronika Barátová

I always have wonderful memories of my return to God; still today they are pretty important. Everything happened during my university studies at times of normalizing Communism.

Photo - Oto Mádr

Oto Mádr

This epoch is not easy at all for Christians; but for big-format Christians it is a great and marvelous epoch. “If they persecuted Me, they will also persecute you.“ In such glorious moments the Church sings to the Lord a heroic song of love and faithfulness. It is a privilege and a gift: to live just now, to love, and to fight.

Photo - Lucia Tužinská

Lucia Tužinská

My core problem was – how can I trust God again?! How can I understand Him? What has happened? What we believed in before suddenly became not valid. We needed to reevaluate our faith from the foundation.

Photo - Martin Hunčár

Martin Hunčár

My conversion does not fall under the category “extraordinary”. I know you would like to hear about the miraculous conversion of a former drug-addicted or alcohol-addicted. I was neither drug-addicted nor alcohol-addicted. Maybe this is the reason why my conversion was even more miraculous.

Photo - Dan Baumann

Dan Baumann

The beatings would start and they would be slapping in the face, hitting in the stomach, sometimes kicking. “I struggled with faith, ‘Was God with me? Did He love me? If God is good why would He allow me to go through this situation?

Photo - Dária Miezgová

Dária Miezgová

But I was also interested very much in the communist ideals as in something that surpassed the ordinary life. So I became a member of a communist party – because I was convinced and I wanted it. And in spite of the fact I went to church and believed in God. I did not feel it as a contradiction

Photo - Matúš Demko

Matúš Demko

Then I directly felt that God is a living being, close to us. Back then, God, our Lord, clearly and expressly intervened into my life. He completely changed it. I became another person.

Photo - Richard Vašečka

Richard Vašečka

My grandfather from my mother’s side had a great influence on my life. Besides that he loved me very much and spent much time with me, he became my ideal and inspiration in a faith, but also in a male character.

Photo - Branislav Škripek

Branislav Škripek

I was born and brought up as an atheist and I can confirm that I had never been told me anything about God during my first 20 years of life. It was something that was an unknown concept for me.

Photo - Sasa Patalakh

Sasa Patalakh

Drugs, sex, Ukrainian mafia, and prison…
“…the story of a young man from Ukraine freed by God…”

Photo - Ondrej Tarana OFM cap.

Ondrej Tarana OFM cap.

I was indeed horrified that I don’t know God and His Love although I was ministering in the church.

Photo - Dominic McDermott

Dominic McDermott

Hearing from God through dreams. Biblical basis, Why God would use dreams, The process ...

Photo - Štefan Esztergályos

Štefan Esztergályos

I got more and more entangled in different occult practices. I applied myself to astrology, healing (reiki) and I practiced martial arts. Instead of prayer I meditated in solitude, which pulled me many times away from the life’s reality.

Photo - Geoff and Gina Poulter

Geoff and Gina Poulter

We had decided with a great sadness that we had to go where we were being fed and leave the Catholic Church. Just as we were about to make this public statement Geoff had an open vision which simultaneously was confirmed to Gina through a word from the Lord.

Photo - P. Raniero Cantalamessa, ofmcap

P. Raniero Cantalamessa, ofmcap

Something of the kind must happen once in our lives for us to be true, convinced Christians, and overjoyed to be so.

Message - Bohuš Živčák

small_small_Kenya 2011_213.JPG

Zakladateľ a jeden z vedúcich Spoločenstva Rieka Života, manžel a otec 4 detí, vedúci chvál a vysokoškolský pedagóg.

Podľa skutočnej udalosti !!!

V prvom rade sa chcem cteným čitateľom ospravedlniť za to, že môj pohľad bude subjektívny. Osoby aj udalosti vystupujúce v tomto článku sa zhodujú s realitou v plnom rozsahu

Keď som sa predminulý rok vrátil z misií v Keni a hovoril o tom chalanom v Rieke Života (teda nielen chalanom), videl som v ich očiach malé plamienky. Veľmi by som prial každému, aby mohol na také misie ísť. No sny sú jedna vec a realita zase druhá. Keď som odchádzal v decembri 2008 spod Kilimandžára, neodvážil som sa dúfať, že sa sem niekedy vrátim. Otec Jozef, farár v Loitokitok, mi síce vravel, že by bol rád, keby som prišiel znova (vraj ten môj spôsob hovorenia Masajom viac vyhovuje), no ja som sa len pousmial a odvetil, že snívať môžem... Pri rozlúčke mi však ešte potichu povedal, že by rád urobil niečo čisto pre mužov. Mne sa trochu rozbúchalo srdce, lebo predstava čisto mužských misií v Katolíckej cirkvi je tak trochu sci–fi.

Prišlo pozvanie i pomoc

Prešlo pár mesiacov a z Kene prišlo pozvanie na konferenciu pre mužov. A chalani v Rieke povedali: „Ber nás zo sebou.“ Ja som totiž od začiatku vedel, že ak sa tam raz vrátim, tak sa chcem vrátiť s ľuďmi zo spoločenstva.

Povolanie na misie sa u nás vždy spája so spoločenstvom. Dali sme teda dokopy skupinu piatich laikov a jedného redemptoristu a začali vybavovať nemožné. Najprv bolo treba presvedčiť naše manželky, že ide o čisto neškodný výlet do slnečnej Kene a nič nám nehrozí . Potom bolo treba rýchlo kúpiť letenky, aby sme nezaplatili za ne celý majetok. Znamenalo to požičať si asi 150 000,- Sk v nádeji, že nám Boh pomôže pozháňať nejaké prachy. Nemali sme nič, len nesmelú radosť, že to možno vyjde.

Teraz sa dostávam k tomu, prečo som tento článok nazval Stratený poklad. Myslím si, že máme v Katolíckej cirkvi poklad, ktorý sme tak trochu stratili. Opisne by sa dal nazvať: „Muži ohlasujúci evanjelium – laici a kňazi ako jedno telo – poslaní a podporovaní celým spoločenstvom.“

Nechápte ma zle – nemám nič proti miešaným misijným tímom a už vôbec nič proti ženám. Práve naopak, ak ideme spolu na misie, tak ženy sú práve tie, ktoré ťahajú modlitbu a celý duchovný rozmer (my chlapi sa často tvárime, že máme dosť starostí s dopravou, s technikou, s nástrojmi, atď.) Vybrať sa niekde bez žien znamenalo, že sa nebudeme mať na koho spoľahnúť v počúvaní Božieho hlasu. A práve to ma lákalo...

Dostať sa do Afriky na misie nie je zase až taký problém. Pozvaní je habadej. Jediný problém je, že si musíte všetko zaplatiť sami a ešte aj doniesť pár tisíc zo sebou ako dar pre biednych. Pri našom „misijnom podnikaní“ sa nám celkom úspešne darí robiť už 15 rokov akcie zadarmo, a tak predstava, že zoženieme peniaze, bola skôr ako kapitola z Bratov Grimmovcov.

Prvá časť „strateného pokladu“ sa objavila v spoločenstve, ktoré sa schádza u nás na prvých nedeliach. Povedali sme o našich plánoch v Afrike a otcovi Jozefovi pod Kilimandžáro som napísal sms, nech sa dobre modlí za zbierku. Odpísal okamžite, že vraj už kľačí na kolenách... Keď sme potom spočítali všetko, čo sme zozbierali, bol som v šoku. Ak by takto vyzerali všetky zbierky v katolíckych kostoloch, mohli by sa všetky hladujúce deti veselo usmievať. Z toho, koľko nám ľudia zverili peňazí, bolo jasné, že celé spoločenstvo stojí za nami, ba že „cestuje s nami“.

Plný tulec

Zbalili sme teda, čo sa dalo z techniky i liekov tak, aby sme boli úplne samostatní, a vyrazili 23. novembra smerom do Bratislavy, kde sme mali mať svätú omšu u redemptoristov a naložiť pátra Rasťa i zvyšok techniky. P. Michal Zamkovský, ktorý sa práve vrátil po mesiaci z Generálnej kapituly redemptoristov v Ríme, nás krátko privítal a začala sa svätá omša. Pozeral som na sochu sv. Cyrila a Metoda na hlavnom oltári. Určite boli lepšie pripravení ako my. Možno preto ich misia vyorala u Slovanov takú brázdu. Nejde mi o brázdu, Pane. Len nech splníme to, čo od nás chceš ty. Nech sme nástrojmi tvojho pokoja a kanálmi tvojej lásky a svätosti. Znova ten silný pocit spoločenstva, ktoré sa schádza v utorok „céčku“ – celá Calvary a asi 70 ľudí. P. Michal, plný ohňa, ktorý nachytal v Ríme, hovoril o aktuálnosti misijného povolania i o Afrike. Potom nás postavili do radu pred lavice a P. Michal sa modlil o Ducha Svätého a jeho pomazanie. V tej chvíli mi prebehlo mi mysľou veľa: celé tie roky trápenia sa pátra Michala s nami (nepolepšiteľnými puberťákmi), každodenný spoločný život viac ako 25 rokov, výnimočné vzťahy majstra a jeho učeníkov, roky spoločných modlitieb a služby... Videl som to jasne: Sme ovocím modlitieb, sĺz a šedín tohto muža. Sme šípmi, ktorými Boh naplnil jeho tulec (Ž 127, 5).

So slzami v očiach som si uvedomil výnimočnosť, až historickosť chvíle. Šesť mladých mužov v najlepších rokoch, v plnej sile – vychovaných od malička – pomazaných a poslaných spoločenstvom – ohlasovať Krista chudobným.

Až zaskakujúca podobnosť s atmosférou prvotnej Cirkvi!

Predýchaval som to celú cestu do Kene. Keď sme prelietavali nad líbyjskou púšťou, modlil som sa už ani neviem za čo, ale zrazu som mal v duchu pred očami beduínskeho jazdca v bielom na bielom arabovi. Cválal s nami púšťou a potom na hranici Sudánu s Keňou zastal a pustil svojho orla z ruky, ktorý mi pristál na ramene. Cítil som jeho divokosť a ostré pazúry, prenikavý pohľad a rýchlosť. Vtedy som pochopil, kto bol ten biely beduín: the Messenger of Hope and Freedom from the eternal King of Glory (Posol nádeje a slobody od večného Kráľa slávy).

Stáli sme ako bratia

Nebudem písať podrobnosti celého výjazdu; je toho veľa a to, čo prežívali chalani, si môžete prečítať na redemptoristi.sk. Napíšem len pár vecí, ktoré sa mi zdajú výnimočné.

Keď sme mali prvú bojovú poradu s miestnym kňazom a lídrami, nešlo im do hlavy, ako chceme robiť program, keď nemáme hlavného spíkra. Koktali sme hmlistú predstavu o tom, čo by sme chceli robiť, a keď sa ma John pýtal, kto bude hovoriť, tak som povedal, že všetci. Po prvom dni však bolo jasné, že taký koncept svedectva ešte nezažili. Aj keď sme mali pripravený kopec prednášok, chcel som, aby sme sa každý deň pýtal Majstra, čo máme robiť a hovoriť. Preto sme sa hneď po prvom dni stretli večer na izbe a chceli premodliť nasledujúci deň. No stalo sa čosi zvláštne, neplánované. Začali sme hovoriť o sebe, o tom, čo nás trápi i hnevá, o tom, čo nás teší. Smiali sme sa zo seba. Cítil som, ako Duch pootváral aj dobre strážené dvere. Nepamätám si, kedy sme ako chlapi naposledy takto otvorene hovorili. Skončili sme asi o druhej v noci, ale šiel som si ľahnúť s pocitom, že sa stalo čosi veľmi dôležité. Boli sme jedno! Stáli sme za sebou ako bratia. Spolu aj kňaz aj laici v jednom boji.

Programy išli jeden za druhým, dni ubiehali rýchlo, chalani šliapali ako hodinky a ľudia počúvali. Pomaly sa rozpúšťali predsudky o tom, že sme v úplne inej kultúre. Krajina i pleť sa zmenili, no srdce je to isté a keď ľudia prichádzali prosiť o modlitbu a vyložili na stôl karty svojho života, napĺňala nás radosť z toho, že vidíš živého Boha, ako sa pohybuje medzi ľuďmi.

Muži!

Po víkende sme sa presúvali z Embulbul do Loitokitok. Opúšťali sme civilizáciu a mierili do divočiny, kde náš čakala konferencia pre mužov z okolia Kilimandžára. Predstava päťdňovej konferencie od rána do večera pre 300 mužov nenapĺňala chalanov veľkým optimizmom. (Len ja som vedel, že skončíme skôr a dohodol som potajomky otcom Jozefom safari v Maasai Mara.)

Muži nás však úplne dostali. Všetci nás už čakali s Bibliami a poznámkami v rukách a začalo sa. Dávno som nestretol toľko čistej túžby po Bohu. A keď začali spievať a tancovať, tak sme zabúdali na prednášky a tancovali s nimi. Radosť z oslavy Boha sa nedala nahradiť žiadnou prednáškou. Všetky body programu šli ako po masle, len s jedným si miestna rada lídrov nevedela dať rady. Priniesli sme totiž tri značkové lopty a povedali sme, že chceme, aby bol futbal jedným z bodov programu. Postarší lídri sa najprv usmievali, potom argumentovali, ale nakoniec povedali, že keď to mužom vysvetlím, tak nech. Vedeli sme však, že tento bod programu nemôže sklamať. Nakoniec išli na veľké ihrisko všetci a väčšina hrala ako o dušu. Vôbec im nevadilo, že brány sú iným smerom. Rozhodca zvládal tri zápasy a 6 mužstiev na jednom ihrisku naraz a celá dedina sa zbehla na túto čudnú udalosť. Nadšenie sa nedalo schovať a radosť udýchaných chlapov nakoniec lídrov presvedčila, že to malo zmysel.

Čakal som však, že pôjde do tuhého, len som nevedel, ako presne a kedy. Prišlo to v stredu. Mali sme hovoriť o poviazaniach, hriechu, o odpustení a oslobodení. Už ráno sa P. Rasťo cítil zle a okolo obeda už ležal v horúčke a v kŕčoch na izbe. Najlepší spíker spomedzi nás zaľahol a nám neostávalo nič iné len, to nejako kombinovať. Palino sa ukázal ako skvelá opatrovateľka a zvyšok konferencie dával pozor na Rasťa vo dne v noci.

Konferencia bola veľmi požehnaná a „mama“ farnosti, ktorá žije s farnosťou odkedy existuje – teda viac ako 60 rokov, na záver povedala, že niečo také ešte v živote nevidela, aby sa toľko mužov spolu modlilo. Aj pre nás bol pohľad na modliacich sa mužov kúskom neba. Na obed vo štvrtok som chalanom povedal, že toto je posledný deň konferencie, že zajtra odchádzame do Maasai Mara na safari a lesmi pod Kilimandžárom sa rozľahli výkriky: „Yes!!! Amen!!!“ Zrazu ich opustila všetka únava.

Safari ako Božie pohladenie

Čas v Maasai Mara bol ako z najdivokejšieho sna – vidieť celú tú divočinu na dosah ruky. Američania platia za to veľké prachy. My však máme so sebou o. Jozefa, ktorý sa v Maasai Mara narodil. Je čistokrvný Maasai a pozná tú každý ker. Videli sme všetko, čo sa vidieť dá len vo filmoch z National Geografic. Ešteže levy boli nažraté, lebo by mi odhrýzli ruku aj s fotoaparátom...

A keď nás po tretej omši v nedeľu pohostili v malej dedinke maasajské ženy kozacinou a čapatami pečenými na ohni, zážitok bol úplne autentický. Jediac rukami a s malou dušičkou (všetky upozornenia lekárov z oddelenia cudzineckých chorôb sa ti v takej chvíli hneď objavia pred očami) sme sa smiali s chalanmi, že toto je skutočná Afrika, a hádzali citáty o tom, že apoštoli brali aj jedovaté hady do rúk...

Vrátili sme sa v pondelok do Embulbul a čakal nás posledný program vo väznici pre 500 chlapov podozrivých z vraždy. Rasťo ešte stále bojoval medzi posteľou, záchodom a kúpeľňou a my sme zbierali odvahu do väznice. Ľudia z Rieky stále posielali smsky s modlitbami a usmerneniami „zhora“. Všetko sedelo a bolo veľmi trefné, ako vždy.

Po skúsenostiach z minulého roku som vedel, že tí dvaja dozorcovia s palicami v rukách si s tými 500 chlapmi neporadia ani zo srandy. Števo začal program citáciou Sama Chalupku a „Mor ho“ v rýdzej slovenčine a chlapom sa to očividne páčilo. Palino zahral uprostred zaprášeného nádvoria „Chodenie s Bohom“ a cítil som, že nie je treba veľa hovoriť.

Večer spadla zo mňa ťarcha programov. Mohol som sa modliť pri západe slnka a chladnom večernom vánku. Vyrušila ma usmievavá Kathryn – učiteľka swahili v miestnej škole. Stretávali sme sa skoro každý deň, tak som sa jej opýtal, ako sa jej žije. A príbeh, ktorý na mňa vybalila, ma položil na lopatky. Má 36 a už 6 rokov je vdova. S manželom boli spolu desať rokov a povedala, že neľutuje ani jediný deň. Vraj to bol svätý muž. Zomrel na rakovinu. Ostala sama so štyrmi synmi asi vo veku našich detí. Keď manžel zomieral, povedal jej, že ide vychovávať chlapcov. Smejúc sa dodala, že často spolu hovoria aj po smrti. Koľko sily a radosti môže priniesť do ľudsky nenormálneho života viera – je to neskutočné.

Vždy na misiách viac dostanem ako dávam!

Bohu vďaka!

Srdce mi napĺňa tichá vďačnosť za Božiu vernosť a aj za vernosť ľudí v Rieke Života. Ani jeden deň sme neostali bez Božieho vedenia ani bez praktickej pomoci bratov a sestier. Ďakujem ti, Pane, za chalanov, za ich pripravenosť skočiť do prázdneho bazéna. Ďakujem za každého z nich a prosím, nech to, čo zakvitlo pod teplým africkým slnkom, prinesie ovocie. Nech srdcia otcov znova horia láskou k tebe. Nech sme Boží muži na ceste za svätosťou. Ďakujem, že sme našli stratený poklad...

 

Uverejnené so súhlasom redakcie Slovo medzi nami


Back to stories | Share on Facebook | Become a friend of mojpribeh.sk on FB and share the Gospel

Good news

  • Raniero Cantalamessa
    he Baptism in the Spirit's effectiveness in reactivating baptism consists in this: finally man contributes his part -- namely, he makes a choice of faith, prepared in repentance, that allows the that allows the work of God to set itself free and to emanate all its strength. It is as if the plug is pulled and the light is switched on. The gift of God is finally "untied" and the Spirit is allowed to flow like a ftragrance in the Christian life.
    2017-08-24
  • Peter Hocken
    During the night between Friday and Saturday, in the early morning hours of 10 June 2017, the Lord called back to Him a great man, Father Peter Hocken. He died at the age of almost 85. He was a servant of God, a friend, a priest who loyally served the Body of Christ until his last breath, all the world round. The Lord gave him an extraordinary intellect and wisdom, together with the experience of baptism in the Holy Spirit. He also received from God the talent and ability to provide specific and comprehensible theological explanations and descriptions of spiritual experiences that are taking place within the Church, notably after the Second Vatican Council.
    2017-06-11
  • Dr. Martin Luther King Jr.
    "I have a dream," he began, "that one day on the red hills of Georgia, sons of former slaves and sons of former slave-owners will be able to sit down together at the table of brotherhood. "I have a dream my four little children will one day live in a nation where they will not be judged by the color of their skin but by the content of their character."
    2017-03-08
  • Peter Dufka SJ
    We all know, based on our personal experience, that the cooperation with most intelligent people is not often easy. These people usually do not establish friendship easily. It is interesting also that university graduates with an honour degree usually do not fit in to the working environment in the best way and that their high intellect is of a little help in overcoming personal or marriage crises.
    2015-09-30
  • Marek Nikolov
    The aim of the “Jesus Heals” prayer gatherings is experiencing the fact that God is Love. He is Love that wants to give itself to other people. God wants to show us His mercy even through healing, signs, wonders, and miracles.
    2015-09-10

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


We all are part of a great story. The great story of the world is composed of past and present stories of lives of individual people. The portal mojpribeh.sk is focused on the most important moment of the story of the world and individual, the moment of personal experience of person with God.