La mia storia

Fr Raniero Cantalamessa je vedúcim katolíckym teológom, ktorý bol menovaný kazateľom pápežskej kúrie v roku 1980. Pravidelne dáva homílie pápežovi Františkovi, kardinálom, biskupom, atď. Je členom Katolíckej delegácie pre dialóg s pentakostálnymi cirkvami a je dobre známym hovorcom na konferenciách. Tento text pochádza z jeho knihy The Mystery of Christmas, strany 94 - 102 (St Pauls Publications).
Ďalšie informácie o mesiánskych židoch nájdete na stránkach Towards Jerusalem Council II
www.tjcii.org
TJCII je židovsko – kresťanská iniciatíva s cieľom na uzdravenie pôvodnej schizmy.

Obrátenie k Izraelu

Toto bola moja vlastná skúsenosť spred niekoľkých rokov, počas mojej púte do Svätej Zeme. Prvou vecou ktorú som si ešte počas cesty uvedomil bolo, že ako kresťan, nemohol som zostať väzňom politických názorov, ktoré svet mal voči Izraelu. Bol som nútený milovať tento ľud, pretože ich príbuzným podľa tela je Kristus. Mal by som ich milovať, pretože Ježiš, Mária, apoštoli a celá prvotná cirkev pochádzala zo židov. Bola to otázka obrátenia sa k Izraelu, ktoré som nikdy predtým nezažil, a ktoré, tak ako všetky obrátenia, zmenilo moje zmýšľanie a srdce.

Zmierenie medzi Izraelom a Cirkvou

Ak je Kristus slávou Jeho ľudu – Izraela, tak my kresťania musíme robiť všetko preto, aby sme odstránili všetky prekážky, ktoré bránia Izraelu aby to uznal. Prvou a najdôležitejšou prekážkou, ktorá by mala byť odstránená, je to, čo sv. Pavol nazýva “nepriateľstvom“ založenom na vzájomnom neporozumení a odmietaní, ktoré Ježiš zničil Jeho smrťou na Kríži (Ef 2:14), ale ktoré musí byť aj napriek tomu znovu porazené, obzvlášť po všetkom, čo sa stalo počas posledných dvadsiatich storočí po Kristovom zmŕtvychvstaní. Sv. Pavol nás učí, že najlepší spôsob k zmiereniu medzi Izraelom a Cirkvou je prostredníctvom lásky a úcty: „ Radšej by som bol aj prekliaty, odlúčený od Krista namiesto mojich bratov, mojich príbuzných podľa tela. Oni sú Izrealci, majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, Zákon, bohoslužbu, prisľúbenia. Ich sú patriarchovia a z nich pochádza podľa tela Kristus, ktorý je Boh nad všetkým, zvelebený na veky! Amen.“ (Rim 9, 3 - 5)

Kresťania majú milovať Izrael

Židia majú rovnakú krv ako Ježiš a bolo napísané, že žiaden človek nemôže nenávidieť vlastné telo (Ef 5, 29). Kresťania musia milovať Izrael nielen v pamäti ale v nádeji; nielen pre to, čo bolo, ale pre to, čo bude. Sv. Pavol hovorí, že ich pád „nie je na veky“ a Boh má moc „naštepiť“ ich znovu (Rim 11, 11-23). Ak ich odmietnutie znamenalo zmierenie sveta, čo bude znamenať ich prijatie, ak nie život z mŕtvych (Rim 11, 15)? Simeon prorokoval, že Ježiš spôsobí pád a pozdvihnutie pre mnohých v Izraeli (Lk 2, 34), čo by mohlo byť chápané, najprv na pád a potom na pozdvihnutie Izraela.

Cirkev má milovať Židov

Na spomínanej púti ma tieto myšlienky neočakávane uistili, že Cirkev má zodpovednosť voči Izraelu. Je zodpovedná jedinečným spôsobom, inak ako je to u iných. Cirkev samotná stráži vo svojom srdci a uchováva nažive Boží plán pre Izrael. Táto zodpovednosť viery vyžaduje od kresťanov lásku voči židom, čakanie na nich, pýtanie si odpustenia za to, že v istých obdobiach pred nimi zakrývala pravého Ježiša; toho Ježiša, ktorý ich miluje a ktorý je ich „slávou“.

Nové znamenia v Cirkvi

V tomto svetle môžeme pochopiť nové znamenia, ktoré zažívame v Cirkvi, ako napríklad dokument Druhého Vatikánskeho Koncilu Notra Aetate, pápežova návšteva v židovskej synagóge v Ríme, kde sa obrátil na židov ako na starších bratov, a nakoniec normy vynesené Rímom na elimináciu všetkých tých dokumentov a vyjadrení v Katechizme a učení Cirkvi, ktoré by sa mohli dotýkať citlivosti židov a nie sú požadované vernosťou Božiemu slovu.

Boh im dal krajinu naveky

Spoločne s touto zodpovednosťou je tu ďalšia, ktorá sa týka súčasnej situácie Izraela ako ľudu a štátu. Ľudské a politické názory môžu vychádzať zo súčasnej situácie, tak ako rozhodnutia teológie a viery. V tejto oblasti existuje široká škála názorov. Nevyriešený problém Palestínčanov vytvára tieto politické postoje viac v zmysle zavrhnutia Izraela ako v jeho potvrdenie. Ale ako som už povedal, kresťania sa nemôžu zastaviť na týchto politických tvrdeniach. Existuje teologická dimenzia problému, ktorú môže vnímať len Cirkev. Spolu so židmi zdieľame biblickú istotu, že Boh im dal krajinu Kannán naveky (Gn 17, 8; Iz 43, 5; Jer 32, 22; Ez 36,24, Am 9, 14). Vieme, že dary a povolania sú neodvolateľné (RIm 11, 29).

Návrat Izraela do Zeme

Inými slovami, vieme, že Boh dal Izraelu zem, ale nie je zmienka o tom, že by to niekedy zmenil. Môžeme teda my ako kresťania vylúčiť, že to čo vidíme, že sa dnes deje, keď sa Izrael vracia do zeme svojich otcov, že nie je nejakým spôsobom spojené s týmto poriadkom prozreteľnosti, ktorá sa týka vyvoleného ľudu aj napriek chybám a priestupkom, že sa to nedeje v Cirkvi samotnej?

Izrael má byť národom

Ak Izrael ako celok má raz vstúpiť do Novej Zmluvy, sv. Pavol nám hovorí, že tak neurobia len niektorí ale ako celý národ, ako vždy živé korene. Ale ak Izrael má vstúpiť ako národ, musí mať vlastnú zem, organizáciu a hlas uprostred iných národov sveta. Fakt, že Izrael po stáročia a po mnohých historických prevratoch pretrval ako etnická jednotka, je znakom, že jeho povolanie nebolo prerušené, ale čaká aby bolo naplnené. Mnoho ľudí v histórii bolo vyhostených z ich krajiny, no ani jeden nebol schopný pretrvať ako ľud v nových podmienkach. Čeliac tomuto faktu, musíme len pamätať Božie slová v Jeremiášovi 31:35-36 : „ Takto hovorí Jahve, ktorý dáva slnko, aby svietilo vo dne, a prikazuje, aby mesiac a hviezdy svietili ako v noci, ktorý rozbúri more, že jeho vlny hučia, ten, ktorého meno je Jahve Cebaot: Keby tento pevný poriadok mohol zaniknúť predo mnou, vtedy by aj izraelský ľud mohol prestať byť národom predo mnou naveky.“

Kresťania musia uchopiť toto tajomstvo

Dokonca aj kríž, ktorý Izrael niesol na svojich pleciach je znak, že Boh preň pripravuje zmŕtvychvstanie. Židia samotní nie sú schopní úplne uchopiť toto znamenie v ich histórii, pretože celkom neprijali myšlienku, že Mesiáš by musel trpieť a tak vstúpiť do Jeho slávy (Lk 24:26); ale my kresťania to musíme uchopiť. Keď Edith Stein videla tragédiu, ktorú nacisti pripravovali pre jej ľud, napísala: „Tam pod krížom, pochopila som osud Božieho ľudu. Myslela som, že tí, ktorí to vedia, sú povinní vziať to na seba v mene všetkých ostatných.“ A ona fakticky všetko na seba vzala v mene ostatných.

Premena Izraela a Cirkvi

A tak Cirkev je pozorná voči týmto znameniam, ako aj Mária si uchovávala slová v jej srdci a rozjímala o nich (Lk 2:19). Cirkev sa nemôže vrátiť späť a prebrať vlastnosti starého Izraela, jeho silným putom medzi príbuzenstvom, zemou a vierou. Nevyhnutné je aby Izrael vstúpil a stal sa súčasťou Izraela podľa Ducha, bez toho aby prestal byť Izraelom podľa tela. Takto sv. Pavol spolu so všetkými ostatnými, ktorí prešli zo starej do novej zmluvy môžu povedať: „Sú židia? Aj ja som. Sú Izraeliti ? Aj ja som. Sú potomkovia Abraháma? Aj ja som (2 Kor 11:22). Iba v Kristovi je údel židov naplnený a jeho veľkosť objavená. Netvrdíme to v duchu prozelytizmu, ale v duchu poslušnosti Božiemu Slovu, pretože je isté, že spojenie Izraela s Cirkvou bude zahŕňať nové usporiadanie v Cirkvi; bude to znamenať konverziu na oboch stranách. Bude to tiež prepojenie Cirkvi a Izraela.

Mesiánski židia – uzdravenie pôvodnej veľkej schizmy

Znovuobnovenie židovského národa je úžasným znamením a príležitosťou pre Cirkev samotnú; dôležitosť, ktorú ešte nie sme schopní úplne obsiahnuť. Len teraz sa môže Izrael znovu začať zaoberať otázkou Ježiša z Nazareta a do istej miery sa to aj deje. Niektorí zo židov začali uznávať Ježiša ako Slávu Izraela. Otvorene uznávajú Ježiša ako Mesiáša a nazývajú sa Mesiánskymi židmi. Toto nám umožňuje prekonať isté naše hmlisté predstavy o tom, že tá pôvodná veľká schizma vyčerpávajúca Cirkev nie je ani tak schizmou medzi východnou a západnou cirkvou alebo medzi katolíkmi a protestantmi, ale radikálnejšia, a to medzi Cirkvou a Izraelom.

Sláva Jeho ľudu Izraela

Fakt, že Kristus je svetlom pre pohanov sa nemá rozumieť ako potrestanie Izraela ale ako jeho sláva. Aké je milé, keď v kontexte Vianoc dávame toto pôvodné porozumenie vecí späť do centra pozornosti Cirkvi; pretože nakoniec toto bude naplnené, že nik nemôže zamedziť tomu aby Boh uskutočnil svoj plán v čase Ním určenom. Jedného dňa bude Kristus de facto svetlom na osvietenie pohanov a na slávu ľudu Izraela; ako ním už podľa práva aj je. To, čo o Ňom hovoril Simeon nebolo len želanie ale proroctvo.

Preložila Viera Prokopcová