Photo - Augustín Ugróczy

Augustín Ugróczy

Ciao amici, giovani, meno giovani, saggi, meno saggi, vagabondi, cercatori di tesori, cavalieri che combattete contro i draghi, amanti del caffè al bar, musicisti, basta! In breve: cari DISCEPOLI... È così che mi rivolgo ogni mese ai miei ragazzi del gruppo PAJTA quando convoco le nostre riunioni.

Photo - Róbert Slamka

Róbert Slamka

So bene cos'è il cancro. Mio padre è morto di questa malattia e anche mio nonno. So bene cosa significa quando qualcuno vi dice che avete un tumore maligno! E così mi dissi che era ora di morire.

Photo - Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Non vogliamo paragonarci a lui ma vogliamo seguirlo. Ho deciso dunque di testimoniare, di testimoniare la Verità. Pertanto devo parlare, non posso tacere. Voi avete in mano il potere, noi abbiamo la verità. Il potere che avete non ve lo invidiamo e non lo desideriamo; ci basta la verità. La verità è più forte del potere. Chi ha in mano il potere crede di poter sopprimere la verità, uccidere e crocifiggere. Ma la verità finora è sempre resuscitata e sempre resusciterà dai morti.

Photo - Liu Žen jing - (brat Yun)

Liu Žen jing - (brat Yun)

La Chiesa sotterranea cinese è sottoposta ad una crudele repressione e persecuzione anche in questi giorni. Yun sostiene che anche grazie alla persecuzione ormai più che trentennale, alla sofferenza e alle torture, oggigiorno i fedeli della Chiesa sotterranea cinese sono sempre più pronti a sacrificare la vita nei paesi musulmani, induisti o buddisti, per Gesù Cristo e per l'annuncio del Vangelo.

Photo - MUDr. Emília Vlčková

MUDr. Emília Vlčková

Ricordo che riuscii a guarire una bronchite a mia figlia, dopo aver fatto ricorso ad antibiotici ma senza successo. Feci anche esperienza diretta sulla mia persona; assunsi infatti degli omeopatici e il giorno dopo osservai la scomparsa di una verruca.

Photo - Jozef Demjan

Jozef Demjan

Da bambino ho subito abusi sessuali, ho vissuto nella povertà, nell'occultismo, depressioni, partner sessuali dello stesso sesso e tentativi di suicidio. La luce è arrivata con la fede in Gesù Cristo.

Photo - Rick Warren

Rick Warren

La gente mi chiede: Qual è lo scopo della vita? E io rispondo: Per farla breve, la vita è preparazione all'eternità. Siamo stati creati per durare in eterno; e Dio vuole averci con sé in Paradiso.

Photo - Anton Srholec

Anton Srholec

La fede e l'amore per Gesù e per la sua causa avevano riempito tutto il mio cuore ed ero disposto anche ad offrire la vita.

Photo - Bohuš Živčák

Bohuš Živčák

Malgrado la persecuzione ai tempi del comunismo, o forse proprio grazie ad essa, la ricerca di Dio per me è diventata una continua avventura. Più un pellegrinaggio che uno studio.
Alle scuole superiori Dio si avvicinava in maniera sempre più drammatica.

Photo - Dr. Hugh Ross

Dr. Hugh Ross

Come la maggior parte degli astronomi di allora ero anch’io un sostenitore della creazione mediante il “Big Bang”. Pensavo che Dio fosse di sicuro un essere spersonalizzato che comunque non può occuparsi di vite umane insignificanti, come le nostre.

Photo - Mária a Stanislav Kuželovci

Mária a Stanislav Kuželovci

Entrambi i nostri figli hanno avuto la paralisi cerebrale infantile.Il fondatore del movimento Fede e Luce, Jean Vanier, in uno dei tanti incontri disse a noi genitori di figli diversamente abili che Dio non affida queste creature a chiunque Grazie a queste parole io e mia moglie ci siamo resi conto che Veronika e Stanko sono figli di Dio, un grande dono per noi e per il mondo; e che Dio ce li dati in "affidamento temporaneo".

Photo - Richard Vašečka

Richard Vašečka

Mio nonno materno ebbe una grande influenza sulla mia vita. Mi voleva molto bene e mi dedicava un sacco di tempo. Era diventato il mio modello, la mia ispirazione nella fede ma anche nel mio vivere la condizione di maschio.

Photo - Branislav Škripek

Branislav Škripek

Sono cresciuto e sono stato educato come ateo puro. In 20 anni di vita vi assicuro che mai nessuno m'aveva parlato di Dio.

Photo - Ondrej Tarana OFM cap.

Ondrej Tarana OFM cap.

Fui del tutto inorridito quando mi accorsi che quel Dio che servivo, non Lo conoscevo affatto e non avevo alcuna idea del Suo amore.

Photo - Mon. Andrej Imrich

Mon. Andrej Imrich

Una volta un sacerdote chiese ad una madre se credeva in Dio. Questa rispose: mio figlio stava per morire. Le prognosi mediche erano senza speranza. Io ho pregato con fervore e il Signore Dio ha ridato la vita a mio figlio. Non immaginate lo stupore dei medici.

Photo - Jana Ray - Tutková

Jana Ray - Tutková

Il mio racconto è quello di una donna che Dio ha cercato e prescelto, mentre ella scappava.

Photo - Dana Zubčáková

Dana Zubčáková

L’autrice di questa confessione ha vissuto per 20 anni schiava dell’alcolismo. Ha perso tutto, famiglia, lavoro e posizione sociale; e infine anche la casa e la salute. La sua vita è diventata sofferenza per rimanere in vita. Stava morendo piano piano. Nei momenti di sobrietà era afflitta dai rimorsi per il male fatto ai figli, ai genitori e al marito. Voleva non-vivere, abbandonare il mondo, suicidarsi.

Photo - MUDr. Pavol Strauss

MUDr. Pavol Strauss

Nessuna reale conversione può essere spiegata mediante un mero sviluppo esterno, di pensiero, filosofico e dogmatico, ma è sempre e soprattutto opera dello Spirito Santo. La grazia non può essere conseguita - ma soltanto abbracciata.

Photo - Shaun Growney

Shaun Growney

Shaun Growney ci spiega come dopo circa 40 anni di lontananza dalla Chiesa ha ritrovato la fede grazie al sacramento della riconciliazione

Photo - Prof. Štefan Šmálik

Prof. Štefan Šmálik

Mi fecero girare ben sette carceri (Bratislava, Praga–Ruzyně, Bratislava, Mirov, Jachymov, Leopoldov, Valdice). Se volessi provare a descrivere le condizioni di prigionia mi esprimerei così: terribilmente malvagie, brutte, pessime, cattive, non buone, pericolose, insopportabili, inumane. Il regime era straordinariamente rigido.

Photo - Egidio Bullesi

Egidio Bullesi

Intanto a 13 anni prese a lavorare come carpentiere nell’arsenale di Pola, dove nonostante la giovane età, si fece notare per la coraggiosa pratica della sua fede cattolica, specie in quell’ambiente di affermato socialismo, meritandosi comunque l’ammirazione e la stima di tutti.

Photo - Bronislava Kurdelová

Bronislava Kurdelová

Passò altro tempo fino a quando un giorno mi dissi che come fisico sperimentale avrei fatto un esperimento. Provo a pregare e vediamo cosa accade.

Photo - Slavo Pjatak

Slavo Pjatak

Mai prima e mai dopo provai gioia più grande – una gioia selvaggia, senza freni, infinita.

Photo - Michael Glatze

Michael Glatze

Michael Glatze, fondatore ed editore della rivista Young Gay America, stella nascente del movimento per i diritti dei gay, parla della propria esperienza e spiega che “segnali divini nella sua coscienza” lo hanno portato ad una trasformazione radicale che gli ha permesso di cambiare completamente il vecchio stile di vita.

Photo - Mons. Jozef Tóth

Mons. Jozef Tóth

L'evangelizzazione in chiesa non basta. Io e gli altri fratelli non siamo stati una "voce che grida nel deserto" ma una voce nel formicaio del male e del diavolo, dove attraverso tante aperture è giunta la luce del Vangelo di Cristo.

Photo - vdp. Rastislav Dluhý, C.Ss.R.

vdp. Rastislav Dluhý, C.Ss.R.

Insieme ai miei fratelli costruivamo anche bunker e combattevano con tutti i tipi di armi.Dalla fionda all'arco, fino ai tomahawk fatti in casa. Una volta avevamo tentato di costruire un rifugio sul tetto. Mio padre dovette sostituire diverse tegole.

Photo - Mary Matthews

Mary Matthews

“Cosa fai nella mia generazione, o Signore?” Sorprendentemente la risposta non tardò ad arrivare. “Battezzo i cattolici romani nello Spirito Santo.” Fu una notizia che ci colse molto alla sprovvista. Entrambi provenivamo da Shankill Road, un bastione protestante di Belfast. Non c’eravamo mai mischiati con i cattolici e fuori c’era una guerra civile.

Photo - Tomáš Pružinec

Tomáš Pružinec

Da allora, ogni volta che veniva pronunciata la parola "Signore" Gesù, iniziavo a vivere la forza del nome del Signore. Quando pronunciavo quel nome o semplicemente lo ascoltavo, percepivo dentro di me qualcosa di diverso rispetto a prima.

Photo - Reza Hadž Qolami Sičani.

Reza Hadž Qolami Sičani.

Sono nato nella Repubblica Islamica dell'Iran dove ciascun cittadino diventa automaticamente musulmano appena nasce. Vale a dire che anche per i miei genitori valevano le stesse regole che si applicano per gli altri musulmani.

Photo - Peter Lipták

Peter Lipták

Quando durante la preghiera di intercessione imposero le mani sopra di me, sentii che davanti a me c’era la persona di Cristo Gesù.

Photo - Leopold J. Jablonský OFM

Leopold J. Jablonský OFM

Verso la fine del 2008 una comunità ha pregato per me preghiere di intercessione. Dopo la preghiera hanno avuto per me parole di conoscenza, dove il Signore ha detto: "Farai l'esorcista."

Messaggio - P. Robert Balek SVD

small_robert-balek.jpg

Pochádza z Námestova. Do Spoločnosti Božieho Slova (SVD) vstúpil v roku 1999. Po vysviacke v roku 2007 pôsobil dva roky ako kaplán v Nitre. 17. septembra 2009 odletel na misie do Ruska. Po ročnom kurze jazyka v Irkutsku pri Bajkalskom jazere bol vymenovaný za misijného sekretára régie Ural a prevedený do farnosti sv. Oľgy v Moskve.

Príbeh Nikolaja je rovnako originálny ako príbeh každého jedného bezdomovca z Moskvy, ktoré som vám už opísal. Ten Nikolajov je príbehom človeka s ešte nezašpinenými očami srdca, ktoré ešte dokážu vidieť, čo my už vidieť schopní nie sme, príbeh človeka, ktorý neoslepol, ako sme mnohí z nás svojmu srdcu dobrovoľne dovolili oslepnúť.

Nikolaja som stretával častejšie v dome Sestier Matky Terezy, ale ako zvyčajne, nebolo veľa času porozprávať sa osobne. Až na tábore pre bezdomovcov, ktoré pre nich organizovali sestry. Už od prvého dňa za mnou prichádzal a prosil ma o rozhovor. Hovoril: „Páter, potrebujem pochopiť tak veľa zo svojho života a cítim, že vy mi môžte pomôcť.“ A tak keď sa konečne našiel čas, započúval som sa do príbehu jeho života s veľkým záujmom.

Prvou otázkou a v podstate najzásadnejšou bola: „Povedzte mi, páter Robert, prečo sa o mňa Boh tak stará, čo to všetko, čo sa deje v mojom živote na každom kroku, má znamenať? Veď ja nie som nikto, chápete, nikto. Prečo toľko starostlivosti?“ Hovorím mu: „A čo sa také deje v tvojom živote, Nikolaj?“

„Poviem vám len niečo z toho všetkého, čo sa udialo.. Tak napríklad pred nedávnom som šiel na svojom aute po ceste a v jednom momente, keď som potreboval preradiť na prevodovke na ďalšiu rýchlosť, nešlo to. Ako som sa snažil, tak som sa snažil, nešlo to. A tak som bol prinútený pozrieť sa na to. Otočil som hlavu smerom k prevodovke a pokračoval v preraďovaní. Keď sa mi to za necelú minútku podarilo, spokojne som otočil hlavu späť smerom na cestu celý rád, že sa to predsa len podarilo. No v momente ako som sa pozrel na cestu pred sebou, zdúpnel som od hrôzy. Ako to už pri podobných situáciách býva, počas mojej opravy prevodovky druhá ruka za volantom nechcene zaviedla moje auto do protismeru. A aby toho nebolo ešte málo, spoza rohu obrovskej budovy z ľavej uličky sa v tom istom momente vyrútilo na mňa obrovské auto – nejaký džíp zbohatlíkov, ktorý šiel tak rýchlo, že sa už nestíhal zaradiť do svojho jazdného pruhu a vynieslo ho to do protismeru. Keby som spokojne šiel vo svojom pruhu, nestihol by som absolútne zareagovať a džíp by sa zarezal hlboko do môjho auta akurát z mojej strany. Jemu by sa samozrejme nič nestalo, trošku by si poškrábal nárazník vpredu, no ja na svojom autíčku by som určite neprežil, alebo ostal na vozíčku? Kto vie... Keď to autisko len tak prefrčalo s obrovskou rýchlosťou okolo mňa, zostal som ako zamrznutý... Ešte šťastie, že v tú chvíľu naozaj nešlo nijaké auto oproti... Pomaličky som sa presunul do svojho pruhu a hlboko vydýchol. Nikdy pred tým a ani nikdy potom mi také niečo moja prevodovka neurobila. Veď som autoopravár. No povedzte mi, páter Robert, prečo sa o mňa Boh tak stará? Veď to nemôže byť len taká náhoda... Príliš seriózna náhoda.“ – opýtal sa ma nakoniec Nikolaj - Koľa.„Hm... Niekto by povedal: „To si mal poriadne šťastie! To tak býva, vieš? Niekedy ho máš a niekedy nie.“ – ale ja si myslím, že ťa asi Boh ešte potrebuje, preto ťa zachránil...“ – odvetil som Nikolajovi. „No ale prečo ja? Ako môže mňa úbohého alkoholika, ktorý prepil skoro všetko, ktorý si toho tak veľa nevážil, ako môže mňa potrebovať?“ – s bolesťou a úprimnosťou v hlase ticho dodal Koľa.

„No keď sa tak pozerám na tvoju rozbitú hlavu, Koľa, Bohu sa akosi nedarí ochrániť ťa v každej situácii.“ – len tak som podotkol ukazujúc na jeho veľkú krvácajúcu ranu na hlave, ktorú mu sestry stále ošetrovali. „To nie, za to Boh nemôže! To môj kamarát – dal som mu šoférovať na mojom aute len nedávno a aj som mu hovoril: „Nechoď tak rýchlo, to nie je bezpečné, spomaľ!“ – no nepočúval ma – predbiehal ako blázon v rýchlosti, asi aby ukázal, aký je super šofér. Hlupák. No a keď sa podujal na husársky kúsok – tesne pred zákrutou obehnúť veľa áut, nestihol samozrejme zareagovať, keď sa spoza zákruty vyrútil priamo oproti nám tirák – obrovské nákladné auto. Nemali sme nijakú šancu – vleteli sme pod neho.

Policajti a záchranári, ktorí nás nakoniec ledva ledva vytiahli z totálne zdemolovaného auta, pozerali na nás ako na zjavenie. Hapkali neveriac vlastným očiam obzerájúc si naše ruky, nohy, hlavu hovoriac: „Nikdy v živote sme také niečo nevideli. Nikdy, čo už toľko rokov pracujeme, sme z tak zdemolovaného auta nevytiahli živých ľudí, nieto ešte v takom vynikajúcom stave ako práve vás – pár škrabancov. Vás muselo ochraňovať celé nebo a tisíce anjelov, veď to auto je totálne rozdrvené ako konzerva. Nechápeme... Ako je to možné?“ No povedzte mi, páter Robert“-dodal Koľa, „ako je to možné? Prečo? No prečo sa o mňa Boh tak stará?“ Tak to som bol v miernom šoku aj ja... Toľko starostlivosti? To sa tak často nevidí... A tak milý Koľa pokračoval ďalej.

„No a pred pár dňami, no vysvetlite mi to páter, ako je to možné – idem po ulici a hľadám autoopravovňu, kde by mohli s naším autom ešte niečo urobiť... Samozrejme, nič by sa nepodarilo s takým zdemolovaným autom urobiť – proste beznádejné. No človek je už raz taký – nádej zomiera posledná. A tak idem ulicou a pýtam sa: „Kde je tu najbližšia autoopravovňa?“ A tak mi vysvetlili: „No pôjdete ešte 100 m a potom odbočíte doprava a tam po pár metroch nájdete na ľavej strane autoopravovňu.“ A tak som šiel 100 m, páter Robert, no ale chápete? V plnom vedomí vediac, že mi treba odbočiť doprava, ja odbočujem doľava – nechápajúc a neuvedomujúc si to, no chápete? Ja nechápem, veď som nemal vypité, nič – triezvy! No a po pár metroch, keď by už mala byť tá autoopravovňa, nikde nič – no samozrejme, keď som zle odbočil. Čudujúc sa stretol som jedného človiečika a pýtam sa ho na autoopravovňu a on mi na to: „Hm, tu žiadnu autoopravovňu nenájdete. A čo sa vlastne stalo?“ A tak som mu rozpovedal celú históriu s našou haváriou a s tým, ako teraz hľadám niekoho, kto by mi opravil to auto. Keď som dokončil, ten človek rozžiarený zvýskol od radosti a víťazoslávne povedal: „Vás mi poslalo samotné nebo. Akurát idem zo zasadania našej firmy, ktorá sa zaoberá kúpou a predajom áut a aby získali nejakú prémiu, musia niekomu proste darovať auto a musí to byť niekto z ulice, nikto z príbuzných. Veľmi to horí a ja mám iba niekoľko minút, inak bude veľmi zle, no v tejto časti mesta sa veľa ľudí neponeviera. Tak behám ako splašený v beznádeji a zrazu vy. Rýchlo rýchlo. Ani som sa nestihol spamätať a už som stál oproti ich vedúcim firmy a podpisoval dokumenty na auto, ktoré mi len tak darovali. Chápete otec Robert? Oni mi ho úplne seriózne darovali. A tak som sa o pár minút ocitol na ceste s novým, hoci ojazdeným ale vynikajúcim autom, o ktorom som mohol len snívať. No chápete? Ja nie. Ako tomu mám rozumieť, otec Robert, no vysvetlite mi to prosím... Tak veľkodušne? Tak rýchlo a trefne – presne to, čo potrebujem? A to nie je všetko. Takých vecí sa mi stáva v živote veľa a stále sa aj diali od môjho detstva a ja som vždy za tým videl Boha, len som nechápal, prečo sa skláňa ku mne – takému hriešnemu a nevďačnému, toľko hlúpostí a hriechov som narobil vo svojom živote, toľko krát som ho sklamal. A stále sa stará... A ja? No prečo, páter?“

„Nuž, Koľa, tak v tomto som prekvapený aj ja...“ – dodal som, „ani o mňa sa toľko nestaral ako o teba. A čo si hovoril o tých ďalších príbehoch z tvojho života?“ – dychtivo som sa spýtal túžiac spoznať, ako sa ešte Boh stará o svojich maličkých... „Nooo, bolo ich veľa, to by sme tu dlho sedeli. Ale poviem vám príbeh z nedávnej minulosti. Samozrejme, ako to už býva v živote na ulici – v jeden krásny deň som stratil svoje dokumenty – a medzi nimi pas. Ako sa to často stáva, práve vo chvíli, keď som pas o niekoľko dní veľmi súrne potreboval. Bez neho to jednoducho nešlo a mohol som stratiť veľmi veľa, keby som ho nepriniesol so sebou. A tak som sa ho rozhodol hľadať, presne na tom mieste, kde som predpokladal, že som ho mohol stratiť – na autobusovej stanici. Hľadal som niekoľko dní, no bezvýsledne. V posledný deň pred tým, ako som ho už potreboval predložiť na úrade, som šiel opäť na to miesto. Hľadal som v zúfalstve, no nič som nenašiel, ešte aj padla na to miesto veľká hustá hmla, takže som na zem poriadne nevidel. V zúfalstve, som sa už iba tak ponevieral hore dolu a tak som odišiel dosť ďaleko od toho miesta, kde som predpokladal, že som svoj pas stratil. Keď som už musel odchádzať, posledný krát som zdvihol svoju hlavu k nebu a zaplakal: „Matička Božia, veď ty vždy pomáhaš, no, veď pomôž aj takému chudákovi ako som ja, prosím, Matička.“

Ako som stál už s hlavou vo svojich rukách a ešte pár minút po modlitbe doznievali slová modlitby v mojom srdci, z hmly sa zrazu vynoril akýsi muž, ktorého som nikdy predtým, ani nikdy potom nevidel. Držal niečo v ruke, podšiel ku mne a spýtal sa: Ty si Nikolaj?“ A ja som sa zmohol iba na: „Hm...“, akože „Ano“. A on:„Vy hľadáte svoj pas, však?“ A ja znova iba: „Hm“. A on: „Tak tu je váš pas, nech sa páči?“ A ja znova: „Hm“ – samozrejme som ho vzal do rúk, aby som sa presvedčil, či je to naozaj môj pas. Bol to skutočne môj pas. Tak to som bol v šoku. No keď som dvihol zrak od svojho znovunájdeného pasu, toho muža, som už nevidel. Stál som dlho v šoku, v premýšľaní... No ako? No prečo? Ja? Mne? Bože!“

Tak to som bol už v nemom úžase aj v prekvapení a vtedy mi to došlo: „Koľa, vieš, ja si myslím a som viac a viac presvedčený, že Boh sa tak ako o teba, stará o každého človeka – veľkolepo a štedro. Len ty si to všímaš už od narodenia – každú maličkosť, každú drobnosť neprejdeš bez obdivu nad starostlivosťou svojho Stvoriteľa, aj keď možno nechápeš, prečo sa Boh práve o teba tak stará. A vďaka tvojej vďačnosti, ktorá vidí aj malé prejavy Božej dobroty a lásky, sa tvoje srdce rozširuje a zrak tvojho srdca zlepšuje a zostruje natoľko, že si začneš všímať viac a viac, ako sa o teba Boh majstrovsky stará, ako je pre teba a tvoje šťastie urobiť aj tie najväčšie zázraky. Veď už slovo „zázrak“ hovorí, že sa jedná o niečo, čo je „za“ naším zrakom. Čo normálne oči nevidia, no srdcom je viditeľné a to môže byť čokoľvek: západ a východ slnka, príroda zasnežená, jarná, letná, jesenná okolo teba – jej každý prejav a krása, úsmev človeka, jeho slovo, odpustenie, prijatie, pochopenie, skutok a prejav lásky... Aj tie najmenšie drobnosti môžu vliať do srdca človeka šťastie cez vďačnosť, lebo bohatý nie je ten, ktorý má veľa, ale ten, ktorý je vďačný aj za to málo, čo má – v tom je jeho šťatie. Z vďačnosti sa rodí viera v Jeho lásku, v Jeho neustálu starostlivosť a vďaka tejto viere človek Bohu otvára svoje srdce a dušu dokorán... a Boh vtedy dokáže pre človeka vykonať čokoľvek, pretože jeho viera mu to dovoľuje.

No mnohí z nás toto všetko nevidíme. Na každodenné zázraky povieme: „Och, aké šťastíčko!“ alebo: „Uf, to bola teda náhoda!“ alebo: „Nuž stáva sa, aj na somára raz šťastie sadne...“ alebo: „No, proste si dieťa šťasteny a hotovo!“ Takým obrazom však starostlivosť nášho Boha považujeme za akúsi náhodu či samozrejmosť: „Nuž stalo sa!“ Naše srdce sa slepotou postupne zatvorí a cez nevďačnosť vstúpi do nášho srdca neschopnosť uveriť, že Boh sa stará. Postupne uveríme, že sa jednoducho o nás nestará – veď by sme to videli, veď by urobil, o čo sme ho prosili. A Boh často robí to, čo je pre nás dôležité, hoci to my nevidíme, a to čo my prosíme, to nám často ubližuje. Zatupením zraku svojho srdca sa naše srdce postupne stane necitlivým na tieto mnohoraké prejavy Božej lásky. Takíto ľudia bez vďačnosti nakoniec úplne oslepnú a často sa zrak ich srdca už nedokáže obnoviť. Pripravia sa však o toľko radosti, dobrodružstva a šťastia z väčších a väčších zázrakov – z prejavov lásky svojho Otca.

Je mi ľúto takých chudákov, ktorí, mysliac si, že sa stávajú silnejší, mocnejší a bohatší, strácajú kvôli zlatej horúčke všetko svoje naozajstné šťastie a pripravujú pre seba pustotu a prázdnotu duše v prchavom šťastí bohatstva, moci či slávy.

Som rád, že som takého „ostrozrakého“ človeka stretol. Verím, že sa raz pošťastí aj vám – alebo nimi ste vy sami?

 

P. Robert Balek SVD


Torna alle storie | Condividi su Facebook | Become a friend of mojpribeh.sk on FB and share the Gospel

Buone notizie

  • Peter Hocken
    Il 10.06.2017 il Signore ha richiamato a sé nella notte padre Peter Hocken. All’età di 85 anni non compiuti se n’è andato un amico, un sacerdote, una persona sempre intenta a servire il Signore e il Suo corpo mistico. Dio gli ha donato un intelletto straordinario e una grande saggezza, insieme all’esperienza del battesimo nello Spirito Santo. È stato in grado di descrivere in maniera comprensibile e specifica le esperienze teologiche e spirituali della Chiesa di oggi, specie dopo il Concilio Vaticano II.
    2017-06-11
  • Liu Žen jing - (brat Yun)
    La Chiesa sotterranea cinese è sottoposta ad una crudele repressione e persecuzione anche in questi giorni. Yun sostiene che anche grazie alla persecuzione ormai più che trentennale, alla sofferenza e alle torture, oggigiorno i fedeli della Chiesa sotterranea cinese sono sempre più pronti a sacrificare la vita nei paesi musulmani, induisti o buddisti, per Gesù Cristo e per l'annuncio del Vangelo.
    2012-12-31
  • Egidio Bullesi
    Intanto a 13 anni prese a lavorare come carpentiere nell’arsenale di Pola, dove nonostante la giovane età, si fece notare per la coraggiosa pratica della sua fede cattolica, specie in quell’ambiente di affermato socialismo, meritandosi comunque l’ammirazione e la stima di tutti.
    2011-09-26

Video





Siamo tutti parte di una grande storia. La grande storia del mondo è composto di storie passate e presenti della vita delle singole persone. Il portale mojpribeh.sk si concentra sul momento più importante della storia del mondo e individuale, il momento della personale esperienza di persona con Dio.