My story

Apoštolský laik, ktorého odvahu a čnosti ocenil aj pápež Ján Pavol II

V týchto posledných desaťročiach sa na scéne objavuje stále viac postáv aktívnych laikov, mladších aj starších, ktorí tvorili dejiny Talianskej katolíckej akcie. Pôvodom z rôznych kútov Talianska, sa nezištne podieľali na apoštoláte medzi laikmi, uvádzali do praxe programové motto Asociácie „Modlitba, Akcia, Obeta“, a  svojím svätým životom si zaslúžili začatie príslušných beatifikačných procesov.

Je to aj prípad Egidia Bullesi, ktorý sa narodil 24. augusta 1905 v Pole (diecéza Parenzo) na Istrii, ktorá vtedy patrila k Rakúsku, ako tretie z deviatich detí Františka a Márie Diritti. Až do roku 1914 navštevoval taliansku školu, ale keď vypukla Prvá svetová vojna, musel s rodinou utiecť do Roviga v Taliansku. Po vyhlásení vojny zo strany Talianska proti Rakúsku otec zostal pracovať v Pole, on sa však so zvyškom rodiny musel presťahovať do Szeghedinu (Maďarsko), Wagna (Štajersko) a Grazu (Rakúsko).

Povahovo živý, impulzívny, inštinktívny, sa cítil do hĺbky Talian; kvôli tomu rodina Bullesi počas tohto vojnového obdobia prežila čierne obdobie.
Po roku 1919 sa rodina vrátila do Poly, ktorá sa stala talianskou, a podľa biografov prežila obdobie uvoľnenia v náboženskom živote.
Ale mladík Egidio sa pozbieral veľmi rýchlo – s príchodom otcov františkánov, ktorých začal navštevovať, najprv v Sanktuáriu Panny Márie v Siane a potom v centre ich aktivity, v sirotinci sv. Antona.

Popri tom v 13 rokoch začal pracovať ako tesár v zbrojovke v Pole, kde si napriek mladému veku získal pozornosť odvážnym praktizovaním svojej katolíckej viery, zvlášť v tom prostredí naklonenom socializmu. Napriek tomu si vyslúžil obdiv a uznanie všetkých.

Nasledujúc príklad sestry Márie, 2. júla 1920 ako 15-ročný sa zapísal do radov Mládeže Katolíckej Akcie a 4. októbra toho istého roku sa stal aj františkánskym terciárom. Na pracovnom poli prešiel potom zo zbrojovky do lodeníc v Scoglio Olivi, stále v Pole, udržujúc svoje náboženské a morálne princípy poriadne vysoko a pevné; dochvíľny vo svojich povinnostiach pracovníka, vzdorujúc so zdvorilosťou a pozornosťou voči všetkým námietkám a protikladom na náboženskom poli.

Svojím mladíckym nadšením zriadil v Pole katolíckych výskumníkov. Mal 19 rokov, keď sa zaradil do Vojenského Námorníctva a nalodil sa na loď „Dante Alighieri“. Aj tu vykonával svoj apoštolát mladého katolíka medzi približne tisíc námorníkmi. Stále hovorieval: „Taliansko bude veľké iba keď bude naozaj kresťanské!“ Po troch rokoch, 15. marca 1927, odišiel.
Napriek veľkej pracovnej kríze, ktorá zvierala Taliansko, bol prostredníctvom svojho staršieho brata Jána pozvaný pracovať v lodeniciach v Monfalcne (Gorizia), kde práca ani v tom období vojenského zbrojenia, ktoré sa vynorilo s príchodom fašizmu, nechýbala.

Aj v Monfalcone pokračoval vo vykonávaní svojho apoštolátu medzi robotníkmi a venoval sa aj „Konferencii svätého Vincenta“. Ale jeho žiarivé svedectvo aktívneho mladého katolíka sa chýlilo ku koncu – koncom februára 1928 vážne ochorel, choroba sa medzi zlepšovaním a zhoršovaním pretiahla na dva mesiace, až kým 25. apríla 1928 jeho život vo veku iba 24 rokov nevyhasol.

Odetý do františkánskeho habitu bol pochovaný na cintoríne v Pole. Zvesť o jeho svätosti sa rýchlo rozšírila medzi námorníkmi, vnútri aj mimo Talianska, a medzi členmi Katolíckej Akcie.

Z politických dôvodov, ktoré zasiahli Taliansko a Európu, kvôli Druhej svetovej vojne a tiež kvôli strate Istrie, ktorá v roku 1947 pripadla Juhoslávii, sa jeho beatifikačný proces nemohol začať až do 6. decembra 1974, kedy bol konečne otvorený Biskupským úradom v Trieste.
Jeho telo bolo exhumované z cintorína v Pole a prenesené definitívne na ostrov Barbana (Grado, Gorizia). Dekrétom zo 7. júla 1997 mu pápež Ján Pavol II. priznal hrdinské čnosti a titul ctihodný.