My story

Maruška Kožlejová /1983/ píše a publikuje, študovala na Filozofickej fakulte v Prešove estetiku a slovenský jazyk s literatúrou. Vydala dve zbierky poézie - Antikvariát duší (2001) a Ešte trochu dažďa (2006).
Jej najnovším dielom je kniha krátkych próz Ako chytať v žite. Venuje sa práci s mladými ľuďmi v Tréningovom centre Kompas. Má vlastnú webovú stránku www.maruskakozlejova.sk

Noc pred utorkom som nemohla zaspať. Bola som natešená, snívala som o　mori a ráno som čakala na pána profesora rozprávkového uja so zápisníkom v ruke. Nechcela som, aby mi niečo ušlo, bola som pripravená počúvať a učiť sa, zapisovať, vidieť a rásť. Lawrence prišiel o minútu skôr, ale ja, poučená z výletu na Commercial End, som to predpokladala s bola tam dve minúty pred dohodnutým časom. Vybrali sme sa objavovať pobrežie Suffolku, videli sme farebné kamienky na pláži, stáli sme na útesoch, sedeli na móle. Lawrence vo svojom hnedom twídovom saku s čiernymi záplatami na lakťoch a ja so zápisníkom v ruke. Rozprával mi o svojich naobľúbenejších výpravách za vykopávkami, o práci, ktorú momentálne píše. Rozprával mi aj o tom, ako mu zomrela manželka a aké bolo ťažké vidieť dom bez nej. Preto ho predal a prijal ponuku od univerzity v Cambridge.

Zahľadel sa na hladinu mora a hovoril o tom, aké je ťažké začínať znovu a že nevie, ako to robia ľudia, ktorí nepoznajú Boha.

„Len On ma previedol cez všetko. Čím som starší, každý týždeň, mesiac, rok, s každou novou cestou a dverami, ktoré sa predomnou otvoria vidím, aký je Boh dokonalý a som zahanbený Jeho slávou a veľkosťou.“ povedal Lawrence.

Zavrela som zápisník a zahľadela sa na tisíce ligotavých svetielok odrážajúcich sa od hladiny. Premohla ma veľkosť požehnania a Jeho prítomnosť. More narážalo na pobrežie a mne sa zrazu zdalo ľahké byť Jeho, úplne Mu patriť a nebáť sa zajtrajška.

Dosť dlho sme mlčali a ja som len dýchala zhĺboka, pozorujúc štrbiny na drevenom móle, cítila som, ako sa deje čas. Rozmýšľala som, čo to presne znamená hľadať najprv Božie kráľovsvo a ako ľahko to znie. Žiť to a zostať pritom úprimná. Takmer nemožné. Ale vediac, že všetko, ale všetko ostatné mi bude pridané, to predsa len dáva slobodu. Moje myšienky sa prelínali s modlitbou a chválospevom za krásu, ktorej som bola svedkom.

Musím ti povedať, že sa nebudem báť ničoho, Ty ma držíš. Vždy si tu bol a vždy budeš, nič sa mi nemôže stať. Nie si poslednou možnosťou, si mojou prvou voľbou. Nie pre slabochov, pre slabých, to áno, ale nie pre slabochov. Pre víťazov. Nič iné nepotrebujem, nič iné nechcem, len Teba. Tvoje priateľstvo, otcovstvo, moc, pokoru, slávu, vedenie, múdrosť, poznanie, krásu, sny, plány a budúcnosť.

Tak ako tieto vlny neprestanú narážať na pobrežie, tak sa ma Ty nikdy nevzdáš.

Tak ako trpezlivosť mora pomaly preráža útesy a skaly, tak aj ja budem bojovať. A viem, že vyhrám. Nad sebou. To, kým si Ty, mi dáva síl.

Vtlač mi do mysle tento obraz, aby som nezabudla, aký si. Prosím, rozpusť ma vo svojej sláve. Nech sme jedno.

Aké je more, taký si. Tak, ako svieti slnko, taký si.

Ako fúka vietor, taký si.

Rozmýšľala som, ako si zapísať tú chvíľu. Chcela som si zapísať Jeho lásku a veľkosť. Nevedela som ako a tak som len potichu pozorovala to veľké more.

V tom Lawrence vstal.

„Poďme,“ povedal „ešte by som bol rád, keby sme stihli tie vykopávky, ktoré som ti sľúbil. Aj keď viem, aké je ťažké odísť od mora.“

Prešli sme cez mólo a pláž a ja som si musela vysypať z topánok všetok piesok a kamienky. Jeden z nich som si dala do vrecka, aby som nezabudla. Že nepotrebujem nikoho a nič. Aby mi pripomínal veľkosť Stvoriteľa a　fakt, že nech ma to stojí koľkokoľvek sĺz a kamienkov v topánkach, nechcem zabudnúť v koho som uverila a kto teraz verí vo mňa.

Vybrali sme sa do Sudden Hoo a Lawrenca pustili všade. Videla som veľké hrobky v ktorých boli pochované celé lode a v lodiach boli postele, oblečenie, niekedy aj kostry koní, šachové figúrky, mince. Starí pohania verili, že lode prepravia zomrelých na druhý breh do večného života. Lawrence mi vysvetlil, že obdobnú vieru mali aj Egypťania a účel, ktorý v　tomto prípade plnili lode, v Egypte plnili pyramídy.

Prišli sme domov neskoro neskoro večer, s unavenými očami, ošľahanou tvárou od vetra a plným srdcom. Kamienok z topánky som si položila na nočný stolík.

Aby som nezabudla.

Úryvok je z knihy Ako chytať v žite